znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 186/06-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   bytom   T.,   toho   času   vo   väzbe,   zastúpeného advokátkou JUDr. Z. V., Z., pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Odboru boja proti organizovanej kriminalite Stred Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-34/BOK-S-I-2004, postupom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 107/04, ako aj postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 12/06 z 31. januára 2006, a takto r o z h o d o l :

1. Sťažnosť J. B. pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prejednanie veci bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Odboru boja proti organizovanej kriminalite Stred Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-34/BOK-S-I-2004 a postupom Krajskej   prokuratúry v Banskej Bystrici v konaní   vedenom pod sp. zn. Kv 107/04, o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   jej prerokovanie.

2. Sťažnosť J. B. pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prejednanie veci bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 12/06 z 31. januára 2006 v súvislosti   s námietkou,   že   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   o sťažnosti   proti   uzneseniu Okresného   súdu   Banská   Bystrica   sp.   zn.   Tp   36/05   z 18.   januára   2006   rozhodol „bez zákonného originálu spisového materiálu“ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2006   (doplnená   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   8.   marca   2006   a 24.   marca   2006) doručená   sťažnosť   J.   B.,   bytom   T.,   toho   času   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. V., Z., pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy postupom Odboru boja proti organizovanej   kriminalite   Stred   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   Prezídia Policajného zboru (ďalej len „úrad boja proti organizovanej kriminalite“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-34/BOK-S-I-2004,   postupom   Krajskej   prokuratúry   v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 107/04, ako aj postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 12/06 z 31. januára 2006.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že na základe uznesenia o vznesení obvinenia sp.   zn.   ČVS:   PPZ-34/BOK-S-I-2004   z 31.   januára   2005,   ako   aj   ďalším   uznesením o rozšírení obvinenia z 11. júla 2005, bol vyšetrovateľom úradu boja proti organizovanej kriminalite stíhaný za trestný čin hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1 a 2 písm. a), b) Trestného zákona a trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľ uviedol,   že   od   1.   februára   2005   je   v označenej   trestnej   veci   na   základe   rozhodnutia Okresného súdu   Banská Bystrica   (ďalej   len „okresný   súd“)   väzobne stíhaný z dôvodov kolúzie a pokračovania v trestnej činnosti. Počas trvania väzby sťažovateľ podal viacero žiadostí o prepustenie z väzby, ktorým, okrem rozhodnutia okresného súdu sp. zn. Tp 36/05 z 18. januára 2006, nebolo vyhovené.

Sťažovateľ sa   domnieva, že počas konania nebol vypočutý   ku všetkým   skutkom, ktoré sa mu kladú za vinu, ako ani k vykonaným dôkazom v rámci prípravného konania. Sťažovateľ je toho názoru, že v rámci konania nebol zadokumentovaný žiaden dôkaz, ktorý by   svedčil   o tom,   že   skutok   bol   spáchaný   formou   organizovanej   skupiny.   Sťažovateľ zároveň spochybňuje svoje obvinenie, ktoré je podľa jeho názoru postavené na výpovedi E. K.,   ktorá   vzhľadom   na   svoj   duševný   stav   a psychickú   poruchu   nemohla   poskytnúť relevantný dôkaz. Napriek uvedeným skutočnostiam a na prekvapenie sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, bola na sťažovateľa podaná obžaloba, o podaní ktorej   bol písomne vyrozumený 31. januára 2006.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   mu   bolo   postupom   vyšetrovateľa   a dozorujúceho prokurátora znemožnené uplatnenie jeho základného práva na obhajobu, a to predovšetkým tým, že nemal možnosť nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, oboznámiť sa s výsledkami vyšetrovania   a následne   podať   návrhy   na   doplnenie   dokazovania.   Sťažovateľ   namietal, že ani on a ani jeho obhajkyňa sa nevzdali práva preštudovať vyšetrovací spis po skončení vyšetrovania a taktiež sa nevzdali práva na vyrozumenie o tomto úkone 3 dni vopred. Podľa názoru sťažovateľa vyšetrovateľ nerešpektoval toto jeho právo a podal návrh na podanie obžaloby, ktorý prokurátor akceptoval.

