znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 187/02-64

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov   Eduarda   Báránya   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   J.   B.,   bytom   T., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. P., A. k., T., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 13/00 na neverejnom zasadnutí 4. júna 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 13/00   p o r u š i l základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   13/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   J.   B.   v sume 16   340 Sk   (slovom   šestnásťtisíctristoštyridsať slovenských korún) advokátke Mgr. Z. P., A. k., T. na jej účet vedený v Tatra banke, a. s., pobočke T.

5.   Okresný   súd   Bratislava   I   j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia   v sume 16   340 Sk   (slovom   šestnásťtisíctristoštyridsať   slovenských   korún) na účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vedený   v Národnej   banke Slovenska, pobočke K., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Sťažnosti J. B. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 26. februára 2003 č. k. III. ÚS 187/02-44 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. B., bytom, T. (ďalej len „sťažovateľ“) z 25. marca 2002 (doručenú ústavnému súdu 27. marca 2002) v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 13/00.

Sťažovateľ uviedol, že sa v uvedenej veci novým návrhom proti svojmu bývalému zamestnávateľovi   (Dopravný   podnik   Bratislava,   a.   s.,   Olejkárska   1,   B.)   doručeným okresnému súdu 1. februára 2000 domáhal práva na zaplatenie mzdy za prácu vykonanú pre zamestnávateľa v rokoch 1991 až 1993.

Prvá úprava sudcu v spise bola podľa sťažovateľa vykonaná takmer po 12 mesiacoch od podania návrhu (23. januára 2001). Sťažovateľ sa 15. novembra 2001 obrátil na predsedu okresného   súdu   namietajúc   zbytočné   prieťahy   v konaní   sp.   zn.   14   C   13/00.   Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi sp. zn. Spr. 2113/01 z 31. januára 2002 konštatoval dôvodnosť sťažovateľovej sťažnosti.

Postup   okresného   súdu   podľa   názoru   sťažovateľa   nesmeruje   k meritórnemu rozhodnutiu vo veci a jeho nečinnosť bez toho, aby bola odôvodnená existenciou zákonných prekážok, spôsobila zbytočné prieťahy v konaní. Okresný súd svojou nečinnosťou podľa sťažovateľa odďaľuje uspokojenie jeho zákonného nároku na odmenu za vykonanú prácu, pričom ide o mzdu za obdobie rokov 1991 až 1993.

Na základe vyššie uvedených skutočností ustanovená právna zástupkyňa sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „ (...) Základné právo J. B.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I.   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 13/00 bolo porušené.

(...) Okresnému   súdu   Bratislava   I prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   14 C 13/00 konal bez zbytočných prieťahov.

J. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk (slovom jednostopäťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Uplatnenie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   zdôvodnil   tým,   že konanie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   sa   ho   bytostne   dotýka,   pričom   ďalej uviedol: „(...) zdĺhavým konaním pretrváva u mňa stav právnej neistoty a pochybujem, že sa dožijem   právoplatného   rozhodnutia   súdu.   Vzhľadom   na   môj   vek   a osobné   pomery   som pociťoval   a pociťujem   nečinnosť   súdu   ako   psychickú   ujmu.   Opätovne   poukazujem na skutočnosť, že ide o nevyplatenú základnú mzdu v r. 1991-1993, v prípade nevyplatenia ktorej som potom vykonával prikázanú nútenú prácu.“

