znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 185/2010-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. októbra 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť H. H., H., a J. P., H., zastúpených advokátom JUDr. J. F., T., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právom na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 247/2009 zo 17. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   H.   H.   a J.   P.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 247/2009 zo 17. februára 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Sžo   247/2009 zo 17. februára 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť H. H. a J. P. trovy konania   v   sume   272,04   €   (slovom   dvestosedemdesiatdva   eur   a   štyri   centy)   do   dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. J. F., T.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   185/2010-12 z 12. mája   2010   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   H.   H.,   H.,   a J.   P.,   H.   (ďalej   len „sťažovateľky“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   F.,   T.,   pre   namietané   porušenie   ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a právom na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžo 247/2009 zo 17. februára 2010.

Sťažovateľky vo svojej sťažnosti uviedli:„... Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 24. 04. 2009 pod sp. zn. 7 Sp/27/2008 potvrdil rozhodnutie odporcu Obvodného pozemkového úradu R. zo dňa 20. 10. 2008 č. sp. 2008/00096, ev. č. 2008/001874 a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   v   danej   veci   mohla   náprava   majetkových   krívd spôsobených odňatím vlastníckeho práva podľa Vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. nastať iba podľa zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd a my sme si tento reštitučný nárok alebo moji právni predchodcovia neuplatnili, preto nám právo zaniklo.   Reštitučný   nárok   v   zmysle   zák.   č.   503/2003   Z.   z.   o   navrátení   vlastníctva   k pozemkom neprichádza v úvahu,   lebo nedošlo   k vyvlastňovaciemu rozhodnutiu,   ale iba k zoštátneniu predmetného nehnuteľného majetku rozhodnutím bývalého finančného odboru ONV v R., zo dňa 28. 06. 1963, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. 08. 1963 na základe Vládneho   nariadenia   č.   15/1959   Zb.   a   §   11   vyhl.   č.   88/1959   Úradného   vestníka o opatreniach   týkajúcich   sa   niektorých   vecí   užívaných   organizáciami   socialistického sektoru. Pretože predmetné pozemky neprešli na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku reštitučných titulov uvedených v § 3 zák. č. 503/2003 Z. z. nebolo možné nášmu opravnému prostriedku vyhovieť.

Proti tomuto rozsudku sme podali odvolanie.... NS SR rozsudkom zo dňa 17. 02. 2010 pod sp. zn. 1 Sžo 247/2009 potvrdil rozsudok KS Košice zo dňa 24. 04. 2009 pod sp. zn. 7 Sp/27/2008 a nepriznal nám náhradu trov odvolacieho konania....

S takýmto postupom žalovaného nemôžeme súhlasiť   a sme toho názoru,   že naša záležitosť nebola prejednaná spravodlivo a bolo porušené taktiež naše právo na ochranu majetku....

Žalovaný sa dôsledne neriadil týmito horeuvedenými článkami a konal v rozpore s nimi,   čím   vydal   zjavne   neodôvodnené   a   arbitrárne   rozhodnutie   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   čo   malo   zároveň   za   následok   porušenie   našich základných práv a slobôd.“

Na základe uvedeného sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sžo 247/2009 zo 17. februára 2010 porušil ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a právom na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby zrušil predmetné rozhodnutie a vrátil vec na   ďalšie   konanie   a   prikázal   najvyššiemu   súdu   zaplatiť   im   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume po 136,02 € pre každú sťažovateľku.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   29.   júna   2010   podaním   č.   k. KP 4/2010-48 vyjadril najvyšší súd, z vyjadrenia ktorého vyplýva:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky trvá na svojom právnom závere, ktorý vyslovil v   rozsudku,   ktorý   je   predmetom   ústavnej   sťažnosti,   že   v   danom   prípade   z   dôvodov uvedených v časti odôvodnenia tohto rozsudku odvolanie navrhovateliek nebolo dôvodné. Napadnutý rozsudok krajského súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za vecne správny a v súlade so zákonom, a preto ho potvrdil

