znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 187/06-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť F. I., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., K., pre   namietané porušenie   jeho   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 295/99, ako aj jeho rozsudkom z 11. mája 2000 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 224/2005, ako aj jeho uznesením z 5. decembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   F.   I.   v časti,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 295/99, ako aj jeho rozsudkom z 11. mája 2000,   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

2.   Sťažnosť F.   I.   v časti,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 224/2005, ako aj jeho uznesením z 5. decembra 2005,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2006 (doplnená na základe výzvy ústavného súdu 18. apríla 2006) doručená sťažnosť F. I., bytom K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   R.,   K.,   pre   namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   Co   295/99,   ako aj jeho   rozsudkom z 11. mája 2000 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 224/2005, ako aj jeho uznesením z 5. decembra 2005.

Sťažovateľ uviedol, že Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   1545/97 „zrušil   notárske   osvedčenie   o mojom   vlastníctve k nehnuteľnosti podľa zákona č. 293/1992 Zb. pod č. N 52/95, Nz 64/95, a to aj napriek tomu, že súčasne prebiehalo konanie pod č. 21 C 1467/96-244 na tom istom okresnom súde Košice II vo veci vysporiadania vlastníctva k tejto nehnuteľnosti, avšak to nebolo ukončené uznesením,   ale   iba   späťvzatím,   teda   nedošlo   k doriešeniu   vlastníctva,   ale   k porušeniu mojich   vlastníckych   práv   k tejto   nehnuteľnosti“. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   súdy rozhodujúce v jeho veci (okresný súd, krajský súd, najvyšší súd) sa nevysporiadali „so všetkými skutočne doloženými dokladmi“ a odobrali mu „právo brániť si vlastníctvo tak, ako to zaručuje Ústava SR“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   argumentoval   judikatúrou   ústavného   súdu, ako aj judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva.   V tejto   súvislosti   okrem   iného uviedol, že mu je známa skutočnosť, že „obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je garancia, že súd vždy rozhodne v súlade s jeho právnou argumentáciou, t. j. garancia rozhodnutia, ktorým súd vyhovie navrhovateľovi... Sťažovateľ však poukazuje na tú skutočnosť, že súd nevyhovel jeho návrhu práve z dôvodu, že nepostupoval v súlade s platnou právnou úpravou“. Sťažovateľ zároveň namietal, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Co 295/99 z 11. mája 2000 nezodpovedá požiadavke   preskúmateľnosti   a nearbitrárnosti,   pretože   podľa   jeho   názoru   ho nemožno považovať za konformné so zákonom.

Vo vzťahu k namietanému základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ dodal: „Obsah práva na súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy totiž spočíva aj v práve na definitívne potvrdenie práva alebo stavu úspešného účastníka v danej veci, ak sa nezmenia skutkové okolnosti prípadu. Narušením princípu právnej istoty založenej právoplatným súdnym rozhodnutím by tak bolo znemožnené akémukoľvek súdu v akejkoľvek veci poskytnúť účastníkovi konania súdnu ochranu jeho práv a oprávnených záujmov.“

Sťažovateľ   v postupe   a rozhodnutiach   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   videl aj porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy.   V tejto   súvislosti argumentoval tým, že uvedené „základné právo na súdnu ochranu zakotvuje princíp, že súdy môžu rozhodovať a posudzovať len tie veci, pre ktoré je založená ich rozhodovacia právomoc a príslušnosť... Tým, že sa jeden súd vo svojom rozhodnutí priamo prejudiciálne vyjadrí k právnej otázke, ktorá má byť a je riešená v spore, ktorý prejednáva iný (príslušný) súd, dochádza k narušeniu príslušnosti súdov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ustanoveniami O. s. p.“.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   krajský   súd   postupom   a rozhodnutím   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13   Co   295/99   a najvyšší   súd   postupom   a rozhodnutím   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 224/2005 porušili jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   nerozhodli   v súlade   so   zákonom,   keďže sa nevysporiadali so   všetkou   jeho argumentáciou.   Zároveň   dodal,   že rozhodnutia   súdov považuje   za   nedostatočne   odôvodnené,   čím   podľa   jeho   mienky   bol   porušený „princíp záväznosti súdneho rozhodnutia“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:

