znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 186/02-56

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya vo veci prijatej sťažnosti JUDr. D. K., bytom T.,   a Ing.   Ľ.   L.,   bytom   N.   M.   n.   V.,   zastúpených   advokátkou   Mgr.   J.   S.,   Advokátska kancelária, N. M. n. V., pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48   ods.   2   a čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky vedenom pod sp. zn. 5 Tz 4/02 na verejnom zasadnutí 21. marca 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Tz 4/02 zo 7. mája 2002 p o r u š i l   základné práva JUDr. D. K. a Ing. Ľ. L. podľa čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tz 4/02 zo 7. mája 2002   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a, aby ju znovu prerokoval a rozhodol.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením č. k. III. ÚS 186/02-19 z 28. novembra 2002 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. D. K. a Ing. Ľ. L.   (ďalej   aj   „sťažovatelia“,   resp.   „prvý   sťažovateľ“   a „druhý   sťažovateľ“),   zastúpených advokátkou Mgr. J. S., z 23. augusta 2002 v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedenom pod sp. zn. 5 Tz 4/02, pričom vo zvyšnej časti ju odmietol. Na ústnom pojednávaní 21. februára 2003   pripustil   rozšírenie   sťažnosti   aj   o namietané   porušenie   základného   práva   oboch sťažovateľov podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

Podstata sťažnosti je vyjadrená v navrhnutom výroku nálezu, ktorý by mal ústavný súd   vyniesť.   Podľa   neho   konaním   a   rozhodovaním   najvyššieho   súdu   o sťažnosti   pre porušenie zákona v prospech sťažovateľov 7. mája 2002 pod sp. zn. 5 Tz 4/02 vrátane bez možnosti   vyjadrenia   sa   k tejto   sťažnosti   a na   neverejnom   zasadnutí   došlo   k porušeniu základných práv sťažovateľov na verejné prerokovanie veci a v ich prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a u druhého sťažovateľa aj k porušeniu práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

Sťažovatelia   tiež   navrhli,   aby   ústavný   súd   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Tz 4/02 zo 7. mája 2002 (ďalej len „uznesenie zo 7. mája 2002“) zrušil a tomuto súdu uložil povinnosť nahradiť im trovy konania na účet ich právnej zástupkyne v celkovej sume 24 344 Sk.

2.   Sťažovatelia   tvrdili,   že   v konaní   najvyššieho   súdu   o sťažnosti   pre   porušenie zákona (ďalej aj „SPZ“), ktorú podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) 12. februára 2002 v ich neprospech, boli porušené ich základné práva,   a   to   už   pri   procesnom   postupe   pred   rozhodovaním,   pri   samotnom   rozhodovaní a predovšetkým uznesením zo 7. mája 2002.

K najzávažnejším   porušeniam   došlo   u druhého   sťažovateľa.   Tento   nebol   vôbec o podaní SPZ informovaný, nebola mu daná možnosť, aby sa oboznámil s jej obsahom a aby sa k nej mohol vyjadriť. Tiež nemal možnosť zvoliť si v konaní právneho zástupcu, radiť sa s ním a uplatňovať svoje práva (uňho ide naviac aj o porušenie práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy).

Prvému sťažovateľovi, ako aj jeho obhajcovi, ktorého si mohol zvoliť, bola zaslaná SPZ   na vyjadrenie   a prostredníctvom   obhajcu   sa   k nej   aj vyjadril   (na   všetko   však   bola stanovená   veľmi   krátka   lehota   6   dní).   Uznesenie   zo   7.   mája   2002   neobsahuje   žiadnu zmienku o tomto vyjadrení, ako ani o tom, ako sa s ním najvyšší súd vysporiadal (jeho oboznámenie nevyplýva ani zo zápisnice najvyššieho súdu o neverejnom zasadnutí).

