znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 186/2010-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti   spoločnosti   R.,   a.   s.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   D.   B.,   Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 3/2009 z 27. januára 2010 takto

r o z h o d o l :

Základné právo spoločnosti R., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 3/2009 z 27. januára 2010 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   186/2010-12 z 12. mája   2010   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.,   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr. D.   B.,   Advokátska   kancelária,   K.,   pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2 v spojení   s   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   6   Sž   3/2009 z 27. januára 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Národná banka Slovenska má právomoc rozhodovať ako orgán verejnej správy podľa   zák.   č.   747/2004   Z.   z.   o   dohľade   nad   finančným   trhom   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Národná banka Slovenska je orgánom verejnej správy, ktorý podľa zákona o dohľade nad finančným trhom o. i. je oprávnený vykonávať dohľad na mieste a na diaľku nad sťažovateľom. Dňa 16. 6. 2007 sťažovateľ obdržal poverenie, ktorým viceguvernér Národnej banky Slovenska poveril JUDr. P. K. koordinovaním dohľadu nad sťažovateľom a podpisovaním všetkých písomných dokumentov súvisiacich s výkonom dohľadu u sťažovateľa.

JUDr. P. K. svojimi postojmi a názormi prezentovanými v materiáli nazvanom ako „Informácia pre OPK o rozsahu rizika spojenom so zmenami v poistných zmluvách“ zo dňa 11.   5.   2009   vyvolal   relevantnú   pochybnosť   o   svojej   nezaujatosti,   ktoré   odôvodnili sťažovateľov záver o jeho zaujatosti voči P. R., a. s. Na tomto základe sťažovateľ podľa § 7 zákona o dohľade nad finančným trhom predložil námietku zaujatosti, ktorou požiadal o vylúčenie JUDr. P. K. z výkonu dohľadu na mieste, ako aj z akéhokoľvek výkonu dohľadu na diaľku nad sťažovateľom.

Banková rada Národnej   banky   Slovenska   ako   príslušný   orgán podľa   § 7   ods.   5 zák. č. 747/2004   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov   o   námietke   zaujatosti   rozhodla rozhodnutím GUV-1/2009-81 zo dňa 7. augusta 2009 tak, že námietku zamietla...

Sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote rozhodnutie Bankovej rady Národnej banky Slovenska   č.   GUV-1/2009-81   napadol   žalobou   proti   rozhodnutiu   a   postupu   správneho orgánu na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Sťažovateľ sa žalobou domáhal vyslovenia nezákonnosti   rozhodnutia   Bankovej   rady   Národnej   banky   Slovenska   č.   GUV-1/2009-81 a jeho zrušenia...

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 27. januára 2010 konanie o sťažovateľovej žalobe zastavil, lebo „zistil, že napadnuté rozhodnutie ako individuálny správny akt nebolo vydané v administratívnom konaní a nejde o individuálny správny akt, ktorým by bolo rozhodnuté vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu žalovaného na mieste podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z. Ide o procesné rozhodnutie, ktoré v zmysle § 248 písm. a) O. s. p. súd nepreskúmava...“ Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné...

V okolnostiach prípadu sťažovateľ namietol porušenie svojho práva na spravodlivý proces Bankovou radou Národnej banky Slovenska žalobou, ktorú podal na príslušnom súde.   Najvyšší   súd   SR   však   svoju   zákonom   priznanú   právomoc   neuplatnil.   Tým   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na prístup k súdu   priznanému čl.   46   ods.   1 Ústavy SR...

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   posúdenie   ústavnosti   odmietnutia prístupu k súdu a s ním spätej súdnej ochrany sťažovateľovi v dôsledku zastavenia konania rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. 6 Sž 3/2009 z dôvodu vylúčenia preskúmateľnosti označeného rozhodnutia správneho orgánu podľa § 248 písm. a) OSP...

Námietku zaujatosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov možno vzniesť podľa dvoch ustanovení tohto zákona v dvoch rozdielnych právnych režimoch. Prvé je ustanovenie § 7 pre výkon dohľadu na mieste. O námietke zaujatosti podľa § 7 rozhoduje nadriadený osobe, ktorej zaujatosť sa namietla. Proti rozhodnutiu o vylúčení z výkonu dohľadu na mieste alebo zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný prostriedok (§ 7 ods. 5 posledná veta).

Druhé ustanovenie oprávňujúce na podanie námietky zaujatosti určuje § 14, ktorý v systematike zákona patrí do tretej časti pomenovanej Konanie pred Národnou bankou Slovenska. Aj v tomto právnom režime zákon o dohľade nad finančným trhom určil, že o námietke zaujatosti rozhoduje nadriadený toho, proti komu námietka smeruje a ustanovil: „Proti rozhodnutiu o vylúčení z konania alebo o zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný prostriedok.“ (§ 14 ods. 8 posledná veta).

