znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 185/09-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2009 prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   slobodu   prejavu   a práva   na   informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 342/05 z 11. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2009 faxom   a   22.   apríla   2009   poštou   doručená   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 342/05 z 11. decembra 2008.

Sťažovateľka   bola   účastníčkou   konania   v   spore   o ochranu   osobnosti   v konaní vedenom   pred   Okresným   súdom   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 7 C 139/04,   ktorý   rozsudkom   z 30.   mája   2005   zaviazal   sťažovateľku   (ako   odporkyňu) zaplatiť navrhovateľovi sumu 100 000 Sk z titulu neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti navrhovateľa a jeho matky.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom namietala „nesprávne   posúdenie   legitímneho   záujmu   na   informovaní   o   smrti   M.   W.,   nedostatok aktívnej   legitimácie   navrhovateľa   domáhať   sa   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch za neoprávnený   zásah   do   osobnostných   práv   jeho   matky,   porušenie   zásady   subsidiarity a nesplnenie predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 342/05 z 11. decembra 2008 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a dospel k záveru, „že uverejnením tela zomrelej došlo k porušeniu jej osobnostných práv, k porušeniu osobnostných práv došlo aj uverejnením fotografií M. W. vyhotovených za jej života, uverejnením časti listu na rozlúčku, že navrhovateľ je aktívne legitimovaný domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do osobnostných práv jeho matky...“.

Sťažovateľka   porušenie   svojich   označených   práv   a   slobôd   odôvodňuje   aj   tým, že Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   veciach „Observer   a   Guardian   proti   Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Handyside z roku 1976, Lingens z roku 1986, Oberschlick z roku 1991, Vogt proti Nemecku z roku 1995, Door a Dublin Well Woman proti Írsku z roku 1992)“ už   viackrát   vyslovil,   že „Sloboda   prejavu   je   jedným   z   hlavných   základov demokratickej spoločnosti; s obmedzeniami vyplývajúcimi z článku 10 ods. 2 sa vzťahuje nielen   na   informácie   alebo   myšlienky,   ktoré   sú   prijímané   priaznivo,   alebo   pokladané za neškodné, alebo je k nim zaujímaný ľahostajný postoj, ale aj na také, informácie alebo myšlienky, ktoré urážajú, šokujú, alebo znepokojujú. Sloboda prejavu tak, ako je vymedzená v článku 10, podlieha radu výnimiek, ktoré je treba vykladať zúžené a nevyhnutnosť každého obmedzenia musí byť presvedčivo dokázaná.

Tieto princípy sú osobitne dôležité, ak ide o tlač. I keď nesmie prekročiť hranice stanovené inter alia v záujme štátnej bezpečností alebo udržania autority súdu, prislúcha mu napriek tomu šíriť informácie a myšlienky; verejnosť má rovnako právo ich obdržať; keby tomu bolo inak, potom by tlač nemohla hrať úlohu verejného strážcu...“.

Sťažovateľka   ďalej   vidí   dôvody   porušenia   svojej   slobody   prejavu   a   práva na informácie   podľa   čl.   26   ústavy   a   čl.   10   dohovoru v tom,   že: „Súd   prvého   stupňa vychádzal z premisy, že smrť každého človeka, nakoľko spadá do čisto do jeho súkromnej sféry,   zásadne   nie je prípustným predmetom   informovania v tlači.   Súd druhého   stupňa sa s takýmto   hodnotením   stotožnil.   Takéto   východisko   má   výrazne   limitujúci   vplyv na slobodu   prejavu   a   právo   na   informácie,   pričom   je   celkom   jasne   v   rozpore so spoločenskou realitou.“.

Sťažovateľka k tomu tiež uvádza, že «informovanie o smrti spoločensky významných osôb, patrí medzi štandardnú a všeobecne akceptovanú súčasť spravodajstva...

Smrť   spoločensky   významnej   osoby   je   legitímnym   predmetom   spravodajstva. Obmedzenie spravodajstva len na veci týkajúce sa riadenia spoločnosti a dôležitých otázok spoločenského života je neprípustné reštriktívnym a navyše pre tlač neprípustné limitujúcim výkladom...

Považujeme za absurdný argument súdu prvého stupňa, podľa ktorého pojem osôb verejného záujmu   zákon   nedefinuje,   pretože ho definuje   právna doktrína   i   súdna prax. Osobami   verejného   záujmu   nie   sú   len   politici,   ale   aj   osoby   verejne   činné   v   rôznych oblastiach (napr. ekonomike, kultúre, športe a pod.), vo všeobecnosti osoby, ktoré sa seba pútajú záujem verejnosti (Švestka, J. a kol.: Ochrana osobnosti podlé občanského práva, L., a. s. 1996, str. 313, 314).