Okresný súd sa k sťažnosti vyjadril v podaní sp. zn. Spr. 3262/02 z 23. mája 2002, v ktorom   k časti   sťažnosti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   základného   práva sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v posudzovanom   konaní uviedol   : „Žaloba   v tejto veci bola súdu   doručená   1.   2.   2000,   bez   zaplatenia súdneho poplatku. Konajúci súd 23. 1. 2001 začal s prípravou pojednávania (vyžiadané pripojenie spisu sp. zn. 7 C 139/94 a založenie výpisu z obchodného registra žalovaného a výzvou z 18. 1. 2002 vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku). Uznesením z 21. 5. 2002 priznal navrhovateľovi čiastočné oslobodenie od povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Aj v tejto prejednávanej veci však nemožno hovoriť o zbytočných prieťahoch. Ako to je zrejmé zo žaloby, jej predmetom sú mzdové nároky navrhovateľa. O týchto mzdových nárokoch však súd už rozhodol právoplatným rozsudkom vo veci sp. zn. 7 C 139/94, keď žalobu   zamietol   ako   predčasne   podanú.   Podotýkame,   že   ide   o zhodné   mzdové   nároky. Následne navrhovateľ návrhom, ktorý je evidovaný pod sp. zn. 7 C 10/00 požiadal o obnovu konania sp. zn. 7 C 139/94 (údajné zbytočné prieťahy v tomto konaní sú predmetom tejto ústavnej sťažnosti navrhovateľa). Z uvedeného je zrejmé, že súd v konaní sp. zn. 14 C 13/00 nemohol konať, pretože bolo potrebné vyčkať na právoplatnosť rozhodnutia v konaní sp. zn. 7 C 10/00 (návrh na obnovu konania). Pretože medzičasom toto konanie (7 C 10/00) bolo právoplatne skončené, súd začal vo veci sp. zn. 14 C 13/00 konať, o čom svedčí o. i. aj rozhodnutie súdu z 21. 5. 2002.“

Podľa   názoru   okresného   súdu   z vyššie   uvedených   skutočností   vyplýva,   že v posudzovanom konaní sa postupovalo plynulo a bez prieťahov, preto navrhol, aby ústavný súd   sťažnosti   nevyhovel.   V prípade   opačného   rozhodnutia   ústavného   súdu   navrhol,   aby ústavný   súd   nepriznal   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie,   pretože: „rozhodnutím   o priznaní   finančného   zadosťučinenia   by   došlo   k retroaktivite,   keďže   toto ustanovenie Ústavy SR nadobudlo účinnosť 1. 1. 2002.“

V prílohe podania sp. zn. Spr. 3262/02 z 25. októbra 2002 predložil okresný súd ústavnému   súdu   na   základe   jeho   žiadosti   kópiu   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 7 C 139/94-57   z 3.   novembra   1998   a   kópiu   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave (ako odvolacieho súdu v uvedenej veci) sp. zn. 16 Co 78/99 z 8. septembra 1999.

