znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 185/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   D.   N.,   P.,   zastúpeného   JUDr.   K.   L.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Okresného   súdu   Trenčín   sp.   zn.   24   C/112/2007 z 15. augusta 2012 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co/321/2012 zo 7. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2013 doručená sťažnosť Ing. D. N., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 24 C/112/2007 z 15. augusta 2012 a Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „ krajský súd“) sp. zn. 17 Co/321/2012 zo 7. novembra 2012.

Z   podania   a   jeho   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   odporcom   v   konaní o zrušenie a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   vedenom   na   okresnom   súde pod sp. zn. 24 C/112/2007. Súdne konanie, ktoré začalo návrhom navrhovateľky z 9. júla 2007,   bolo   ukončené   súdnym   zmierom   25.   apríla   2012.   Keďže   navrhovateľka   bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov, uložil súd povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu   na   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   v sume   987   € sťažovateľovi, a to do 15 dní od doručenia uznesenia (10. septembra 2012). Sťažovateľ sa proti   tomuto   uzneseniu   odvolal.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   uznesením sp. zn. 17 Co /321/2012   zo   7.   septembra   2012   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu potvrdil.

Sťažovateľ   uviedol   proti   uloženiu   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok   takúto argumentáciu:

„... Poplatok za podanie návrhu je na základe ust. § 8, ods. 1 citovaného zákona splatný vznikom poplatkovej povinnosti, teda 9. 7. 2007. Poplatok však nie je možné vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným (§ 13, ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb.).

Najneskôr mohol teda konajúci súd vyrubiť súdny poplatok do uplynutia lehoty troch rokov, odkedy sa skončil kalendárny rok, v ktorom sa súdny poplatok stal splatným, teda do konca roku 2010. Márnym uplynutím tejto trojročnej lehoty právo na vyrubenie súdneho poplatku   zaniklo,   pretože   nebolo   uplatnené   v   určenom   čase.   V   dôsledku   uplynutia prekluzívnej   lehoty   právo   na   vyrubenie   súdneho   poplatku   zaniklo,   prekludovalo   sa. Na uvedenú skutočnosť musí súd prihliadať aj keď to dlžník, v našom prípade odporca, nenamietne.

V rovnakej lehote zanikla aj možnosť prenosu poplatkovej povinnosti na účastníka, ktorý nebol od poplatku oslobodený, teda na odporcu.

Na   tejto   okolnosti   nemení   nič   ani   fakt,   že   konanie   začaté   na   návrh   sa   skončilo zmierom, nakoľko v samotnom spore nešlo o zmierovacie konanie podľa § 67 a súv. O. s. p. v spojení s § 5 ods. 1, písm. b) zákona, ale o zmier účastníkov uzatvorený po viacerých pojednávaniach. Pritom súd vo veci samej rozhodol uznesením, č. k. 24 C/112/2007-301, zo dňa 25. 04. 2012, ktorým schválil zmier účastníkov, kde v samotnom výroku náhradu trov konania nikomu nepriznal.

Ďalej zákon č. 71/1992 Zb. v § 7 ods. 9 ako základ súdneho poplatku pre daný predmet konania stanovuje sumu podielu, ktorú navrhovateľ v žalobe žiadal. Navrhovateľka žiadala podiel odporcu za sumu stanovenú podľa znaleckého posudku znalca Ing. E. N. č. 53/2006 zo dňa 24. 10. 2006, vo výške 700 000 Sk, t. j. 23 235,74 €, čo by aj po 50 %-nej korekcií z dôvodu ukončenia konania podľa § 99 O. s. p., znamenalo sumu poplatku iba 697,00,- €.

Potom   aj   keby   bol   poplatok   vyrubený   včas,   čo   nebol,   aj   tak   nebol   vypočítaný v správnej výške.“

Podľa   sťažovateľa   odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nezodpovedal relevantne všetky vyvstávajúce otázky, ktoré uviedol sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   uznesením   Okresného   súdu v Trenčíne, č. 24 C/112/2007-305 zo dňa 15. 08. 2012, ktorým súd uložil sťažovateľovi povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   z   návrhu   na   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva a uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č. 17 Co/321/2012, zo dňa 7. 11. 2012, ktorým uznesenie Okresného súdu v Trenčíne potvrdil, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu v Trenčíne č. 24   C/112/2007-305   zo   dňa   15.   08.   2012,   ktorým   súd   uložil   sťažovateľovi   povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č. 17 Co/321/2012., zo dňa 7. 11. 2012, ktorým uznesenie Okresného súdu v Trenčíne potvrdil.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,12 € (hodnota úkonu 130,16 €, za 2 úkony právnej služby + 2 x paušál po 7,81 € + DPH (20 %) 55,18 €).