Trváme na tom, nebohá pani M. W. nebola súkromnou osobou. Pani M. W. bola manželkou špičkového politika, bývalého poslanca..., ktorý bol v relevantnom čase ešte stále funkcionárom politickej strany... Okrem toho pani M. W. bola významnou súčasťou spoločenského   života,   ako   taká   sa   aj   verejne   (prostredníctvom   médií)   prezentovala napríklad na rôznych verejných spoločenských akciách, prezentovala svoje názory a ako vyplýva z jej životopisu, verejne sa angažovala aj vo sfére riešenia otázok verejného záujmu (sociálne otázky, regionálny rozvoj, zdravotníctvo a pod.), čo súdy opomenuli...

Verejnosť preto mala právo byť informovaná tak, ako v prípade smrti iných verejnej známych a významných osobností...

Vyššie analyzovaná nesprávna premisa sa prejavila aj v posudzovaní uverejnenia mŕtveho   tela   M.   W.   Súdy   v   danom   prípade   posudzovali   vec   mechanicky   (obmedzili   sa na absenciu súhlasu ), pričom opomenuli celý rad relevantných skutočnosti.

Poukazujeme na to, že inkriminovaný záber bol urobený z diaľky, neodhaľuje žiadne detaily. Záber zobrazuje len nepatrnú časť tela, neodhaľuje tvár. K smrti M. W. došlo na verejnom priestranstve, pričom záber zobrazuje len to, čo bolo možné voľne pozorovať. Záber   osobnosť   zomrelej   žiadnym   spôsobom   nedehonestuje,   ale   zobrazuje   síce   smutný, ale prirodzený   priebeh   udalostí   spojených   s   nájdením   jej   tela.   Zhrnúc   uvedené,   vážiac záujmy proti sebe stojace, nemožno tvrdiť, že by došlo k nejakému neprimeranému zásahu alebo že by právo na informácie bolo neprimerane uprednostnené...

Záver   súdov   o   neprípustnosti   uverejnenia   aj   tých   fotografií   M.   W.,   ktoré   boli vykonané a uverejnené s jej súhlasom a počas jej života, považujeme za absurdný. Súd druhého stupňa na str. 4 rozsudku sa obmedzil len na to, že na uverejnenie týchto fotografií nedala súhlas ani zomrelá a ani pozostalý manžel či deti. Úplne stranou pozornosti súdov však zostala spravodajská licencia podľa § 12 ods. 3 ObčZ.

V prvom rade je potrebné poukázať na to, že tvrdenie súdu druhého stupňa o údajnej nespornosti skutočnosti, že privolenie na uverejnenie predmetných fotografií pani M. W. nedala počas svojho života a po jej smrti ho nedali ani jej manžel či deti, je viac ako pochybné.   Súhlas   na   uverejnenie   obrazovej   snímky   môže   byť   daný   ústne   či   písomne, výslovne   či   konkludentne.   Z   predmetných   fotografií   pritom   jasne   vyplýva,   že   boli vyhotovovane s jej súhlasom (a súhlasom jej manžela) a pre účely uverejnenia resp. že ide o fotografie   už   uverejnené.   Je   teda   zrejmé,   že   tvrdenie   súdu   je   v   extrémnom   nesúlade s vykonaným dokazovaním.

V druhom rade, i keby súhlas daný nebol, ustanovenie § 12 ods. 3 ObčZ umožňuje pre   účely   tlačového   spravodajstva   uverejniť   obrazový   snímok   aj   bez   súhlasu   dotknutej osoby.   Oba   súdy   skúmanie   splnenia   podmienok   podľa   §   12   ods.   3   ObčZ   vo   vzťahu k predmetným fotografiám úplne opomenuli...

Súdy   dospeli   k   záveru   o   tom,   že   je   daná   aktívna   legitimácia   navrhovateľa na uplatňovanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch po zomrelej pani M. W. Spôsob, akým sa však súdy s touto právnou otázkou vysporiadali, je absurdný svojvoľný a arbitrárny.

Sťažovateľ   od   počiatku   namietal,   že   priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy navrhovateľovi po zomrelej pani M. W. neplní zákonný účel tohto inštitútu a v dôsledku toho sa nachádza mimo ústavných medzí a postráda ústavnoprávnu legitimitu.