Generálny   prokurátor   v SPZ   žiadal   nielen   o vyslovenie   porušenia   zákona uzneseniami,   ktorými   došlo   k zastaveniu   ich   trestných   stíhaní,   ale   aj   o zrušenie   týchto uznesení a o pokračovanie v trestnom stíhaní. Vzhľadom na právnu kvalifikáciu stíhaných skutkov   išlo   o prípad   nutnej   obhajoby.   Podľa   sťažovateľov   preto   nebolo   namieste,   že najvyšší súd konal o SPZ na neverejnom zasadnutí (tam sa má konať spravidla najmä vtedy, keď   ide   o otázky   menej   závažné).   Žiadne   z ustanovení   zákona   nemožno   podľa   nich vykladať   tak,   aby   smerovalo   k potlačeniu   niektorého   z uznaných   a deklarovaných   práv a slobôd. Na neverejnom zasadnutí najvyšší súd konal a rozhodol bez účasti sťažovateľov a obhajcu prvého sťažovateľa, avšak za účasti zástupcu generálneho prokurátora.

Takto malo podľa sťažovateľov dôjsť k porušeniu ich základných práv podľa čl. 48 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy, to znamená práva na verejné prerokovanie ich veci   a   v ich   prítomnosti,   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní,   práva   na   obhajobu a u druhého sťažovateľa naviac aj k porušeniu práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

3. Najvyšší súd sa vyjadril k sťažnosti podaním zo 17. septembra 2002, pričom ju navrhol odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa tohto vyjadrenia konanie najvyššieho súdu vo veci sťažovateľov prebiehalo v súlade s platnými ustanoveniami Trestného poriadku (ďalej len „TP“) v čase konania, a to jeho § 274 ods. 2 a § 240 a nasl., pričom rozhodnuté bolo podľa § 268 ods. 2, § 269 ods. 2, § 270 ods. 1 a § 272 TP, lebo boli splnené podmienky na takýto postup.

Naviac, nad rámec ustanovení TP výslovne sa dotýkajúcich možností prerokovania SPZ na neverejnom zasadnutí bola sťažovateľom pred rozhodnutím poskytnutá možnosť vyjadriť sa k SPZ (obhajca prvého sťažovateľa sa aj vyjadril v jeho mene). Ani neexistencia takého vyjadrenia druhého sťažovateľa nemohla byť prekážkou pre rozhodnutie o podanej SPZ.   Zo   žiadneho   ustanovenia   TP   napokon   nevyplývala   povinnosť   najvyššieho   súdu prerokovať podanú SPZ na verejnom zasadnutí, tak ako je koncipovaná sťažnosť podaná ústavnému súdu.

4. Keďže sťažovatelia po čiastočnom prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie trvali na tom, aby ústavný súd vo veci samej konal ústne pojednávanie, ústavný súd ho vykonal 21. februára 2003. Tu boli okrem iného prečítané vo veci zadovážené listiny a sťažovatelia doplnili,   resp.   upresnili   ich   písomné   podania.   Najvyšší   súd   sa   písomne   ospravedlnil a ústneho pojednávania sa nezúčastnil.

II.

Z písomných a ústnych vyjadrení účastníkov konania a listín, ktoré ústavnému súdu zaslali (vrátane spisu najvyššieho súdu), vyplývajú tieto relevantné skutočnosti.

Sťažovatelia   boli   trestne   stíhaní   ako   obvinení   vyšetrovateľom   Okresného   úradu vyšetrovania Policajného zboru T. (teraz Okresný úrad justičnej polície Policajného zboru T. - ďalej len „vyšetrovateľ“) pre skutky právne kvalifikované ako trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 2 Trestného zákona (ďalej len „TZ“; prvý sťažovateľ) a trestné činy sprenevery a podvodu podľa § 248 ods. 1 a 3 písm. d), resp. § 250 ods. 1 a 2 TZ (druhý sťažovateľ) v súvislosti najmä s mandátnou zmluvou medzi mestom N. D. a firmou T., s. r. o., N. D.

Vyšetrovateľ dvoma uzneseniami z 22. augusta 2001 sp. zn. OÚV-64/IL/99-So, ktoré nadobudli právoplatnosť 4. septembra 2001, zastavil podľa § 172 ods. 1 písm. b) TP trestné stíhanie proti obom sťažovateľom.