4. Ústavný súd Slovenskej republiky predbežne vydáva dočasné opatrenie, ktorým odkladá vykonateľnosť ( určenú na deň 26. 9. 2012) uznesenia Okresného súdu v Trenčíne č. 24   C/112/2007-305   zo   dňa   15.   08.   2012,   ktorým   súd   uložil   sťažovateľovi   povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, a to až do rozhodnutia vo veci samej.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstatou námietok sťažovateľa boli jeho tvrdenia o uložení poplatkovej povinnosti napriek   uplynutiu   prekluzívnej   lehoty   práva   na   vyrubenie   tohto   poplatku   a   tiež o nesprávnom vypočítaní poplatku.

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   rozsudkom okresného   súdu,   ústavný   súd   uvádza,   že   jeho   preskúmaniu   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu   nemôže   poskytnúť   iný   súd.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07). Sťažovateľ takýto dostupný prostriedok aj využil a vo veci rozhodoval vecne krajský súd.

2. Ústavný súd po zoznámení sa s argumentáciou sťažovateľa preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu. Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože ho považoval za vecne správne. Krajský súd vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol:

„Kto je poplatníkom, t. j. kto má povinnosť platiť súdne poplatky v Občianskom súdnom poriadku, je vymedzené v ust. 2 zákona č. 71/1992 Zb. Podľa odseku 2 v prípade, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. O takýto prípad ide v prejednávanej veci, pretože navrhovateľka bola rozhodnutím súdu oslobodená od súdnych poplatkov a jej návrhu bolo v celom rozsahu vyhovené schválením zmieru,   podľa   ktorého   došlo   ku   zrušeniu   podielového   spoluvlastníctva   účastníkov k nehnuteľnostiam   takým   spôsobom,   ako   to   navrhovateľka   v   konaní   žiadala.   Splatnosť poplatku je upravená v ust. § 8 citovaného zákona tak, že poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti,   poplatok   za   uplatnenie   námietky   zaujatosti   v   konkurznom   konaní   a   poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti, ako to aj cituje odporca vo svojom odvolaní.

V prejednávanej veci však odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok súdnym rozhodnutím podľa § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch, v ktorom prípade je poplatok splatný do 3 dni po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   alebo   ktorým   sa   schválil   zmier   (§   8   ods.   4   Zákona o súdnych poplatkoch). Pri zmieri, ktorý bol uzavretý a schválený po začatí konania podľa § 99   sa   aplikuje   pravidlo   o   splatnosti,   podľa   ktorého   poplatok   je   splatný   do   3   dní od právoplatnosti   rozhodnutia   o   poplatkovej   povinnosti,   ak   súd   neurčí   dlhšiu   lehotu. Zo spisu vyplýva, že zmier podľa § 99 O. s. p. bol schválený uznesením okresného súdu zo dňa 25. apríla 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. 05. 2012. V tomto uznesení bolo rozhodnuté aj o trovách konania, avšak nebola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok a stalo sa tak následným rozhodnutím, ktorý bol aj napadnutý odvolaním zo strany odporcu. Splatnosť   súdneho   poplatku   tak   nastala   v   zmysle   ust.   §   8   ods.   4   Zákona   o   súdnych poplatkoch do 3 dní od právoplatnosti práve napadnutého uznesenia. Vzhľadom na to, že navrhovateľka bola oslobodená od súdnych poplatkov a povinnosť zaplatiť súdny poplatok tak vznikla odporcovi podľa § 2 ods. 2 zákona, nemožno splatnosť poplatku počítať odo dňa podania   návrhu   na   začatie   konania,   v   dôsledku   čoho   by   mala   uplynúť   lehota   na   jeho vyrubenie v zmysle ust, § 13 ods. 1 citovaného zákona.

