SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 186/2016-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice,pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Prešove sp. zn. 4 Co/242/2014 zo 4. marca 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)uznesenímKrajskéhosúduv Prešove(ďalejlen„krajskýsúd“)sp. zn. 4 Co/242/2014 zo 4. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručenýmOkresnému súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ akonavrhovateľ domáhal proti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „odporca“),zaplatenia sumy 5 996,27 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej porušenímprávnej povinnosti. Okresný súd rozsudkom č. k. 4 C/187/2009-207 zo 4. júla 2013 návrhsťažovateľa zamietol, čo po podaní odvolania sťažovateľom krajský súd rozsudkomč. k. 5 Co/160/2013-230 z 20. februára 2014 potvrdil s tým, že o trovách konania buderozhodnuté v samostatnom rozhodnutí.
Následne okresný súd uznesením č. k. 4 C/187/2009-273 z 29. júla 2014 (ďalej len„uznesenie 1“) priznal odporcovi náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplatenéhosúdneho poplatku za odporv sume359,50 € a z trov právneho zastúpeniav sume 2 184,05 €. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že„skúmal sociálne a majetkové pomery na strane oboch účastníkov konania, ich náležitým posúdením dospel k záveru, že na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nepostačuje len existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ale musí ísť o výnimočný prípad. V danom prípade však nedošlo k preukázaniu výnimočnosti, pre ktorú by plne úspešnému žalovanému nemali byť trovy konania priznané. Z tohto dôvodu súd rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.“. Proti tomutouzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom vyjadril nesúhlass priznaním náhrady trov konania odporcovi a zároveň poukázal na to, že sociálnea majetkové pomery sú u oboch účastníkov rovnaké,„čo odôvodnilo aj bezplatné zastúpenie u žalobcu“.
Sťažovateľ zároveň podal dovolanie proti meritórnemu rozsudku krajského súdua podaním doručeným okresnému súdu 29. mája 2014 požiadal o oslobodenie od súdnychpoplatkov pre dovolacie konanie. Okresný súd uznesením č. k. 4 C/187/2009-284z 18. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie 2“) priznal sťažovateľovi oslobodenieod súdneho poplatku pre dovolacie konanie v rozsahu 70 %. V odôvodnení svojhorozhodnutia uviedol, že prihliadal na celkové majetkové pomery žalobcu..., jeho výdavky...,ako aj na„výšku súdneho poplatku za dovolanie, ktorý v predmetnej veci predstavuje 720 €..., preto je súd toho názoru, že jeho zaplatenie nemôže ohroziť výživu žalobcu, ak jednorázovo uhradí súdny poplatok v rozsahu 30 % z predmetnej sumy, čo predstavuje sumu 216 eur“. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,v ktorom vyjadril nesúhlas s týmto rozhodnutím a trval na tom, aby bol oslobodenýod súdnych poplatkov pre dovolacie konanie v plnom rozsahu.
Krajský súd uznesením č. k. 4 Co/242/2014-293, 4 Co/53/2015 zo 4. marca 2015(ktoré tvorilo prílohu sťažnosti, pozn.) rozhodol, že„potvrdzuje uznesenia“ako vecnesprávne.