Sťažovateľ v súvislosti so svojou námietkou týkajúcou sa nemožnosti preštudovať vyšetrovací spis uviedol, že na základe ústnej dohody s vyšetrovateľom bol určený termín preštudovania vyšetrovacieho spisu na 16. december 2005 z dôvodu, že od 19. decembra 2005 mala jeho právna zástupkyňa naplánované čerpanie dovolenky. Na tento úkon, ktorý sa mal konať v Ústave na výkon väzby Banská Bystrica (ďalej len „ústav na výkon väzby“), sa   však   vyšetrovateľ   nedostavil.   Sťažovateľ   uviedol,   že   faxom   doručené   vyrozumenie o úkone oboznámenia sa s výsledkami vyšetrovania, ktoré sa malo uskutočniť 3. januára 2006, jeho právna zástupkyňa dostala až 9. januára 2006 po nástupe do práce z dovolenky. Sťažovateľ   zároveň   poukázal   na   to,   že   vyšetrovateľ   musel   mať   vedomosť   o čerpaní dovolenky   jeho   právnej   zástupkyne   v danom   čase,   pretože   táto   skutočnosť   bola zaznamenaná aj v zápisnici o výsluchu svedka J. K.. Podľa vyjadrenia sťažovateľa určil vyšetrovateľ ďalší termín na preštudovanie vyšetrovacieho spisu na deň, keď jeho právna zástupkyňa mala naplánované iné úkony, a preto požiadal vyšetrovateľa o preloženie tohto termínu. Na základe toho vyšetrovateľ žiadal od právnej zástupkyne predloženie dôkazov o jej   pracovnej   zaneprázdnenosti.   Právna   zástupkyňa   tejto   požiadavke   vyšetrovateľa vyhovela   20.   januára   2006.   Sťažovateľ   je   však   toho   názoru,   že   takýmto   postupom vyšetrovateľ   požadoval   od   právnej   zástupkyne   oznámenie   skutočností,   ktoré   podliehajú zákonnej   povinnosti   mlčanlivosti.   Postup   vyšetrovateľa   vzbudil   u sťažovateľa   dojem, že orgány činné v trestnom konaní nemajú záujem na riadnom preštudovaní vyšetrovacieho spisu a oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, ale len na dosiahnutí formálneho podpisu na zázname o preštudovaní vyšetrovacieho spisu.

Sťažovateľ je zároveň toho názoru, že krajská prokuratúra v konaní vedenom pod sp. zn.   Kv   107/2004   porušila   označené   základné   práva   tým,   že   dozorujúci   prokurátor: „umožnil   konať   v rozpore   s ustanovením   §   208   zák.   č.   301/2005   Z.   z.   len   preto,   aby dosiahol súdne rozhodnutie o predĺžení väzby uvedením nepravdivých údajov v sťažnosti proti   rozhodnutiu   Okresného   súdu   o nepredĺžení   väzby   obvineného,   ktoré   obratom   sám vyvrátil vo svojich ďalších postupoch..., lebo v sťažnosti proti rozhodnutiu o nepredĺžení väzby uviedol, že je predpoklad podania ďalších dôkazných návrhov a aj keď súd o tejto sťažnosti konal dňa 31. 01. 2006, prokurátor už toho istého dňa podal obžalobu pod sp. zn. Kv 107/2004, čím nepravdivo informoval súd...“

Vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 12/06 z 31. januára 2006   sťažovateľ namietal, že   krajský   súd o sťažnosti   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu z 18. januára 2006 rozhodol „bez zákonného originálu spisového materiálu“. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd týmto postupom porušil ustanovenie § 72 ods. 4 a § 76 ods. 3, ako aj   ďalšie   s tým   súvisiace   ustanovenia   Trestného   poriadku.   Z uvedeného   dôvodu sa sťažovateľ   domnieva,   že   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   došlo   k porušeniu označených   základných   práv.   Sťažovateľ   zároveň   vyslovil   názor,   že   v   obdobných prípadoch, keď súdu nebol predložený originál spisu, rozhodol krajský súd o prepustení obvineného z väzby, a teda že tým, že uňho k takému rozhodnutiu nedošlo, nebola dodržaná rovnosť pred zákonom.