Súd založil svoj záver o danej právnej otázke na tom, že právny názor o nedostatku aktívnej   legitimácie   na   uplatňovanie   si   náhrady   nemajetkovej   ujmy   podľa   §   15   ObčZ si doteraz jednoznačne neosvojila ani právna doktrína (tu súd neuviedol ktorá), ani súdna prax, čím argumentáciu súd začal a aj ukončil... To je však argument vskutku absurdný... Súd   druhého   stupňa   rovnako   nereagoval   na   podstatu   argumentácie   sťažovateľa. Obmedzil sa len na formálno-gramatický argument, že ustanovenie § 15 ObčZ nevylučuje, že   osoby   uvedené   v   §   15   ObčZ,   by   nemohli   uplatňovať   aj   tento   prostriedok   ochrany osobnostných práv...

Súdy v danom prípade nevykonali ústavne konformný výklad § 15 ObčZ v spojení s § 13 ods. 2, 3 ObčZ. Skúmajúc totiž výklad a aplikáciu § 15 ObčZ v spojení s § 13 ods. 2, 3 ObčZ súdmi z hľadiska kritérií podľa písm. a) až c), je zrejmé, že tento výklad a aplikácia z hľadiska uvedených kritérií neobstojí. V dôsledku výkladu a aplikácie § 13 ods. 2, 3 ObčZ súdmi,   tieto   ustanovenia   už   zo   zrejmých   dôvodov   neplnia   svoj   pôvodný   legitímny a akceptovateľný účel, a to zmiernenie resp. reparáciu ujmy spôsobnej vo sfére osobnosti zomrelej osoby, ale náhrada nemajetkovej ujmy dotknutej osoby sa stáva sa profitom osoby, ktorej ujma nevznikla...

Žalobca,   ktorý   ohľadne   preukázania   predpokladov   pre   priznanie   náhrady nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   a   jej   výšky   znáša   dôkazné   bremeno,   neponúkol   žiadne dôkazy svedčiace o miere zníženia dôstojnosti či vážnosti svojej alebo pani M. W., rovnako ako   dôkazy   svedčiace   o   rozsahu   a   intenzite   svojej   inej   ujmy.   Obsah   správy z psychologického   vyšetrenia   navrhovateľa   klinickej   psychologičky   PhDr.   E.   B.   zo   dňa 20. 01. 2005 je v tomto smere irelevantný, pretože z neho nevyplýva príčinnú súvislosť medzi   údajným   neoprávneným   zásahom   žalovaného   a   vznikom   ujmy,   ale   pojednáva o dôsledkoch   medializácie   všeobecne.   Navyše   sa   v   nej   zmiešavajú   vplyvy   smrti   matky a medializácie, takže nie je zrejmá miera údajného vplyvu nevhodnej publicity.

Na   základe   uvedeného   sa   domnievame,   že   neboli   preukázané   skutočnosti,   ktoré by umožňovali   priznať   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   priznanom   rozsahu.   Samotné uverejnenie článkov v periodickej tlači za daných okolností je bez preukázania konkrétnych dôsledkov dôkazmi irelevantné...

Súd   druhého   stupňa   dospel   k   záveru,   že   nie   je   potrebné   preukazovať   rozsah a intenzitu ujmy spôsobenej uverejnením fotografií zomrelej osoby jej deťom, ale postačilo zistiť,   že   k   zásahu   došlo,   do   ktorého   z   osobnostných   práv,   a   akým   rozsahom   dopadu a s akými   následkami   v   nemajetkovej   sfére   navrhovateľa   a   ani   ujmu,   ktorá   matke navrhovateľa a navrhovateľovi bola spôsobená. Takáto argumentácia vlak nemôže obstáť, pretože jednak odporuje ustálenej súdnej praxi samotného Krajského súdu v BRATISLAVE a je nakoniec aj vnútorne rozporná...

Súd   druhého   stupňa   sa   vôbec   žiadnym   spôsobom   nevysporiadal   s   tým,   prečo sa odchýlil sa vlastnej judikatúry a preto nepovažoval argumenty sťažovateľa za správne... V   konečnom   dôsledku   poukazujeme   na   to,   že   sťažovateľ   namietal   nasledovné: „Z právnej   úpravy   i   ustálenej   súdnej praxe jednoznačne   vyplýva,   že priznanie náhrady nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   má   subsidiárnu   povahu   vo   vzťahu   k   poskytnutiu primeraného zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 ObčZ. Z ustanovenia § 13 ods. 2 ObčZ totiž jasne   vyplýva,   že   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   možno   priznať   iba   vtedy, ak by sa zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 ObčZ nezdalo ako postačujúce...

