znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 185/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Salokom, Zvonárska 8, Košice,vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súduv Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cob   236/2011   a jeho   rozsudkomz 26. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola20. novembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konanívedenom   pod   sp. zn.   3   Cob   236/2011   a jeho   rozsudkom   z 26.   júna   2013   (ďalej   aj„napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Michalovce (ďalej len „okresnýsúd“) v právnej veci sťažovateľky [ako žalobkyne v 1. rade, ktorou sa stala na základeuznesenia okresného súdu sp. zn. 17 Cb 42/2007 z 21. októbra 2011, ktorým bola pripustenázmena účastníkov konania tak, že na miesto žalobkyne v 1. rade – obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, Rožňava (ktorá vstúpila do konania na miesto pôvodnej žalobkyne ⬛⬛⬛⬛, na základe uznesenia okresného súdu sp. zn.17   Cb   42/2007   z 5.   novembra   2009)   vstúpila   do   konania   sťažovateľka]   a obchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛, (ako   žalobkyne   v 2.   rade)   proti ⬛⬛⬛⬛, (ďalej   len   „žalovaná“),   v   konaní   o zaplatenie   sumy   2 773   351,92   €s príslušenstvom rozhodol rozsudkom sp. zn. 17 Cb 42/2007 z 20. júna 2011 (ďalej len„rozsudok   okresného   súdu“)   tak,   že   žalobu   oboch   žalobkýň   v   celom   rozsahu   zamietola zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovanej trovy konania v sume 63 210,73 € a žalobkyňuv 2.   rade   zaviazal   zaplatiť   žalovanej   trovy   konania   v sume   19 826,53   €   do   troch   dníod právoplatnosti rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súdrozhodol   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   potvrdil   odvolaním   napadnutý   rozsudokprvostupňového súdu vo veci samej a zrušil ho v časti o náhrade trov konania a v rozsahuzrušenia vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd svojím postupom a rozhodnutím porušil jejoznačené   práva,   keď   ako   vecne   správne   potvrdil   nepreskúmateľný   rozsudok   okresnéhosúdu. Tým, že krajský súd potvrdil nepreskúmateľné rozhodnutie a u nepreskúmateľnéhorozhodnutia   z   povahy   veci   nie   je   možné   overiť   jeho   vecnú   správnosť,   trpí   napadnutýrozsudok krajského súdu tou istou vadou nepreskúmateľnosti, lebo ani jeho vecnú správnosťnie   je   možné   overiť.   Z   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   nie   je   o   nič   viac   akoz rozsudku   okresného   súdu   sťažovateľke   zrejmé,   ako   sa   krajský   súd „vysporiadal s rozpornými   stanoviskami   účastníkov   konania   (chýba   akákoľvek   logická   úvaha   pri hodnotení   rozporných   vyjadrení),   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   rozhodujúcich skutočností riadil, ako vyložil aplikované právne normy t. j. ako právne posúdil predmet sporu.   Porušovateľ   nereagoval   na   podstatnú   argumentáciu   sťažovateľky,   v   odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   neuviedol,   prečo   argumentáciu   sťažovateľky   nepovažoval za dôvodnú a napadnuté rozhodnutie odôvodnil mimo jej rámca...“.

Nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku tak podľa názoru sťažovateľkykrajský súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právona spravodlivý proces čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka je v súvislosti s uvedeným tohonázoru,   že „obsahom   označených   práv   je   aj   právo   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Inými slovami, povinnosť porušovateľa riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu. Porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania upiera právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom.“.

Sťažovateľka   poukazuje   na   judikatúru   ústavného   súdu   napr.   nález   sp.   zn.I. ÚS 226/03 z 12. mája 2004, v ktorom ústavný súd konštatoval, že za porušenie práva naspravodlivé súdne konanie je potrebné považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúcehoodôvodnenia   súdneho   rozhodnutia,   ako   aj   na   rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   44/03,IV. ÚS 115/03 a sp. zn. III. ÚS 209/04, v ktorých ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je ajprávo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dávaodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnejochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Rozhodnutie, ktorénezodpovedá uvedeným kritériám, je nepreskúmateľným rozhodnutím.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že „súd   je   povinný   uviesť   ku   každému   tvrdeniu a právnej   argumentácii   účastníka   konania,   ktoré   v   konkrétnej   veci   môžu   mať   právnu relevanciu, svoj názor aspoň v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, prečo na ne neprihliadol alebo prečo nie sú správne.

Túto povinnosť si porušovateľ nesplnil a na podstatnú argumentáciu sťažovateľky nereagoval,   čím   na   strane   jednej   výrazne   oslabil   zákonný   aspekt   presvedčivosti napadnutého rozhodnutia a na strane druhej posilnil aspekt nezákonnosti a neústavnosti napadnutého rozhodnutia.“.

