znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 186/09-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ing. J. F., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako aj práv podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Špeciálneho   súdu v Pezinku   z 15.   januára   2009   sp.   zn.   PK-1T/14/2007   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo 4. februára 2009 sp. zn. 3 Tošs 2/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2009 doručená   sťažnosť   J.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej   len   „Špeciálny   súd“)   z 15.   januára   2009   sp.   zn.   PK-1T/14/2007   a uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   zo 4. februára   2009 sp. zn. 3 Tošs 2/2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol citovaným uznesením Špeciálneho súdu z 15. januára 2009 sp. zn. PK-1T/14/2007 opätovne vzatý do väzby v trestnej veci „proti R. O. a spol., obžalovanému pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 a iné trestné činy, v ktorej je jedným z obžalovaných aj sťažovateľ“.

Proti tomuto uzneseniu špeciálneho súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd uznesením zo 4. februára 2009 sp. zn. 3 Tošs 2/2009 zamietol.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že podkladom jeho opätovného vzatia do väzby boli úradné záznamy Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru,   odboru   poriadkovej   polície, pohotovostnej   motorizovanej   jednotky   Košice   zo 16.   decembra   2008 sp.   zn. KRP-39-107/PP-PMJ-2008   a   zo 17.   decembra   2008 sp.   zn.   KRP-39-108/PP-PMJ-2008, podľa ktorých ho policajti hľadali na troch adresách v K. s tým, že ani na jednej z týchto adries sa sťažovateľ nenachádzal.

Z týchto dvoch záznamov považoval Špeciálny súd za preukázané, že sťažovateľ sa pravdepodobne   skrýva,   aby   sa   tak   vyhol   trestnému   stíhaniu   a   trestu   a   nezdržiava   sa na adrese, ktorú uviedol súdu po prepustení z väzby na slobodu, čo potom má zakladať dôvod väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku.

Na základe uvedeného Špeciálny súd 7. januára 2009 pod sp. zn. PK-1T/14/2007 vydal na sťažovateľa príkaz na zatknutie, ktorý bol následne 14. januára 2009 v Košiciach zatknutý.   Na   verejnom   zasadnutí   15.   januára   2009   Špeciálny   súd   rozhodol   o vzatí sťažovateľa do väzby.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že po prepustení sťažovateľa z väzby 27. novembra 2008 nariadil   Špeciálny   súd   dva   termíny   hlavného   pojednávania   (4.   –   5.   decembra   2008   sa sťažovateľ riadne   ospravedlnil   z   dôvodu   zdravotných   komplikácií,   ktoré   mu   skoro   43-mesačný pobyt vo väzbe spôsobil, čo preukázal potvrdením lekára o jeho práceneschopnosti a   súčasne   požiadal   Špeciálny   súd   o   odročenie   pojednávania)   a napriek   tomu   dal   súdny príkaz k jeho predvedeniu na ďalšie pojednávanie 16. a 17. decembra 2008. Špeciálny súd však pristúpil pri výsluchu 15. januára 2009 k preskúmavaniu jeho zdravotného stavu, čo považuje sťažovateľ za „absolútne neprináležiace a tým za neprípustné“, a tiež dôvody jeho rozhodnutia o vzatí do väzby považuje za nehodnoverné a nepreskúmateľné a v rámci rozhodovania   o jeho vzatí   do   väzby „nevykonal žiadne   iné šetrenia miesta zdržiavania sťažovateľa“, napr. to, že po prepustení z väzby začal pracovať v obchodnej spoločnosti, resp. sa zdržiaval v priestoroch, ktoré vlastní jeho družka, kde bol napokon aj zatknutý.

Sťažovateľ tiež uvádza, že „v žiadnom prípade nebol ukrytý na neznámom mieste, svoj pobyt nezatajoval, o úkonoch ŠS vedel a tieto nemaril, riadne komunikoval a stretával sa   aj   so   svojím   obhajcom   a   trestnému   stíhaniu   sa   nevyhýbal aj   napriek   tomu,   že   ho nepovažoval za dôvodné (naopak, na pojednávaní chcel osobne predniesť posledné slovo). Akékoľvek tvrdenia súdu o opaku nie sú podložené žiadnymi dôkazmi, čím ich považujeme za výlučne účelové.