Zo   subsidiárnej   funkcie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   potom   vyplýva nielen to, že ju možno priznať iba vtedy, ak morálne zadosťučinenie nie je postačujúce, ale aj to,   že ju možno   priznať len v takom rozsahu,   v akom   nedošlo k reparácii   ujmy priznaným morálnym zadosťučinením. To je základný predpoklad preto, aby bolo možné hovoriť o tom, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je primeraná. Ak však morálne zadosťučinenie nebolo ani navrhované, súd vôbec nemá základ pre to, aby mohol vôbec posúdiť, či je morálne zadosťučinenie postačujúce alebo nie, a ďalej, aká výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je popri morálnom zadosťučinení primeraná. Podotýkame, že   žalovaný   nemôže   znášať   negatívne   dôsledky   toho,   že   sa   navrhovateľ   nedomáha morálneho zadosťučinenia, ktoré je z hľadiska zákonných podmienok prioritné, V opačnom prípade,   ak   by   súd   napriek   tomu   náhradu   nemajetkovej   ujmy   priznal,   došlo by k bezdôvodnému obohateniu na strane navrhovateľa, pretože by získal finančné plnenie ako   náhradu   za   ujmu,   ktorá   by   bola   úplne   alebo   čiastočne   reparovateľná   nepeňažnou formou zadosťučinenia.

Odvolací   súd   na   vyššie   uvedené   argumenty   sťažovateľa   nereagoval.   Navyše je nepochybné,   že   okrem   vhodne   formulovaného   ospravedlnenia,   bolo   možné   zmierniť údajne   vzniknutú   ujmu   aj   inými   prostriedkami,   ako   napríklad   ospravedlňujúcim   listom. Súdy   vôbec   nezväzovali   skutočnosť,   že   navrhovateľ   rezignoval   na   to,   aby   požadoval zmiernenie údajne vzniknutej   ujmy   morálnym zadosťučinením,   ktoré   v žiadnom prípade nebolo vylúčené. Navrhovateľ si pritom nemôže zvoliť, či bude požadovať morálne alebo finančné   zadosťučinenie,   pretože   medzi   nimi   je   legálny   vzťah   subsidiarity.   Rezultátom uvedeného   je potom   to,   že   navrhovateľ   získal   finančné   plnenie   za   účelom   zmiernenia údajnej ujmy v neprimeranom rozsahu, pretože získal peňažné plnenie aj za tú ujmu (resp. jej časť), ktorú bolo možné zmierniť poskytnutím morálneho zadosťučinenia. Súdy v danom prípade popreli zmysel a účel § 13 ObčZ, pretože zmyslom a účelom nie je poskytovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch automaticky resp. vždy iba v peniazoch, ak sa morálne zadosťučinenie nejaví ako postačujúce, ale len v takom rozsahu, v akom ju nie je možné resp. nebolo by možné zmierniť morálnym zadosťučinením. Inými slovami povedané, vždy je potrebné minimálne zohľadniť to, že navrhovateľ rezignoval na zmiernenie ujmy požadovaním morálneho zadosťučinenia a nemôže potom získať peňažnú satisfakciu aj za takúto ujmu...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby vydal tento nález:„1. Krajský súd v BRATISLAVE rozsudkom sp. zn. 8 Co 342/05 zo dňa 11. 12. 2008 porušil

1.1. právo sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie zaručené čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1, 2 Dobovom o ochranu ľudských práv a základných slobôd,

1.2. právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na   spravodlivý   proces   zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochranu   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v BRATISLAVE sp. zn. 8 Co 342/05 zo dňa 11. 12. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky.   Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napríklad   IV.   ÚS   77/02, IV. ÚS 299/04) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon.

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstáv účastníka   konania   a   jeho   návrhu   nevyhovie,   ak   je   takéto   rozhodnutie   súdu   v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a hodnotením dôkazov.   Právo   na   spravodlivý   proces   je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku).   Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   nemá   odpovedať na každú   námietku   alebo   argument   v opravnom   prostriedku,   ale iba   na   tie,   ktoré   majú rozhodujúci   význam   pre   rozhodnutie   o odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné na doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v odvolacom konaní.

1. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 342/05 z 11. decembra 2008 bolo porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že tento rozsudok nebol riadne odôvodnený, a preto bol svojvoľný a arbitrárny.