Sťažovateľ v sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu 1 uviedol:„Nepopieram, že zástupca žalovaného konal v súlade so svojimi povinnosťami, a v príslušnom rozsahu trovy vyúčtoval. Na strane druhej však pri zohľadnení objektívnych a subjektívnych okolností u jedného i druhého účastníka považujem za nespravodlivé, aby sťažovateľ sám niesol ťarchu výdavkov, ktoré z väčšej časti nezavinil. Konanie totiž – ak by obstál ako dôvod zamietnutia žaloby právny názor, uplatnený na ostatok – mohlo a malo skončiť po troch – štyroch úkonoch. Rovnako tak v prípade akceptovania právneho názoru, ktorý sa ponúka v dovolaní... V judikatúre Ústavného súdu je §-u 150 OSP venovaná dostatočná pozornosť... Bez ohľadu na to, či ide o nálezy vytýkajúce pozitívnu aplikáciu tohto ustanovenia, alebo, naopak, odmietnutie tejto aplikácie, majú spoločné stanovisko: Podmienky použitia majú byť zistené dôkladne, vyčerpávajúco a odôvodnené presvedčivo.“
Sťažovateľ v sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu 2 uviedol:„Tak ako v odvolaní, resp. v žiadosti o priznanie oslobodenia, sťažovateľ poukazoval na príčinu sporu a jeho pozadie, čo je okolnosť objektívne hodná úvahy. Napokon som presvedčený o opodstatnenosti dovolania v merite veci, čo by (ak si argumentáciu nezáväzne osvojí Ústavný súd) malo mať svoj význam.“
Podľa názoru sťažovateľa„všeobecné súdy svojím postupom a rozhodnutiami“porušili jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože„Poplatková povinnosť nemá v prípade objektívneho nedostatku prostriedkov osoby, uchádzajúcej sa o právnu ochranu, brániť v prístupe k súdu. Nie je preto v súlade so spravodlivým procesom málo citlivé rozhodnutie o povinnosti hradiť trovy protistrany pri kumulácii okolností, svedčiacich proti takémuto záveru.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v petite navrhol, aby ústavný súd vydalnález, ktorým:
„1/ Vysloví, že uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 242/2014 zo 4. marca 2015 bolo porušené základné právo sťažovateľa, zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru;
2/ Zruší napadnuté uznesenie a vráti vec Krajskému súdu na ďalšie konanie a 3/ Zaviaže Krajský súd na náhradu trov tohto konania sťažovateľovi.“
Sťažovateľ zároveň požiadal, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť„uznesenia sp. zn. 4 Co 242/2014 Krajského súdu Prešov v časti, v ktorej bol zaviazaný na náhradu trov žalovanému“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 20 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd jeviazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje naneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide pritom vtedy, ak ústavný súd pri jehopredbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného právaalebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh,ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamejsúvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej stranea namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stranedruhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietanýmpostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľnamieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
1. Vychádzajúc z petitu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sasťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruuznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co/242/2014 zo 4. marca 2015, ktorým ako vecnesprávne potvrdil uznesenie 1 okresného súdu o priznaní náhrady trov konania odporcovi,ktorý mal vo veci samej plný úspech, keďže návrh sťažovateľa bol rozhodnutiamivšeobecných súdov právoplatne zamietnutý.
Keďže sťažovateľovi je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jehooprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahuk obsahu práv, porušenie ktorých v sťažnosti namieta, nepovažoval za potrebnú tútoduplicitne citovať. Na doplnenie však uvádza, že:
Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a pretovšeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom,ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základnéprávo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy jeratione materiaeajprávo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom(Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V). Právo na súdnuochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsoboma v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).
Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelýchprípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje lenza celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Ústavný súd môžezasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že byrozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavnýrozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebnépripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandisI. ÚS 13/00).
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o tom, že krajský súd svoje rozhodnutieo potvrdení uznesenia 1 okresného súdu vo vzťahu k„§-u 150 OSP“neodôvodnilpresvedčivo.
Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia pritom uviedol:„Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ako aj uplatnenými odvolacími dôvodmi žalobcu, odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval zásadu zodpovednosti účastníka za úspech v spore, vyplývajúcu z ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku... Zároveň skúmal, či vzhľadom na postavenie účastníkov konania existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa k rozhodnutiu o trovách konania, vrátane odôvodnenia neaplikovať § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Rozhodnutie súdu o náhrade trov konania musí byť logickým ukončením celého súdneho konania, a preto súd správne zohľadňoval všetky okolnosti prípadu, vrátane výsledku rozhodnutia vo veci samej. Nepriznaním náhrady trov konania žalovanému, ktorý bol vo veci plne úspešný, ktorému v súvislosti s jeho účelným bránením práva vznikli odôvodnené náklady spojené s o zaplatením súdneho poplatku vo výške 359,50 Eur za odpor, ako aj náklady spojené s právnym zastúpením vo výške 2 184,05 Eur, by bolo nepriaznivo zasiahnuté do majetkovej sféry žalovaného, a preto odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné. Len neúspech žalobcu v konaní, ani jeho sociálne a majetkové pomery nemôžu byť dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný.“
V posudzovanej veci sa teda ústavný súd zameral na posúdenie skutočnosti,či krajský súd pri aplikácii relevantných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalejaj „OSP“) o náhrade trov konania nepostupoval arbitrárne s následkom porušeniaoznačených práv sťažovateľa.
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd priznánáhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súdvýnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmäna okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnostia dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tietoskutočnosti a dôkazy uplatniť.