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   v prejednávanej   veci   vychádzal   ako   odvolací   súd   zo   skutkových   zistení   vyplývajúcich   z predloženého   spisového   materiálu   súdu   prvého   stupňa,   ktorého   súčasť   tvoril administratívny   spis,   na základe   ktorých   mal   preukázané,   že   odporca   preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 20. októbra 2008 č 2008/00096, ev. č 2008/001874 rozhodol tak, že J. K.,   právna   predchodkyňa   navrhovateliek-   sťažovateliek,   nespĺňa   zákonné   podmienky uvedené v § 3 zákona reštitučného   zákona,   a   preto   jej   nemožno   navrátiť   vlastníctvo k pozemkom v kat. úz. H. a zároveň jej nepriznal právo na náhradu za žiadané pozemky. Z odôvodnenia   rozhodnutia   vyplýva,   že   správny   orgán   v   danej   veci   zameral   pozornosť predovšetkým   na   splnenie   zákonných   podmienok   reštitučného   zákona   na navrátenie vlastníckeho   práva   k   žiadaným   pozemkom,   pretože   v   reštitučnom   zákone   sú   spôsoby prechodu   vlastníctva   k   nehnuteľnosti   na   štát   taxatívne,   čo   znamená,   že   rozšírenie   ich rozsahu je neprípustné, z ktorých dôvodov nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu navrhovateliek, že   v   prípade   uplatneného   reštitučného   nároku   prešlo   vlastníctvo   právneho   predchodcu oprávnenej osoby na štát v dôsledku niektorého zo zákonných dôvodov ustanovených v § 3, pretože na základe skutkových zistení bolo v danej veci preukázané, že pozemky prešli do vlastníctva československého štátu- správy Š., n. p. v S. rozhodnutím ONV finančný odbor v R. č. Fín 88/ev.l9/H/1962máj zo dňa 28.6.1963 podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a § 11 vyhlášky č. 88/1959 Ú.v., ktorý dôsledok prechodu na štát bol reštitučným dôvodom zákonnej úpravy ustanovenej v zákone č. 403/1991 Zb. o zmiernenie niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   súčasne   dáva   do   pozornosti,   že   podľa   §   250i O. s. p. je pre súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, pričom dokazovanie   sa   nevykonáva   a   súd   môže   vykonať   dôkazy   nevyhnutné   na   preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Súd teda môže vykonať dôkaz, ktorý by mohol obsahovať zistenie významné   pre   rozhodnutie   o   zákonností   rozhodnutia   alebo   postupu   správneho   orgánu, alebo by slúžil na overenie toho, aký bol skutkový stav v čase rozhodovania správneho orgánu alebo v priebehu konania, v ktorom malo dôjsť k porušeniu zákonnosti v postupe správneho orgánu. Súčasne poukazuje na to, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať   činnosť   správnych   orgánov,   ale   len   preskúmavať   zákonnosť   rozhodnutí a postupov   správnych   orgánov,   t.   j.   či   orgány   verejnej   správy   pri   riešení   konkrétnych otázok,   vymedzených   opravným   prostriedkom   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu, rešpektovali príslušné hmotnoprávne alebo procesné predpisy, ktorou zásadou sa správny súd   spravuje   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   veci   a   súčasne   pri   prieskume   je   viazaný dôvodmi uvedenými v opravnom prostriedku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, oprávnený preskúmať zákonnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa v rozsahu odvolacích dôvodov, postupujúc v intenciách citovaných   právnych   noriem   sa   v   rámci   preskúmavania   rozsudku   krajského   súdu napadnutého   odvolaním,   oboznámil   s   celým   spisovým   materiálom   súdu   prvého   stupňa a v rámci   preskúmavacieho   procesu   súčasne   aj   s   celým   administratívnym   spisom žalovaného správneho orgánu a vzhľadom k tomu, že zo skutkových okolností aj podľa názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   danej   veci   vyplynul   právny   záver,   že v danom   prípade   neboli   splnené   zákonné   podmienky   na   navrátenie   vlastníctva   podľa reštitučného zákona ustanovené v § 3 ods. 1,2,3, pretože žiadané pozemky v rozhodnej dobe prešli   do vlastníctva   československého   štátu   -   správy   Š.,   n.p.   v S.   rozhodnutím   ONV finančný   odbor   v R.   č.   Fin   88/ev.   19/H/1962máj   zo   dňa   28.6.1963   podľa   vládneho nariadenia   č.   15/1959   2b.   a   §   11   vyhlášky   č.   88/1959   Ú.v.,   ktorý   dôsledok   prechodu vlastníctva na štát alebo inú právnickú osobu reštitučný zákon neustanovuje ako zákonnú podmienku pre navrátenie vlastníctva, a preto odvolaniu navrhovateliek nevyhovel. Súčasne   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poukazuje   na   to,   že   z   tvrdení navrhovateliek uvedených v ich ústavnej sťažnosti, a to, že rozhodnutie FO ONV R. zo dňa 28.6.1963 č. Fin.88/ev, 19/H1962máj bolo vydané v rozpore vtedy platnými predpismi t. j. vlád. nar. 15/1959 Zb. a §§ 9,10 vyhl. č. 88/59 U. L, vyplýva, že k prechodu vlastníctva žiadaných nehnuteľností na štát v rozhodnej dobe prešlo v dôsledku, ktorý bol samostatným reštitučným dôvodom pre navrátenie vlastníctva podľa zákona č. 403/1991 Zb. o zmiernenie niektorých   majetkových   krívd   v   znení   neskorších   predpisov,   podľa   ktorého   bolo   možné posudzovať splnenie zákonných podmienok prechodu vlastníctva na štát, a teda splnenie podmienok pre navrátenie vlastníctva a tým odstrániť resp. napraviť majetkovú krivdu, spôsobenú   právnemu   predchodcovi   oprávnenej   osoby   mocenským   zásahom   Štátu v rozhodnej dobe. Vzhľadom k tomu však, že reštitučný zákon taxatívne vymedzuje dôsledky prechodu na štát alebo inú právnickú osobu v ustanovení § 3, za preukázania ktorých je možné   oprávnenej   osobe   navrátiť   vlastníctvo   a   dôsledok   prechodu   na   základe   vl.   nar. č. 15/1959 Zb. reštitučný zákon neustanovuje, nebolo možné v preskúmavanej veci žiadosti oprávnenej osoby vyhovieť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň je toho názoru, že rozhodnutím správneho orgánu,   ako   aj   súdov   v   preskúmavanej   veci   nie   je   dotknuté   právo   navrhovateliek   sa domáhať   ochrany   svojho   vlastníctva   k   žiadaným   nehnuteľnostiam   v   inom   a   to občianskoprávnom konaní.