„1.   Krajský   súd   v Košiciach   svojím   rozhodnutím   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 Co 295/99 porušil základné právo sťažovateľa základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 224/2005 porušil základné právo sťažovateľa základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. 5. 2000 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 295/99 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 5. decembra 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 224/2005 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk (slovom:   päťstotisíc   slovenských   korún)   od   Krajského   súdu   v Košiciach   a 500   000   Sk (slovom: päťstotisíc slovenských korún) od Najvyššieho súdu SR, ktoré sú mu porušovatelia jeho práv povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ zároveň žiadal ústavný súd o nezverejnenie svojho mena a priezviska, ako aj mena a priezviska svojho právneho zástupcu a ich nahradenie iniciálkami.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom (...).

1.   V časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   základných   práv postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   Co   295/99,   ako   aj   jeho rozsudkom z 11. mája 2000.

Na základe výzvy ústavného súdu z 15. mája 2006 bol ústavnému súdu 22. mája 2006 predložený spis okresného súdu sp. zn. 14 C 1545/97. Z jeho obsahu ústavný súd zistil,   že   konanie   na   okresnom   súde   vedené   pod   sp.   zn.   14   C   1545/97   bolo právoplatne skončené   v   spojení   s konaním   vedeným   na   krajskom   (odvolacom)   súde pod sp. zn. 13 Co 295/99.   Namietaný   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   13   Co   295/99 z 11. mája 2000 nadobudol právoplatnosť 27. júla 2000, pričom v tento deň bolo rozsudok doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. S. R., ktorý ho v namietanom konaní zastupoval.

Podľa ustanovenia § 158 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) rovnopis písomného vyhotovenia rozsudku sa doručuje účastníkom, prípadne ich zástupcom do vlastných rúk.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný   súd   v rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   22/02   uviedol:   „Sťažnosť   podľa   čl.   127 Ústavy   Slovenskej   republiky   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie   sťažnosti podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

Porušenie   označených   základných   práv   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 295/99 sťažovateľ namietal v sťažnosti z 10. marca 2006,   doručenej   ústavnému   súdu   13.   marca   2006,   teda   po   lehote   dvoch   mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti. Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   je   časovo   obmedzený   právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti,   a s prihliadnutím na dátum doručenia právoplatného rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Co 195/99 z 11. mája 2000 právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. S. R. 27. júla 2000, ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (13. marec 2006), ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 156/06). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej   sťažnosti   nemožno   odpustiť,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako podanú oneskorene.

2.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených základných práv   postupom   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 Cdo 224/2005.

Z obsahu   sťažnosti,   predovšetkým   z namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 1   Cdo   224/2005   z 5.   decembra   2005,   ústavný   súd   zistil,   že   proti   rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 13 Co 295/99 z 11. mája 2000 podal sťažovateľ 25. augusta 2005 dovolanie.   Sťažovateľ   v dovolaní   navrhol,   aby   najvyšší   súd   rozsudok   krajského   súdu z 11. mája   2000   zrušil,   pretože   ho   považoval   za   vecne   nesprávny.   Navrhovatelia   sa k dovolaniu sťažovateľa nevyjadrili. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že predtým,   ako by sa zaoberal   dovolaním   napadnutým   rozsudkom   z hľadiska   jeho   vecnej správnosti, skúmal, či dovolanie bolo podané v zákonom určenej lehote. Pri posudzovaní včasnosti   podania   dovolania   najvyšší   súd   vychádzal   z ustanovenia   §   372   l   ods.   2   OSP (účinného od 1. septembra 2005) v nadväznosti na ustanovenie § 240 ods. 1 OSP (účinného do 31. augusta 2005).

