SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 185/2016-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručenéhov čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručenéhov čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranumajetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.5 K 162/2002 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 19/2014z 22. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručenéhov čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalejlen „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 144 ods. 1 ústavy postupom Krajského súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/2002a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesenímsp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014 potvrdil rozvrhové uznesenie krajského súdu č. k.5 K 162/2002-753 z 11. februára 2014, ktorým krajský súd rozdelil sumu získanúspeňažením konkurznej podstaty úpadcu ⬛⬛⬛⬛ v konkurze, ⬛⬛⬛⬛, a ktorým okrem iného rozhodol, že pohľadávka sťažovateľa akoveriteľa proti podstate v sume 11 406,85 € nebude uspokojená z dôvodu nedostatkufinančných prostriedkov.
Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa„v skutočnosti vôbec nevenoval niekoľkostranovým námietkam sťažovateľa uvedeným v odvolaní, v ktorých sťažovateľ podrobne odôvodnil, prečo považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne a neobjektívne, prečo podľa neho nie sú argumenty súdu prvého stupňa pravdivé, poukazoval na rozpory a významné skutočnosti, v ktorých prvostupňový súd pochybil, no aj napriek tomu sa porušovateľ k dôvodom a argumentom samotného odvolania sťažovateľa nijako nevyjadril, len stroho konštatoval, že sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa“.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľ považujeza„natoľko nejasné a neúplné, že overenie správnosti výroku je nepreskúmateľné, pričom sťažovateľ sa domáha minimálne aspoň svojho ústavného práva dozvedieť sa o dôvodoch takéhoto nezákonného rozhodnutia. Z dôvodu, že sa tak nestalo, sťažovateľ má za to, že jeho ústavné právo na spravodlivý súdny proces bolo porušené.“.
Sťažovateľ zastáva názor, že jeho neuspokojená pohľadávka je„chránená ustanovením čl. 20 ods. 1 ústavy“, keďže ju považuje za nevyplatenú mzdu, ktorú muúpadca ako zamestnancovi nevyplatil.
Sťažovateľ taktiež pripomenul, že konanie krajského súdu vedené pod sp. zn.5 K 162/2002 začalo v roku 2002. Ústavný súd pritom v tejto veci už v roku 2009konštatoval porušenie práv sťažovateľa v súvislosti so zistením „prieťahu“, a pretožeod predošlého rozhodnutia ústavného súdu považuje sťažovateľ dobu trvania konania opäťza neprimeranú, zastáva názor, že„porušovateľ opakovane porušuje ústavu spôsobuje prieťah v konaní, právnu neistotu a napĺňa porušenie čl. 144 ústavy v celom rozsahu“.
Sťažovateľ zhrnul, že„má jednoznačné za to, že v predmetnom konkurznom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj dodatkového protokolu čl. 1 keď mu rozhodnutím a postupom porušovateľa bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že sa jeho odvolaním v kvalitatívne plnohodnotne hmotnoprávne i procesnoprávne vôbec nezaoberal“.
Podľa názoru sťažovateľa možno konštatovať, že„skutkové a právne názory, o ktoré porušovateľ oprel svoje rozhodnutie, nemožno z ústavného hľadiska považovať za udržateľné a ospravedlniteľné, keďže rozhodnutím a postupom porušovateľa došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom vyslovil, že:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a... čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ … postupom Krajského súdu Košice v konaní 5 K 162/2002 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho sp. zn. 5 Obo 19/2014 zo dňa 22. 05. 2014, bolo porušené.
2. Nariadiť Krajskému súdu Košice, aby mi vyplatil mzdu aj s príslušenstvom tak, ako je to v právoplatných rozsudkoch v mene Slovenskej republiky, Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho sp. zn. 5 Obo 19/2014 zo dňa 22. 05. 2014 zrušiť a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie, ktoré musí byť zákone spravodlivé a ústavné.
3. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznať spravodlivé zadosťučinenie za 22 rokov právnej neistoty porušovania základných práv a medzinárodného dohovoru… priznať vo výške… 497 908 Eur, to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Zároveň sťažovateľ navrhol, že„ak je potrebné, nech ústavný súd ma oslobodí od súdnych poplatkov, nech mi pridelí právneho zástupcu na ochranu mojich práv a záujmov, nech ústavný súd zaradí moje podanie do vyššej rýchlosti vybavovania nakoľko sa jedná o opakovanie porušovania mojich ústavných práv a prípad ani po 20 rokov nie je skončený, nech ústavný súd SR vydá predbežné opatrenie, že až po vydaní nálezu môže Krajský súd ukončiť konkurzné konanie...“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiunávrhu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok (čl.20 ods. 1 ústavy), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného (čl. 46 ods.1 ústavy), práva na spravodlivé súdne konanie (v čl. 6 ods. 1 dohovoru) a práva na ochranumajetku (čl. 1 dodatkového protokolu), ako aj namietané porušenie čl. 144 ods. 1 ústavypostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/2002 a uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a prirozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7ods. 2 a 5 a zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodnéhopráva...