Krajský   súd   sa   v ňom   riadne   nevysporiadal   s jej   argumentáciou,   keď   nereagoval na všetky   jej   relevantné   námietky   v odvolaní,   najmä „nesprávne   posúdenie   legitímneho záujmu   na   informovaní   o   smrti   M.   W.,   nedostatok   aktívnej   legitimácie   navrhovateľa domáhať   sa   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   za   neoprávnený   zásah do osobnostných práv jeho matky, porušenie zásady subsidiarity a nesplnenie predpokladov pre   priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch“, a   tiež   dostatočne   nevysvetlil, prečo sa odklonil od svojej vlastnej judikatúry a súdnej praxe všeobecných súdov Českej republiky. Cituje aj viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých bolo vyslovené porušenie slobody prejavu v obdobných prípadoch.

Podľa   §   11   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   na   ochranu   svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   pokiaľ   by   sa   nezdalo   postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 15 Občianskeho zákonníka po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jeho osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jeho rodičom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 139/04 z 30. mája 2005 uložil sťažovateľke ako vydavateľke denníka... zaplatiť navrhovateľovi P. W. sumu 100 000 Sk (z toho 80 000 Sk z titulu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti M. W. a 20 000 Sk z titulu neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti), pretože porušila „právo na ochranu osobnosti navrhovateľa a jeho matky uverejnením článku a fotografií v denníku... dňa...“. Okresný súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol (navrhovateľ sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 5 mil. Sk) a súčasne rozhodol o trovách konania.

Proti tomuto rozsudku podali obaja účastníci konania odvolanie. O podaných   odvolaniach   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom sp.   zn.   8   Co   342/05 z 11. decembra 2008 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti potvrdil.

Krajský súd v rozsudku sp. zn. 8 Co 342/05 z 11. decembra 2008 odôvodnil výrok, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 139/04 z 30. mája 2005, takto:«Odvolací súd preskúmal vec v medziach a dôvodoch uvedených v odvolaní (§ 212 ods.   1   O.   s.   p.)   bez   nariadenia   pojednávania   podľa   §   214   ods.   2   O.   s.   p.   v   spojení s ustanovením § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny...

V prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že dňa 15. 8. 2003 bola na titulnej strane uverejnená fotografia manželov W. a fotografia z miesta, kde bolo nájdené telo M. W. s upútavkou na ďalšie články. Na str. 2-4 toho istého vydania novín boli uverejnené ďalšie, fotografie manželov W., fotografia miesta, kde bolo nájdené, telo M. W. už vo väčšom formáte s kruhom označujúcim ležiace telo so zdvihnutou rukou a fotografie... Na   týchto   stranách   boli   ďalej   uverejnené   články   pod   nadpisom   „W.:   Samovražda! Predávkovala sa ?“ a „W.: Život si užívali plnými dúškami!“ a menší článok pod nadpisom „Chcela vraj privatizovať...“. V denníku... dňa... bola na titulnej strane uverejnená veľká fotografia   M.   W.   a   malá   fotografia   jej   manžela   s   upútavkou   na   článok   uverejnený v novinách na str. 2-3 pod nadpisom „Samovražda M. W.: Čo bolo v liste na rozlúčku“. Na stranách 2-3 bola uverejnená fotografia M. W., jej manžela, fotografia z miesta, kde zomrela M. W., ktorá zobrazuje, ako jej telo nakladajú do pohrebného voza a fotografia... V článku pod nadpisom „List na rozlúčku: Všetko je moja vina“ bolo uvedené, že M. W. sa mi   to,   čo som chcela.   Všetko je moja   vina.   Do   ďalšieho   života   Vám   želám veľa   lásky a šťastia.“

Medzi   účastníkmi   konania   nebolo   sporné,   že   uverejnenie   fotografií   matky navrhovateľa, vrátane tých, ktoré zobrazovali jej mŕtve telo a obsahu jej listu na rozlúčku nebolo   s   jej   súhlasom   alebo   so   súhlasom   jej   pozostalého   manžela   alebo   detí.   Z   takto zisteného skutkového stavu súd vyvodil záver, že odporca neoprávnene zasiahol do práva matky   navrhovateľa   na   ochranu   osobnosti,   najmä   ľudskej   dôstojnosti   a   súkromia, a to uverejnením   fotografií   jej   mŕtveho   tela   v   kombinácií   s   fotkami   vyhotovenými   ešte za jej života a výňatku z jej listu na rozlúčku adresovaného jej najbližším.