Uvedený   záver   podľa   sťažovateľky   odráža   premisu,   podľa   ktorej „ak   uplatňuje účastník konania konkrétne relevantné námietky, je nevyhnutné, aby sa s nimi konajúci súd vysporiadal,   pretože   sa   v   zásade   jedná   o   základné   námietky,   ktoré   účastník   konania uplatňuje.   V   rovine   všeobecnej   logiky   je   totiž   možné   uzatvoriť,   že   ak   uplatní   účastník konania v jeho priebehu konkrétne námietky, dôvodne predpokladá, že súd (mimo iné pri splnení zákonnej a   ústavnej požiadavky presvedčivosti svojho rozhodnutia) sa s týmito námietkami v odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne vysporiada. Ak tak súd neučiní, nemôže byť naplnená základná požiadavka civilného konania, zakotvená v § 1 O. s. p., ktorou   sa   zabezpečuje   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov konania.

Pokiaľ sa súd v odôvodnení rozhodnutia nevysporiada s podstatnými námietkami účastníka konania, prostredníctvom ktorých spochybňoval správnosť záverov súdu prvého stupňa   a   opomenul   právne   významné   skutočnosti   majúce   zásadný   právny   význam   pre posúdenie dôvodnosti žalobou uplatneného nároku, je jeho právne posúdenie veci, podľa názoru sťažovateľky, neúplné a tým nesprávne. Takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné, ktoré vo svojom dôsledku predstavuje rovnako aj porušenie ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu.“.

Podľa názoru sťažovateľky ak nie je z odôvodnenia rozhodnutia súdu zrejmé, prečoporušovateľ nepovažoval za dôvodnú jej právnu argumentáciu a prečo ju považuje za mylnúalebo vyvrátenú, je nutné považovať takéto rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatokdôvodov,   a   to   najmä   vtedy,   ak   ide   opravnú   argumentáciu,   ktorá   je   ťažisková   preodôvodnenosť nároku sťažovateľky. Súd, ktorý sa vysporadúva s takouto argumentáciou, junemôže   len   pre   nesprávnosť   odmietnuť,   ale   musí   tiež   uviesť,   v   čom   konkrétne   jejnesprávnosť spočíva.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa krajský súd podľa názoru sťažovateľkyžiadnym   spôsobom   nevysporiadal   s „podstatnou   argumentáciou“, ktorou   namietalanesprávne právne posúdenie otázky platnosti zmluvy o dielo č. z 11. novembra2002 a otázky relevancie predmetného posudzovania vo vzťahu k nároku sťažovateľky.

Sťažovateľke   nie   je   zrejmé,   akými   úvahami   sa   krajský   súd   riadil,   pretožev napadnutom   rozhodnutí „absentuje   akákoľvek   logická   súvzťažnosť,   medzi   právnym názorom vysloveným porušovateľom o neplatnosti Zmluvy a tvrdeniami sťažovateľky práve vo vzťahu k tejto otázke“. Krajský súd sa preto podľa názoru sťažovateľky nijako ani lenokrajovo   nevysporiadal   s jej   právnou   a   skutkovou   argumentáciou   k   tejto   otázkea z napadnutého rozsudku krajského súdu nie je podľa jej názoru možné zistiť, z akýchdôvodov a opierajúc sa o ktoré ustanovenia zákona súd nepovažoval právne zdôvodneniasťažovateľky za relevantné.

Sťažovateľka teda poukazuje na skutočnosť, že krajský súd sa nijakým spôsobomnevysporiadal s jej podstatnými tvrdeniami. Jeho záver o tom, že «dohodou o urovnaní nemožno   zhojiť   absolútnu   neplatnosť   právneho   úkonu   je   záver,   ktorý   je   v   kontexte sťažovateľkou tvrdených skutočností (ktorými zdôvodňovala svoj nárok) mimo rámca jej podstatnej   argumentácie.   Sťažovateľka   nikdy   netvrdila,   že   dohodou   o   urovnaní   zo   dňa 22.08.2003 (v nasledujúcom texte aj ako „Dohoda o urovnaní“ - v príslušnom gramatickom tvare) sa mala zhojiť neplatnosť právneho úkonu. Sťažovateľka tvrdila a porušovateľ sa s jej (podstatným)   tvrdením   nijak   nevysporiadal,   že   zmluvné   strany   Dohody   o   urovnaní   len deklarovali existujúci stav a to ten, že žalovanej bolo v čase uzatvorenia Zmluvy zrejmé, že právny predchodca sťažovateľky konal spôsobom, ktorým bol oprávnený prejaviť vlastnú vôľu. Inými slovami, zmluvné strany Dohody o urovnaní sa nedohodli, že neplatná Zmluva sa stáva Zmluvou platnou, ale iba deklarovali, že žalovaná v čase uzatvorenia zmluvy vedela,   že   osoby,   ktoré   Zmluvu   za   právneho   predchodcu   sťažovateľky   podpísali,   boli oprávnené za neho konať a Zmluva bola uzatvorená riadne - teda spôsobom, ktorým boli obe zmluvné strany oprávnené prejaviť svoju vôľu.».