Generálny prokurátor podal najvyššiemu súdu 12. februára 2002 proti označeným uzneseniam   vyšetrovateľa   SPZ.   Tvrdil,   že   týmito   uzneseniami   bol   porušený   TP v ustanoveniach   §   2 ods.   6 a   § 172   ods.   1   písm.   b) v prospech   sťažovateľov.   Zároveň najvyšší súd požiadal, aby podľa § 268 ods. 2 TP toto porušenie vyslovil, podľa § 269 ods. 2 TP napadnuté uznesenia zrušil a podľa § 270 ods. 1 TP prikázal vyšetrovateľovi, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Podaním,   ktoré   bolo   najvyššiemu   súdu   doručené   3.   apríla   2002,   sa   naň   obrátil advokát JUDr. J. K. (ďalej len „advokát“), ktorý sťažovateľov obhajoval v konaní pred vyšetrovateľom. Keďže bol informovaný, že proti zastavujúcemu uzneseniu vyšetrovateľa bola podaná SPZ v neprospech sťažovateľov, požiadal o jej zaslanie - aby sa mohol s jej dôvodmi oboznámiť a následne sa k nej v mene sťažovateľov písomne vyjadriť (v zmysle realizácie ich ústavného práva na obhajobu).

Predseda činného senátu najvyššieho súdu 24. apríla 2002 nariadil kancelárii zaslať odpisy SPZ obom sťažovateľom, ako aj advokátovi spolu s prípismi. Sťažovateľom malo byť oznámené, že majú právo vyjadriť sa k SPZ a že na tento účel si môžu zvoliť obhajcu (lehota   na   vyjadrenie   bola   určená   do   6.   mája   2002).   Advokát   bol   zase   vyzvaný,   aby predložil   splnomocnenie   od   sťažovateľov   na   ich   zastupovanie   v konaní   pred   najvyšším súdom (lebo jeho skoršie splnomocnenie zaniklo v zmysle § 41 ods. 5 TP pri skončení trestného stíhania), ktoré mal zaslať spolu s vyjadrením k SPZ do 6. mája 2002.

Predseda   senátu   zároveň   v označený   deň   určil   vo   veci   aj   termín   neverejného zasadnutia   na   7.   máj   2002   o 09.00   h   s tým,   aby   bol   o ňom   upovedomený   generálny prokurátor.

Zásielku z 24. apríla 2002 doručovanú do vlastných rúk prevzali prvý sťažovateľ a advokát   (26.,   resp.   29.   apríla   2002),   nie   však   druhý   sťažovateľ   (zásielka   sa   vrátila najvyššiemu súdu 21. mája 2002 s údajom, že adresát je odsťahovaný).

Najvyššiemu súdu bolo 6. mája 2002 doručené vyjadrenie z 3. mája 2002 k SPZ od advokáta ako obhajcu prvého sťažovateľa (spolu s plnomocenstvom). Vyjadrenie obsahuje 5 strojom písaných strán, pričom bolo rozdelené do troch hlavných častí („Z dôvodu podľa § 2 ods. 6 a § 172 ods. 1 písm. b) Tr. por. nie je možné podať sťažnosť pre porušenie zákona“; „Právne posúdenie skutku trestného činu sprenevery“; „Právne posúdenie skutku tr. činu podvodu“).

Podľa zápisnice o neverejnom zasadnutí zo 7. mája 2002 najvyšší súd konal od 9.00 do 9.45 h v trojčlennom senáte za účasti zástupcu generálneho prokurátora a zapisovateľky. V priebehu tohto zasadnutia (pred záverečným návrhom prokurátora) mala byť prečítaná SPZ   a „oboznámený   obsah   spisu   OÚ   vyšetrovania   PZ   SR   v T.   OÚV   64/IL/99-So“ (neuvádza sa prečítanie alebo oboznámenie vyššie označeného vyjadrenia advokáta).

Na   neverejnom   zasadnutí   najvyšší   súd   rozhodol   uznesením,   ktoré   bolo   neskôr písomne vypracované a doručené oprávneným osobám vrátane sťažovateľov 3., resp. 8. júla 2002. Podľa výroku tohto uznesenia bolo vyslovené, že:

„Právoplatnými uzneseniami vyšetrovateľa   Okresného úradu vyšetrovania PZ   SR v T. z 22. augusta 2001, sp. zn. OÚV-64/IL/99-So-141-142 a 143-152 a v konaní, ktoré im predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 5, ods. 6 a § 172 ods. 1 písm. b) Tr. por. v prospech obvinených Ing. Ľ. L. a JUDr. D. K.