Tvrdenia ŠS, ktorými tento odôvodnil jeho zatknutie ako aj vzatie do väzby považuje sťažovateľ za nedostatočné, bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností a účelovo prispôsobené možnosti súdu zatknutie ako aj vzatie do väzby vykonať...“.

Z   uvedeného   sťažovateľ   vyvodil,   že   Špeciálny   súd   a najvyšší   súd   porušili   jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tým je súčasne daný dôvod, aby bolo nariadené jeho prepustenie z väzby na slobodu.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal nález:„1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   04. 02. 2009,   sp.   zn.   3 Tošs2/2009, porušil   základné   právo J.   P.   podľa   čl.   17 ods.   2   a 5,   čl.   46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Špeciálny súd v Pezinku uznesením z 15. 01. 2009, sp. zn. PK-1T/14/2007, porušil základné právo J. P. podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   04. 02. 2009,   sp.   zn. 3 Tošs2/2009 v spojení s uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku z 15. 01. 2009, sp. zn. PK-1T/14/2007   zrušuje   a   prikazuje   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky,   aby menovaného neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

4. J.   P.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   30.000   €   (slovom tridsaťtisíc EUR).

5. J.   P.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   245,70 €,   ktorú   je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. Ing. J. F., do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu...“

Súčasne požiadal „o nezverejnenie mena a priezviska sťažovateľa a o ich nahradenie príslušnými iniciálkami na webovej stránke Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky   konania   o sťažnostiach   upravujú   ustanovenia   §   49   až   §   56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   niektorej   z týchto podmienok je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je daná právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov (zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán), pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   systém   tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám   vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   preskúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval zákonné   predpoklady   na   uvalenie   väzby   ustanovené   Trestným   poriadkom   a či   jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov. Ak všeobecný súd tieto zákonné postupy dodržal, nemožno podľa názoru ústavného súdu vstupovať do jeho právomoci iba kvôli preskúmaniu jeho myšlienkových úvah a hodnotení o existencii či neexistencii skutkových okolností   odôvodňujúcich   obmedzenie   osobnej   slobody   vzatím   do   väzby. Vstupovanie ústavného   súdu   do   procesu   vzatia   obvineného   do   väzby   z iných   dôvodov   ako pre porušovanie   ústavných   princípov   nemá   opodstatnenie   ani preto,   že   vzatie   do   väzby a nadväzne   aj   skúmanie   dôvodov   väzby   je   ústavne   prijateľným   spôsobom   zabezpečené zákonným   oprávnením   obvineného   žiadať   o prepustenie   z   väzby   kedykoľvek,   najmenej každých   tridsať   dní   od   právoplatnosti   predchádzajúceho   rozhodnutia   o takej   žiadosti. Navyše povinnosťou súdov je skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo sa zmenili, a to uplatňujú aj v celom trestnom konaní.

Z toho vyplýva, že v konaní pred ústavným súdom môže sťažovateľ uplatniť ochranu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru len vtedy, ak ho nechráni iný súd, v rozsahu svojej ústavnej kompetencie podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Ďalej musí ísť o porušenie základného práva, ktoré súvisí s tým, že   osoba   bola   vzatá   do   väzby   bez   zákonom   uznaného   a v odôvodnení   všeobecného väzobného súdu uvedeného dôvodu vychádzajúceho z konkrétnych skutkových okolností.

1. Sťažovateľ v odôvodnení návrhu a v petite sťažnosti namieta najmä nezákonnosť uznesenia Špeciálneho súdu z 15. januára 2009 sp. zn. PK-1T/14/2007.