Sťažovateľ prostredníctvom ustanovenej právnej zástupkyne podaním z 3. februára 2003   svoju   sťažnosť   doplnil.   Okrem   iného   uviedol: „V   druhom   konaní   vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 14 C 13/00 ide o právo na zaplatenie mzdy 41.345 Sk   s prísl.   za   nariadenú   a vykonanú   prácu   od   môjho   bývalého   zamestnávateľa v rokoch   1991   až   1993,   konanie   začalo   na   môj   návrh   podaný   osobne   dňa   1.   2.   2000 v podateľni   súdu.   Prvá   úprava   sudcu   v spise   bola   vykonaná   takmer   po   12   mesiacoch od podania návrhu dňa 23. 1. 2001, súd dal pripojiť spis 7 C 139/94 a vyžiadal výpis z obchodného registra odporcu,   inú   prípravu prvého   pojednávania   nevykonal.   Podaním zo dňa 8. 2. 2001, 12. 7. 2001, 11. 10. 2001, 15. 11. 2001, 21. 12. 2001 som žiadal a prosil o vytýčenie pojednávania a sťažoval sa na prieťahy v konaní, odpovede som sa od sudkyne nedočkal.   Na   č.   l.   9   spisu   sa   nachádza   poznámka   neidentifikovateľnej   pracovníčky kancelárie súdu zo dňa 10. 9. 2001, že odpojila spisy 7 C 139/94 a 7 C 10/00, hoci v spise 14 C 13/00 sa nenachádza pokyn sudcu na pripojenie spisu 7 C 10/00 a tento „živý“ spis bol bez právneho dôvodu pripojený 8 mesiacov pri „živom“ spise 14 C 13/00. (...) Dňa 5. 2. 2002   mi   bola   doručená   výzva   –   vz.4a   osp   zo   dňa   18.   1.   2002   na   zaplatenie   súdneho poplatku z návrhu v sume 1 652 Sk. Dňa 6. 2. 2002 som požiadal o oslobodenie od platenia súdnych   poplatkov,   predložil   som   predpísané   tlačivo   i potvrdenie   o výške   starobného dôchodku. Dňa 18. 3. 2002 som podal sťažnosť a žiadal som o vytýčenie pojednávania. Po tri a pol mesiaci od podania žiadosti o oslobodenie, súd uznesením zo dňa 21. 5. 2002 č. k. 14 C 13/00-18 rozhodol tak, že mi priznal čiastočné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.   Uznesenie   mi   bolo   doručené   29.   6.   2002   (t.   j.   po   4,5   mesiaci   od   podania žiadosti). Dňa 3. 7. 2002 som doručil súdu odvolanie zo dňa 1. 7. 2002 voči uvedenému uzneseniu. Odvolací súd uznesením zo dňa 31. 7. 2002 č. k. 13 Co 356/02- 26, ktoré mi bolo doručené 13. 9. 2002 zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Od začiatku septembra 2002 do 29. 1. 2003 v spise po dobu 4 mesiacov opäť nebol vykonaný žiaden ďalší úkon a vo veci doposiaľ nebolo vytýčené ani prvé pojednávanie. K tvrdeniam OS Bratislava I v podaní zo dňa 23. 5. 2002 adresovanom Ústavnému súdu,   uvádzam   nasledovné:   Z podania   nie   je   jednoznačne   zrejmé,   či   sa   predseda   súdu domnieva,   že   je   tu   prekážka   res   iudicata,   pretože   neuviedol   jasné   dôvody.   Predčasne podaná žaloba v r. 1994 už nemusí byť predčasnou v r. 2000. Nie je jasné z čoho predseda súdu   prišiel   k záveru   že   „bolo   potrebné   vyčkať   na   právoplatnosť   rozhodnutia   v konaní sp. zn. 7 C 10/00“, takéto tvrdenie nemá oporu v spise, keď v tomto sa nenachádza ani len úprava   na   pripojenie   spisu   7   C   10/00,   hoci   fakticky   bol   pripojený   niekoľko   mesiacov (zrejme omylom spolu so spisom 7 C 139/94).“

V podaní z 23. apríla 2003 doplnil sťažovateľ prostredníctvom ustanovenej právnej zástupkyne   sťažnosť   v časti   týkajúcej   sa   požadovaného   finančného   zadosťučinenia. Uviedol,   že   trvá   na   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v pôvodne požadovanej výške (150 000 Sk) aj napriek tomu, že na ďalšie konanie bola jeho sťažnosť prijatá iba v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 13/00. Zdôraznil význam posudzovaného konania vzhľadom na jeho predmet pre jeho osobu a zopakoval podstatnú časť argumentácie, ktorou odôvodnil pôvodný návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Okresný súd v podaní sp. zn. Spr. 3262/02 z 22. apríla 2003 doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa, pričom okrem iného uviedol: „Súd v konaní sp. zn. 14 C 13/00 nemohol konať bez vyčkania právoplatnosti rozhodnutia v konaní sp. zn. 7 C 10/00 (návrh na obnovu konania). Uznesením č. k. 7 C 10/00–20 zo dňa 24. 1. 2002 právoplatným dňa 21.   2.   2002   bolo   konanie   o obnovu   konania   zastavené.   Túto   skutočnosť   však   nemožno kvalifikovať ako zbytočný prieťah v konaní.