Tieto uznesenia sa zrušujú. Vyšetrovateľovi   Okresného   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   SR   v T.   sa prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.“

V   odôvodnení   uznesenia   najvyšší   súd   poukázal   okrem   iného   najmä   na nepreskúmateľnosť   napadnutých   uznesení   vyšetrovateľa,   dve   skupiny   navzájom   si odporujúcich   dôkazov   a potrebu   pokračovania   v trestnom   stíhaní   (vrátane   naznačeného doplnenia dokazovania).

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť môže podať fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorá   tvrdí,   že   právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia namietali porušenie základných práv (resp., ich súčastí) podľa týchto článkov ústavy:

Článok 47 ods. 2: Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Článok 47 ods. 3: Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Článok 48 ods. 2: Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala... v jeho prítomnosti...

Článok 50 ods. 3: Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Najvyšší   súd   tvrdenia   sťažovateľov   neakceptoval   a trval   na   tom,   že   vo   veci postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku platného v rozhodnom čase,   z   ktorých   mu   naviac   ani   nevyplývala   povinnosť   prerokovať   SPZ   na   verejnom zasadnutí.

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či najvyšší súd v konaní o SPZ interpretoval a aplikoval   ustanovenia   TP   vo   vzájomných   súvislostiach   a tak,   aby   boli   rešpektované predovšetkým   základné   práva   sťažovateľov   podľa   ústavy.   Všeobecné   súdy   totiž   nie   sú zodpovedné   len   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   sú   primárne   zodpovedné   aj   za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmysle čl. 144 ods.   1 a čl. 152 ods.   4 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

2.   Najvyšší   súd   konal   o SPZ   ako   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   v zmysle § 266   a nasl.   TP,   ktorý   podal   generálny   prokurátor   proti   právoplatným   uzneseniam vyšetrovateľa (orgánu prípravného konania).

Podľa § 274 ods. 1 TP o sťažnosti pre porušenie zákona rozhoduje najvyšší súd na verejnom zasadnutí za účasti generálneho prokurátora. Na neverejnom zasadnutí môže najvyšší súd rozhodnúť podľa § 268 ods. 1 a tiež o sťažnosti pre porušenie zákona, ak bol zákon porušený v neprospech obvineného a z obsahu sťažnosti pre porušenie zákona je zrejmé,   že   vytýkané   nedostatky   povedú k   zrušeniu   celého   napadnutého   rozhodnutia a k postupu podľa § 270 ods. 1.

Podľa ods. 2 cit. ustanovenia o sťažnosti pre porušenie zákona môže najvyšší súd rozhodnúť na neverejnom zasadnutí aj vtedy, ak bola podaná proti rozhodnutiu niektorého z orgánov prípravného konania alebo proti rozhodnutiu súdu, ktoré má základ v rozhodnutí podľa   §   188   ods.   1   písm.   a)   až   f)   a   §   188   ods.   2   alebo   proti   rozhodnutiu   súdu   vo vykonávacom konaní.

Najvyšší súd sa rozhodol postupovať podľa § 274 ods. 2 TP a konať na neverejnom zasadnutí, teda využil možnosť, ktorú TP formálne pripúšťal.

Keby   bol   najvyšší   súd   konal   na   verejnom   zasadnutí   za   obligatórnej   účasti generálneho prokurátora (ako subjektu, ktorý podal SPZ) v zmysle § 274 ods. 1 TP, musel by postupovať aj v súlade s ustanoveniami TP o verejnom zasadnutí. Ide najmä o povinnosti predvolať osobu, ktorej účasť je na ňom nevyhnutná, alebo upovedomiť osobu, ktorá môže byť priamo dotknutá rozhodnutím, spolu s pripojením odpisu návrhu, ktorým bol na verejné zasadnutie   daný   podnet   (§ 233   ods.   1); právo   osoby,   ktorá   môže byť priamo dotknutá rozhodnutím, vyjadriť sa na verejnom zasadnutí k návrhu (§ 235 ods. 1); primerané použitie ustanovení o dokazovaní na hlavnom pojednávaní, ak sa vykonávajú dôkazy (§ 235 ods. 2); a tiež právo predniesť konečný návrh a právo obvineného hovoriť posledný (§ 235 ods. 3).