Na základe vyššie uvedených skutočností sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd v danej veci rozhodol nálezom, v ktorom by konštatoval, že úrad boja proti organizovanej kriminalite v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-34/BOK-S-I-2004, krajská prokuratúra v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 107/04 a krajský súd postupom a rozhodnutím sp. zn. 5 Tpo 12/06 z 31. januára 2006 porušili jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods.   2   ústavy,   základné   právo   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   Slovenskej   republiky   a základné právo   na obhajobu podľa   čl.   50 ods.   3 ústavy, obžalobu   krajskej   prokuratúry   podanú   na   okresný   súd   31.   januára   2006   pod   sp.   zn. Kv 107/04   zrušil,   vyšetrovateľovi   úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   prikázal, aby vo   veci   konal   a zakázal   mu   pokračovať v porušovaní   základných   práv   sťažovateľa, rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 12/06 z 31. januára 2006 zrušil, úrad boja proti organizovanej kriminalite, krajskú prokuratúra a krajský súd zaviazal vyplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 150 000 Sk a trovy právneho zastúpenia vo výške 5 788 Sk. II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez jeho   prítomnosti,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Zároveň   sťažnosť   preskúma zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

1.   Pri   prejednaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy,   základného   práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a základného   práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy postupom úradu boja proti organizovanej kriminalite v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-34/BOK-S-I-2004   a   postupom   krajskej prokuratúry v konaní   vedenom pod sp. zn. Kv 107/04, vychádzal ústavný súd z princípu subsidiarity   zakotvenom   v čl.   127   ods.   1   ústavy. Toto   vyššie   citované   ustanovenie limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva   a slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno   domáhať   v prípade,   ak   mu   túto   ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Podstatou sťažovateľovej námietky porušenia označených základných práv bolo jeho tvrdenie,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní (úrad   boja   proti   organizovanej   kriminalite a krajská prokuratúra) mu počas trvania väzby neumožnili, aby bol vypočutý ku všetkým dôkazom, ktoré sa mu kladú za vinu a „vôbec nie k vykonaným dôkazom v prípravnom konaní“. Sťažovateľ zároveň spochybnil vykonané dokazovanie zo strany orgánov činných v trestnom   konaní,   pričom   v tejto   súvislosti   uviedol,   že „dôkazný   stav   nie   je   v polohe postavenia obv. J. B. pred súd podaním obžaloby“. Sťažovateľ argumentoval tým, že aj napriek   uvedenému   prokurátor   podal   naň   obžalobu.   Sťažovateľ   namietal,   že postupom vyšetrovateľa a prokurátora bol zmarený jeho „fundamentálny zámer“ stanoviť ďalší postup obhajoby,   nahliadnuť   do   vyšetrovacieho   spisu   a navrhnúť   ďalšie   dôkazy   na   doplnenie vyšetrovania.   Sťažovateľ   dodal,   že   ani   on   a ani   jeho   obhajkyňa   sa nevzdali   práva preštudovať   vyšetrovací   spis   po   skončení   vyšetrovania,   ale   podľa   názoru   sťažovateľa vyšetrovateľ toto právo obhajoby nerešpektoval, ale podal návrh na podanie obžaloby, ktorú prokurátor akceptoval.  

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že v Ústave na výkon väzby B. (ďalej len „ústav na výkon väzby“) sa 28. decembra 2005 uskutočnilo preštudovanie vyšetrovacieho   spisu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:PPZ-34/BOK-S-I-2004.   Tohto úkonu   sa   zúčastnil   sťažovateľ,   ktorý   do   zápisnice   vyhlásil,   že   trvá   na   svojom   práve preštudovať   vyšetrovací   spis   a oboznámiť   sa   s výsledkami   vyšetrovania,   ale   len v prítomnosti svojho obhajcu. Tohto úkonu sa však nezúčastnila ani jedna z jeho obhajkýň aj napriek tomu, že o tomto úkone boli vyrozumené ústne a faxom   22. decembra 2005 a 23. decembra 2005.