So záverom prvostupňového súdu o neoprávnenosti zásahu do práva na ochranu osobnosti M. W. sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a to aj pokiaľ ide o jeho odôvodnenie.   Zverejnenie   fotografie   zachytávajúcej   jej   mŕtve   telo   bolo   v   rozpore s všeobecne chráneným právom na súkromie a navrhovateľ ako osoba oprávnená podľa § 15   Obč.   zák.   mal   právo   vzoprieť   sa   proti   takémuto   neoprávnenému   zásahu   voči odporcovi. Spravodajská licencia, ktorou sa odporca v tomto smere bránil i s poukazom na to,   že   matka   navrhovateľa   bola   osobou   verejného   záujmu,   vo   vzťahu   k   ochrane   jej osobnostných práv, medzi ktoré sa radí aj ochrana mŕtveho tela ako integrálnej súčasti osobnosti fyzickej osoby sa nemohla presadiť, keďže táto je jej hierarchicky nadriadená. Predmetom   všeobecného   osobnostného   práva   sa   chráni   osobnosť   fyzickej   osoby   ako individuality, v jej fyzickej a morálnej jednote. Základné a najdôležitejšie chránené osobné hodnoty každej fyzickej osoby sú život, zdravie a telo, a to i mŕtve až dovtedy, kým sú telesné pozostatky človeka individualizované, čo vyplýva i z ustanovenia § 15 Obč. zák. Pri ochrane mŕtveho teda nie je podstatné, tak ako to uviedol i prvostupňový súd, či sa takáto ochrana poskytuje osobe verejného záujmu alebo osobe, ktorá nieje verejne známa.

Pokiaľ ide o zverejnenie fotografií vyhotovených ešte za života matky navrhovateľa podľa   odvolacieho   súdu   prvostupňový   súd   správne   vychádzal   z   obsahom   práva na podobizeň   a   obrazovú   snímku   (§   12   Obč.   zák.),   ktoré   zahŕňa   aj   oprávnenie   brániť sa proti neoprávnenému použitiu podobizne, resp. obrazovej snímky; podľa ustanovenia § 12 ods. 1 Obč. zák. podobizne a obrazové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby sa smú použiť len s jej privolením. Občiansky zákonník uvedené zabezpečuje širokou a pružnou generálnou   klauzulou   v   §   11   Obč.   zák.,   ktorá   zahŕňa   aj   právo   na   podobu,   aj   keď ho výslovne neuvádza.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že privolenie na uverejnenie predmetných fotografií matky navrhovateľa vyhotovených ešte za jej života po jej smrti ona nedala súhlas a súhlas nedali   ani   jej   pozostalý   manžel   a   deti.   Osobnostné   právo   na   podobizeň   nie   je   závislé od vlastníckeho   práva k fotografiám,   a pre ich použitie   teda nebolo   významné,   že boli odporcom vyhotovené so súhlasom matky odporcu a sú jeho vlastníctvom.

Odvolací súd sa stotožňuje aj s odôvodnením prvostupňového súdu k neoprávnenému zverejneniu listu na rozlúčku matky navrhovateľa odporcom, na ktorý sa nevzťahuje úprava v § 12 ods. 3 Obč. zák., v ktorom sa zaoberal všetkými k tomuto vznášanými námietkami odporcu. Právo na ochranu písomnosti ustanovuje § 12 v spojení s ustanovením § 11 Obč. zák. Obsahom práva na osobný slovný prejav je dispozičné právo subjektu na použitie tohto prejavu, ktoré zahŕňa i právo brániť sa proti neoprávnenému prejavu osobnej povahy. Použitie písomnosti osobnej povahy sa viaže okrem súhlasu toho, o čí prejav osobnej povahy ide, aj na súhlas osoby, ktorej sa prejav týka, keď tento môže zasiahnuť do jeho osobnej   integrity.   Neoprávneným   zverejnením   listu   matky   navrhovateľa   na   rozlúčku odporca zasiahol aj do osobných práv navrhovateľa, pretože tento bol adresovaný aj jemu. Po   vyvodení   záveru   o   neoprávnenosti   zásahu   odporcu   do   osobnostných   práv   matky navrhovateľa a zverejnením listu na rozlúčku aj do jeho práva na súkromie a aj práva na ochranu písomnosti, a o tom, že k tomuto, s ohľadom na okolnosti nie je podstatné, či matka navrhovateľa bola osobou verejne známou alebo nie, zostalo v konaní vyporiadať sa   s   námietkou   odporcu,   že   navrhovateľ   nie   je   aktívne   legitimovaný   pri   domáhaní sa ochrany   podľa   ust.   §   15   Obč.   zák.   uplatňovať   si   aj   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch   a   že   nebola   preukázaná   príčinná   súvislosť   medzi   neoprávneným   zásahom a ujmou   a   ani   konkrétna   ujma,   ako   aj   s   námietkou   vznesenou   navrhovateľom, že k rozhodnutiu o náhrade nemajetkovej ujmy nebolo potrebné dokazovať ujmu, ktorá jemu a jeho matke vznikla neoprávneným konaním odporcu.