Rozdielnosť právnych režimov uplatnenia námietky zaujatosti podľa § 7 a podľa § 14 zákona o dohľade nad finančným trhom spočíva v tom, že rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa   §   7   nemá   povahu   predbežného   rozhodnutia   a   nemá   ani   povahu   procesného rozhodnutia týkajúceho sa vedenia konania. Rozhodnutie podľa § 7 ods. 5 je osobitným rozhodnutím, ktoré svojou povahou je konečné a meritórne. Sťažovateľ uplatnil námietku zaujatosti podľa § 7 zákona o dohľade nad finančným trhom.

Súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo, aby správne orgány vykonávali svoju činnosť nestranne. To sa vzťahuje aj na Národnú banku Slovenska pri výkone jej   správnych právomocí   vrátane výkonu   dohľadu   podľa zák.   č.   747/2004   Z.   z. v znení neskorších predpisov. Ak je nestrannosť orgánu verejnej správy vážne spochybnená, ako sa to udialo v okolnostiach prípadu, a proti rozhodnutiu o námietke nie je prípustný opravný prostriedok, nepripustenie súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu je výrazným obmedzením práva na súdnu a inú právnu ochranu a v ňom implikovaného práva na spravodlivý proces. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby poskytol ochranu týmto právam sťažovateľa podliehajúcim ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa uspokojil s povrchným, formálnym, konštatovaním, že sťažovateľ síce namietol porušenie svojho základného práva, ale ustanovenie § 248 písm. a) OSP bráni súdu poskytnúť ochranu právu uplatnenému sťažovateľom...

S účelom práva na prístup k súdu je zlučiteľný iba taký postup súdu, pri ktorom súd skutočne preskúma namietnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy z hľadiska dodržania uplatneného základného práva. V okolnostiach prípadu Najvyšší súd SR nesplnil povinnosť orgánu súdnej moci implikovanú v základnom práve na prístup k súdu. Namiesto toho nadradil   formálnu   ochranu   ústavnosti   nad   materiálnu   ochranu,   čím   spôsobil,   že sťažovateľovi sa v okolnostiach prípadu nedostalo takej právnej ochrany, akú mu priznala ústava.   Tým   Najvyšší   súd   SR   porušil   základné   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR.»

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu   sp. zn. 6 Sž 3/2009 z 27. januára 2010 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, aby namietané uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 382,32 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 4/2010-50 z 15. júna 2010 vyjadril najvyšší súd, v ktorom okrem iného uviedol:

„K námietkam uvádzaným sťažovateľkou považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné uviesť, že trvá na svojom právnom názore, vyslovenom vo svojom rozhodnutí, že rozhodnutie o námietke zaujatosti, vydané podľa § 7 ods. 5 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov, obdobne ako rozhodnutie o tom, či je v súdnom konaní sudca, či zamestnanec súdu alebo notár vylúčený z   prejednávania   a   rozhodovania   určitej   právnej   veci,   je   rozhodnutím   procesným,   ktoré v zmysle § 248 písm. a) OSP súd samostatne nepreskúmava. Nezákonnosť tohto rozhodnutia – jeho vady bude možné namietať až v konaní o žalobe proti rozhodnutiu žalovaného vo veci   samej.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   tým   nedošlo   k   sťažovateľkou   namietanému porušeniu   jej   práv   na prejednanie   veci nezávislým   a nestranným súdom (čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky) ani jej práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že vylúčením súdneho prieskumu rozhodnutí predbežnej povahy a procesných rozhodnutí, týkajúcich sa vedenia konania, čím sa vytvárajú medze základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, nie sú podstata a zmysel tohto základného práva dotknuté. Právo fyzickej a právnickej osoby na súdnu ochranu je dostatočne   zaistené   tým,   že   je   v   právomoci   súdu   preskúmavať   rozhodnutia   správneho orgánu, ktoré majú povahu rozhodnutia konečného.

Pokiaľ   sťažovateľka   rozlišuje   medzi   uplatnením   námietky   zaujatosti   podľa   §   7 a podľa   § 14   zákona č.   747/2004   Z.   z.   medzi nimi   je zásadný rozdiel   iba s   v tom,   že námietka zaujatosti podľa § 7 zákona č. 747/2004 Z. z. sa uplatňuje pri dohľade na mieste a námietka zaujatosti podľa § 14 cit. zákona v konaní pred Národnou bankou Slovenska. Inak v   znení   predmetných   ustanovení   z   hľadiska   preskúmateľnosti   rozhodnutí   o   námietke zaujatosti podľa názoru najvyššieho súdu nie je rozdiel. Ani v jednom prípade nemožno proti   rozhodnutiu   o   vylúčení   alebo   zamietnutí   námietky   zaujatosti   podať   opravný prostriedok (§ 7 ods. 5 veta piata a § 14 ods. 8 veta druhá zákona č. 747/2004 Z. z.), čo samé o sebe ešte neznamená, že nejde o procesné rozhodnutie.