Zmyslom ustanovenia § 150 ods. 1 OSP, ktoré v zásade možno aplikovať ibavýnimočne, je umožniť súdu, aby odstránil v konkrétnom prípade nenáležitú tvrdosť dopaduustanovení o náhrade trov konania v situácii, keď sú inak splnené všetky podmienkyna priznanie nároku na náhradu trov konania úspešnému účastníkovi v spore. Úvaha súduo tom, či ide v konkrétnej veci o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné zvláštnehozreteľa, musí vychádzať z posúdenia okolností konkrétnej veci. Aj pri výklade a aplikácii§ 150 ods. 1 OSP je povinný súd mať vždy na zreteli účel súdneho konania, tedaposkytovanie súdnej ochrany právam účastníkom. Pri posudzovaní okolností hodnýchosobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkýchúčastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde,a ichpostojvkonaní(rozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp. zn. M Cdo 14/99, uverejnené Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdovSlovenskej republiky č. 1/2000).
Aj ústavný súd v tejto súvislosti v uznesení č. k. II. ÚS 563/2011-14z 8. decembra 2011 judikoval, že: „Účelom tohto ustanovenia je umožniť súdu zmierniťdôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačnéhoabsolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôžebyť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právosudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenýmiv zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trovkonania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžadujepre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išloo výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov,v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristickésociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný účastník nemôžeuhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť lens veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkovéa iné pomery oboch účastníkov, prihliada na postoj účastníkov v konaní a prípadne inéokolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnémuúčastníkovi alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázanýchdôvodov hodných osobitného zreteľa.“
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia dospelk záveru, že sťažovateľom uplatnená, veľmi strohá argumentácia, nie je v žiadnom prípadespôsobilá spochybniť záver krajského súdu o potvrdení uznesenia 1 okresného súdu.Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkových okolností konkrétnehoprípadu, svoje rozhodnutie odôvodnil zrozumiteľným a dostatočne logickým spôsobom,nepopierajúc pritom účel a zmysel aplikovaných ustanovení Občianskeho súdnehoporiadku,pretojehozáverymožnozústavnoprávnehohľadiskapovažovaťza akceptovateľné a udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľ s právnym názorom krajskéhosúdu nesúhlasí, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názorkrajského súdu svojím vlastným.
Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti nezistil žiadneskutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdua sťažovateľom označenými právami, jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenúpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z uvedeného dôvodu bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.
2. Ústavný súd ďalej konštatuje, že hoci predloženú sťažnosť koncipovalkvalifikovaný právny zástupca, tento do petitu nezahrnul námietku porušenia označenýchpráv sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co/53/2015 zo 4. marca 2015, ktorýmrozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu 2 okresného súdu.
V zmysle § 20 ods. 1 a 4 zákona o ústavnom súde petit ako všeobecná náležitosťnávrhu na začatie konania v podstate vymedzuje hranice ústavného prieskumu dodržiavaniazákladných práv a slobôd v konaní realizovanom tým-ktorým orgánom verejnej moci, pretomusí byť navrhovateľom určený jasne, určito a zrozumiteľne.
Keďže v danom prípade tomu tak nebolo, nebol dôvod ani na ústavný prieskumuznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Co/53/2015 zo 4. marca 2015.
Nad rámec uvedeného však ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, z ktorejvyplýva, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku ešte nesignalizujeporušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (II. ÚS 142/04).
Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov spravidla nemôže byť predmetomústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok môže dotknúť niektorého z účastníkovkonania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na podstatukonania nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôdsťažovateľa (m. m. III. ÚS 712/2014, podobne aj rozhodnutie Ústavného súdu Českejrepubliky sp. zn. III. ÚS 788/2009).
Pre prípad nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov musí byť účastníkovikonania pre účely možnosti uplatnenia práva na súdnu ochranu poskytnutý reálny časovýpriestor na úhradu súdneho poplatku a na pokračovanie v konaní vo veci samej (uznesenienajvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 164/2010 z 30. augusta 2010).
Možno teda uzavrieť, že rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom (Občianskymsúdnym poriadkom) ustanovené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, spadávýlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s ohľadom na princíp nezávislostisúdnictva (súdov) vyplývajúci z čl. 141 ods. 1 ústavy. Je preto vecou judikatúryvšeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonnýchustanovení týkajúcich sa oslobodenia účastníkov konania od súdnych poplatkov vychádzať.Ústavnému súdu neprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecných súdov, ku ktorýmpri rozhodovaní o nárokoch účastníkov konania dospeli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2016