Keď sa najvyšší súd rozhodol konať na neverejnom zasadnutí podľa TP platného a účinného v tom   čase,   stačilo o ňom upovedomiť iba prokurátora (§   241). Tento sa   aj neverejného zasadnutia zúčastnil, pričom po tom, ako bola prečítaná SPZ a bol oboznámený vyšetrovací spis, predniesol konečný návrh (§ 243 ods. 2). Sťažovateľom nebol pôvodne zaslaný ani odpis SPZ a keďže ich účasť bola na neverejnom zasadnutí vylúčená (§ 242 ods. 3), neboli naň logicky predvolávaní alebo upovedomovaní a nemohli sa ho zúčastniť. Len na základe iniciatívy advokáta bol odpis SPZ doručený jemu a prvému sťažovateľovi, pričom v mene tohto sťažovateľa sa advokát aj k SPZ písomne vyjadril (toto vyjadrenie však nebolo na neverejnom zasadnutí prečítané alebo oboznámené a najvyšší súd sa ním v uznesení   zo   7.   mája   2002   ani   nezaoberal).   Vzhľadom   na   to,   že   nebolo   preukázané doručenie   výzvy   predsedu   senátu   z 24.   apríla   2002,   ako   ani   odpisu   SPZ   druhému sťažovateľovi, treba vychádzať z jeho tvrdenia, že o SPZ a uznesení najvyššieho súdu zo 7. mája 2002 sa dozvedel až po doručení mu tohto uznesenia v júli 2002.

3. Konanie najvyššieho súdu ako orgánu činného v trestnom konaní o SPZ podľa § 266 a nasl. TP je trestným konaním v zmysle § 12 ods. 11 TP, a preto sa naň vzťahujú všetky významné ustanovenia TP o trestnom konaní vrátane základných zásad. Ide okrem iného   o povinnosť   orgánov   činných   v trestnom   konaní   dôsledne   zachovávať   občianske práva zaručené ústavou (§ 2 ods. 4) a zásadu, že ten, proti komu sa trestné konanie vedie, musí byť v každom období konania poučený o právach umožňujúcich mu plné uplatnenie obhajoby a o tom, že si tiež môže zvoliť obhajcu; všetky orgány činné v trestnom konaní sú povinné umožniť mu uplatnenie jeho práv (§ 2 ods. 13).

Trestné stíhanie sťažovateľov ako obvinených pre skutky právne kvalifikované ako trestné činy - na ktoré TZ ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou prevyšujúcou päť rokov, a preto ide o dôvod nutnej obhajoby podľa § 36 ods. 3 TP – bolo právoplatne skončené uzneseniami vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania v septembri 2001. Išlo o dôvod   neprípustnosti   ďalšieho   trestného   stíhania   v zmysle   §   11   písm.   e)   TP   za predpokladu, že takéto rozhodnutia nebudú v predpísanom konaní zrušené (predpísaným konaním je aj konanie o SPZ).

Podaním SPZ najvyššiemu súdu 12. februára 2002 došlo k začatiu konania o nej na najvyššom súde. Išlo o trestné konanie, ktoré bolo vedené proti sťažovateľom ako bývalým obvineným (v konaní pred vyšetrovateľom) za účelom rozhodnutia o opodstatnenosti SPZ. V prípade jej opodstatnenosti prichádzalo do úvahy okrem vyslovenia porušenia zákona v napadnutom konaní aj zrušenie uznesení vyšetrovateľa. To znamená odpadnutie prekážky veci už rozhodnutej (ako dôvod neprípustnosti trestného stíhania), obnovenie procesného postavenia sťažovateľov v trestnom stíhaní ako obvinených a pokračovanie v ňom.

V § 36a ods. 2 TP je okrem iného uvedené, že v konaní o SPZ musí mať odsúdený obhajcu, ak... b) ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje päť rokov.

Keďže odsúdený a bývalý obvinený (proti ktorému bolo trestné stíhanie právoplatne zastavené) sú v konaní o SPZ osoby nachádzajúce sa v analogických situáciách, pretože v tomto konaní prichádza u oboch do úvahy odstránenie prekážky veci rozhodnutej podľa § 11 ods.1 písm. e) TP, nie je opodstatnené, aby sa s nimi nezaobchádzalo rovnako, to znamená, aby pri trestnom čine, ktorý je dôvodom nutnej obhajoby u odsúdeného podľa § 36a ods. 2 písm. b)TP, nebol takýto trestný čin aj dôvodom nutnej obhajoby u bývalého obvineného.