Sťažovateľka   v   tomto   kontexte   ďalej   tvrdí,   že „dôkazné   bremeno,   vzhľadom na žalovanou   výslovne   deklarovanú   skutočnosť   o   vedomosti,   že   právny   predchodca sťažovateľky prejavil v rozhodujúcom čase (uzatvorenie Zmluvy) svoju vôľu, o preukázaní skutočnosti, že žalovaná takúto vedomosť nemala, je práve na strane žalovanej“. Krajskýsúd neposkytol ani na predmetné podstatné tvrdenie sťažovateľky žiadnu odpoveď.

Podstatné tvrdenia sťažovateľky práve naopak spočívali v tom, že dohodou o úpravepráv a povinností z 22. augusta 2003, ktorá je z materiálneho hľadiska urovnaním v zmysle§ 585 a nasl. Občianskeho zákonníka, zmluvné strany urovnali vzájomné sporné právaa povinnosti.   Krajský   súd   ani   na   túto   ťažiskovú   argumentáciu   sťažovateľky   neposkytolžiadnu relevantnú odpoveď a obmedzil sa na svojvoľný záver, že túto dohodu ani podľaobsahu v žiadnom prípade nemožno považovať za urovnanie.

Podľa sťažovateľky preto možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie je aj v tejtopodstatnej   časti   nepreskúmateľné,   pretože   krajský   súd   sa   nijako   nevysporiadal   s jejtvrdením, v rámci ktorého poukazovala na skutočnosť, že dohoda o úprave práv a povinnostíz 22. augusta 2003 je z materiálneho hľadiska dohodou o urovnaní v zmysle § 585 a nasl.Občianskeho zákonníka a že práve dohodou zmluvné strany odstránili spornosť vo svojichprávach   a   nastolili   nový   právny   stav.   Sťažovateľka   v   konaní   jednoznačne   preukázalaspornosť   nároku   (navyše   nebolo   to   sporné   ani   medzi   účastníkmi   konania),   ktorý   bolpredmetom   dohody.   Krajský   súd   na   túto   argumentáciu   neposkytol   žiadnu   odpoveď.Sťažovateľka dôvodne považuje túto svoju argumentáciu za ťažiskovú, pretože v zmysle§ 586 ods. 2 Občianskeho zákonníka urovnanie dojednané dobromyseľne nestráca platnosťani v prípade, že dodatočne vyjde najavo, že niektorá zo strán dohodnuté právo v časedojednania urovnania nemala.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka pokračuje v argumentácii, ktorú predostrela užv odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu.

V závere   sťažnosti   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že:„Základné právo obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛.. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   3 Cob/236/2011   -   528   z   26.   júna   2013 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cob/236/2011 - 528 z 26. júna 2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛..   priznáva   náhradu   trov   právneho zastúpenia advokátom, v sume 331,13 €, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Martina Saloku, do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, m. m. I. ÚS 21/2014).

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   tiež   poukázať   na   svoje   ústavné   postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   ústavou   a   dohovorom garantovaných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   bolo   posúdiť,   či   medzi   odôvodnením   napadnutého rozsudku   krajského   súdu   týkajúceho   sa   námietok   sťažovateľa   uvedených   v   sťažnosti a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci   krajského   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   napadnutým rozsudkom sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   uviedol,   že «Vykonaným   dokazovaním   bolo zistené, že právny predchodca žalobcov a žalovaný uzavreli zmluvu o dielo zo dňa 11.11.2002 o dodávke stavby. Za   objednávateľa   túto   zmluvu   podpísal ⬛⬛⬛⬛,   ako   predseda predstavenstva a ⬛⬛⬛⬛, ako členka predstavenstva. Podľa tejto zmluvy (bod 4.1) dielo malo byt' ukončené a zároveň malo byt' vydané kolaudačné rozhodnutie dňa 30.6.2003.

Právny predchodca žalobcov (ďalej len ) dňa 4.7.2003 vyúčtoval a uplatnil zmluvnú   pokutu   vo   výške   90.650.000,00   Sk,   prostredníctvom   právneho   zástupcu ⬛⬛⬛⬛.

Podaním z 8.7.2003 adresovaným ⬛⬛⬛⬛ oznamuje právny zástupca žalovaného ⬛⬛⬛⬛, že „v reakcii na tento list, v ktorom ste nášmu klientovi ⬛⬛⬛⬛ vyúčtovali zmluvnú pokutu Vám oznamujem, že s vyúčtovanou   pokutou   ani   čo   do   jej   výšky   ani   právneho   dôvodu   nesúhlasíme a neakceptujeme ju.“

Ďalším podaním z 28.7.2003 právny zástupca žalovaného ako reakciu na list z 22.7.2003 okrem iného oznamuje, že vyúčtovanie ďalšej zmluvnej pokuty, ako aj jej zápočet, jeho klient (t. j. žalovaný) odmieta a neakceptuje. Zároveň tvrdí, že predmetná zmluva o dielo je absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko pri jej podpise v mene objednávateľa konali osoby, ktoré na to neboli oprávnené a navyše nekonali ani spôsobom zverejneným v obchodnom registri.