Z listu právnej zástupkyne sťažovateľa zo 6. februára 2006 adresovaného okresnému súdu je zrejmé, že namietala postup vyšetrovateľa a dozorujúceho prokurátora v súvislosti s nemožnosťou preštudovať vyšetrovací spis a oboznámiť sa s výsledkami vyšetrovania. Právna   zástupkyňa   v liste   uviedla,   že   na   základe   ústnej   dohody   s vyšetrovateľom sa 16. decembra   2005   dostavila   do   ústavu   na   výkon   väzby   za   účelom   preštudovania vyšetrovacieho   spisu,   ale   vyšetrovateľ   sa   na   uvedený   úkon   z neznámych   dôvodov nedostavil.   Právna   zástupkyňa   uviedla,   že   vyšetrovateľ   mal   vedomosť   o tom, že od 19. decembra 2005 sa nebude môcť zúčastniť vyšetrovacích úkonov, pretože bude čerpať riadnu dovolenku, pričom táto skutočnosť mu podľa jej vyjadrenia mala byť známa, pretože bola zaznamenaná do zápisnice o výsluchu svedka zo 7. decembra 2005. Právna zástupkyňa argumentovala aj tým, že faxom doručené vyrozumenie o vyšetrovacom úkone, ktorý   sa   mal   konať   3.   januára   2006,   dostala   až   9.   januára   2006.   Z listu   vyšetrovateľa z 12. januára   2006   je   evidentné,   že   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   vyrozumel   o úkone oboznámenia   sa   s výsledkami   vyšetrovania,   pričom   tento   úkon   sa   mal   konať   v ústave na výkon   väzby   v dňoch   18.   -   20.   januára   2006.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa sa z neúčasti   na   tomto   úkone   vopred   ospravedlnila   listom,   ktorý   bol   vyšetrovateľovi doručený 17. januára 2006.  

Na základe uvedeného, ako to vyplýva aj z listu vyšetrovateľa z 27. januára 2006 adresovaného   sťažovateľovi,   postupoval   vyšetrovateľ   podľa   ustanovenia   §   213   ods.   4 Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   ak   sa   obhajca   alebo   ním   splnomocnený   obhajca nedostaví na nariadený úkon, policajt vykoná tento úkon aj bez jeho účasti, okrem výsluchu obvineného, ktorý trvá na prítomnosti obhajcu.

Ústavný   súd   už   v prechádzajúcich   prípadoch   judikoval,   že   čl.   48   ods.   2   ústavy priznáva každému právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Toto ustanovenie je potrebné vykladať v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy tak, že v každom konaní, v ktorom súd   vykonal   dôkaz,   má   účastníkovi   konania   umožniť,   aby   sa   k nemu   mohol   vyjadriť. Za súčasť základného práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno preto považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy označené účastníkmi súdneho konania. Ústavný súd je však toho názoru, že do obsahu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nepatrí povinnosť súdu vykonať dôkazy označené účastníkom konania (obdobne napr. III. ÚS 41/01).

Vo vzťahu k základnému právu na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy ústavný súd uviedol,   že   toto   právo   zaručuje   všetkým   oprávneným   osobám   jednak   čas   na   prípravu obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne   významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (obdobne napr. III. ÚS 41/01, III. ÚS 256/03, I. ÚS 140/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   interpretáciou   článku   50   ods.   3   ústavy   nemožno dôjsť k záveru, že práva podľa   citovaného článku sa   priznávajú iba v tej fáze trestného konania,   ktorá   sa   začína   vznesením   obvinenia   a ktorá   sa   končí   podaním   obžaloby. Obsahom čl.   50   ods.   3   ústavy   je   zaručenie   práv   od   okamihu   vznesenia   obvinenia. Tieto práva   sa   v   nezmenenom   rozsahu   priznávajú   aj   obžalovanému,   odsúdenému, a to až do právoplatnosti súdneho rozhodnutia (obdobne napr. III. ÚS 6/00).

Ako už ústavný súd uviedol, v tejto časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie označených   základných   práv   postupom   úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite a postupom   krajskej   prokuratúry.   Ústavný   súd   zistil,   že   v danej   veci   bola   obžaloba okresnému súdu podaná 31. januára 2006 a konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.