Nakoľko žaloba bola súdu doručená bez zaplatenia súdneho poplatku, v súlade s ust. §   10   ods.   2   zák.   č.   71/1992   Zb.   v znení   zmien   a doplnkov   bol   navrhovateľ   vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku splatného spolu s podaním návrhu. Dňa 6. 2. 2002 požiadal navrhovateľ   o oslobodenie   od   zaplatenia   súdnych   poplatkov.   Súd   uznesením   č.   k. 14 C 13/00-18 zo dňa 21. 5. 2002 priznal oslobodenie od zaplatenia súdnych poplatkov sčasti   a zaviazal   navrhovateľa   zaplatiť   súdny   poplatok   v sume   500,-   Sk   pod   následkom zastavenia konania. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 13 Co 356/02-26 zo dňa 31. 7. 2002 uvedené rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil, vec vrátil na nové konanie. Dňa 18. 2. 2003 bola daná úprava sudkyne na zistenie majetkových pomerov.

Na   ozrejmenie   uvádzame,   že   na   tunajšom   súde   už   niekoľko   rokov   pretrváva nedostatok sudcov, ktorý sa od roku 2001 prehĺbil do takej miery, ktorá priamo ovplyvňuje dĺžku konaní, resp. časové úseky medzi jednotlivými úkonmi sudcov a tie sú väčšie ako by sa vyžadovalo. V súdnych oddeleniach, ktoré si vyžadujú dvoch sudcov koná iba jeden. Iný spôsob   zabezpečenia   výkonu   súdnictva   za   danej   situácie   (ktorá   sa   naviac   zhoršila odchodom ďalších sudkýň na materskú dovolenku a na Krajský súd v Bratislave) nebol možný.“

Podaním z 21. mája 2003 doplnila ustanovená právna zástupkyňa sťažnosť, pokiaľ ide o vyčíslenie trov právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pre ústavným súdom za tri úkony právnej služby, a v prílohe podania zaslala ústavnému súdu osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty Daňového úradu S. potvrdzujúce, že od 1. novembra 2002 je platiteľom dane z pridanej hodnoty.

Obaja účastníci konania pred ústavným súdom, sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v podaní z 3. februára 2003 a okresný súd vo vyjadrení z 22. apríla 2003, súhlasili s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v tejto veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom príslušného súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, ako aj spisu okresného súdu vo veci sp. zn. 7 C 10/00 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ sa novou žalobou proti bývalému zamestnávateľovi (Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť, Olejkárska 1, B.) doručenou okresnému súdu 1. februára 2000   domáhal   práva   na   zaplatenie   mzdy   za   vykonanú   prácu   pre   svojho   bývalého zamestnávateľa v rokoch 1991 až 1993.

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   dala   23.   januára   2001   pokyn   súdnej   kancelárii na pripojenie spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 139/94 (následne bola dopísaná aj sp. zn. 7 C 10/00) a zabezpečenie výpisu z obchodného registra týkajúceho sa žalovaného. Pokyn bol zrealizovaný (pokiaľ ide o výpis z obchodného registra) 7. februára 2001.

Podaniami   doručenými   okresnému   súdu   8.   februára   2001   a   12.   júla   2001   sa sťažovateľ domáhal vytýčenia termínu pojednávania vo veci.

Pracovníčka   súdnej   kancelárie   na   pokyn   zákonnej   sudkyne   10.   septembra   2001 odpojila spisy sp. zn. 7 C 139/94 a 7 C 10/00 z „dôvodu námietky zaujatosti“, o čom spísala úradný záznam.

Podaniami doručenými okresnému súdu 11. októbra 2001 a 21. decembra 2001 sa sťažovateľ   domáhal   vytýčenia   termínu   pojednávania   a namietal   prieťahy   v   konaní. Sťažnosťou z 15. novembra 2001 sa sťažovateľ obrátil v tejto veci na predsedu okresného súdu.

Okresný súd 29. januára 2002 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu (pokyn z 18. januára 2002 bol súdnej kancelárii doručený 22. januára 2002 a súdna kancelária mala podľa neho taktiež zabezpečiť pripojenie spisu sp. zn.7 C 139/94).Pracovníčka súdnej kancelárie 30. januára 2002 spísala úradný záznam o tom, že nemohla pripojiť spis sp. zn. 7 C 139/94, pretože Mgr. E. S., zákonná sudkyňa vo veci sp. zn. 7 C 10/00, nesúhlasila z jeho zapožičaním.