Pri výklade základných práv a slobôd podľa ústavy, ktoré súvisia s trestným konaním alebo trestným stíhaním, treba vychádzať zo vzájomných súvislostí príslušných ustanovení ústavy a TP a účelu zabezpečenia účinnej ochrany ako základných práv a slobôd osoby, proti ktorej je vedené trestné konanie, tak aj iných do úvahy prichádzajúcich ústavných hodnôt.

Keď   ústava   v čl.   17   ods.   2   napr.   uvádza,   že   nikoho   nemožno   stíhať   inak,   ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   pod   takýmto   spôsobom   treba   chápať   aj postup orgánov činných v trestnom konaní v súlade s ich povinnosťami uvedenými napr. v § 2 ods. 4 a 13 TP. Z týchto ustanovení vyplýva, že dôsledné zabezpečenie občianskych práv zaručených ústavou vrátane práva na obhajobu sa nevzťahuje iba na osoby trestne stíhané (užší pojem), ale aj na osoby, proti ktorým sa vedie trestné konanie (širší pojem). Podľa § 12 ods. 11 TP je trestným stíhaním úsek konania od začatia trestného stíhania až do právoplatného rozsudku, prípadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej, pričom trestným konaním sa rozumie všeobecne konanie podľa TP, to znamená aj štádiá predchádzajúce (napr. postup pred začatím trestného stíhania podľa § 158 a § 159 TP) alebo nasledujúce po trestnom stíhaní vrátane konania najvyššieho súdu o SPZ.

Procesné   postavenie   obvineného   je   späté   s trestným   stíhaním,   to   znamená,   že k vzneseniu   obvinenia   môže   dôjsť   len   v už   začatom   trestnom   stíhaní.   Takéto   procesné postavenie,   po   podaní   obžaloby   označované   ako   obžalovaný,   trvá   až do   právoplatného skončenia trestného stíhania.

V   súvislosti   s trestným   konaním   alebo   trestným   stíhaním   ani   ústava   nepoužíva jednotnú   terminológiu,   ktorá   by   znamenala,   že   do   úvahy   prichádzajúce   základné   práva a slobody majú byť zaručené iba obvinenému v priebehu trestného stíhania. Napr. v čl. 17 sa garancie na rozdiel od ods. 3, kde sa vzťahujú iba na obvineného, v ods. 2 týkajú aj podozrivého z trestného činu, pričom v ods. 1 sa tiež uvádza, že nikoho (to znamená nielen obvineného) nemožno pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V čl. 50 ods. 2 ústavy je zase uvedené, že každý (teda nielen obvinený), proti komu sa vedie trestné konanie (teda nielen trestné stíhanie), považuje sa za nevinného...

Aj z uvedeného vyplýva, že niektoré ústavné garancie sú (až na výnimky) späté iba s osobou obvineného a prebiehajúcim trestným stíhaním (napr. čl. 17 ods. 3 ústavy), pričom iné nie sú takto obmedzené a týkajú sa aj osôb mimo procesného postavenia obvineného a prebiehajúceho trestného stíhania.

Napr. aj z povahy základného práva na obhajobu vyplýva, že toto právo nemôže byť obmedzené iba na osobu obvineného, obžalovaného, prípadne odsúdeného, ale vzťahuje sa aj   na   osoby   v iných   procesných   postaveniach,   proti   ktorým   je   vedené   trestné   konanie vrátane bývalého obvineného v konaní najvyššieho súdu o sťažnosti pre porušenie zákona podľa § 266 a nasl. TP. Pojem „obvinený“ v čl. 50 ods. 3 ústavy preto treba vykladať rozširujúco v uvedenom smere.