Vychádzajúc   z   uvedeného   považuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť sťažovateliek za nedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky ich sťažnosti nevyhovel....“

Najvyšší súd v podaní z 29. júna 2010 a právny zástupca sťažovateliek v sťažnosti z 12. apríla 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásadne preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   konkrétnom   prípade   viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02, III. ÚS 271/05).

Predmetom   námietok sťažovateliek je porušenie ich   označených   základných práv a slobôd zaručených ústavou a práv zaručených medzinárodnými záväzkami (podľa listiny a dodatkového protokolu), a to základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie a základného práva vlastniť majetok rozhodnutím najvyššieho súdu,   ktorým   preskúmaval   rozhodnutia   orgánov   verejnej   moci   vo   veci   navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie   účelu   takýchto   procesných   postupov.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods.   4   ústavy   v   spojení   s   čl.   51   ods.   1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov vzhľadom   na   ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom na povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce z medzinárodných   zmlúv   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (pozri   napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie rešpektovalo   princípy   uvedené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   posudzuje   ESĽP   so   zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (napr.   III.   ÚS   209/04, III. ÚS 95/06,   III.   ÚS   260/06).   Reálne   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu predpokladá,   že   účastníkovi   súdneho   konania   sa   táto   ochrana   dostane   v   zákonom predpokladanej   kvalite,   pričom   výklad   a   používanie   ustanovení   príslušných   právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy čl. (36 ods. 1 listiny) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Všeobecný   súd   musí   vykladať   a   používať   ustanovenia   na   vec   sa   vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07).

Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaní   ochrany   uplatňovaným právam   a   oprávneným   záujmom   účastníkov   konania   (obdobne   napr.   III.   ÚS   271/05, III. ÚS 78/07).   Princíp   spravodlivosti   a   požiadavka   materiálnej   ochrany   práv   sú   totiž podstatnými   a   neopomenuteľnými   atribútmi   právnej   ochrany   (predovšetkým   súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   taktiež   vyslovil,   že   slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. I ústavy   a   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho   porušenie   popri   porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05, III. ÚS 260/07).

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych oprávnení,   medzi   ktoré   patrí   aj   právo   vec   užívať   (ius   utendi),   s   vecou   nakladať   (ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20 ods. 1 ústavy teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje   (podobne   aj   čl.   1   dodatkového   protokolu)   realizáciu   vlastníckych   oprávnení vyplývajúcich aj z § 123 Občianskeho zákonníka. Článok 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje každému   rovnaké   zákonné   predpoklady   a   možnosti   nadobúdať   veci   do   vlastníctva za podmienok,   ktoré   sú   upravené v   ústave alebo v ďalších   zákonoch.   Vlastnícke   právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno   však   odvodzovať   ústavné   právo   získať   vec   do   svojho   vlastníctva   (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.

Reštitučné   zákony   vo   všeobecnosti   predstavujú   právnu   úpravu   zmiernenia majetkových a iných krívd z obdobia od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Je to právna úprava, ktorá mala prispieť k zmierneniu rozsiahlych krívd, ku ktorým došlo v pomerne dlhom   období   v   oblasti   občiansko-právnych   a   administratívno-právnych   vzťahov. Reštitučné zákony boli vydané s cieľom zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči   vlastníkom v týchto zákonoch   špecifikovanom majetku v období rokov 1948 – 1989. Uplatnenie reštitučných predpisov má za cieľ obnoviť oprávneným osobám   ich   pôvodné   vlastnícke   vzťahy,   prípadne   poskytnúť   náhradný   pozemok   alebo finančnú náhradu. K reštitúcii dochádza na základe presne stanoveného dôvodu, ktorým boli menovite uvedené prípady straty vlastníctva majetku (reštitučný titul).

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sa   pri   rozhodovaní v predmetnej veci neriadil citovanými princípmi a podľa názoru ústavného súdu boli postup a rozhodnutie najvyššieho súdu   sp.   zn. 1 Sžo 247/2009   zo 17.   februára 2010 založené na príliš formalistickom výklade práva a posúdení skutkových okolností prípadu v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci.

V tomto kontexte považoval ústavný súd za relevantné, že najvyšší súd sa bližšie nezaoberal   tvrdením   sťažovateliek,   že   predmetné   pozemky   boli   užívané   organizáciou socialistického sektora bez existencie nájomnej zmluvy, resp. bez existencie iného právneho dôvodu.   Najvyšší   súd   sa   taktiež   rozumne   nevysporiadal   s   tvrdením   sťažovateliek,   že k odňatiu pozemkov došlo bez vyplatenia náhrady, a napokon tiež dostatočne neskúmal, či k odňatiu   vlastníctva   právnymi   predchodcami   sťažovateliek   došlo   podľa   vtedy   platnej právnej úpravy.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   vládne   nariadenie   č.   15/1959   Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora (ďalej   len   „vládne nariadenie   č.   15/1959   Zb.“)   bolo vydané v rozpore   s vtedy   platnou ústavou,   podľa   ktorej   obmedzenie   vlastníctva   a vyvlastnenie   je   možné   vykonať   iba   na základe   zákona   (§   9   ústavného   zákona   č.   150/1948   Zb.   –   Ústava   Československej republiky), a keďže citované vládne nariadenie (teda nie zákon) bolo vydané na základe § 10 ods.   1 a   2 zákona č.   63/1958   Zb.   o   druhom   päťročnom   pláne rozvoja   národného hospodárstva   Československej   republiky,   je už na prvý   pohľad zrejmé, že v   postupoch podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. išlo predovšetkým o zoštátňovanie majetku na účely plnenia hospodárskych plánov a rozširovanie „socialistického vlastníctva“ a vtedajšie štátne orgány v úsilí napĺňať túto „líniu“ nemali záujem skúmať v konkrétnych prípadoch splnenie podmienok, ktoré oprávňovalo rozhodnúť príslušný orgán o prechode vlastníctva na štát.