1. K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014
Ústavný súd v prvom rade pripomína, že jednou zo základných podmienok prijatiasťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnostirozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatreníalebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inomzásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodomna odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákono ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03,I. ÚS 188/03).
Sťažnosť smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdusp. zn. 5 Obo 19/2014z 22. mája 2014. Podľa zistenia ústavného súdu napadnuté uznesenie odvolacieho súdua spolu s ním aj uznesenie krajského súdu č. k. 5 K 162/2002-753 z 11. februára 2014nadobudlo právoplatnosť 16. júna 2014. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdudoručená (osobne do podateľne) 6. marca 2015. Na prvý pohľad je teda zrejmé, že sťažnosťbola doručená ústavnému súdu v značnom časovom odstupe po uplynutí ustanovenejdvojmesačnej lehoty od právoplatnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, tedaoneskorene. Z tohto dôvodu ju bolo potrebné v tejto časti (namietané porušenie označenýchpráv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014) odmietnuť podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
2. K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/2002
Pokiaľ ide o namietaný postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.5 K 162/2002, vzhľadom na značnú nejasnosť sťažnosti v tomto smere bolo náročné ustáliť,v čom konkrétne v tejto súvislosti vidí sťažovateľ zásah do jeho základných práv.
2.1 Z obsahu odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že v jeho podstatnej časti sťažovateľnamieta zásah do svojich práv nesprávnosťou rozhodnutia krajského súdu, ktorým rozdelilsumu získanú speňažením konkurznej podstaty, t. j. nesprávnosťou rozhodnutia č. k.5 K 162/2002-753 z 11. februára 2014. Uvedené rozhodnutie však bolo na základe odvolaníúčastníkov konania (aj sťažovateľa) najvyšším súdom potvrdené ako správne.
V takom prípade bráni preskúmaniu tohto prvostupňového rozhodnutia ústavnýmsúdom princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnickáosoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu tohtopráva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomociústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05).V danej veci to bol najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný základným právamsťažovateľa poskytnúť ochranu, ak by v rámci druhostupňového konania zistil, že zo stranykrajského súdu došlo k ich porušeniu.
Za týchto okolností je potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jejprerokovanie.
2.2 V ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ poukázal aj neprimeranú dĺžkutrvania konania po rozhodnutí ústavného súdu z roku 2009, ktorým„ústavný súd zistil prieťah v konaní“. V tejto súvislosti sťažovateľ konštatoval, že krajský súd„opakovane porušuje ústavu spôsobuje prieťah v konaní, právnu neistotu a napĺňa porušenie ústavy čl. 144 v celom rozsahu“. Prípadnému namietaniu zásahu do základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov však nezodpovedá petit sťažnosti (návrhrozhodnutia), ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazanýa v ktorom, v prípade sťažovateľa, absentuje označenie tomu zodpovedajúceho ustanoveniaústavy (čl. 48 ods. 2 ústavy), ktoré sa vzťahuje na problematiku prieťahov v postupochvšeobecných súdov. Je pravdou, že za porušený sťažovateľ označil aj čl. 6 ods. 1 dohovoru,avšak nie v súvislosti s neprimeranou dĺžkou trvania konania, ale v súvislostiso spravodlivosťoukonania,princípomrovnostiúčastníkovkonaniaa právomna kontradiktórne konanie. Sťažovateľ teda nenamietal porušenie relevantného základnéhopráva.
Vzhľadom na uvedené je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnenou,čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.3 Navyše, je pre úplnosť potrebné dodať, že jednoznačným dôvodom podaniasťažnosti sťažovateľa ako celku ústavnému súdu je jeho nespokojnosť s tým, že jehopohľadávka proti podstate bola zaradená medzi pohľadávky, ktoré z dôvodu nedostatkufinančných prostriedkov neboli uspokojené. Keďže o tomto bolo právoplatne rozhodnuté16. júna 2014 (nadobudnutím právoplatnosti uznesenia krajského súdu č. k. 5 K 162/2002-753 z 11. februára 2014 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 19/2014z 22. mája 2014), javí sa sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu k postupu krajského súdu) aj akopodaná oneskorene (obdobne pozri bod 1 tohto odôvodnenia), čo je dôvod, pre ktorý jepotrebné ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre oneskorenosť jejpodania.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právnehovýznamu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu na rozhodnutie,rozhodovanie o ktorých sa odmietnutím sťažnosti stalo bezpredmetným.
Z rovnakého dôvodu (odmietnutie sťažnosti) ústavný súd nepristúpil k odstraňovaniunedostatku zákonom predpísanej náležitosti, ktorou je povinnosť právneho zastúpeniav konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2016