Podpredseda   okresného   súdu   listom   sp.   zn.   Spr.   2113/01   z 31.   januára   2002 sťažovateľovi na jeho sťažnosť z 15. novembra 2001 odpovedal: „Vašu sťažnosť, datovanú 15. 11. 2001 som prešetril v zmysle platnej právnej úpravy a týmto konštatujem, že Vaša sťažnosť je dôvodná. Po splnení poplatkovej povinnosti z Vašej strany bude vo veci určený termín pojednávania.“

Sťažovateľ požiadal 6. februára 2002 o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   18.   marca   2002   sa   sťažovateľ   domáhal vytýčenia termínu pojednávania vo veci.

Okresný súd uznesením č. k. 14 C 13/00-18 z 21. mája 2002 priznal sťažovateľovi čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov.

Sťažovateľ sa 1. júla 2002 proti rozhodnutiu okresného súdu odvolal.

Spisový   materiál   s opravným   prostriedkom   bol   Krajskému   súdu   v Bratislave predložený 29. júla 2002.

Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 13 Co 356/02-26 z 31. júla 2002 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie odvolacieho súdu bolo okresnému súdu doručené 6. septembra 2002.

Sudkyňa   9.   septembra   2002   uložila   súdnej   kancelárii   doručiť   sťažovateľovi uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 13 Co 356/02-26 z 31. júla 2002. Sťažovateľovi bolo uvedené uznesenie doručené 13. septembra 2002.

Dňa   18.   februára   2003   bol   daný   zákonnou   sudkyňou   pokyn   súdnej   kancelárii na zistenie majetkových pomerov sťažovateľa.

III.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, pričom   k naplneniu   tohto   práva   dochádza   až právoplatným   súdnym   rozhodnutím (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97). Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu 1. podľa právnej a faktickej zložitosti veci, 2. podľa správania účastníka konania a 3. podľa spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98).

1. Predmetom   konania   sp.   zn.   14   C   13/00   vedeného   na   okresnom   súde   je sťažovateľom   uplatnená   pohľadávka   proti   bývalému   zamestnávateľovi   z   dôvodu nevyplatenia tarifnej mzdy za prácu vykonávanú pre neho sťažovateľom v období rokov 1991 až 1993.

Z okolností   prípadu   nevyplýva   žiadna   skutočnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver o osobitnej   skutkovej   alebo   právnej   zložitosti   veci.   Z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu je zrejmé, že v predmetnej veci nebolo doposiaľ vykonané dokazovanie alebo rozsiahlejšie zabezpečovanie dôkazných prostriedkov, ktoré by mohlo odôvodniť celkovú doterajšiu dĺžku posudzovaného konania.

2. Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľa (ako žalobcu) v konaní pred okresným   súdom   bolo   primerane   aktívne.   Sťažovateľ   síce   mohol   prispieť   k vytvoreniu podmienok pre rýchlejší a efektívnejší postup v posudzovanom konaní, ak by o oslobodenie od súdnych poplatkov požiadal už pri podaní žaloby a nečakal až na výzvu okresného súdu na ich zaplatenie, no zo skutkových zistení ústavného súdu o priebehu uvedeného konania vyplýva, že ani táto okolnosť neovplyvnila dĺžku posudzovaného konania podstatnejším spôsobom, teda   tak, aby bolo sťažovateľovi možné pričítať podiel   na stave,   v akom sa predmetná vec v čase podania ústavnej sťažnosti nachádzala.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého skúmal ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Zo   skutkových   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   posudzované   konanie   začalo doručením žaloby okresnému súdu 1. februára 2000.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. (...)

Podľa   §   114   OSP   pojednávanie   pripraví   predseda   senátu   tak,   aby   bolo   možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní (ods. 1).