Ústavný súd v obdobných prípadoch uviedol, že trestné konanie od svojho začiatku až po   jeho   koniec   je procesom,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania jednotlivých   úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv   a slobôd označených   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v   jeho   priebehu (napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, III. ÚS 155/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02, III. ÚS 155/05).

Ustanovenie   §   272   ods.   2   Trestného   poriadku   v súvislosti   s vedením   hlavného pojednávania   pred   súdom   stanovuje,   že   po   vykonaní   všetkých   dôkazov   zistí   predseda senátu, či strany nemajú návrhy na doplnenie dokazovania. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia   súd   odmietne   vykonať   dôkaz,   ktorý   sa   týka   okolnosti   nepodstatnej   pre rozhodnutie   alebo   okolnosti,   ktorú   možno   zistiť   inými,   už   skôr   navrhnutými   dôkazmi. Rozhodnutie o odmietnutí vykonať dôkaz sa oznámi tomu, kto návrh na jeho vykonanie podal, a to spravidla ústne po otvorení hlavného pojednávania; súd je však oprávnený, ak sa to ukáže potrebným v priebehu ďalšieho pojednávania, takéto rozhodnutie zmeniť a vykonanie dôkazu pripustiť.

Podľa   ustanovenia   §   274   ods.   1   Trestného   poriadku   ak   niet   ďalších   dôkazných návrhov alebo ak súd rozhodol, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú, vyhlási predseda senátu dokazovanie za skončené a udelí slovo na záverečné reči.

Podľa ustanovenia § 275 Trestného poriadku po skončení záverečných rečí a pred odchodom   na   záverečnú   poradu   udelí   predseda   senátu   obžalovanému   posledné   slovo. Počas tohto prejavu nesmú obžalovanému ani súd, ani nikto iný klásť otázky.

Podľa   ustanovenia   §   276   ods.   1   Trestného   poriadku   ak   zistí   súd   so   zreteľom na záverečné reči alebo pri záverečnej porade, že treba ešte niektorú okolnosť objasniť, rozhodne uznesením, že dokazovanie bude doplnené, a v hlavnom pojednávaní pokračuje. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia po doplnení dokazovania treba vždy znova dať slovo na záverečné reči.

Podľa   ustanovenia   §   307   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   obžalovaný   môže napadnúť rozsudok odvolaním pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa ustanovenia § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj:

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b)   pre   chyby   v   napadnutých   výrokoch   rozsudku,   najmä   pre   nejasnosť   alebo neúplnosť   jeho   skutkových   zistení   alebo   preto,   že   sa   súd   nevysporiadal   so   všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy (...).

Ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 35/06 uviedol: „... trestná vec sťažovateľa sa nachádza v štádiu konania pred okresným súdom. V takomto prípade všeobecný súd bude povinný skúmať ústavnosť a zákonnosť konania v tzv. prvostupňovom konaní, a to najmä so zreteľom na dodržanie základných práv a slobôd vrátane práva na obhajobu. Všeobecný súd má podľa Trestného poriadku celý rad účinných procesných nástrojov, ako zabezpečiť nápravu porušenia základných práv a slobôd v predchádzajúcom konaní, ak samozrejme dospeje k záveru, že boli porušené. Z uvedeného dôvodu je to teda v prvom rade všeobecný súd,   ktorý   bude   oprávnený   a   povinný   rozhodnúť   o ochrane   základných   práv   a slobôd, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci konať. Skutočnosti, ktoré uviedol sťažovateľ v sťažnosti, neumožňujú vyvodiť taký záver, že by nimi namietané porušenie označených základných práv a slobôd nebolo možné odstrániť pred všeobecným súdom.“

Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu má sťažovateľ pred všeobecnými súdmi k dispozícií účinné právne prostriedky na ochranu namietaných základných práv v podobe predloženia   návrhov   na   doplnenie   dokazovania   na   hlavnom   pojednávaní,   prednesu záverečných rečí, po ktorých môže súd niektorú z okolností ešte objasniť a dokazovanie doplniť, prípadne v podobe podaného odvolania, keď odvolací súd môže rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť napríklad aj preto, že bolo porušené právo obhajoby. Z uvedeného dôvodu a s prihliadnutím na princíp subsidiarity, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tpo   12/06   z 31.   januára   2006 v súvislosti s námietkou, že krajský súd o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Tp 36/05 z 18. januára 2006 rozhodol „bez zákonného originálu spisového materiálu“.

