znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 186/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného

, ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehotepodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupomOkresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 36/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola20. januára 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“,v citáciách   aj   „poškodený“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   naprerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehotepodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 7 T 36/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Dňa 10.05.2010 bola na OS Trnava doručená obžaloba OP Bánovce nad Bebravou sp. zn. Pv 457/09-55 na tam uvedené obvinené osoby, ktorej predchádzalo vyšetrovanie na OR PZ Šaľa sp. zn. ČVS: OÚV 291/01 od 11.10.2001 vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania pre trestný čin vydierania podľa § 235 odst. 1. ods. 2 písm. a), b), ods. 3 písm. b) Trestného zákona, trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 odst. 1, 2, 3 Trestného zákona, trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1,2,3 Trestného zákona a pre trestný čin   neoprávneného   používania   cudzieho   motorového   vozidla   podľa   §   249a   ods.   1,3 Trestného zákona, všetko spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, platného v čase skutku, lebo na základe zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že tieto trestné činy v dňoch 22.5. a 23.5.2001 boli spáchané tak, ako je uvedené v predmetom uznesení. Súdne konanie sa vedie pod sp. zn. 7 T 36/2010...

Uvedenými skutkami poškodený prišiel nielen o svoje majetkové práva v obchodnej spoločnosti KC Dierovňa s.r.o. so sídlom v Trnave v doposiaľ presne neustálenej hodnote (hodnota   obchodného   podielu   podľa   správy   audítora   z   r.   2000   predstavovala   výšku 180.126,80 eura (5.426.500,-Sk) ale aj o značnú finančnú hotovosť (valuty a SK spolu vo výške 117.543,75,-Sk (3.901,73 Euro)...

V   priebehu   prípravného   konania   poškodený   viackrát   žiadal   zaistenie   majetku obvinenej ⬛⬛⬛⬛, ktorá sa trestným činom vydierania a obmedzovania osobnej slobody poškodeného zmocnila jeho obchodného podielu vo výrobno-obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛.

Naposledy   sa   poškodený   domáhal   zaistenia   majetku   obvinenej   návrhom   zo   dňa 28.4.2009,   ktorý   bol   zo   strany   OP   Bánovce   nad   Bebravou   dňa   3.5.2009   zamietnutý   z dôvodu, že údajne nehrozí zničenie alebo strata majetku spoločnosti. Voči zamietavému uzneseniu si poškodený podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, kde uviedol, že zistil, že obvinená ešte pred podaním sťažnosti predala majetok obchodnej spoločnosti tretej osobe. Napriek   tomu,   bolo   v   danom   čase   možné   zaistiť   majetok   obvinenej,   keďže   tento   bol prevedený na obchodnú spoločnosť jej detí.

Dozorujúci prokurátor, ktorý návrh zamietol, odstúpil sťažnosť poškodeného spolu s obžalobou na OS Trnava. Podľa ust. § 191 Tr. poriadku o sťažnosti poškodeného mal rozhodnúť sudca pre prípravné konanie súdu, ktorý je príslušný na konanie v prvom stupni, a to spravidla do piatich pracovných dní od predloženia veci súdu, resp. sudca, ktorému bola vec pridelená. O sťažnosti rozhodol sudca až na neverejnom zasadnutí dňa 14.11.2013 tak, že sťažnosť zamietol. Rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti doručil obvinenému a jeho splnomocnencovi   na   pojednávaní   dňa   19.11.2013.   Sudca,   ktorému   bola   trestná   vec pridelená zostal vo veci nečinný viac ako tri a pol roka.“

Ďalej sťažovateľ uviedol:„V sťažnosti označené obdobie 3 a pol ročné obdobie nečinnosti OS Trnava vo veci vydania označeného rozhodnutia bez existencie akýchkoľvek zákonných dôvodov považuje sťažovateľ za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré možno vyhodnotiť ako neospravedlniteľné a netolerovateľné, keďže svojimi dôsledkami nadobudli charakter odopretia spravodlivosti. Sťažovateľ je presvedčený, že k týmto zbytočným prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci, ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku nečinnosti označeného súdneho orgánu.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezomtakto rozhodol:

„Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ PhD.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov priznané mu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a   základných slobôd   neodôvodnenými prieťahmi a nevydaním   rozhodnutia   o   sťažnosti   voči   zamietnutiu   návrhu   na   zaistenie   majetku poškodeného v stanovenej lehote v konaní na OS Trnava sp. zn. 7 T 36/2010 porušené bolo. Okresnému   súdu   v   Trnave   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   7   T   36/2010   konal   bez zbytočných prieťahov. ako morálnu ujmu za dlhodobý stav právnej neistoty priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 € (slovom tritisíc euro), ktoré sťažovateľovi vyplatí Okresný súd Trnava v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okrem   toho   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   aj   úhradu   trovkonania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   môže vyplývaťaj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľačl. 127   ods. 1   ústavy   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   právanečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty.Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bolana ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlotrvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v čase   doručenia   sťažnostiústavnému   súdu   už   nemohlo   dochádzať   k namietanému   porušovaniu   označeného   práva,ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskehosúdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutieo sťažnosti č. 16970/05).

Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnosti konštatuje, že všetky argumenty v nej uvedenépoukazujú   na   nečinnosť,   resp.   na   neodôvodnené   prieťahy   spôsobené   okresným   súdomv súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľa podanej proti uzneseniu dozorujúcehoprokurátora z 3. mája 2010, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zaistenie nárokupoškodeného.

Sťažovateľ v sťažnosti pritom sám uvádza, že o predmetnej sťažnosti okresný súdrozhodol na neverejnom zasadnutí uznesením zo 14. novembra 2013.

Keďže sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 20. januára 2014, teda v čase, keďo sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu dozorujúceho prokurátora z 3. mája 2010 okresnýsúd   už   právoplatne   rozhodol,   a teda   k prieťahom   v uvedenej   súvislosti   už   nemohlodochádzať, ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi   v nejuplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015