Podľa   ustanovenia   §   372   l   ods.   2   OSP   (účinného   od 1. septembra   2005)   začaté konania o   odvolaní a   dovolaní,   o   ktorých   odvolací   súd   alebo dovolací   súd   nerozhodol do 31. augusta 2005, sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005.

Podľa ustanovenia § 240 ods. 1 OSP (účinného do 31. augusta 2005) účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto   lehota   od   doručenia   opravného   uznesenia.   Podľa odseku   2   citovaného   ustanovenia zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1 nemožno odpustiť. Lehota je však zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom súde.

Na   základe   uvedeného   najvyšší   súd   konštatoval,   že   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 13 Co 295/99 z 11. mája 2000 bol právnemu zástupcovi navrhovateľov doručený 22. júna   2000,   odporcovi   v 2.   rade   26.   júna   2000   a právnemu   zástupcovi   sťažovateľa 27. júla 2000. Najvyšší súd uviedol, že rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 27.   júla   2000   a   lehota   na   podanie   dovolania   uplynula   v pondelok   28.   augusta   2000. S prihliadnutím   na   uvedené   dospel   najvyšší   súd   k záveru,   že   keďže   sťažovateľ   podal dovolanie   25.   augusta   2005,   podal   ho   po   uplynutí   zákonom   stanovenej   jednomesačnej lehoty,   teda   oneskorene.   V závere   najvyšší   súd   konštatoval,   že   vzhľadom   na   to, že dovolanie bolo podané oneskorene, podľa ustanovenia § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods.   1   písm.   a)   OSP   ho   odmietol,   pričom   sa   už   nezaoberal   otázkou   vecnej   správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd v uznesení zároveň rozhodol o trovách dovolacieho konania tak, že navrhovateľom ich náhradu nepriznal, pretože nepodali návrh na ich priznanie.

Podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. a) OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene.

Podľa ustanovenia § 243b ods. 4 OSP ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a § 226 platia pre konanie na dovolacom   súde obdobne. Ak dovolateľ vezme dovolanie späť, dovolací súd konanie uznesením zastaví.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   úvahy   najvyššieho   súdu   vychádzajú   z konkrétnych faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   udržateľné.   V tejto   súvislosti ústavný   súd   konštatuje,   že   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje   znaky arbitrárnosti   a vzhľadom   na   príslušné   zákonné   ustanovenia   o dovolacom   konaní,   ktoré najvyšší súd pri svojom rozhodovaní aplikoval, je aj náležite odôvodnené.

Pri preskúmavaní namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd nezistil takú aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné   s označenými   článkami   ústavy   a dohovoru.   Ústavný   súd   je   toho   názoru, že najvyšší   súd   pri   posudzovaní   včasnosti   podania   dovolania   vychádzal   zo   zákonných ustanovení účinnej procesnej   normy   (Občianskeho súdneho   poriadku),   ktorá   vo svojom ustanovení § 240 ods. 2 zreteľne stanovuje, že zmeškanie lehoty pre podanie dovolania nemožno odpustiť.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 224/2005 z 5. decembra 2005 podľa názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.   Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   nedomnieva, že by skutkové   alebo   právne   závery   najvyššieho   súdu   v predmetnej   veci   bolo   možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému základnému právu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že podľa ustanovenia § 10a ods. 1 OSP o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov odvolacích rozhoduje najvyšší súd. S prihliadnutím na uvedené ústavný   súd   konštatuje,   že   v sťažovateľom   namietanej   veci   o dovolaní   proti   rozsudku krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   rozhodol   najvyšší   súd   svojím   uznesením sp. zn. 1 Cdo 224/2005 z 5. decembra 2005. Z uvedeného vyplýva, že o dovolaní rozhodol vecne príslušný súd v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami.

Ústavný   súd   teda   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa návrhom sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2006