Podľa ustanovenia § 72 ods. 4 Trestného poriadku k návrhu na vzatie obvineného do väzby alebo na jeho ponechanie vo väzbe, ako aj k ďalším žiadostiam alebo k návrhom o väzbe treba vždy   pripojiť originál alebo orgánom činným v trestnom konaní overený rovnopis   celého   doposiaľ   získaného   spisového   materiálu   s   očíslovanými   listami a s prehľadom obsahu spisu. Predloženie spisu príslušnému orgánu nesmie byť prekážkou pre plynulé vybavovanie veci.

Na základe výzvy ústavného súdu z 8. marca 2006 sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril krajský súd prostredníctvom svojho predsedu, ako aj predsedu senátu, a to listom sp. zn. Spr. 479/06 z 29. marca 2006.

Vo   vyjadrení   krajský   súd   uviedol,   že   námietka   sťažovateľa   týkajúca   sa   toho, že o sťažnosti   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   rozhodol   len   na   základe   opravného prostriedku   bez   originálu   spisu   a korešpondencie   obhajkyne   s vyšetrovateľom, „nezodpovedá   celkom   skutočnosti“. Krajský   súd   argumentoval   tým, že   pri   rozhodovaní mal k dispozícii   rovnopis   spisového   materiálu   vrátane   vyjadrenia   obhajkyne   a   jej korešpondencie   s vyšetrovateľom.   Krajský   súd   síce   priznal,   že   v odôvodnení   svojho uznesenia   sp.   zn.   5   Tpo   12/06   z 31.   januára   2006   konštatoval,   že   spisový   materiál nezodpovedal   úplne ustanoveniu   §   72   ods.   4   Trestného   poriadku,   ale zároveň   uviedol, že „išlo len o to, že jednotlivé listy spisu neboli očíslované a chýbal prehľad obsahu spisu, čo sťažovalo orientáciu v spise a predlžovalo čas na jeho štúdium... Porušenie citovaného ustanovenia len tým, že spis neobsahoval očíslované listy a prehľad obsahu, nebránilo súdu rozhodnúť“. Krajský súd tento nedostatok len vytkol orgánom činným v trestnom konaní, aby sa v budúcnosti takýchto chýb vyvarovali.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský   súd   rozhodujúci   o sťažnosti   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu)   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Ústavný súd dospel k záveru, že postup krajského súdu a jeho rozhodnutie sp. zn. 5 Tpo 12/06 z 31. januára 2006, v ktorom orgánom činným v trestnom konaní vytkol isté nedostatky   súvisiace   s neočíslovaním   vyšetrovacieho   spisu,   ako   aj   nedostatky   týkajúce sa absencie jeho obsahu, nemožno považovať za postup, ktorý   by z ústavného hľadiska dosahoval takú intenzitu, ktorá by mohla signalizovať porušenie označených základných práv.   Ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   o opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu okresného súdu rozhodol v súlade s s ustanovením § 72 ods. 4 Trestného poriadku, keďže mal   k dispozícii   rovnopis   vyšetrovacieho   spisu   vrátane   vyjadrenia   obhajkyne   a jej korešpondencie   s   vyšetrovateľom   a   spomínané   nedostatky   len   pre   budúcnosť   vytkol orgánom činným v trestnom konaní. Nedostatky spočívajúce v neočíslovaní vyšetrovacieho spisu   a v absencii   jeho obsahu nemôžu   automaticky   založiť predpoklad,   že   krajský   súd nerozhodol   spôsobom   súladným   so   zákonom,   ktorý   by   mohol   znamenať   porušenie sťažovateľom namietaných základných práv.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa návrhom sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2006