Za tým účelom predseda senátu

a) spravidla   zistí   stanovisko   odporcu   a pokúsi   sa   prípadne   predbežne o zmierne vybavenie prípadu,

b) skúma, či sú splnené podmienky konania, a dbá o odstránenie nedostatkov a neúplností v návrhoch účastníkov,

c) zabezpečí, aby bolo možné na pojednávaní vykonať potrebné dôkazy, a ak je to účelné, môže vykonať dôkaz prostredníctvom dožiadaného súdu,

d) robí iné vhodné opatrenia.

Prvé procesné úkony smerujúce k príprave pojednávania (pripojenie spisu sp. zn. 7 C 139/94 a 7 C 10/00, ako aj zabezpečenie výpisu z obchodného registra týkajúceho sa žalovaného) realizoval okresný súd až v období na konci januára 2001 a začiatkom februára 2001, približne rok po začatí konania.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z 23.   mája   2002   poukázal na skutočnosť,   že   žaloba   bola   podaná   bez   zaplatenia   súdneho   poplatku   zo   strany sťažovateľa. Sám však sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku vyzval až 29. januára 2002 (takmer dva roky po začatí konania). V období od 1. februára 2000 do 23. januára 2001 a od 7. februára 2001 do 18. januára 2002, keď vo veci konajúca sudkyňa úpravou uložila   vyzvať   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   bol   okresný   súd   vo   veci nečinný.

Okresný súd svoj postup odôvodňoval potrebou vyčkať na právoplatné rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 10/00, v ktorom sa sťažovateľ domáhal povolenia obnovy konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 193/94. V uvedenom konaní mal okresný   súd   už   raz   právoplatne   rozhodnúť   o mzdových   nárokoch   uplatňovaných sťažovateľom v konaní sp. zn. 14 C 13/00.

Bolo   nepochybne   v právomoci   okresného   súdu   zaoberať   sa   v rámci   skúmania splnenia podmienok konania aj otázkou prípadnej totožnosti veci v konaniach vedených na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 193/94 a pod sp. zn. 14 C 13/00.

Podľa   §   159   ods.   3   OSP   len   čo   sa   o   veci   právoplatne   rozhodlo,   nemôže   sa prejednávať znova.

Podľa § 104 ods. 1 OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

V čase začatia konania sp. zn. 14 C 13/00 bola vec vedená na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 193/94 právoplatne skončená. Ak dospel okresný súd v priebehu posudzovaného konania k záveru, že v uvedených konaniach ide o totožnú vec, nič mu nebránilo rozhodnúť v zmysle   vyššie   citovaných   ustanovení.   Uvedenú   procesnú   situáciu   nemohla   zásadným spôsobom modifikovať ani možnosť povolenia obnovy konania sp. zn. 7 C 193/94 v konaní o povolenie obnovy vedenom pod sp. zn. 7 C 10/00, pretože i prípadné povolenie obnovy konania má za následok iba odklad vykonateľnosti rozhodnutia (§ 234 ods. 3 OSP), a nie jeho zrušenie.

Ak však okresný súd dospel k záveru, že v uvedených konaniach nejde o totožnú vec a že v prebiehajúcom konaní o povolenie obnovy sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre   jeho   rozhodnutie   v konaní   sp.   zn.   14   C   13/00,   prípadne   že   by   riešenie   takejto prejudiciálnej otázky prichádzalo do úvahy v obnovenom konaní sp. zn. 7 C 139/94, mohol podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP konanie vedené pod sp. zn. 14 C 13/00 prerušiť.

Okresný súd však nepostupoval žiadnym z vyššie označených spôsobov. Naopak, zo spisového materiálu okresného súdu vo veci sp. zn. 14 C 13/00 (konkrétne z pokynu súdnej kancelárii na č. l. 3 a z úradného záznamu na č. l. 9) vyplýva, že v období od januára 2001   do   septembra   2001   bol   spisový   materiál   týkajúci   sa   konania   sp.   zn.   7   C   10/00, na skončenie ktorého okresný súd podľa svojho vyjadrenia čakal, pripojený k spisu sp. zn. 14 C 13/00.

