znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 187/08-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 73/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2008 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 73/2007.

Z predloženej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   na   Okresnom   súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) podal 27. decembra 2004 žalobu proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ktorou si uplatňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

Okresný súd vydal 15. decembra 2006 rozhodnutie vo veci, ktorým odporcu zaviazal zaplatiť   sťažovateľovi   určenú   sumu.   Odporca   v konaní   pred   okresným   súdom   podal proti jeho   prvostupňovému   rozhodnutiu   odvolanie,   ktoré   na   krajský   súd   napadlo 12. februára 2007. „Odvolací súd však zostával nečinný a tak dňa 18.03.2008 sťažovateľ podal   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   a požiadal   predsedu   Krajského   súdu Bratislava   JUDr. G.   Š.   o ich   odstránenie.“ V svojej   odpovedi   z 3.   apríla   2008 podpredsedníčka krajského súdu uznala podanú sťažnosť ako čiastočne dôvodnú.

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov na zastupovanie v konaní o jeho sťažnosti. Túto požiadavku zdôvodnil tým, že „bude jasne úspešný, je plne invalidný od dňa 09.09.2003, bez možnosti zárobku, má majetok, ktorý mu je na príťaž“.

Sťažovateľ v sťažnosti uplatnil námietku zaujatosti proti sudcovi ústavného súdu JUDr. M. Ľ.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„II. A.   Krajský súd   Bratislava porušil základné práva   D.   B.   v konaní   4Co/73/07 garantované čl. 48 ods. 2 Ústavou Slovenskej republiky a čl. 6-medzinárodného dohovoru, ktorým je Slovenská republiky viazaná.

II.B. Krajský súd Bratislava je povinný zaplatiť D. B. primerané zadosťučinenie vo výške 50.000.-Sk do 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II.C. Ústavný súd prikazuje konať Krajskému súdu Bratislava v konaní 4Co/73/07 bez ďalších prieťahov a rozhodnúť v lehote 30 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu, inak môže D. B. požadovať od Krajského súdu Bratislava za každý deň omeškania 1000.-Sk, ak o to požiada. Po požiadaní pokuty z omeškania je Krajský súd povinný žiadanú sumu zaplatiť bez ďalšieho konania pred Ústavným súdom.

II.D.   Trovy sťažovateľa,   advokáta a súdu zaplatí   Krajský súd Bratislava v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pri predbežnom prerokovaní posudzovanej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ využil na ochranu svojich ústavných práv prostriedok nápravy, ktorý mu poskytuje § 62 zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov,   a doručil krajskému súdu 20. marca 2008 sťažnosť na postup súdu zdôvodnenú výskytom prieťahov v konaní.   Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená   28. apríla 2008, teda jeden mesiac a osem dní po podaní sťažnosti na postup krajského súdu, možno túto sťažnosť   vyhodnotiť   ako   formálnu,   pretože   nevytvára   dostatočný   priestor   na   to, aby predseda   krajského   súdu   mohol   prijať   účinné   opatrenia   na   odstránenie   prieťahov v konaní.

Formálne uplatnenie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní orgánu   štátnej   správy   súdov ústavný súd štandardne považuje za dôvod na odmietnutie sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 306/04, IV. ÚS 74/05).

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   hodnotí   predloženú   sťažnosť   sťažovateľa   ako neprípustnú.

Okrem toho, k posudzovanej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania ústavný súd   poukazuje   na   svoju   rozhodovaciu   prax,   podľa   ktorej   o   zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 331/04).

Ústavný súd z predloženej sťažnosti a z jej príloh zistil, že odvolanie odporcu bolo krajskému súdu doručené 12. februára 2007. Od tohto termínu krajský súd až do podania sťažnosti   sťažovateľa   ústavnému   súdu   (28.   apríla   2008)   vo   veci   nekonal.   Konanie na krajskom súde teda trvá viac ako 14 mesiacov, ktoré sa vyznačujú súvislou nečinnosťou konajúceho súdu.

Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že z jeho stabilizovanej judikatúry vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 48/03, I. ÚS 154/03).

V okolnostiach   posudzovaného   prípadu   tak   ústavný   súd   konštatuje,   že   postup krajského súdu v predmetnej veci sa vyznačuje prieťahmi, avšak ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému   súdu   dĺžka   prieťahov   v pomere   k celkovej   dĺžke   konania   na krajskom   súde nesignalizuje   ústavnoprávnu   relevanciu   nečinnosti   konajúceho   súdu.   Preto ústavný   súd berúc do úvahy citovanú konštantnú judikatúru sťažnosť sťažovateľa posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Rovnaký   záver   zaujal   ústavný   súd   i   k sťažovateľom   tvrdenému   porušeniu   práva na prejednanie veci   v primeranej   lehote garantovaného čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom krajského súdu, pretože v obsahu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Sťažovateľovou námietkou zaujatosti sudcu ústavného súdu sa v rámci predbežného prerokovania ústavný súd nezaoberal, pretože JUDr. Ľ. nebol podľa schváleného rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2008 v čase predbežného prerokovania predmetnej sťažnosti členom III. senátu ústavného súdu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa, predovšetkým ustanovením právneho zástupcu, nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2008