Podľa čl. XII § 9 ods. 1 vtedy platnej ústavy bolo možné vlastníctvo obmedziť len zákonom. V prípade vyvlastnenia (§ 9 ods. 2 vtedy platného ústavného textu) bolo možné vyvlastniť len na základe zákona a za náhradu. Najvyšší súd nevenoval náležitú pozornosť zisteniu,   že   na   bývalom   Štátnom   notárstve   v R.   nebola   v   súvislosti   so   súdne preskúmavaným rozhodnutím bývalého finančného odboru ONV v R. (ďalej len „ONV“) č. Fin 88/Ev.19/H/1962máj z 28. júna 1963 uložená finančná náhrada, keďže cena užívaných nehnuteľností prevyšovala čiastku uvedenú v § 7 ods. 1 vyhlášky ministerstva financií č. 88/1959   U.   v.   o opatreniach   týkajúcich   sa   niektorých   vecí   užívaných   organizáciami socialistického sektora a o náhrade sa malo rozhodnúť podľa osobitného vykonávacieho predpisu   (§   11   vyhlášky).   Ústavný   súd   okrem   toho   musí   konštatovať,   že   celkom nedôveryhodne   pôsobí   aj   samotné   rozhodnutie   ONV,   ktorým   bol   právny   predchodca sťažovateliek zbavený vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti a o ktoré sa pri rozhodovaní o reštitučných nárokoch sťažovateliek (ich právnych predchodcov) ako o kľúčový dokument oprel pozemkový úrad i vo veci konajúce všeobecné súdy.

Najvyšší súd (a rovnako tak aj pred ním vo veci konajúci pozemkový úrad a krajský súd) opreli svoje rozhodnutia o záver, že v danom prípade došlo k prechodu vlastníctva predmetného   pozemku   z   právneho   predchodcu   sťažovateliek   na   štát   podľa   vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a tento reštitučný titul bolo možné uplatniť iba a výlučne podľa zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd. Dôsledky, ktoré   pre   tento   prípad   z   uvedeného   záveru   vyplynuli,   možno   označiť   aj   za   ex   post uskutočnenú aprobáciu postupu vtedajších štátnych orgánov.

Ústavný   súd   však   popri   už   citovaných   požiadavkách   na   citlivý   prístup k uplatňovaným reštitučným nárokom dáva do pozornosti aj zákon č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody, ktorý je súčasťou nášho právneho poriadku a ktorý v § 1 ustanovil, že v rokoch 1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony.

Z   uvedeného   pohľadu   je podľa   názoru   ústavného   súdu   prirodzenou   požiadavkou kladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných nárokoch   oprávnených   osôb,   aby   riadiac   sa   zásadami   materiálneho   právneho   štátu pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou a naopak, brali do úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však často sa vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci. Rozhodne však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené nedostatky pričítať na vrub oprávnenej osoby.

Najvyšší súd predovšetkým nevyváženým spôsobom akcentoval jeden z ústavných princípov (princíp právnej istoty), keď v odôvodnení svojho rozhodnutia (a rovnako tak aj vo vyjadrení najvyššieho súdu) opakovane argumentoval, že nie je možné spochybňovať právoplatné rozhodnutie správneho orgánu opatrené doložkou právoplatnosti, preto všetky námietky sťažovateliek v tomto smere považuje za nedôveryhodné a tendenčné.

Podľa § 2 ods. 1 vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. sa toto nariadenie vzťahuje na veci, ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb alebo súkromných právnických osôb, a ich celkom, prípadne prevažne užívajú organizácie socialistického sektora na plnenie svojich úloh, a to na základe nájomného alebo iného právneho pomeru vzniknutého pred začiatkom účinnosti tohto nariadenia.