K   aktívnej   legitimácií   navrhovateľa   domáhať   sa   satisfakcie   za   zásah   do osobnostných práv jeho matky prvostupňový súd poukázal na ustanovenie § 15 Obč. zák., podľa ktorého po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jeho rodičom. Súd prvého stupňa zvažoval uplatnený nárok   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   podľa   zistených   okolnosti   vo   veci   a zvažoval   i   to,   či by nemala   byť   poskytnutá   iná   forma   satisfakcie   a   vyslovil   názor,   že s ohľadom na povahu zásahu do práva na ochranu ľudskej dôstojnosti matky navrhovateľa a do   jeho   súkromia   by ospravedlnenie,   či   iná   forma   satisfakcie   ako   v   peniazoch   nebola dostatočná a bola by bez zmyslu...

Aktívna vecná legitimácia bola predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a súd ju v konaní aj správne posúdil. Skutočnosť, že navrhovateľ si môže uplatňovať v rámci posmrtnej ochrany svojej matky zadosťučinenie v peniazoch vyplýva z ustanovenia § 15 Obč. zák. v spojení s jeho ustanovením § 13 ods. 2, keďže osoby uvedené v § 15 Obč. zák. môžu k ochrane osobnosti zomrelého použiť všetky právne prostriedky uvedené v § 13 Obč. zák., vrátane náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď touto právnou úpravou tento prostriedok nie je vylúčený. Odvolací súd si je vedomý, že táto otázka je v praxi súdov stále aktuálna.   Názor   zastavaný   súdom   prvého   stupňa   však   reflektuje   zmenu   spoločenských pomerov, ku ktorej došlo v predchádzajúcich rokoch a ktorá nachádza svoje vyjadrenie aj v rozhodovaní   súdov   o   nárokoch   z   neoprávnených   zásahov   do   osobnostných   práv. Odrazom   zmeny   je   narastajúci   počet   prípadov,   keď   sa   dotknutí   domáhajú   ochrany osobnosti využívaním všetkých prostriedkov vzhľadom na čoraz necitlivejší prístup médií k osobnosti človeka, ovplyvneným záujmom o presadenie sa v súťaži s ostatnými.

Príčinnú súvislosť medzi protiprávnym zásahom do práv navrhovateľa a jeho matky a   ujmou,   ktorá   im   týmto   vznikla,   súd   považoval   za   danú   a   z   toho   aj   pri   rozhodovaní vychádzal.   Odvolací   súd   k   tomuto   dodáva,   že   skutočnosť,   že   detí   zomretej   osoby sa intenzívne, s nepriaznivými následkami, dotýkajú zverejnené informácie a fotografie ich zomretej matky (za predpokladu, že k tomu nedali súhlas), nie je treba osobitne dokazovať. S prihliadnutím na okolnosti zásahu do nemajetkovej sféry navrhovateľa nebolo potrebné skúmať,   konkrétne   aká   majetková   ujma   navrhovateľovi   vznikla   preukázanými   zásahmi; pre účely   priznania   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   bolo   postačujúce   zistiť, k zásahu akej povahy došlo, do ktorého z osobnostných práv a akým rozsahom dopadu a s akými   následkami   v   nemajetkovej   sfére   osobnosti   navrhovateľa   jeho   matky   bolo zasiahnuté, čo sa v danej veci aj stalo.

Náhradu nemajetkovej ujmy priznal prvostupňový súd navrhovateľovi ako minimálnu za   daných   okolnosti   stým,   že   navrhovateľ   náležité   neodôvodnil   a   nepreukázal   potrebu priznania vyššej náhrady.

