znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 186/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Dočárom, Advokátska kancelária, Martina Rázusa 23/A, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 51/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 2. decembra 2013   doručená   sťažnosť M.   Š. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva na prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „Okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 51/2012.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania na strane navrhovateľa vo veci návrhu na zapretie otcovstva podaného 1. februára 2012 na okresnom súde.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, poukazujúc na chronologický prehľad jednotlivých úkonov konania, že okresný súd v jej veci nekoná plynule bez zbytočných prieťahov.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka vyjadruje názor, že postupom okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej označených práv.

Sťažovateľka uvádza, že ochranu svojich práv uplatnila aj prostredníctvom sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej 7. augusta 2013 predsedovi okresného súdu, na ktorú však podľa tvrdenia sťažovateľky nedostala žiadnu odpoveď.

Sťažovateľka   preto   v   závere   sťažnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jej sťažnosti   na   ďalšie   konanie   rozhodol   nálezom,   v ktorom   by   vyslovil   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 51/2012, prikázal okresnému súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyžiadaného spisového   materiálu a na základe   súčinnosti   poskytnutej   zo   strany okresného   súdu   zistil   ústavný   súd   tieto   skutočnosti   relevantné pre   rozhodnutie   vo   veci sťažovateľky:

Návrh na zapretie otcovstva bol okresnému súdu doručený 1. februára 2012, keď následne okresný súd 8. marca 2012 ustanovil maloletému dieťaťu pre účely vedeného konania kolízneho opatrovníka a 24. mája 2012 požiadal Českú republiku (ďalej len „ČR“) podľa   čl.   4   ods.   3   nariadenia   Európskeho   parlamentu   a Rady   (ES)   č.   1393/2007 z 13. novembra   2007   o doručovaní   súdnych   a mimosúdnych   písomností   vo   veciach občianskych   a obchodných   v členských   štátoch   o doručenie   písomnosti   (výzvy na predloženie vyjadrenia k podanému návrhu) odporcovi ako občanovi ČR. Kompetentný orgán   ČR   okresnému   súdu   23.   júla   2012   oznámil,   že   doručenie   písomnosti   odporcovi zrealizoval, odporca však na predmetnú výzvu nereagoval.

Sťažovateľka 23. januára 2013 okresný súd žiadala, aby vo veci konal. Okresný súd v auguste 2013 určil termín pojednávania na 13. december 2013, ktorý však zrušil, a nový termín   pojednávania určil   na 5.   máj   2014.   Dňa   23.   januára   2014   okresný   súd   súčasne požiadal   kompetentný   orgán   ČR   o doručenie   písomnosti   odporcovi   (predvolania na pojednávanie), ako aj o vykonanie dôkazu (výsluch odporcu) tak, aby bol zrealizovaný do určeného termínu pojednávania (5. mája 2014).

Sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu 7. augusta 2013 posúdil predseda konajúceho súdu ako dôvodnú a upovedomil sťažovateľku o prijatí   opatrení   na zabezpečenie   plynulosti   konania   (písomnosť   obsahujúcu   vybavenie sťažnosti doručoval okresný súd právnemu zástupcovi sťažovateľky, ktorý však zásielku v odbernej lehote neprevzal a táto sa vrátila okresnému súdu 30. októbra 2013).

Je   nesporné,   že   napadnuté   konanie   dosiaľ   neprebiehalo   v súlade   s požiadavkou na postup   súdu   bez   zbytočných   prieťahov,   keďže posudzované   konanie   je   poznačené obdobím nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez existencie zákonnej prekážky –   ide o obdobie   celého   roka   2013.   Na   druhej   strane   však   treba   poukázať   na   skutočnosť,   že po uplatnení sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi okresného súdu okresný súd   obnovil   narušenú   plynulosť   konania   a určil   termín   pojednávania   (5.   máj   2014), samozrejme,   s patričným   časovým   odstupom   vzhľadom   na   prítomnosť   cudzieho   prvku v konaní a s tým spojenou časovou náročnosťou realizácie úkonov cezhraničnej spolupráce.

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   dospel   k záveru,   že   sťažnosť na prieťahy v konaní pred všeobecným súdom, ktorú sťažovateľka predsedovi okresného súdu adresovala, bola efektívna a splnila požadovaný účel, keďže následne po uplatnení sťažnosti okresný súd pristúpil k realizácii relevantných úkonov nevyhnutých na meritórne prerokovanie veci sťažovateľky.

V danej   situácii   by   ingerencia   ústavného   súdu   znamenala   duplicitné   poskytnutie ochrany   označeným   právam   sťažovateľky,   ktorých   porušenie   namieta,   čo   je   v rozpore s primárnym účelom ústavnej sťažnosti, ktorým je poskytnutie ochrany právam, ktorých porušenie sa namieta, v prípadoch, v ktorých ostatné právne prostriedky nápravy zlyhali, respektíve neviedli k náprave.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľky sa už nezaoberal.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že toto rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky nie je prekážkou, ktorá by jej bránila, v budúcnosti   obrátiť sa na ústavný   súd   s novou   sťažnosťou,   ak   by   v posudzovanom   konaní   dochádzalo   k ďalším zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2014