Napriek   tomu,   že   posúdenie   uvedených   námietok   sťažovateliek   nebolo v okolnostiach prípadu samoúčelné, pretože úzko súviselo s meritom veci, t. j. posúdením reštitučného nároku sťažovateliek podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   503/2003   Z.   z.“),   najvyšší   súd   (ani   pred   ním   konajúci pozemkový úrad a krajský súd) sa nimi buď vôbec nezaoberal (otázka užívania), alebo ich (otázka doručenia rozhodnutia ONV) označil za nepreukázané a vyvracal ich.

Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 148/05) uviedol, že v špecifických okolnostiach prípadu záver o naplnení podmienok konania, napr. doručenie   rozhodnutia   správneho   orgánu   musí   byť   preukázané   mimo   „rozumných pochybností“.   Pokiaľ   všeobecný   súd   nemá   preukázaný   záver,   že   došlo   k   doručeniu správneho rozhodnutia mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že rozhodnutia doručené neboli.

V rozpore s uvedenými postulátmi, ktoré podľa názoru ústavného súdu musia byť pri rozhodovaní   v   reštitučných   veciach   uplatňované,   závery   najvyššieho   súdu,   v   ktorých celkom prevážil názor o nespochybniteľnosti rozhodnutí orgánov štátu v dobe neslobody, svedčia   o   jeho   neústretovom   formalistickom   prístupe,   ktorý   protirečí   materiálnemu chápaniu právneho štátu, je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci a v konečnom dôsledku hrozí prípadnou ďalšou krivdou.

Bez ďalšieho dokazovania vedeného orgánmi verejnej moci nemožno považovať za preukázaný okrem ďalších rozumných pochybností priebeh a výsledok konania, pokiaľ ide o prechod vlastníckeho práva na štát podľa nariadenia vlády č. 15/1959 Zb. týkajúceho sa veci   sťažovateliek.   Samozrejme,   že   sa   v   takomto   postupe   musia   vyvarovať   svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy (zákon č. 503/2003 Z. z.) musia založiť na racionálnej argumentácii a v prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti ustanovení právnych predpisov môžu uprednostniť výklad ratio legis pred doslovným gramatickým výkladom, čo však nebolo v danom prípade zo strany najvyššieho súdu naplnené.

Ústavný   súd   sa   pri   rozhodovaní   opieral   aj   o   svoju   judikatúru   v   týchto   veciach (III. ÚS 127/2010 a III. ÚS 212/2010) a stotožnil sa aj názormi Ústavného súdu Českej republiky   v   podobných   veciach,   ktoré   vznikli   v   časoch   spoločného   právneho   poriadku (nálezy sp. zn. I. ÚS 154/95 z 18. januára 1996 a sp. zn. I. ÚS 289/1995 zo 6. novembra 1996).

V   tomto   smere   sa   odôvodnenie   najvyššieho   súdu   javí   ako   zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a preto ústavný súd nemohol akceptovať ani jeho vyjadrenie k sťažnosti.

Vzhľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že rozsudkom najvyššieho súdu   sp.   zn.   1   Sžo   247/2009   zo   17.   februára   2010   bolo   porušené   základné   právo sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a právom na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a právom na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ústavný   súd   zrušil   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 247/2009 zo 17. februára 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V   ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Pri opätovnom rozhodovaní   o   dovolaní   sťažovateliek   bude   jeho   úlohou   riadne   a   zrozumiteľne   sa vysporiadať s ich všetkým námietkami v relevantnom skutkovom a právnom odôvodnení rozhodnutia, ktoré smerovali k podstate prechodu vlastníctva ich právnych predchodcov, existencii nájomnej zmluvy, resp. otázkam súvisiacim s náhradou za odňatie vlastníctva podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   J.   F. Právny zástupca sťažovateliek si v sťažnosti z 12. apríla 2010 uplatnil trovy konania po 136,02 € za zastupovanie každej sťažovateľky vrátane DPH.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €. Právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   vznikol   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby u dvoch sťažovateľov. Ústavný súd priznal sťažovateľkám (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume uplatnenej právnym zástupcom sťažovateliek 272,04 € z dôvodu trov právneho zastúpenia vzhľadom na to, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania a priznanie trov právneho zastúpenia v tejto výške nie je v rozpore s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd vyslovil   povinnosť   najvyššieho   súdu   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   právnemu zástupcovi sťažovateliek (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010