znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 187/09-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. N., Š., zastúpeného advokátom JUDr. V. K., M., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Martin   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 T 99/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. N. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2009 doručená sťažnosť Ing. J. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 T 99/2007.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   vyplynulo,   že   na   sťažovateľa   bola podaná obžaloba v roku 2007 pre „prečin ublíženia na zdraví“ podľa § 158 Trestného zákona (ďalej len „Trestný zákon“).

Okresný súd od 7. marca 2008, keď sa uskutočnilo posledné hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu pribratia znalca do konania, je úplne nečinný.

Sťažovateľ preto podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu na okresnom súde sťažnosť na zbytočné prieťahy v elektronickej forme predsedníčke okresného súdu 1. apríla 2009, ktorej predchádzala „žiadosť o poskytnutie informácie o stave konania“, na ktoré dosiaľ nedostal žiadne odpovede.

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   rozhodol, že postupom   okresného   súdu   v uvedenom   konaní   bolo   porušené   jeho   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať v jeho právnej veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku (zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) ak je dôvodný predpoklad, že došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom,   v   určení   termínu   konania   a   rozhodnutia   alebo   k   prieťahom   vo   vyhotovovaní súdneho   rozhodnutia,   ktorákoľvek   zo   strán   môže   podať   prostredníctvom   tohto   súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd,   aby určil   primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného   úkonu;   ak   sa   nepostupuje   podľa   odseku   4,   súd   musí   bez   meškania   túto sťažnosť   pre   nečinnosť   zaslať spolu   so   spisom   a   svojím   stanoviskom   a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Ak   súd   urobí   úkony   trestného   konania   uvedené   v   sťažnosti   pre   nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej doručení a informuje o tom sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť (§ 55 ods. 4 Trestného poriadku).

O sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3 musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu (§ 55 ods. 5 Trestného poriadku).

Proti rozhodnutiu podľa odseku 5 sťažnosť nie je prípustná (§ 55 ods. 6 Trestného poriadku).

Ústavný   súd   so   zreteľom   na   citované   ustanovenie   zákona   o   ústavnom   súde a Trestného poriadku v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že právny zástupca sťažovateľ doručil 1. apríla 2009 predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú mu údajne odpovedané nebolo, preto podal 23. apríla 2009 na ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V sťažnosti uviedol, že v jeho trestnej veci vedenej na okresnom súde bolo posledné pojednávanie uskutočnené 7. marca 2008, pričom bolo odročené s tým, že bude ustanovený znalec.   Uznesenie   o   pribratí   znalca   mu   však   dosiaľ   nebolo   doručené.   Sťažovateľ sa domnieva,   že   v konaní   dochádza   k zbytočným   prieťahom,   preto   žiadal   predsedníčku okresného súdu o vykonanie nápravy.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   obsah   sťažnosti,   z ktorého nevyplýva, že by bol on sám, prípadne prostredníctvom svojho obhajcu vyvinul akúkoľvek aktivitu   voči   nadriadenému   súdu,   a to   v tom   smere,   že   by sa   bol   dožadoval   vykonania nápravy daného stavu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   mal   predovšetkým   sťažovateľ   v záujme   aktívnej ochrany svojich   práv   povinnosť postupovať naznačeným spôsobom.   V prípade   takéhoto postupu mohli sťažovateľ i jeho obhajca (v rámci zákonom ustanovených práv a povinností) okrem urgencie odpovede na ich sťažnosť žiadať o nápravu nadriadený súd, ale oni takto nepostupovali, resp. takáto skutočnosť zo sťažnosti nevyplýva.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   povinnosť   vyčerpania   dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, vyžaduje, aby sťažovateľ nielen konal v súlade s pravidlami, ktoré   s uplatnením   daného   prostriedku   súvisia,   ale   logicky   zahrňuje   tiež   povinnosť, aby vyčerpal aj všetky iné bežne dostupné možnosti, ktoré sa mu v okolnostiach daného prípadu na dosiahnutie nápravy porušenia alebo ohrozenia jeho práv alebo slobôd zásahom orgánu verejnej moci ponúkajú. To znamená, že sťažovateľ musí vyvinúť aspoň minimálnu aktivitu,   ktorej   výsledkom   môže   byť   odstránenie   nepriaznivého   stavu,   v ktorom   vidí porušenie svojich   práv,   a až v prípade,   že by ani takýto postup   neviedol   k pozitívnemu obratu v danej veci, môže podať sťažnosť ústavnému súdu.

Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv alebo slobôd.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ označený účinný a dostupný prostriedok nápravy ním namietaného porušenia jeho práv v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nevyužil dostatočne.

Sťažovateľ   disponoval   v zmysle   §   55   ods.   3   až   6   Trestného   poriadku   právnym prostriedkom,   ktorým   sa   mohol   na   nadriadenom   súde   domáhať   ochrany   svojho   práva na urýchlené   prerokovanie   svojej   sťažnosti   z 1.   apríla   2009.   Tento   právny   prostriedok (sťažnosť   pre   nečinnosť   podľa   §   55   Trestného   poriadku)   bol   sťažovateľovi   priamo (bezprostredne)   dostupný   a ponúkal   mu   v okolnostiach   daného   prípadu   rozumnú   nádej na úspech – dosiahnutie nápravy vo vzťahu k ním namietanej nečinnosti okresného súdu. Sťažovateľ však nepreukázal, že by sa bol domáhal urýchlenia postupu okresného súdu na nadriadenom súde v označenej trestnej veci, ale priamo podal 23. apríla 2009 sťažnosť ústavnému súdu.

Na   základe   uvedeného   a konštantnej   judikatúry   (napr.   m.   m.   IV.   ÚS   44/03, IV. ÚS 153/03, III. ÚS 155/07, IV. ÚS 175/08, III. ÚS 121/09) dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je prípustná pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, a preto po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol o jej odmietnutí pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

To   však   neznamená,   že   ústavný   súd   sa   už   v budúcnosti   nebude   môcť   zaoberať prípadným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v uvedenej veci, avšak len pri splnení všetkých zákonných predpokladov a náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre jej neprípustnosť (obdobne III. ÚS 3/08).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009