4.   Tým,   že SPZ   bola   podaná   proti   napadnutým   rozhodnutiam   vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania sťažovateľov (v ich neprospech), konanie najvyššieho súdu o nej treba považovať za trestné konanie vedené proti sťažovateľom, v ktorom mali mať postavenie strany (podľa § 12 ods. 6 TP sa stranou rozumie aj ten, proti komu sa vedie trestné konanie). Obsahom tohto procesného postavenia, ktoré vyjadrovala aj ich pozícia bývalých obvinených, sú práva prislúchajúce obvinenému podľa § 33 TP. Ide najmä o práva vyjadriť sa, uvádzať dôkazy na svoju obhajobu a zvoliť si obhajcu, pričom podľa ods. 3 citovaného ustanovenia sú všetky orgány činné v trestnom konaní povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

V konaní najvyššieho súdu o SPZ podanej proti právoplatnému uzneseniu orgánu prípravného   konania   o zastavení   trestného   stíhania   obvineného   ide   o základné   právo   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Obsahom   tohto   práva   je   právo   bývalého obvineného, aby nezávislý a nestranný súd rozhodol o jeho trestnom obvinení, čo v podstate znamená   rozhodnúť,   či   trestné   stíhanie   zostane   zastavené   alebo   v konaní   o trestnom obvinení bude pokračované.

Pretože   v konaní   o SPZ   išlo   sťažovateľom   o veľa   (odpadnutie   prekážky   veci   už rozhodnutej v ich prospech), bolo potrebné, aby ich právo na súdnu ochranu bolo náležite rešpektované. To sa mohlo stať len v konaní, ktoré zodpovedá účelu TP podľa § 1 ods. 1 a rešpektuje aj ústavnoprocesné princípy, resp. základné práva podľa ústavy, akými sú napr. rovnosť účastníkov (strán) v konaní (čl. 47 ods. 3), právo účastníka na verejné prerokovanie veci   a   v jeho   prítomnosti   (čl.   48   ods.   2)   a právo   na   obhajobu   (čl.   50   ods.   3),   teda v spravodlivom súdnom konaní. Rovnosť účastníkov v konaní a označené základné práva sú (popri   inom)   súčasťami   spravodlivého   súdneho   konania,   spolu   súvisia   a vzájomne   sa podmieňujú.

5. Rovnosťou strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sa ústavný súd zaoberal vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti vo vzťahu k občianskemu súdnemu konaniu. Okrem iného uviedol, že táto zásada sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu   majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán (II. ÚS 35/02).

Rovnosť medzi obvineným a prokurátorom v trestnom konaní je relatívna vzhľadom na rozdiel v ich procesnom a najmä faktickom postavení, ktorý vyplýva z ich rozdielnych funkcií a možností (napr. za prokurátorom stojí štátny aparát a donucovacia štátna moc). Ich rovnosť   je   potom   priliehavejšie   vyjadriteľná   ako   zásada   rovnosti   zbraní   tvoriaca   prvok spravodlivého   súdneho   konania   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), charakterizovaná v judikatúre k dohovoru. Ide o právo, aby každá strana súdneho konania mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. februára 1997, § 53).

V konaní najvyššieho súdu   o SPZ bol   jednou   stranou   štát,   zastúpený   generálnym prokurátorom, a druhou stranou sťažovatelia ako bývalí obvinení.

Z priebehu konania o SPZ je evidentné, že procesné práva strany v trestnom konaní boli   rešpektované   len   u generálneho   prokurátora,   ktorý   bol   o konaní   najvyššieho   súdu v merite veci (na neverejnom zasadnutí) aj upovedomený a aktívne sa na ňom zúčastnil.

Druhý   sťažovateľ   sa   vôbec   o konaní   najvyššieho   súdu   nedozvedel,   a preto   jeho základné právo na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy bolo porušené.

Toto právo bolo porušené aj u prvého sťažovateľa. Hoci mu bol odpis SPZ doručený, takisto   ako   aj   advokátovi   a mal   možnosť   písomne   sa   k nej   vyjadriť,   v   porovnaní s generálnym   prokurátorom   bol   podstatne   znevýhodnený,   pretože   sa   nemohol   zúčastniť neverejného   zasadnutia   (naviac,   jeho   písomné   vyjadrenie   nebolo   na   tomto   zasadnutí prečítané, resp. oboznámené a nie je o ňom zmienka ani v uznesení zo 7. mája 2002).

