znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 187/04-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Vojtecha Lászlóa, bytom L., a Dezidera Ozsvalda, bytom L., zastúpených advokátom JUDr. V. S., Advokátska kancelária, L., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu v Leviciach č. k. 14 C 323/98-161 z 8. apríla 2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Co 214/03-177 z 28. novembra 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Vojtecha   Lászlóa   a Dezidera   Ozsvalda   o   d   m   i   e   t   a   ako   zjavne neopodstatnenú.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2004 doručená sťažnosť Vojtecha Lászlóa, bytom L., a Dezidera Ozsvalda, bytom L. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. V. S., Advokátska kancelária, L., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu v Leviciach (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 323/98-161 z 8. apríla 2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 214/03-177 z 28. novembra 2003 v konaní navrhovateľov v 1. rade Vojtech László a v 2. rade M. O. (po jej smrti sa stal jej právnym nástupcom sťažovateľ v 2. rade) proti odporcom v 1. rade Ing. M. B. a v 2. rade Ing. G. M. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľov   prvostupňovým   rozsudkom   okresného   súdu   nebola sťažovateľom priznaná náhrada trov konania v rozpore s ustanovením § 142 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP),   pričom   sťažovatelia   mali   vo   veci   plný   úspech. Sťažovatelia preukázali v konaní, že ich právny predchodca V. L. v roku 1949 dostal od svojho   otca   O.   L.   predmetné   nehnuteľnosti,   pričom   darovacia   zmluva   bola   riadne registrovaná.

Podľa   názoru   sťažovateľov   okresný   súd   a   krajský   súd   nesprávne   aplikovali ustanovenie § 150 OSP, podľa ktorého ak sú dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Sťažovateľom   vznikli   s predmetným   konaním   trovy,   a to   5   844   Sk   na   súdnom poplatku, trovy znalečného, trovy právneho zastúpenia 12 670 Sk. Napriek tomu, že vo veci mali   plný   úspech,   prvostupňový   súd   im   nepriznal   náhradu   trov   konania.   Proti   tomuto rozsudku   podali   sťažovatelia   odvolanie   v časti   trov   konania,   pričom   krajský   súd   trovy konania tiež nepriznal.

Porušenie svojich základných práv vidia sťažovatelia v tom, že rozsudkom okresného súdu a uznesením krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok prvostupňového súdu v časti   o nepriznaní   náhrady   trov   konania,   bolo   porušené   ich   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Na   základe   vyššie   uvedeného   v tomto   prípade   došlo   k porušeniu   práv navrhovateľov tak, ako to postuluje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... Vzhľadom k vyššie uvedenému navrhovatelia žiadajú, aby Ústavný súd ich sťažnosti vyhovel a v súlade s ustanovením § 56 ods. 3 písm. b) vrátil vec na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov   potrebných   na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkov, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 150 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž oprávnené len tie fyzické   alebo   právnické   osoby,   ktoré   splnili   všetky   zákonné   podmienky   spojené s nadobudnutím   a uplatňovaním   takýchto   práv.   Z konania   o ústavnej   sťažnosti   sú   preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov   odmietnutia   sťažnosti   je   jej   zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   na   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či   preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné k vyššie uvedenej judikatúre, ktorá je relevantná aj pre danú vec, dodať, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému   ochrany   ústavnosti   ďalej   vyplýva,   že   práve   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a slobôd vyplývajúcich   z ústavy   alebo   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd (I. ÚS 4/00). Len výnimočne by otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi   mohla byť predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného súdu   vtedy,   ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní   pred   súdom   každému,   kto   žiada   o   ochranu   tých   svojich   záujmov   chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96). Článok 46 ods. 1 ústavy zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenou osobou. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislý a nestranný.

Obsahom   práva   na   súdnu   ochranu   je,   aby   rozhodnutie   v konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu,   čo   znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom   postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti pre uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).

Sťažovatelia sa obrátili v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na všeobecný   súd,   ktorému   rozhodovanie   o tejto   veci   bezpochyby   patrí.   Okresný   súd   ani krajský   súd   neodmietli   zaoberať   sa   vecou   sťažovateľov.   Podľa   doterajšej   judikatúry ústavného súdu k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy,   pokiaľ   by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98). U sťažovateľov k takejto situácii nedošlo, vzhľadom na to nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nie je porušením práva na súdnu ochranu, ak všeobecný   súd   nerozhodne   podľa   predstáv   účastníkov   konania,   ak   je   jeho   rozhodnutie v súlade s právnymi predpismi.

