znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 186/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť mesta K., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 258/2012 z 10. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mesta K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2013 doručená sťažnosť mesta K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 258/2012 z 10. januára 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „... Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28. 6. 2012 č. k. 2 Co/202/2011- 335,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Trebišov   z   8.   3.   2011 č. k. 10 C/383/2004-255 v spojení s opravným uznesením z 31. 8. 2011 č. k. 10 C/383/2004- 301 podal sťažovateľ v procesnom postavení žalovaný, čo do všetkých výrokov dovolanie. Rozsudku   súdu   prvého   stupňa   i   rozsudku   odvolacieho   súdu   citovaného   vyššie predchádzalo zrušujúce Uznesenie NS SR sp. zn. 3 M Cdo 10/2009 z 22. 11. 201, ktorým boli zrušené ich skoršie rozsudky z 11. 12. 2008 a z 17. 9. 2007 v tejto veci v rámci dovolacieho   konania   na   podnet   Generálneho   prokurátora   SR.   V   zrušujúcom   uznesení najvyšší súd, po tom, čo dospel k záveru, že procesné vady konania v zmysle § 237 neboli zistené, dospel k právnemu názoru, že v konaní došlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ OSP)...

Prípustnosť   dovolania   proti napadnutému rozsudku   odvolacieho   súdu sťažovateľ, v procesnom postavení žalovaný, založil na ust. § 238 ods. 2 OSP, podľa ktorého dovolanie je   prípustné aj   proti   rozhodnutiu   odvolacieho súdu,   v ktorom   sa   odvolací   súd odchýlil do právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Žalovaný dovolanie dôvodil ust. § 241 ods.2 písm. a) OSP- v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, - písm. b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, písm. c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci...

Porušovateľ,   Najvyšší   súd   SR   uznesením   z   10.   1.   2013   sp.   zn.   3   Cdo   258/2012 dovolanie   sťažovateľa   odmietol,   pretože   ho   považoval   za   neprípustné   a   zaviazal   ho na náhradu trov konania žalobcu...

Sťažovateľ je toho názoru, že porušovateľ napadnutým uznesením, ktorým odmietol dovolanie ako neprípustné, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a súčasne aj právo na spravodlivý proces v tomto konaní podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V dovolaní pred porušovateľom sa sťažovateľ domáhal prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP tým, že rozsudok odvolacieho súdu bol vydaný v odvolacom konaní postihnutom vadou konania podľa § 237 písm. f) OSP, t. j., závadným procesným postupom súdu. Sťažovateľ tvrdil, že jemu ako žalovanému sa znemožnila realizácia procesného práva za účelom obhájenia a ochrany jeho práv.   Sťažovateľ uviedol,   že mu nebolo doručené vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa...“

Sťažovateľ preto vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 258/2012 porušil základné právo sťažovateľa MESTO K. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 258/2012 z 10. januára 2013 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co/202/2011-335 z 28. júna 2012 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 258/2012 z 10. januára 2013. Najvyšší súd označeným rozhodnutím   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   z   dôvodu,   že   ho   v   predmetnom   konaní považoval za neprípustné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutie   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Vo vzťahu k uzneseniu   najvyššieho súdu   sťažovateľ namieta   odmietnutie   svojho dovolania   bez   dostatočného   vysporiadania   sa   s dôvodmi   jeho   podania   a   stotožnenie   sa s názorom   súdov   nižších   stupňov   o   nedôvodnosti   sťažovateľom   namietaného   porušenia práva na spravodlivý súdny proces.

Najvyšší   súd   v   uznesení   sp.   zn.   3   Cdo   258/2012   z   10.   januára   2013,   ktorým dovolanie   sťažovateľa   odmietol,   dospel   v   súvislosti   s   otázkou   prípustnosti   podaného dovolania k týmto právnym záverom:

„...   V   rámci   skúmania   procesnej   prípustnosti   dovolania   mohol   Najvyšší   súd Slovenskej republiky posudzovať spôsob vyjadrenia a vysvetlenia vzťahu medzí skutkovými závermi   súdov   a   dôkazmi,   z ktorých   boli   tieto   závery   vyvodené,   len   v   rovine,   ktorá   je významná   z hľadiska   §   238   ods.   2   O.   s.   p.   (až   keby   dospel   k   záveru,   že   dovolanie   je prípustné,   mohol   by   sa   týmito   okolnosťami   zaoberať   aj   z   hľadiska   danosti   dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p.). Pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania dospel dovolací súd k záveru,   že   súdom   v danej   veci   nemožno vytýkať   nerešpektovanie právneho   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zaujatého   v   jeho   zrušujúcom uznesení.   Súdy   oboch   nižších   stupňov   závery   vyjadrené   v   tomto   uznesení   rešpektovali, odstránili vyčítaný nedostatok tým, že primerane označili relevantné dôkazy a vysvetlili väzbu medzi nimi a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodili. V neskoršom rozhodnutí sa ani   odvolací   súd   nedopustil   zopakovania   toho,   čo   bolo   vytýkané   jeho   skoršiemu rozhodnutiu.

Skutočnosť,   že   súdmi   nebol   zopakovaný   ten   nedostatok   odôvodnenia,   ktorý   bol vytknutý v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, opodstatňuje záver, že v danom prípade prípustnosť dovolania žalovaného z ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. nevyplýva...