Z obsahu oboch týchto podaní je jednoznačné, že ⬛⬛⬛⬛ konal ako právny zástupca žalovaného, čo vyplýva zo samotného textu („ako právny zástupca tejto spoločnosti oznamujem“).

Nie je podstatné, že listina bola vyhotovená na jeho hlavičkovom papieri a že nebola pripojená plná moc.

Tvrdenie   žalobcu   v   1.   rade,   že   konal   vo   vlastnom   mene   je   preto   nelogické   a účelové.»“

Ďalej krajský súd uviedol, že ako reakcia na tieto podania žalovanej boli medzi právnym   predchodcom   sťažovateľky   a žalovanou   22.   augusta   2003   uzavreté   tieto   tri dohody:

„V dohode o urovnaní uzavretej podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka okrem iného riešili spornú otázku platnosti zmluvy. Nebola však v nej riešená otázka zmluvných pokút. Strany prehlásili, že zmluva bola uzavretá platne a že žalovaný mal pri jej podpise vedomosť   o   rozhodnutí   valného   zhromaždenia   z   20.9.2002,   ktorým   došlo   k   odvolaniu a voľbe nových členov predstavenstva a dozornej rady i k zmene stanov a že v deň podpisu zmluvy, t. j. 11.11.2002 boli osoby konajúce v mene spoločnosti - a riadne zvolenými členmi štatutárneho orgánu.

Samotná táto skutočnosť svedčí o tom, že žalovaný pri podpise zmluvy o dielo takúto vedomosť nemal.

Totiž, ak by tomu tak nebolo, jeho právny zástupca by mesiac predtým netvrdil, že práve z tohto dôvodu je zmluva o dielo neplatná a táto sporná otázka by nebola riešená dohodou o urovnaní.

Podľa § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi nimi sporné alebo pochybné.

Ak pri podpise zmluvy o dielo žalovaný o týchto skutočnostiach nemal vedomosť (čo vyplýva   aj   z   podania   jeho   právneho   zástupcu),   túto   skutočnosť   nemožno   konvalidovať urovnaním, pretože spôsobili absolútnu neplatnosť už pri podpise zmluvy.

Spornosť   alebo   pochybnosť   vzájomných   práv   je   pojmovým   znakom   urovnania, urovnanie smeruje k odstráneniu tejto   spornosti   alebo   pochybnosti.   Účelom urovnania pritom nie je odstrániť existujúci spor alebo pochybnosť tým spôsobom, že si strany vyjasnia či vysvetlia sporné otázky alebo že zistia, aký je skutočný stav veci, urovnaním strany odstránia ich spor alebo pochybnosť tým spôsobom, že sporný či pochybný záväzok zrušia (prípadne) nahradia záväzkom novým, nesporným a nepochybným.

V danom prípade išlo o vlastné vysvetlenie spornej platnosti zmluvy o dielo.» Druhá   dohoda   označená   ako   dohoda   o   úprave   vzájomných   práv   a   povinností, uzavretá podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka riešila otázku zmluvných pokút medzi právnym predchodcom sťažovateľky a žalovaným, pričom krajský súd uviedol, že „túto dohodu, ani podľa obsahu v žiadnom prípade nemožno považovať za urovnanie.

Ak   by   to   účastníci   mienili   vyriešiť   urovnaním,   boli   by   zmluvné   pokuty   zahrnuli do predchádzajúcej dohody o urovnaní.

Predtým už boli účtované zmluvné pokuty a touto dohodou účastníci menili vzájomné práva a povinností tak, ako to má na mysli ust. § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Touto   dohodou   bola   odložená   splatnosť   ceny   diela   vo   výške   28.000.000,00   Sk do 31.12.2005.

Ďalej žalovaný uznal zmluvnú pokutu 28.000.000,00 Sk, ktorú nemalo vymáhať do 31.12.2005.

túto pohľadávku malo jednostranne započítať proti pohľadávke žalovaného, ktorá mala vzniknúť z tretej zmluvy.“.

A napokon tretia dohoda označená ako zmluva o spolupráci uzavretá podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, v ktorej sa žalovaná zaviazala, že pre právneho predchodcu sťažovateľky „zabezpečí   samostatne   a   na   vlastné   náklady   sprostredkovanie   uzavretia zmluvy   Špecifikovanej   v   čl.   II.   v   hodnote   najmenej   300.000.000,00   Sk   za   províziu 28.000.000,00 Sk, všetko do 31.12.2005.

Zmluva   o   spolupráci   nebola   realizovaná,   pretože   žalovaný   sprostredkovanie uzavretia dohodnutej zmluvy nezabezpečil.“.

Krajský   súd   ďalej   v napadnutom   rozsudku   uviedol,   že   právny   predchodca sťažovateľky „listom z 27.10.2005 vyúčtoval a uplatnil proti žalovanému zmluvnú pokutu na základe reklamovaných vád diela v záručnej lehote vo výške 55.550.000,00 Sk a to už v čase, keď začalo konanie o vyhlásenie konkurzu na majetok (návrh na Krajskom súde v Banskej Bystrici bol podaný ešte predtým).