Odvolací   súd   priznanú   náhradu,   na   rozdiel   od   súdu   prvého   stupňa,   považuje za primeranú   a   zodpovedajúcu   súdnej   praxi.   Vyhovuje   kritériám   stanoveným   zákonom v § 13   ods.   3   Obč.   zák.   a   to   závažnosti   vzniknutej   nemajetkovej   ujmy   i   okolnostiam, za ktorých   došlo   k   neoprávnenému   zásahu   do   osobnosti   navrhovateľa   a   jeho   matky. Samotné jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných práv, ktorým poskytuje ochranu   §   13   Obč.   zák.   (ľudská   dôstojnosť,   česť,   meno,   vážnosť,   súkromie   a   pod) sú hodnoty,   ktoré   v   podstate   nemožno   vyjadriť   v   peniazoch   a   nemožno   výšku   náhrady v konkrétnom prípade zisťovať sčítavaním náhrad za dokázané neoprávnené zásahy. Výšku náhrady   nemajetkovej   ujmy   však   možno   určiť,   a   to   spôsobom   ktorý   uvádza   zákon   – s prihliadnutím   na   vzniknutú   ujmu   a   na   okolnosti,   za ktorých k porušeniu   práva   došlo (§ 13 ods.   3   Obč.   zák.).   Uvádzaným   odvolací   súd   prisvedčil   námietke   navrhovateľa, že k rozhodnutiu o náhrade nemajetkovej ujmy nebolo potrebné dokazovať ujmu, ktorá jemu a jeho matke vznikla neoprávneným konaním odporcu.»

Ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

V rámci   kontroly   ústavnosti,   ktorej   bol   podrobený   označený   rozsudok   krajského súdu, ústavný súd vychádzal z právnej úpravy týkajúcej sa ochrany osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a spôsobu jej aplikácie v konkrétnom prípade.

Vychádzajúc z uvedeného rozsudku je ústavný súd toho názoru, že závery krajského súdu treba hodnotiť ako odôvodnené, nearbitrárne a zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Odôvodnenie   priznania   nemajetkovej   ujmy   krajským   súdom   (predtým   okresným súdom) hodnotí ústavný súd v okolnostiach prípadu ako opodstatnené a legitímne. K tomu poznamenáva, že nemá pozíciu opravnej inštancie voči rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú   aj   dostatočne   odôvodnené,   o to   viac,   ak   v zmysle   všeobecne   záväzných   právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe.

Tak   to   bolo   aj v prípade   sťažovateľky,   keď   ústavný   súd   nemal   dôvod   zasiahnuť do rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 8 Co 342/05 z 11. decembra 2008 a akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť názor všeobecných súdov týkajúci sa priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 100 000 Sk.

Krajský súd sa   v týchto súvislostiach   stotožnil so závermi okresného súdu, ktoré považoval   za   úplné   a vystihujúce   podstatu   prerokúvanej   veci, a   samotná   skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozsudkom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti (obdobne napr. II. ÚS 209/08).

Sťažovateľka má na vec síce iný názor a spochybňuje hodnotiace úsudky krajského súdu,   ale   podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   rozhodol   správne,   ak   nezistil   iné dôvody,   ktoré   by   mohli   spochybniť   alebo   zmeniť   rozhodnutie   okresného   súdu   sp.   zn. 7 C 139/04 z 30. mája 2005. V tomto rozhodnutí už okresný súd (najmä na s. 2 až 5 svojho rozsudku) dal odpoveď i na niektoré námietky sťažovateľky, ktoré vzniesla aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, a z rozhodnutí všeobecných súdov nevplýva jednostrannosť alebo   taká   aplikácia   právnych   predpisov   (Občianskeho   zákonníka)   v tejto   veci,   ktorá by mohla   eventuálne   zasiahnuť   do   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   preto   nepovažuje rozsudok   krajského   súdu sp.   zn.   8   Co   342/05 z 11. decembra 2008 za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľný, resp. neudržateľný tak, aby to malo za následok porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z citovaných   článkov   ústavy   a dohovoru   tiež   nemožno   vyvodzovať,   že   dôvody uvedené   súdom   sa   musia   zaoberať   zvlášť   každým   bodom,   ktorý   niektorý   z účastníkov konania   môže   považovať   za   základný   pre   svoju   argumentáciu   (mutatis   mutandis I. ÚS 56/01).

Preto   ústavný   súd   jej   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

2. Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namietala   ďalej   porušenie   základného   práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru potvrdzujúcim výrokom rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 342/05 z 11. decembra 2008.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno   obmedziť   zákonom,   ak   ide   o opatrenia   v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa   čl. 10   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   prejavu.   Toto   právo   zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice (ods. 1). Výkon týchto slobôd, pretože   zahŕňa   aj   povinnosti,   aj   zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo   práv   iných,   zabráneniu   úniku   dôverných   informácií   alebo   zachovania   autority a nestrannosti súdnej moci (ods. 2).

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 4 ústavy a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumcia pod právne normy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z   tohto   dôvodu   (sťažnosť   sťažovateľky   bola   v časti namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. dohovoru odmietnutá) nie je potom ani žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými základnými právami podľa čl. 26 ods. 1 a 4 ústavy a právami podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009