6. K právu na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru v konaní najvyššieho súdu o SPZ ústavný súd už v náleze sp. zn. III. ÚS 6/00 z 13. júla 2000 (publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, ročník 2000, pod č.19/2000) uviedol:

1.   nezabezpečenie   obhajcu   v konaní   o SPZ   v rozpore   s ustanovením   o nutnej obhajobe podľa § 36a ods. 2 písm. b) TP je v príčinnej súvislosti s porušením čl. 50 ods. 3 ústavy;

2. obvinený, ak nie je informovaný o konaní najvyššieho súdu a nemá naň prístup, nemôže realizovať práva garantované čl. 50 ods. 3 ústavy, teda využiť čas a možnosť na prípravu obhajoby a obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu;

3. práva na obhajobu, ktoré sú garantované v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, treba zabezpečiť aj v konaní o SPZ.

V tomto náleze ústavný súd tiež uviedol, že hoci mal najvyšší súd podľa § 274 ods. 2 TP formálne možnosť voľby medzi konaním verejného a neverejného zasadnutia, v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy neverejné zasadnutie konať nemohol, pretože pri takomto konaní nemožno zabezpečiť právo na obhajobu garantované čl. 50 ods. 3 ústavy.

V teraz prejednávanej veci sťažovateľov ústavný súd nemá dôvod odchýliť sa od už vyslovených   právnych   názorov   a musí   konštatovať,   že   napriek   ich   vysloveniu a publikovaniu   znovu   došlo   v konaní   najvyššieho   súdu   o SPZ   k porušeniu   práva sťažovateľov na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Rozdiel v porušení tohto práva je u sťažovateľov   iba   kvantitatívny.   U druhého   sťažovateľa   došlo   k nerešpektovaniu   práva v podstate   v celej   jeho   šírke.   U   prvého   sťažovateľa   zase   nebolo   zďaleka   zabezpečené dôsledne a v plnom rozsahu v zmysle § 2 ods. 4 a 13 a § 33 ods. 3 TP.

7. Pokiaľ ide o právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v časti, aby sa ich vec verejne prerokovala a v ich prítomnosti), TP formálne pripúšťal, aby najvyšší súd konal o SPZ na verejnom alebo neverejnom zasadnutí. Keď zákon formálne umožňuje súdu konať dvoma rozdielnymi spôsobmi, súd musí prihliadnuť na konkrétne okolnosti prípadu a zvoliť takú formu konania, pri ktorej sú rešpektované základné práva a slobody. Keďže najvyšší súd takto nepostupoval a namiesto verejného zasadnutia konal na neverejnom zasadnutí, porušil aj označené právo sťažovateľov.

8.   S   poukazom   na   doposiaľ   uvedené   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovel   a v bode   1 výroku tohto nálezu vyslovil porušenie základných práv sťažovateľov podľa čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením najvyššieho súdu zo 7. mája 2002 (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Druhý sťažovateľ navrhoval aj vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Pretože všeobecné právo na právnu pomoc v konaní pred súdom bolo v tomto prípade už obsiahnuté v špeciálnom práve na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ústavný súd návrhu na vyslovenie porušenia práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, zruší tiež právoplatné rozhodnutie, ktorým boli porušené základné práva alebo slobody. Ústavný súd preto zrušil uznesenie najvyššieho súdu zo 7. mája 2002 (bod 2 výroku nálezu).

Keďže podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže zároveň vrátiť vec na ďalšie konanie, pričom záujmy ochrany ústavnosti tiež vyžadujú takýto postup, vec bola vrátená najvyššiemu súdu, aby ju znovu prerokoval a rozhodol.

Týmto nálezom ústavného súdu sa vec vracia do štádia po podaní SPZ generálnym prokurátorom. Povinnosťou najvyššieho súdu bude prerokovať SPZ a rozhodnúť o nej pri rešpektovaní aj základných práv sťažovateľov podľa čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3   ústavy,   pričom   v tomto   postupe   bude   viazaný   vysloveným   právnym   názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

9. Návrhu sťažovateľov, aby bola najvyššiemu súdu uložená povinnosť uhradiť im trovy   konania   pred   ústavným   súdom   na   účet   ich   právnej   zástupkyne   v celkovej   sume 24 344 Sk, ústavný súd nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Túto   sumu   nemali   sťažovatelia   na   ústnom   pojednávaní   21.   februára   2003 špecifikovanú a ich právna zástupkyňa uvedený nedostatok neodstránila ani v určenej lehote troch dní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 21. marca 2003