V konkurze vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 39 K/44/2005 nebola   pohľadávka   žalovaného   za   vykonané   dielo   v   neuhradenej   časti,   ani   čiastočne uspokojená.“.

Z citovaného pre krajský súd jednoznačne vyplynulo, že „zmluva o dielo je absolútne neplatná, pretože v čase jej podpisu žalovaný nemal vedomosť o tom, kto koná za a akým   spôsobom.,   uvedomujúc   si   túto   skutočnosť   po   odmietavom   stanovisku žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu ⬛⬛⬛⬛, sa snažilo vyriešiť situáciu uzavretím zmluvy o urovnaní“.

V ostatnom krajský súd (vo vzťahu k uvedenému) odkázal „na vecne správne dôvody uvedené v napadnutom rozsudku“.

Ďalej krajský súd konštatoval, že „nárok žalobcu 1 (pôvodne 28.000.000,00 Sk) nemôže preto vyplývať zo zmluvy o dielo, ale ani z dohody o urovnaní (jej predmetom neboli zmluvné pokuty).

Dohoda o úprave práv a povinností, ako bolo vyššie uvedené, nie je urovnaním, ale bola zmenou pôvodného záväzku. Zmluva o dielo je neplatná a teda je neplatná aj jej zmena.

Aj   nárok   žalobcu   2   (zmluvná   pokuta   za   vady   diela   v   záručnej   dobe)   vyplýva z neplatnej zmluvy o dielo, preto ho nemožno priznať.“.

V závere krajský súd poznamenal, že „výsledky dokazovania preukazujú konanie v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku“, o čom podľa jeho názoru svedčí skutočnosť, že právny predchodca sťažovateľky „po zistení neplatnosti zmluvy o dielo sa snažilo   tento   nedostatok   odstrániť   uzavretím   zmluvy   o   urovnaní.   Dohodou   o   úprave vzájomných práv a povinností bola odložená splatnosť časti ceny diela 28.000.000,00 Sk, žalovaný uznal svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvnej pokuty 28.000.000,00 Sk a zároveň sám sa vzdal svojho práva uplatňovať a vymáhať akékoľvek nároky, t. j. najmä zmluvné pokuty,   úroky   z   omeškania,   nároky   na   náhradu   škody   a   všetko   ostatné   príslušenstvo a penalizáciu (čl. II. zmluvy).

svoju pohľadávku malo započítať proti pohľadávke žalovaného, ktorá mala vzniknúť zo zmluvy o spolupráci, ktorou žalovaný mal sprostredkovať uzavretie zmluvy pre vo výške najmenej 300.000.000,00 Sk s neurčitým záujemcom. Je nepochybné, že takéto sprostredkovanie bolo už vopred určené na neúspech.

Napokon ďalšiu zmluvnú pokutu uplatnila v čase, keď už bol podaný návrh na vyhlásenie   konkurzu   na   jej   majetok   a   zvyšok   nezaplatenej   ceny   diela,   uplatnený žalovaným v konkurznom konaní nebol uspokojený.“.

Na základe uvedeného preto krajský súd zastával názor, že „výkon práv žalobcov, ktorí sú právnymi nástupcami je z vyššie uvedených dôvodov v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a nepožíva právnu ochranu (§ 265 Obchodného zákonníka)“.

Z uvedených dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v odvolaním napadnutom rozsudku okresného súdu krajský súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“) rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a „ostatné námietky vo veci samej uvedené v odvolaniach žalobcov“ považoval pre rozhodnutie odvolacieho súdu za právne bezvýznamné.

Vo   svojej   ustálenej   judikatúre   ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje,   že   odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Okresný   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   rozsudku,   na   ktoré   krajský   súd vo svojom rozhodnutí poukazuje, uviedol, že z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Okresný súd predovšetkým skúmal platnosť zmluvy o dielo č. z 11. novembra 2002 vzhľadom na obranu žalovanej, či táto bola zo strany právneho predchodcu sťažovateľky uzavretá platne. Vo vzťahu k uvedenému okresný súd uviedol, že „zo samotnej prvej strany zmluvy o dielo vyplýva, že túto ako objednávateľ uzatvára ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpená ⬛⬛⬛⬛,   predsedom   predstavenstva   a