Otázka zaujatosti je nepochybne jedným z kľúčových bodov práva na spravodlivý proces a rozhodovanie o vylúčení pre zaujatosť má špecifickú povahu. Ak by sa orgán rozhodujúci   o   vylúčení   dostatočne   nezaoberal   námietkou   zaujatosti   osoby,   poverenej výkonom dohľadu, vznesenou účastníkom konania či osobou, zúčastnenou na konaní, resp. by o nej rozhodol nezákonným spôsobom, zaťažil by tak konanie vadou, ktorá by mohla mať za   následok   nezákonné   rozhodnutie   o   veci   samej.   Preto   ani   v   danej   veci   v   prípade nespokojnosti s rozhodnutím vo veci samej sťažovateľka v konečnom dôsledku nezostane bez súdnej ochrany.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   sťažnosti   nevyhovel   a   vo   veci   vyhlásil   nález,   že   základné   práva   sťažovateľky porušené neboli.“

Najvyšší súd v podaní z 15. júna 2010 a právny zástupca sťažovateľky v podaní z 1. júla 2010 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľka v sťažnosti   namietala porušenie svojho základného práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 3/2009 z 27. januára 2010, ku ktorému malo dôjsť „nesprávnym postupom pri uplatnení zákona v správnom súdnictve“. Sťažovateľka tvrdila, že najvyšší súd v konaní o jej   žalobe   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Bankovej   rady   Národnej   banky Slovenska (ďalej len „NBS“) č. GUV-1/2009-81 zo 7. augusta 2009 (o zamietnutí námietky zaujatosti JUDr. P. K.) namiesto toho, aby poskytol ochranu jej právu na „prejednanie veci pred nezávislým a nestranným orgánom“ podliehajúcemu čl. 46 ods. 1 ústavy, sa uspokojil s povrchným, formálnym konštatovaním, že mu v tom bráni ustanovenie § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého súdy nepreskúmavajú rozhodnutia   správnych   orgánov   predbežnej   povahy   a procesné   rozhodnutia   týkajúce   sa vedenia konania, a konanie o jeho žalobe podľa § 250d ods. 3 OSP zastavil, čím nadradil formálnu ochranu ústavnosti nad materiálnu ochranu.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 3/2009 z 27. januára 2010 vyplýva:

„...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ustálil,   že   napadnuté   rozhodnutie   nie   je individuálnym   správnym   aktom,   ktorým   by   opatrením   alebo   rozhodnutím   prijatým   pri výkone správy verejným orgánom, ktoré priamo zasahuje do práv, slobôd alebo záujmov osôb a ktorým by bolo rozhodnuté vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu žalovaného na mieste podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o dohľade nad finančným trhom, t. j. o procesné rozhodnutie, ktoré v zmysle § 248 písm. a) OSP súd samostatne   nepreskúmava.   Nezákonnosť   tohto   rozhodnutia   –   jeho   vady   bude   možné namietať až v konaní o žalobe proti rozhodnutiu žalovaného vo veci samej. Tým nedôjde ani k žalobcom namietanému porušeniu jeho práv na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom   (čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky)   ani   jeho   práva   na   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250d ods. 3 veta prvá OSP konanie zastavil.“

Ústavný súd sa v posudzovanom prípade zaoberal otázkou, či najvyšší súd mal dôvod zaoberať sa   v   žalobe uvedenou   argumentáciou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   porušenia   jej práva   na „prejednanie   veci   pred   nezávislým   a   nestranným   orgánom“,   teda   NBS, rozhodnutie ktorej posúdil podľa § 248 písm. a) OSP ako také, ktoré je ex lege vylúčené zo súdneho prieskumu.

