znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 185/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť maloletej E. V., zastúpenej zákonnou zástupkyňou E. V., právne   zastúpenej   advokátkou   JUDr. Ivetou   Rajtákovou,   Advokátska   kancelária, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 3 ods. 2 a čl. 16 ods.   1   Dohovoru   o právach   dieťaťa   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. 5 Co/175/2013 z 10. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletej E. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013 doručená   sťažnosť   maloletej   E.   V.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   zákonnou zástupkyňou E. V., právne zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 3 ods. 2 a čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/175/2013 z 10. apríla 2013.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom z 31. decembra 2012 domáhala na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vydania predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd uložil spoločnosti R., a. s. (ďalej len „odporca“), povinnosť zdržať sa uverejňovania akýchkoľvek informácií týkajúcich sa jej súkromia, a to jednak v denníku, ako aj na internetovej stránke,   až do skončenia konania vo veci samej. Okresný súd uznesením z 28. januára 2013 sp. zn. 50 C/3/2013 jej návrhu vyhovel   a   súčasne   uložil   sťažovateľke   povinnosť   v lehote   30   dní   od   doručenia   tohto uznesenia   podať   vo   veci   návrh   na   začatie   konania   o ochranu   osobnosti.   Na   základe takto sťažovateľkou podaného návrhu   je na okresnom súde vykonávané konanie vedené pod sp. zn. 19 C/58/2013, ktoré ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo meritórne ukončené.

Na základe odvolania odporcu však bolo rozhodnutie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia z 28. januára 2013   uznesením krajského súdu z 10. apríla 2013 sp. zn.   5   Co/175/2013   ako   súdu   odvolacieho   zmenené   tak,   že   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia bol zamietnutý.

Vo   vzťahu   k označenému   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľka   okrem   iného uvádza: „V súdenej veci ako už bolo vyššie naznačené, odvolací súd zdôraznil legitímnosť záujmu verejnosti o dopravnú nehodu matky sťažovateľky. Už len samotná skutočnosť, že odvolací súd spája nerozlučne dopravnú nehodu matky sťažovateľky a informácie, ktoré vyššie zmienené periodiká zverejňovali o súkromí navrhovateľky, neumožňuje prijať záver, že   by   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   sa   zaoberalo   porovnaním   záujmov na ochrane práv sťažovateľky a ochrane práv odporcu v predmetnom konaní. Ako už bolo uvedené, z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nemožno ani len identifikovať, že by do úvahy právo sťažovateľky na súkromie a na ochranu pred svojvoľným zasahovaním doň, bral do úvahy. Je možné skonštatovať, že jediným identifikovateľným právom a záujmom, o ktorom odvolací súd uvažoval, bolo právo na informácie verejnosti o činnosti súdov ako orgánov verejnej moci, rovnako ako informácie o výsledkoch ich rozhodnutí.

Súd však z dôvodov, ktoré neuviedol a nemožno ich ani identifikovať z odôvodnenia jeho rozhodnutia, nebral do úvahy osobitosti postavenia maloletej sťažovateľky. Ako už bolo uvedené sťažovateľka je päť ročné dieťa a ako taká má právo na to, aby jej záujem bol prvoradým   hľadiskom   pri   akejkoľvek   činnosti,   ktorá   sa   jej   týka,   vrátane   tej,   ktorá   je uskutočňovaná súdmi (čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa). Je povinnosťou štátu zabezpečiť   sťažovateľke   takú ochranu   a   starostlivosť,   aká je nevyhnutná pre   jej blaho. S týmito   právami   sťažovateľky   korešpondujú   aj   obmedzenia   práv   a   slobôd   iných   osôb zakotvených   v   Ústave   Slovenskej   republiky   a   v   Dohovore   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd. Tak čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa umožňuje vylúčiť verejnosť   aj   po   dobu   celého   konania   v   záujme   ochrany   maloletých   alebo   ochrany súkromného života účastníkov.“

Sťažovateľka   tiež   dodatočne   prezentuje   túto   argumentáciu: „Navyše   napadnuté uznesenie   odvolacieho   súdu   je   porušením   práva   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne konanie aj z dôvodu, že je vydané v rozpore s ustanovením § 3 ods. 9 vety tretej zákona č. 757/2004 Z.z., podľa ktorého v každom rozhodnutí senátu musí byť uvedený výsledok hlasovania a to uvedením pomeru hlasov.

Z   ustanovenia   §   11   ods.   3   zákona   č.   757/2004   Z.z.   vyplýva,   že   súdy   rozhodujú v senátoch ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca alebo predseda senátu. Podľa ustanovenia § 36 ods. 3 O.s.p. v konaní pred krajským súdom, ako súdom prvého   stupňa,   koná   a   rozhoduje   samosudca   alebo   poverený   zamestnanec   súdu, v odvolacom konaní koná a rozhoduje senát. Ustanovenie § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. je tým ustanovením, ktoré v súdnom konaní zakotvuje právo zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky.   Umožňuje   účastníkovi   konania,   ktorý   nemá   právo   byť prítomný   na porade   senátu   alebo   v   ktorého   veci   sa   nerozhodlo   na   pojednávaní,   byť informovaný o tom, či sa s rozhodnutím senátu stotožnili všetci jeho členovia alebo či sa v senáte   súdu,   ktorý   vo   veci   rozhodoval,   vyskytol   aj   opačný   názor   ako   ten,   ktorý   našiel vyjadrenie   vo výroku   napadnutého   rozhodnutia.   Vyjadruje   zásadu   verejnosti   súdneho konania   a   to   v tom   zmysle,   že   dáva   účastníkovi   konania   informáciu   o   takom   aspekte rozhodovania súdu (hlasovaní senátu), na ktorom zo zákona nemá možnosť byť prítomný. Toto zákonné ustanovenie umožňuje účastníkovi konania nielen oboznámiť sa s tým, či jeho postoj, ktorý v konaní zaujímal bol prijatý, či odmietnutý jednomyseľne alebo či nie je ani pri posudzovaní   jednotlivými   členmi   senátu   na   posudzovanú   vec   zhoda.   Umožňuje účastníkovi   konania   v   opravných   prostriedkoch,   či   už   riadnych   alebo   mimoriadnych a vo vyjadreniach k nim, touto skutočnosťou argumentovať. Zakotvením povinnosti uviesť výsledok   hlasovania   v   rozhodnutí   senátu   sa   uvedenie   takéhoto   výsledku   stalo   súčasťou práva na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrana ľudských práv a základných slobôd a konania v súlade podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Vychádzajúc   z uvedeného   sťažovateľka   v postupe   a výslednom   rozhodnutí krajského súdu vidí porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 3 ods. 2 a čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