, členkou predstavenstva. Ďalej pri označení objednávateľa je uvedené, že táto spoločnosť je zapísaná v obchodnom registri pri Okresnom súde v Žiline v oddiely Sa vložka a jej IČO je. ⬛⬛⬛⬛ sa stal predsedom predstavenstva ⬛⬛⬛⬛ dňa   20.9.2002   na   základe   uznesenia   č.   4   a ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ sa stali na základe toho istého uznesenia valného   zhromaždenia   Členmi   predstavenstva,   teda   valné   zhromaždenie   dňa   20.9.2002 zvolilo troch nových členov predstavenstva, čo nesporne vyplýva z notárskej zápisnice N 355/02, NZ 339/02 zo dňa 20.9.2002. Na tom istom valnom zhromaždení uznesením č. 1 boli   aj   schválené   zmeny   stanov   spoločnosti   zo   dňa   13.12.1999   a   úplne   nové   stanovy spoločnosti. V zmysle článku 17 ods. 1 týchto stanov v mene spoločnosti je oprávnený konať a podpisovať vždy predseda predstavenstva spolu s jedným členom predstavenstva. Ako vyplýva   z   oznámenia   Okresného   súdu   Žilina,   Obchodného   registra   právny   predchodca žalobcov. ⬛⬛⬛⬛ uvedenú   notársku   zápisnicu   zo   dňa 20.9.2002 doručil Okresnému súdu Žilina, oddelenie obchodného registra dňa 7.2.2003 a na   základe   tejto   zápisnice   boli   registrovým   súdom   v   konaní   26Zpz   260/2003   dňa 12.2.2003 vyznačené príslušné zmeny vo vložke tohto súdu. Z uvedenej vložky zo strany   2   vyplýva,   že   Ing.. ⬛⬛⬛⬛ bol   predsedom   predstavenstva ⬛⬛⬛⬛ od 12.2.2003 do 16.9.2005, pričom k vzniku funkcie došlo 20.9.2002.   Obdobne ⬛⬛⬛⬛ bola   členkou   predstavenstva   tejto   a. s. od 12.2.2002 do 16.9.2005, pričom k vzniku funkcie - člena došlo 20.9.2002.

ako ďalšia zvolená členka predstavenstva v citovanej vložke uvedená nie je. Ďalej, mal   súd   za   preukázané,   že   od   27.12.1999   do   11.2.2003   v   mene   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ sú oprávnení konať všetci členovia predstavenstva, a to minimálne traja. Podpisovať za spoločnosť vo všetkých veciach je oprávnený predseda predstavenstva   s   podpredsedom   predstavenstva   a   akýmkoľvek   ďalším   členom predstavenstva. Za spoločnosť podpisujú tak, že k obchodnému menu spoločností pripoja členovia predstavenstva svoje podpisy.“.

Ďalej okresný súd uviedol, že „účinky zápisov v obchodnom registri konkretizujú význam   zriadenia   a   vedenia   obchodného   registra.   Pri   právotvorných   rozhodnutiach registrových súdov účinky nastávajú najskôr dňom zápisu. Pri osvedčujúcich rozhodnutiach všeobecné účinky voči tretím osobám takisto nastávajú zverejnením zápisu v obchodnom registri. Na rozdiel od právotvorných zápisov účinky deklaratórnych zápisov môžu nastať už dňom,   keď   zapísaná   osoba   rozhodla   o   zmene   určitých   skutočností   a   túto   skutočnosť oznámila   tretej   osobe,   prípadne   tretia   osoba   sa   o   zmene   dozvedela   zo   zbierky   listín. Významnou zmenou pri týchto zápisoch je, že takto zmenených údajov a obsahu listín sa môže dovolať tak zapísaná osoba ako aj tretia osoba, ako to vyplýva z § 27 ods. 3 až 5 obchodného zákonníka. V prípade nesúladu medzi zapísanými a zverejnenými údajmi alebo uloženými a zverejnenými listinami zákon vymedzuje následky nesúladu tak, že moderuje princípy vyjadrené v súvisiacich ustanoveniach § 27 ods. 3, 5 obchodného zákonníka. Toto osobitné ustanovenie chráni tretie osoby tak v prípade, ak vychádzali zo zapísaných údajov resp.   z   uložených   listín   ako   aj   v   prípade,   ak   vychádzali   zo   zverejnených   skutočností. Zapísaná   osoba   musí   dokázať,   že   tretia   osoba   vedela   o   zapísaných   údajoch   resp. o uložených listinách, len v takom prípade budú rozhodujúce zapísané skutočnosti resp. uložené   listiny   a   nie   skutočnosti   zverejnené.   V   §   27   ods.   3   obchodného   zákonníka   je vyjadrený princíp materiálnej publicity, ktorý spolu s princípom formálnej publicity dáva obchodnému   registru   povahu   verejnej   listiny.   To   v   praxi   znamená,   že   údaje   zapísané v obchodnom registri sú právne účinné navonok i v prípade, ak nezodpovedajú skutočnému stavu ak sú splnené podmienky uplatnenia princípu materiálnej publicity. Pozitívna stránka princípu materiálnej publicity spočíva v tom, že zápisy sú právne účinné voči každému, aj súdu odo dňa ich vykonania registrovým súdom. Znamená to, že odo dňa vykonania zápisu sa nemôže nikto dovolávať neznalosti ich obsahu. Negatívna stránka materiálnej publicity doplňuje pozitívnu stránku, ktorá spočíva v tom, že nie je možné namietať proti tretím osobám konajúcim v dôvere v zápis, že tento zápis nezodpovedá skutočnosti.“.