Súd   prvého   stupňa   správne   ustálil   aj   výšku   súdneho   poplatku   a   to   v   súlade s ustanovením   §   7   ods.   9   citovaného   zákona,   podľa   ktorého   v   konaní   o   zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je základom poplatku cena podielu žiadaného navrhovateľom.

V   prejednávanej   veci   vyplýva   z   návrhu   na   začatie   konania   a   rovnako   aj z uznesenia o schválení zmieru, že účastníci boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností každý   v 1/2-ici.   Navrhovateľka   sa   tak   domáhala   zrušením   podielového   spoluvlastníctva podielu 1/2-ice. Cenu k podielu uviedla v návrhu na začatie konania (nie v petite) tak, ako táto vyplývala zo znaleckého posudku, podaného na objednávku navrhovateľky. V konaní však bol podaný ďalší znalecký posudok a uznesením o schválení zmieru sa navrhovateľka zaviazala   zaplatiť   odporcovi   na   vyrovnanie   jeho   spoluvlastníckeho   podielu,   ktorý predstavoval 1/2-icu, sumu 32.900 Eur tak; ako vyplývala z obsahu znaleckého posudku, podaného v konaní. Keď súd prvého stupňa vypočítal súdny poplatok podľa položky č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 Zb. a od takto vypočítaného poplatku podľa § 11 ods. 7 veta druhá a štvrtá odpočítal 50 %, správne ustálil výšku súdneho poplatku sumou 987 Eur.“

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie malo byť   porušené   nesprávnou   interpretáciou   a   aplikáciou   príslušných   noriem   zákona č. 71/1992 Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).

Platenie súdnych poplatkov je imanentnou súčasťou občianskeho súdneho konania a právne   je   upravené   zákonom   o   súdnych   poplatkoch   a   tiež   Občianskym   súdnym poriadkom. Zaplatenie súdneho poplatku je v prípadoch ustanovených zákonom o súdnych poplatkoch predpokladom toho, aby súd vo veci konal a o uplatnenom nároku meritórne rozhodol. Zákonodarca zákonom o súdnych poplatkoch ustanovil, ktoré úkony a konania súdov sú spoplatnené súdnymi poplatkami (§ 1 ods. 1 a 2 zákona o súdnych poplatkoch a sadzobník   súdnych   poplatkov,   ktorý   je   prílohou   zákona   o   súdnych   poplatkoch). Zákonodarca zároveň ustanovil druhy konaní, ktoré sú od poplatkov oslobodené, a taktiež osoby, ktoré sú od poplatkov oslobodené (§ 4 ods. 1 a 2 zákona o súdnych poplatkoch).

Podľa   §   2   ods.   2   zákona   o   súdnych   poplatkoch   ak   je   poplatník   od   poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však odporca nemá   v   konaní   o   rozvode   manželstva,   o   neplatnosti   manželstva   alebo   o   určenie,   či   tu manželstvo   je   alebo   nie   je,   ak   súd   tak   rozhodne   alebo   ak   uloží   náhradu   trov   konania poplatníkovi.

Podľa § 8 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch ostatné poplatky sú splatné do troch dní   po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   sa   uložila   povinnosť   zaplatiť poplatok, alebo ktorým sa schválil zmier.

Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa, ktorá vyplynula z § 13 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého „poplatok nie je možné vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným“.

Po preskúmaní sťažnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ústavný súd konštatuje,   že   krajský   súd   reagoval   na   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   ním   tvrdenej nesprávnej   aplikácie   noriem   jednoduchého   práva.   Odôvodnenie   vyvodeného   právneho záveru   považuje   ústavný   súd   za   stručné,   avšak   dostatočné,   pričom   má   nesporne   oporu v aplikovanej právnej úprave, a preto výsledok interpretácie uskutočnenej krajským súdom nemožno považovať za zjavne svojvoľný. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú   judikatúru   (napr.   I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   176/03),   podľa   ktorej   o   svojvôli pri výklade alebo aplikácii právnych noriem všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne skutočnosti   nasvedčujúce   priamej   súvislosti   medzi   rozhodnutím   okresného   súdu   ani krajského a sťažovateľom označeným základným právom, jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa vrátane jeho návrhu na odloženie vykonateľnosti namietaného uznesenia krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013