Z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie národnej banky, ktorým bola zamietnutá námietka zaujatosti, nie je rozhodnutím podľa § 244 ods. 3 OSP, pretože ním nebolo zasiahnuté do hmotných subjektívnych práv sťažovateľky, a predmetné rozhodnutie preto nie je preskúmateľné v správnom súdnictve, keďže v správnom súdnictve sa   nepreskúmavajú   postupy   správneho   orgánu,   ktorými   neboli   priamo   dotknuté   práva, právom   chránené   záujmy   alebo   povinnosti   fyzických   a právnických   osôb.   Ústavný   súd poukazuje   na   skutočnosť,   že   nie   každé   rozhodnutie   správneho   orgánu   má   povahu individuálneho   správneho   aktu.   Rozhodnutie   o vylúčení   pracovníka   správneho   orgánu, keďže má povahu úkonu, ktorým sa upravuje postup správneho orgánu, posúdil najvyšší súd ako rozhodnutie procesnej povahy. V žiadnom prípade nejde o rozhodnutie meritórne, ktoré by   zasahovalo   priamo   do   subjektívnych   práv   sťažovateľky   ako   dohliadaného   subjektu. Takáto klasifikácia je podľa názoru ústavného súdu v súlade s teóriou správneho práva a aj so súčasnou judikatúrou najmä českého Najvyššieho správneho súdu, ktorú si osvojil aj najvyšší súd. Samotný zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom“) v §   6 ods. 5   uvádza, že na rozhodovanie o námietke zaujatosti sa nevzťahujú ustanovenia o konaní pred Národnou bankou Slovenska podľa tohto zákona a osobitných zákonov,   ani   všeobecné   predpisy   o   správnom   konaní.   Nemožno   ho   považovať   za rozhodnutie vydávané v správnom konaní a samostatne ho nemožno napadnúť opravným prostriedkom.

Rozhodnutie o vylúčení alebo nevylúčení pracovníka správneho orgánu z konania vo veci   má zmysel, ak ide   o postup, ktorý   predchádza rozhodnutiu vo veci samej, teda k prijatiu   individuálneho   správneho   aktu   hmotnoprávnej   povahy.   Len   v tom   prípade   je podľa názoru ústavného súdu splnená podmienka na podanie žaloby k príslušnému súdu a napadnutie skutočnosti, že vo veci rozhodovala zaujatá osoba.

Ústavný súd k veci dodáva, že v rámci výkonu dohľadu vo verejnej správe samotní pracovníci poverení týmto výkonom ani nevydávajú rozhodnutia, ktoré možno posúdiť ako individuálny správny akt hmotnoprávnej povahy. V zmysle § 8 ods. 2 písm. c) zákona o dohľade nad finančným trhom vyhotovujú osoby poverené výkonom dohľadu písomný protokol   o vykonanom   dohľade   na   mieste,   príp.   vyhotovujú   priebežné   alebo   čiastkové protokoly.   Ide   o zápis   skutkových   zistení   vyplývajúcich   z vykonaného   dohľadu,   a nie o rozhodnutia, ktorými by sa záväzne určovali práva a povinnosti dohliadaného subjektu. O rozhodnutí   zasahujúcom   do   práv   dohliadaného   subjektu   možno   uvažovať,   len   ak   by sťažovateľke bola uložená konkrétna povinnosť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie o vylúčení alebo nevylúčení pracovníka vykonávajúceho dohľad nie je natoľko závažné, aby jeho výsledok mohol relevantným spôsobom zasiahnuť do práv, právom chránených záujmov   a povinností   dohliadaných   subjektov,   je   posúdenie   rozhodnutia   o námietke zaujatosti ako úkonu procesného, ktorý je ex lege vylúčený zo súdneho prieskumu, ústavne konformné.

Pokiaľ   sťažovateľka   poukazuje   na   nálezy   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   143/02 a III. ÚS 138/03 a ďalšie a zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie priamo zasiahlo do jej práva na spravodlivý proces, ústavný súd uvádza, že rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa   §   7   ods.   5   zákona   o dohľade   nad   finančným   trhom sa   netýka   základných   práv a slobôd. Pri vykonávaní dohľadu na mieste národnou bankou nejde o prípad, keď by sa sťažovateľka domáhala svojho práva na inom orgáne v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.

Preto   nemôže   byť   ani   porušené   jej   právo   domáhať   sa   práva   na   nezávislom a nestrannom orgáne Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru,   že   predmet   konania   nemožno   vyhodnotiť   ako   rozhodnutie   správneho   orgánu v zmysle ustanovenia § 244 ods. 3 OSP, a konanie zastavil, pretože žaloba bola podaná proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.

Ako to z jeho rozhodnutia vyplýva, najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   žalobou   napadnuté   rozhodnutie   národnej   banky vo vzťahu k sťažovateľke zastavil. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru (rozhodnutie národnej banky treba považovať za procesné rozhodnutie) vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným. V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Z   dosiaľ uvedeného   možno   konštatovať,   že   zastavením   konania   o   žalobe   sťažovateľky   nedošlo k odmietnutiu súdneho preskúmania jej žaloby, pretože k nej môže dôjsť v rámci žaloby o preskúmanie   zákonnosti   zásahu   do   práv   sťažovateľky   (podobne   II.   ÚS   393/2010, II. ÚS 458/2010).

Keďže ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľky porušené nebolo, je bez ďalšieho právneho významu skúmať ďalšie právne nároky sťažovateľky, ktoré sa viažu na úspech v konaní.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011