Okresný súd považoval za nesporné, že „notárska zápisnica NZ 339/2002 z 20. 9. 2002 bola doručená Okresnému súdu Žilina, oddeleniu obchodného registra dňa 7.2.2003, teda   skoro   po   šiestich   mesiacoch.   Na   základe   tejto   notárskej   zápisnice   registrový   súd vykonal zmenu dňom 12.2.2003. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že bolo povinnosťou zapísanej osoby ( § 27 ods.3, 4 obchodného zákonníka) resp. žalobcov v 1. a 2. rade preukázať, že žalovaný, mal v čase uzavretia zmluvy o dielo č. dňa 11.11.2002 vedomosť o tom, kto koná za objednávateľa teda ⬛⬛⬛⬛ a akým spôsobom.“.

Podľa   názoru   okresného   súdu „žalobcovia   toto   dôkazné   bremeno   v   konaní neuniesli... ich obrana spočívala v tom, že... odkazovali na preambulu Dohody o urovnaní zo dňa 22.8.2003 v ktorej je okrem iného uvedené, že zmluvné strany... sa nedokázali dohodnúť na platnosti zmluvy. V článku 1 - vyporiadanie sporných skutočností je pod prvou odrazkou   riešená   medzi   účastníkmi   platnosť   zmluvy,   kde   sa   hovorí,   že   zmluvné   strany uznávajú, že Zmluva o dielo č. zo dňa 11.11.2002 bola uzavretá slobodne, vážne a neexistujú žiadne okolnosti, ktoré by spôsobovali jej neplatnosť. Ďalej zmluvné strany sa dohodli, že zmluva bola uzavretá oprávnenými osobami na obidvoch stranách a pri jej podpise   mal vedomosť   o   tom,   že   titulom   rozhodnutia   valného   zhromaždenia spísaného a osvedčeného dňa 20.9.2002 do notárskej zápisnice N 355/02, NZ 339/02 došlo k   zmene   stanov,   k   odvolaniu   pôvodných   a   voľbe   nových   členov   predstavenstva, dozornej   rady   a   v   deň   podpisu   zmluvy   t.   j.   11.11.2002   boli   osoby   konajúce   v   mene spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ a. V závere tohto ustanovenia dohody strany dohody prehlasujú,   že   zmluva   bola   uzavretá   platne,   vyvolala   a   vyvoláva   právne   účinky   z   nej vyplývajúce. Žalovaný už v liste zo dňa 28.7.2003, ktorý za žalovaného zaslal žalobcovi v tom čase ⬛⬛⬛⬛, právny zástupca   žalovaného   uvádza,   že   Zmluva o   dielo   č. je absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko pri jej podpise v mene objednávateľa konali osoby, ktoré na to neboli oprávnené a navyše nekonali ani spôsobom zverejneným v obchodnom registri.“.

Okresný súd bol preto toho názoru, že žiadnou dohodou o urovnaní nemožno zhojiť absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorý bol podľa názoru okresného súdu v čase jeho vzniku buď platne alebo neplatne uzavretý. Dohodou o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka môžu účastníci upraviť práva medzi nimi sporné a pochybné, nie však absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

Keďže okresný súd dospel k záveru, že „zapísaná osoba

resp.   jej   právni   nástupcovia   žalobcovia   v   1.   a   2.   rade   nepreukázali, že žalovaná   strana   bola   pri   uzavretí   zmluvy   o   dielo   č. dňa   11.11.2002 informovaná   o   zmenách,   ktoré   nastali   na   základe   uznesenia   valného   zhromaždenia z 20.9.2002 o zmene stanov, o voľbe nových členov predstavenstva a dozornej rady“, žalobu oboch žalobcov zamietol.

Vo vzťahu k sťažovateľke považoval okresný súd za potrebné uviesť, že podľa § 585 ods.   3   Občianskeho   zákonníka   pri   dohode   o   urovnaní   doterajší   záväzok   je   nahradený záväzkom,   ktorý   vyplýva   z   urovnania.   Zákonodarca   však   jednoznačne   predpokladá, že doterajší záväzok bol uzavretý platne a nie je absolútne neplatným právnym úkonom. Zmluva o dielo môže byť uzavretá aj ústne, avšak dojednania o zmluvných pokutách musia byť zo zákona uzavreté v písomnej forme. Keďže zákonodarca predpokladá písomnú formu pod následkom neplatnosti takéhoto právneho úkonu, mali byť tieto dojednania urobené aj v predpísanej forme. Keďže tieto dojednania podľa názoru súdu o zmluvných pokutách neboli   urobené   v   predpísanej   forme,   nemôže   sa   sťažovateľka   domáhať   svojho   nároku s poukazom na dohodu o urovnaní, ktorá (ako právny úkon) už predpísanú formu má.

Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s odôvodnením napadnutého rozsudku, v ktorom sa krajský súd podľa jeho názoru nevyporiadal s argumentáciou ňou predloženou v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a tak nedal presvedčivú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Arbitrárnosť má tiež spočívať v skutočnosti, že krajský súd sa po vecnej stránke vôbec nezaoberal dôvodmi odvolania, ktoré sťažovateľka uviedla proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať skutkové zistenia všeobecných súdov a spochybňovať   výsledky   záverov   vyplývajúcich   z   nimi   vykonaných   dôkazov,   a   to   aj za predpokladu   vzniku   možnosti   určitých   faktických   pochybení   v   procese   vykonávania a posudzovania   dôkazov,   pokiaľ   tieto   výsledky   hodnotenia   dôkazov   a   posudzovania výsledkov   procesu   dokazovania   zodpovedajú   pravidlám   právnej   a   formálnej   logiky, nie sú navzájom   rozporuplné   a   vytvárajú   celistvý   rámec   ako   podklad   na   rozhodnutie (m. m. I. ÚS 230/2013). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi   omylmi   všeobecných   súdov.   Výklad   a   aplikácia   zákonov   (v   danom   prípade Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka) patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho zasahovať. Napokon ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanie právnej   perfektnosti   namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   z   hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov   a z   týchto   aspektov   jeho   „vylepšovanie“,   ale   posúdenie   jeho   ústavnej udržateľnosti (m. m. IV. ÚS 325/08, III. ÚS 462/2012 ).

Ústavný   súd   realizujúc   ústavný   prieskum   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu zistil, že krajský súd v danom prípade starostlivo a podrobne vyhodnocoval získané dôkazy a na ich základe ustálil, ktoré z tvrdení účastníkov boli v konaní preukázané a ktoré nie. Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   v   rámci prerokovania veci boli vykonané všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania. Sťažovateľka pritom v zásade neformulovala žiadne relevantné námietky svedčiace o porušení princípov spravodlivého   procesu   pri   vykonávaní   dokazovania,   keďže   ku   všetkým   podstatným okolnostiam prípadu mala možnosť vyjadriť sa a odpovedať na všetky argumenty protistrany v konaní. Nesúhlasila v zásade len s vyhodnotením skutočností ustálených krajským súdom z vykonaných dôkazov. Krajský súd však v napadnutom rozsudku dostatočne odôvodnil, prečo nepovažoval zmluvu o dielo č. z 11. novembra 2002 za neplatnú. Ústavný súd však tieto závery krajského súdu nepovažuje za svojvoľné, a teda ústavne neakceptovateľné. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Ani   sťažovateľkine   námietky   týkajúce   sa   nedostatkov   odôvodnenia   napadnutého rozsudku, ktoré podľa jeho názoru spočívajú v tom, že v rozhodnutí nebolo odpovedané na všetky   ňou   predkladané   argumenty,   neodôvodňujú   zásah   ústavného   súdu,   keďže z napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   podrobne   zaoberal   všetkými kľúčovými otázkami a formuloval k nim kvalifikované právne odpovede. Pre naplnenie princípov spravodlivého procesu sa totiž nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument procesnej strany, ale len na argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový.

Poukazujúc na citovanú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s citovanou časťou odôvodnenia rozsudku okresného súdu, s ktorým sa krajský súd v   stotožnil,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   ústavný   súd   konštatuje,   že   mu   neprislúcha spochybňovať   procesný   postup   krajského   súdu   a   rovnako   mu   neprináleží   meniť   jeho z ústavnoprávneho   hľadiska   akceptovateľné   a   dostatočne   odôvodnené   závery,   ktoré   sú výrazom jeho nezávislého rozhodovania. V zásade by ústavný súd bol takto v pozícii ďalšej prieskumnej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, čo by bolo v rozpore s ústavným vymedzením jeho kompetencií.

Ústavný   súd   aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté rozhodnutie krajského súdu konštatuje,   že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky arbitrárnosti   a   je   ústavne   akceptovateľné.   Krajský   súd   v   posudzovanej   veci   použil relevantné hmotno-právne normy a vyložil ich ústavne konformným spôsobom. Ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel.

Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. K právu na súdnu ochranu patrí aj náležité odôvodnenie rozhodnutia   (pozri uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005 či nález č. k. III. ÚS 119/03-30).

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (nález ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 236/06).

Jedným z princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v ustanovení § 157   ods.   2   OSP.   Z   odôvodnenia   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Ak sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Naopak,   ak   všeobecný   súd   rešpektuje   kautely   určujúce   minimálnu   mieru   racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu,,hodnotiť“   hodnotenie   dôkazov,   resp.   posudzovanie   skutkového   stavu,   ako   správne zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takým hodnotením ústavný súd celkom nestotožnil (nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 242/2007).

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď, ale povinnosť súdu vysporiadať sa dostatočne s právne a skutkovo relevantnými otázkami. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B, Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B, § 27 a 28.).; Helle c. Fínsko, Schenk c. Švajčiarsko).

Ústavný súd už viackrát judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06). Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušenie jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivý   súdny   proces napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   ďalšími   návrhmi sťažovateľky sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015