Na   základe   argumentácie   prezentovanej   v sťažnosti   v   jej   závere   sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy,   práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 3 ods. 2 a čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 5   Co/175/2013   z 10.   apríla   2013,   uvedené   uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie a priznal jej tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   alebo návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

Podľa ustanovení § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Predmetom   sťažnosti   je   namietaná   neústavnosť,   ako   aj namietané porušenie   práv garantovaných   medzinárodnými   dohovormi,   a   to   rozhodnutím   krajského   súdu potvrdzujúcim   vecnú   správnosť   prvostupňového   rozhodnutia,   ktorým   bolo   zrušené predbežné opatrenie pôvodne nariadené na základe návrhu sťažovateľky.

Podľa   §   102   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov   alebo   zabezpečiť   dôkaz,   pretože   je   obava,   že   neskoršie   ho   nebude   možné vykonať   alebo   len   s veľkými   ťažkosťami,   súd   na   návrh   neodkladne   vydá   predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.

Predbežné   opatrenie   je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov civilného   procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   doterajších   rozhodnutiach   v podobných súvislostiach   vyslovil   názor,   že   rozhodnutím   o   nariadení   predbežného   opatrenia, resp. rozhodnutím   o   zrušení   nariadeného   predbežného   opatrenia   vydaným   v rámci občianskoprávneho   konania,   môže   súd   porušiť   základné   právo   alebo slobodu   účastníka súdneho   konania,   avšak   takéto   porušenie   by   sa   mohlo   stať   predmetom   konania   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta a postavenia   predbežného   opatrenia,   ako   aj existenciou   účinných   právnych   prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   rozhodovanie   o   návrhu   na   predbežné opatrenie,   resp.   o návrhu   na   zrušenie   nariadeného   predbežného   opatrenia   možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.   Predpokladom   pre   záver   o porušení   základných   práv   a slobôd   je   však   také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. OSP) (obdobne I. ÚS 46/00). Sťažovateľka (podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho konania) musí byť pripravená   na   to,   že   pomery   účastníkov   konania   sa   môžu   nielen   dočasne   upraviť predbežným opatrením, ale toto môže byť aj počas konania vo veci samej zrušené. Aj v prípade   zrušenia   nariadeného   predbežného opatrenia   je garantované právo   dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci samej.   Zrušenie   nariadeného   predbežného   opatrenia   v žiadnom   prípade   nevylučuje,   aby všeobecný   súd   poskytol   v konečnom   dôsledku   ochranu   právam,   porušenie   ktorých sťažovateľka namieta.

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama osebe   opodstatniť   záver   o porušení   práva   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred prípadným   neopodstatneným   a   nezákonným   obsahom   takéhoto   rozhodnutia   aj   počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať aj prostredníctvom   sťažnosti   pred   ústavným   súdom (mutatis   mutandis   II.   ÚS   37/00, I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne však   išlo   o ojedinelé   prípady   charakterizované   výnimočnými   okolnosťami   veci.   V tejto súvislosti   ústavný   súd   judikoval,   že   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov o predbežných   opatreniach   môže   iba   za   predpokladu,   že   by   takýmto   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého   procesu   majúci   charakter   svojvôle   (obdobne   III.   ÚS   169/2010, III. ÚS 281/07).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdu takéto známky   zjavnej svojvôle nejaví, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahy opierajúcej sa o dostatočne náležité odôvodnenie.

V danom   prípade   teda   ústavný   súd   zistil,   že   nie   je   daná   jeho   právomoc na prerokovanie   veci   sťažovateľky,   pretože   ochranu   jej   právam   ako   účastníka   konania poskytuje   občianskoprávny   (všeobecný)   súd   v dotknutom   konaní,   a   to   prostredníctvom účinného   a dostupného   právneho   prostriedku   nápravy   podľa   Občianskeho   súdneho poriadku. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa nedostatku obsahu posudzovaného uznesenia v kontexte ustanovenia § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (absencia   údaju   o   výsledku   hlasovania,   a   to   uvedením pomeru hlasov), ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 164 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP, z ktorých vyplýva, že súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v uznesení chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O návrhu na opravu súd rozhodne do 30 dní od jeho podania. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Inštitút opravy súdneho rozhodnutia tak predstavuje právny prostriedok, ktorý zákon sťažovateľke účinne poskytuje na ochranu jej základného práva. Ústavný súd preto prezentovanú sťažnostnú námietku   sťažovateľky   vyhodnotil   ako   nedôvodnú   a v tejto časti   sťažnosť odmietol   ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2014