V konaní vedenom Špeciálnym súdom mal sťažovateľ možnosť (a túto možnosť aj využil) dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83, § 185 až 195 Trestného poriadku) na najvyššom súde, čo aj využil. Najvyššiemu súdu prináleží posúdiť správnosť rozhodnutia Špeciálneho súdu, prípadne po preskúmaní ho zrušiť [§ 194 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku].

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať   rozhodnutie   Špeciálneho   súdu,   pretože   jeho postup a rozhodnutie preskúmal najvyšší súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému rozhodnutiu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (teda vo vzťahu k Špeciálnemu súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Sťažovateľ   namietal   tiež   porušenie   označených   základných   práv   a   slobôd rozhodnutím najvyššieho súdu zo 4. februára 2009 sp. zn. 3 Tošs 2/2009, ktorým bola jeho sťažnosť   podaná   proti   rozhodnutiu   špeciálneho   súdu   z 15.   januára   2009   sp.   zn. PK-1T/14/2007 zamietnutá a zároveň nebol prijatý jeho písomný sľub.

Ústavný súd preskúmal namietané rozhodnutie najvyššieho súdu a zistil, že sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   (v danom   prípade   ide o väzobné súdy rozhodujúce v trestnom konaní) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II. ÚS   70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o skutkových   a právnych   otázkach   relevantných na rozhodnutie   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby   vychádzal   zo skutkového   a právneho   stavu uvedeného v uznesení Špeciálneho súdu,   ktorý   konštatoval existenciu   podmienok väzby a ako nadriadený súd rozhodujúci o sťažnosti sťažovateľa sa okrem opísania skutkového stavu vysloveného v rozhodnutí Špeciálneho súdu vysporiadal aj so všetkými podstatnými namietanými   skutočnosťami,   predovšetkým   vychádzal   z   dôvodov   väzby,   ktoré odôvodňovali obavu vyjadrenú v § 71 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku, a z rozhodnutia je tiež zrejmé, že sťažovateľ si v označenej trestnej veci nesplnil svoje povinnosti zakotvené napr. v ustanovení § 34 ods. 5 Trestného poriadku.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd na všetky zásadné námietky sťažovateľa v sťažnosti odpovedal jasne a zreteľne, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúce, ale aj ústavne relevantné. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd   zrozumiteľným   a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo   treba považovať   sťažnosť   sťažovateľa   v danom   prípade   za   nedôvodnú.   Ústavný   súd   preto na základe obsahu sťažnosti a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré nie je arbitrárne a vymedzených ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Najvyšší súd postupoval ústavne konformným spôsobom a sťažnosť neobsahuje také tvrdené   porušenie   ústavnoprocesných   princípov   obmedzenia   osobnej   slobody   väzbou, ktorého   reálnosť   by   bolo   možné   posudzovať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie. V sťažnosti   sú   uvedené   len   skutočnosti,   ktoré   sťažovateľ   uplatnil   v konaní pred všeobecnými   súdmi,   a na   tieto   námietky   dostal   aj   primeranú,   zákonu   (Trestnému poriadku) a ústave zodpovedajúcu odpoveď v odôvodnení napadnutého uznesenia. Podľa názoru   ústavného   súdu   nie   je   potrebné,   aby   odôvodnenia   všeobecných   súdov   dávali odpoveď   na   každú   námietku   v sťažnostiach   obvinených   osôb,   postačuje,   ak   tieto odôvodnenia obsahujú odpoveď na zásadné otázky, ktoré majú vplyv na rozhodnutie o vzatí do väzby v súlade s vymedzenými ústavnými princípmi.

Výsledky   analýzy   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   tiež   platia   v   celom   rozsahu   aj na interpretáciu   a aplikáciu   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru,   ktorý   vo svojej   podstate vyjadruje rovnaký ústavný princíp, preto aj v tejto časti ju ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr.   m.   m. II. ÚS 188/07).

3. Keďže sťažnosť bola odmietnutá a sťažovateľ zastúpený advokátom v sťažnosti bližšie   ani   neuviedol,   v čom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   najvyšším   súdom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   sa   preto   touto   časťou   sťažnosti   už nezaberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009