Tieto   skutočnosti   nesvedčia   o tom,   že   by okresný   súd   organizoval svoj   procesný postup v konaní sp. zn. 14 C 13/00 tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov   konania ohľadne   práv,   ktoré   boli   predmetom   žaloby,   tak   ako   mu   to   ukladá ustanovenie   §   100   ods.   1   OSP,   ktoré   predstavuje   premietnutie   ústavnej   garancie   práva účastníkov   občianskeho   súdneho   konania   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných prieťahov v zákonnej rovine.

Uvedené potvrdzuje aj odpoveď podpredsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 2113/01 z 31. januára 2002, v ktorej reagujúc na sťažovateľovu sťažnosť na prieťahy v označenom konaní z 15. novembra 2001 konštatoval, že táto sťažnosť je dôvodná.

Za   ústavne   akceptovateľnú   nemohol   ústavný   súd   považovať,   s   prihliadnutím na predchádzajúci   priebeh   označeného   konania,   ani neodôvodnenú   nečinnosť   okresného súdu v nasledujúcom období od 13. septembra 2002, keď bolo uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 13 Co 356/02-26 z 31. júla 2002 doručené sťažovateľovi, do 18. februára 2003, keď bol daný zákonnou sudkyňou pokyn súdnej kancelárii na zistenie majetkových pomerov sťažovateľa (spolu cca päť mesiacov).

Z celkovej doby konania, ktorá predstavuje viac ako tri roky, celková dĺžka období, ktoré   boli   podľa   zistenia   ústavného   súdu   poznačené   zbytočnými   prieťahmi   v konaní, presahuje dobu dvoch rokov (cca 27 mesiacov).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   ústavný   súd   k   záveru   o   porušení základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 13/00.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   sp.   zn.   Spr.   3262/02   z   22.   apríla   2003 k ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa   zdôvodnil   postup   okresného   súdu   v označenom   konaní okrem   iného   aj pretrvávajúcim   nedostatkom   sudcov,   ktorý „sa   od   roku   2001   prehĺbil do takej   miery,   ktorá   priamo   ovplyvňuje   dĺžku   konaní,   resp.   časové   úseky   medzi jednotlivými úkonmi sudcov a tie sú väčšie ako by sa vyžadovalo“.

Ústavný   súd   nespochybňuje   skutočnosť,   že   prípadné   nedostatočné   obsadenie všeobecného súdu sudcami a z toho plynúca nadmerná zaťaženosť sudcov z hľadiska počtu vecí,   v ktorých   konajú ako zákonní sudcovia,   môže   mať negatívny   dopad na efektivitu a rýchlosť postupu súdnych konaní. Aj napriek tomu však ústavný súd nemohol akceptovať uvedenú   argumentáciu   ako   právne   významnú   vo   vzťahu   k sťažovateľom   namietanému porušeniu jeho práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99, II. ÚS 58/02, III. ÚS 17/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 145/02).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   postupom   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   finančného   zadosťučinenia vo výške   150   000   Sk   poukazujúc   na pretrvávajúci   stav   právnej   neistoty   vyvolaný nečinnosťou súdu, ktorý vzhľadom na svoj vek a osobné pomery pociťuje ako psychickú ujmu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Súčasťou   zadosťučinenia   sťažovateľa   je   aj   samotné   deklarovanie   porušenia   jeho práv.   Keďže   porušenie   základných   práv sťažovateľa,   ktoré ústavný súd   zistil,   nemožno napraviť obnovením   stavu   pred   ich   porušením   a výrok   ústavného súdu   deklarujúci   toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   považoval   v posudzovanom   prípade   za   primerané   priznať   sumu 20 000 Sk.   Táto   suma   zohľadňuje dĺžku   zbytočných   prieťahov   v konaní (dva   roky   a tri mesiace) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu, ktorá sťažovateľovi vznikla v dôsledku obáv o ochranu   jeho   práv,   psychického   napätia   a pocitov   sklamania   z neprimeranej   dĺžky konania. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné zadosťučinenie nevyhovel.