V danej veci právny predchodca navrhovateľov V. L. navrhol určiť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, ktoré nadobudol od svojho otca O. L. na základe darovacej zmluvy. Navrhovatelia vzhľadom na úmrtie ich právneho predchodcu upravili petit a žiadali určiť,   že   predmetné   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po   nebohom   V.   L.   V rámci spracovania   registra   obnovenej   evidencie   pozemkov   bolo   zistené   dvojité   vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam. Navrhovatelia tvrdili, že odporcovia vo V. majetky nikdy nemali. Odporcovia predložili okresnému súdu zápisnicu z 12. júna 1951, na základe ktorej ich   právny   predchodca   Š.   M.   odovzdal   do   Poľnohospodárskeho   družstva   V.   28   ha poľnohospodárskej pôdy do užívania. V dedičskom konaní po Š. M., resp. po M. B., t. j. po právnych   predchodcoch   odporcov   tieto   sporné   nehnuteľnosti   zdedili.   Okresný   súd   ako prvostupňový   súd a krajský   súd ako   odvolací   súd náhradu   trov   konania navrhovateľom nepriznali.

Pri posudzovaní okolnosti hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadnuť na osobné,   majetkové,   zárobkové   a iné   pomery   účastníkov,   na   okolnosti,   ktoré   viedli k súdnemu   uplatneniu   nárokov,   a prihliadnuť   i na   postoj   účastníkov   v konaní.   Použitie ustanovenia § 150 OSP je výnimkou zo zásady zodpovednosti za výsledok. Vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen na strane toho, v prospech ktorého má byť toto ustanovenie použité, ale i na strane toho, komu inak patriaci nárok nie je priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo požadovať, aby náklady sporu niesol bez nároku na ich náhradu, aj keď mal v konaní úspech. V takýchto prípadoch treba skúmať aj okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, a treba prihliadať aj na postoj účastníkov konania. Pri spracovaní registra obnovenej evidencie pozemkov spoločnosťou AGROCONS, a.   s.,   N.,   sa   preukázalo,   že   určité   parcely   uplatnené   navrhovateľom   sú   vo   vlastníctve odporcov,   teda   existuje   k nim   dvojité   vlastníctvo.   Navrhovatelia   odôvodňovali   svoje vlastníctvo existenciou darovacej zmluvy, ktorou O. L. daroval predmetné nehnuteľnosti V. L. Prvostupňový súd a odvolací súd nepriznali navrhovateľom náhradu trov konania, pretože na strane odporcov boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady   trov   konania   úspešným   navrhovateľom.   Ako   uviedol   odvolací   súd   vo   svojom uznesení, z obsahu spisu je zrejmé, že v dobe, keď pôvodne označený navrhovateľ sporné nehnuteľnosti nadobudol, sa o tieto po právnej stránke nestaral a týmto svojím konaním v podstate zapríčinil to, že sa v súdnom konaní musel domáhať svojho vlastníctva. Zo spisu nevyplýva taký postoj žalovaných, ktorý by svedčil o tom, že by sa neprimerane bránili tvrdeniam navrhovateľov. V priebehu konania len tvrdili, že oni dané nehnuteľnosti zdedili po   svojich   právnych   predchodcoch   a nech   súd   ustáli,   kto   je   vlastníkom   predmetných nehnuteľností.   Dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   je   potrebné   vidieť   aj   v okolnostiach dvojitého   vlastníctva   k daným   nehnuteľnostiam   a v nesprávnej   evidencii   na   príslušných orgánoch, pričom tento stav odporcovia nezapríčinili, a teda nezadali ani príčinu na začatie sporu o určenie vlastníckeho práva. Preto bolo teda namieste, ak prvostupňový a odvolací súd použili ustanovenie § 150 OSP na rozhodnutie o trovách konania.

  Vzhľadom na to rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 323/98-161 z 8. apríla 2003 a uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   7   Co   214/03-177   z 28.   novembra   2003,   ktorým   bolo potvrdené   uznesenie   prvostupňového   súdu   v časti   trov   konania,   ktorým   sťažovateľom nebola priznaná náhrada trov konania, považuje ústavný súd za správne.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2004