Žalovaný v dovolaní namieta, že odvolací súd mu odňal možnosť pred súdom konať tým, že mu nedoručil vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu, a tým mu nevytvoril procesnú možnosť zaujať stanovisko k tomuto procesnému úkonu žalobcu. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v preskúmavanej veci, už k danej problematike zaujal právne závery vo viacerých skorších rozhodnutiach (viď napríklad uznesenia z 20. apríla 2011 sp. zn. 3 Cdo 24/2011, z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 23/2011 a z 15. decembra 2011   sp.   zn.   3   Cdo   129/2011).   Opakovane   v   nich   uviedol,   že   absencia   vyjadrenia k opravnému   prostriedku   druhého   účastníka   konania   je   právne   irelevantná   (viď   tiež I. ÚS 498/2011   a   IV.   ÚS   283/2011)   napríklad   vtedy,   keď   súd   rozhodujúci   o   opravnom prostriedku, nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). V zmysle § 209a ods. 1 O. s. p. platí, že ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O. s. p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   vyzve   účastníkov   na   vyjadrenie k odvolaniu;   iná   povinnosť   mu   z   týchto   ustanovení   nevyplýva.   Z   Občianskeho   súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi konania spätne   na   zaujatie   stanoviska   vyjadrenie   druhého   účastníka   konania   k   opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania a je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť. Pokiaľ má k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie § 209a O. s. p. pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď aj IV. ÚS 19/2012). Odňatie možnosti pred súdom   konať   nezakladá   teda   sama   skutočnosť,   že   odvolateľovi   nebolo   predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu (viď tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. februára 2012 sp. zn. 1 Cdo 17/2011).

Podľa   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   by   vyjadrenie   účastníka   konania k odvolaniu   iného   účastníka   konania   malo   byť   poskytnuté   na   zaujatie   stanoviska odvolateľovi   vtedy,   pokiaľ   vyjadrenie   k   odvolaniu   má   zásadný   vplyv   na   rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej   protistrany   by   mohol   v   praxi   znamenať   neustály   (opakujúci   sa   a   nikdy nekončiaci)   proces   vyjadrovania   sa   jedného   účastníka   konania   k   vyjadreniu   druhého účastníka   konania   a   k   bezbrehému   opakovaniu   argumentov,   ktoré   už   boli   v   konaní prednesené.   Takýto   pohľad   by   mohol   mať   až   znaky   prílišného   právneho   formalizmu, odporujúceho   materiálnemu   chápaniu   princípu   právneho   štátu   (pod   prehnaným formalizmom   sa   rozumie   interpretácia   ustanovenia,   pri   ktorej   striktné   trvanie na formálnych   stránkach   práva   neplní   žiadnu   rozumnú   funkciu,   ale   naopak,   popiera samotný zmysel právnej úpravy).

Dovolací súd vzal v danom prípade na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného malo zásadný vplyv   na   rozhodnutie   odvolacieho   súdu.   Dospel   k   záveru,   že   nedoručenie   vyjadrenia žalobcu k odvolaniu druhej procesnej strane (žalovaného) bolo v preskúmavanej veci z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. právne irelevantné, lebo toto vyjadrenie - ako vyplýva   zo spisu   -   obsahovalo   len   rekapituláciu   a   zhrnutie   dovtedajšej   argumentácie žalobcu a nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom prostriedku žalovaného...

Dovolací   súd   na   základe   vyššie   uvedeného   dospel   k   záveru,   že   postupom,   ktorý namietal v dovolaní žalovaný, nedošlo k odňatiu jeho možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

3. K uplatneniu tzv. dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p. treba uviesť, že ich úspešné uplatnenie je podmienené záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je procesné prípustné. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k tomuto záveru, platná právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Ak by dovolací súd posudzoval opodstatnenosť uplatnenia jednotlivých dovolacích dôvodov napriek tomu, že boli uplatnené v procesné neprípustnom dovolaní, porušil by základné právo na súdnu ochranu účastníka na opačnej procesnej strane (porovnaj II. US 172/03)...“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa   štandardným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vyrovnal   s   otázkou   prípustnosti dovolania   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 2 Co/202/2011-335   z   28.   júna   2012.   Zaoberal   sa   pritom   jednotlivými   námietkami sťažovateľa,   podľa   ktorých   malo   postupom   krajského   súdu   a   jeho   rozhodnutím   dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj   „OSP“),   t.   j.   k   odchýleniu   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu,   ktorý   rozhodoval o mimoriadnom   dovolaní a dôvodu   zakotveného   v §   237 písm.   f)   OSP, t.   j.   k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom, resp. k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dáva dostatočnú odpoveď na argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa ním namietaného porušenia procesných pravidiel spočívajúcich v odchýlení sa od právneho názoru dovolacieho súdu a v odňatí možnosti sťažovateľa konať pred súdom. Závery dovolacieho súdu spočívajúce v tom, že nedošlo k odchýleniu od právneho názoru dovolacieho súdu a ani k odňatiu možnosti sťažovateľa konať   pred   súdom,   sú   v   zhode   s ustálenou   judikatúrou   najvyššieho   súdu,   a   to   vrátane posúdenia otázky rozumnej hranice konfrontácie medzi účastníkmi.

Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je podľa názoru ústavného súdu vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu,   v   konečnom   dôsledku   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   základného   práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pre   neprípustnosť   dovolania   najvyšší   súd   ani nemal právomoc   preskúmavať dôvodnosť dovolania   z   hľadiska   naplnenia   dovolacích   dôvodov   svedčiacich   o   existencii   inej   vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP] alebo jej nesprávne právne posúdenie [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky   arbitrárnosti,   je   ústavne   akceptovateľné,   pričom   nezistil   existenciu   skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,   keďže   najvyšší   súd   zrozumiteľne   vysvetlil   právne   závery,   ku   ktorým   dospel. Uvedené   platí   aj   v   prípade,   keď   sa   vnútorná   intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým   sťažovateľ   nesúhlasí,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým uznesením neporušil sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie   sťažnosti   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľa (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 258/2012 z 10. januára 2013, zrušenie rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co/202/2011-335 z 28. júna 2012, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013