Ústavný   súd   neakceptoval   námietku   okresného   súdu   o retroaktívnych   účinkoch prípadného   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľovi   vzhľadom na dátum nadobudnutia účinnosti čl. 127 ods. 3 ústavy (1. januára 2002).

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantuje ústava v čl. 48 ods. 2 účastníkom konania pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci od nadobudnutia   účinnosti   1.   októbra   1992.   Taktiež   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať ústavnú ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb (čl. 124 v spojení s čl. 1 ústavy) vrátane základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bola ústavne zakotvená aj pred 1. januárom 2002. Novelizované znenie čl. 127 ústavy upravuje v odseku 3 s účinnosťou od 1. januára 2002 iba nový prostriedok nápravy porušenia základných práv alebo slobôd fyzických osôb a právnických osôb, ktoré ústavný súd v konaniach týkajúcich sa individuálnej ochrany ústavnosti zistí.

Zo   skutočností,   ktoré ústavný   súd   v konaní o sťažnosti   sťažovateľa   zistil,   navyše vyplýva, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 13/00 nebolo v čase podania ústavnej   sťažnosti   27.   marca   2002   právoplatne   skončené,   pričom   k pretrvávaniu protiústavného   stavu   spočívajúceho   v porušovaní   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v označenom konaní dochádzalo aj po

1.   januári   2002.   Primerané   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   môže   ústavný   súd   priznať sťažovateľovi   v konaní   podľa   čl.   127   ústavy,   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy (vyjadrenej   v peniazoch),   ktorú   sťažovateľ   utrpel   v dôsledku   porušenia   jeho   základných práv. Pri posúdení jej rozsahu a závažnosti prihliada ústavný súd aj na zbytočné prieťahy, ku ktorým dochádzalo v konaní všeobecného súdu pred 1. januárom 2002. Nemajetkovú ujmu,   ktorú   sťažovateľ   utrpel   v dôsledku   porušenia   jeho   základného   práva   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, však nemožno stotožňovať so zbytočnými prieťahmi ako takými.  

Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa pozostávajú z troch úkonov právnej pomoci zo strany advokátky ustanovenej ústavným súdom.

Právna zástupkyňa sťažovateľa uplatnila trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2003 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady   s klientom,   nahliadnutie   do   spisových   materiálov   okresného   súdu   v   Bratislave a následná porada s klientom v Trnave a písomné podanie) v prípade priznania finančného zadosťučinenia   sťažovateľovi   v inej   výške,   ako   sa   domáhal, „podľa   výšky   priznaného zadosťučinenia“ a jedenkrát hodnotu paušálnej náhrady vo výške 128 Sk, ako aj náhradu za stratu času v sume 1 602 Sk vrátane 14 % DPH.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4, § 18 písm. a) a b), § 22 a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. s tým, že predmet konania podľa čl. 127   ústavy   pred   ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2003 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 270 Sk (základom pre výpočet je priemerná mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2002   vo   výške 12 811 Sk) a hodnota režijného paušálu 128 Sk.

Za   tri   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2003   patrí   právnej   zástupkyni sťažovateľa odmena v sume 12 810 Sk. Podľa § 22 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznáva sa mu pri určení náhrady trov konania odmena zvýšená o daň z pridanej hodnoty spolu 14 610 Sk (s prihliadnutím na zaokrúhlenie podľa § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.). Právna zástupkyňa sťažovateľa zároveň uplatnila nárok na náhradu za stratu času pri druhom úkone právnej služby (za čas strávený cestou z Trnavy do Bratislavy a späť, t. j. 2 x 45 min., teda 3 polhodiny po 534 Sk) v sume 1 602 Sk a jedenkrát hodnotu paušálnej náhrady hotových výdavkov vo výške 128 Sk. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú preto celkom sumu 16 340 Sk.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii ústavného súdu uhradiť ustanovenej právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia vo výške 16 340 Sk.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu   trov   konania, ktoré platil,   pokiaľ   u nich   nie sú   predpoklady   na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť   uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   ústavného   súdu   do   15   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2003