znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 185/08-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., Advokátka kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky oznámením   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach   č.   Kc   129/07-17   z 22.   januára   2008 o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 417/06 z 26. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť súdneho exekútora Ing. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2008 doručená sťažnosť súdneho exekútora Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa čl.   46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   oznámením   Krajskej   prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. Kc 129/07-17 z 22. januára 2008 o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 417/06 z 26. apríla 2007.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   podnetom   z 20.   júna   2007 doručeným   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) domáhal podania mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Co 417/06 z 26. apríla 2007.

Generálna prokuratúra podnet   sťažovateľa   postúpila   krajskej prokuratúre,   ktorá listom z 22. januára 2008 č. Kc 129/07-17 sťažovateľovi oznámila, že (z dôvodu v liste uvedenom) neboli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Co 417/06 z 26. apríla 2007.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol:   „Porušovateľ (krajská   prokuratúra,   pozn.) konštatuje, že jednou z podmienok na podanie mimoriadneho dovolania je skutočnosť, že nápravu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, ktorú podmienku v danej veci nezhliadol. To preto, že pochybenie súdu môže byť napravené v rámci dovolania. S uvedeným sa nestotožňujem a mám za to, že porušovateľ mi odňal právo konať o mimoriadnom opravnom prostriedku a takto sa domáhať nápravy rozhodnutia, ktoré inú nápravu, než prostredníctvom mimoriadneho dovolania a preto aj predmetného podnetu nemá. Porušovateľ   bez   opory   v zákone   skonštatoval,   že   dovolaním   žalobkyne   bude posudzované aj mnou namietané právo, čo pre danú vec má za dostačujúce...

Pre posudzovanie môjho nároku, či práva ktorého sa domáham, je irelevantné, že o rovnakú vec podala dovolanie aj žalobkyňa. Iba na margo samotných jej dôvodov sa mi žiada uviesť, že aj keď napadá (z časti) rovnakú skutočnosť, dôvody môjho podnetu sú širšie (súdny poplatok   a výška   trov   právneho zastúpenia),   kde ani   z tohto pohľadu   by sa vec neposudzovala pre mnou namietané dôvody.

Skutočnosť,   že   žalobkyňa   napadla   uznesenie   o trovách   konania   dovolaním,   nemá právny   význam   pre   okolnosť,   že   rovnaké   právo   (ale   iným   právnym   prostriedkom)   som uplatnil ja sám, resp., že ho uplatniť chcem. Naopak, ňou podaným opravným prostriedkom nevznikajú pre mňa účinky možnosti nápravy, ak som takéto právo sám nevyužil.

Je vylúčené, aby mi bolo odňaté právo na opravný prostriedok preto, že toto právo využil aj druhý účastník.“  

Podľa sťažovateľa oznámením krajskej prokuratúry č. Kc 129/07-17 z 22. januára 2008 o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Co 417/06 z 26. apríla 2007 bolo porušené jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil: „Právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, listinou Krajskej prokuratúry v Košiciach, zo dňa 22.1.2008, sp. zn. Kc 129/07-17, porušené bolo. Ústavný súd SR zrušuje listinu Krajskej prokuratúry v Košiciach zo dňa 22.1.2008 a vec vracia porušovateľovi na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   porušovateľovi   pokračovať   v porušovaní   namietaných základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,-Sk. Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 6 731,-Sk.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   podať   proti   ním   označenému uzneseniu krajského súdu mimoriadne dovolanie.

Zákonné   predpoklady   na   podanie mimoriadneho   dovolania sú   upravené v ustanoveniach   §   243e   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z týchto   ustanovení jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o mimoriadny   opravný   prostriedok,   využitie   ktorého   ako procesného   inštitútu   patrí   výlučne   generálnemu   prokurátorovi.   To   znamená,   že   nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o tom,   či   podá,   alebo   nepodá mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, II. ÚS 14/04, I. ÚS 7/04, II. ÚS 407/06).

Vychádzajúc   zo   svojej   stabilizovanej   judikatúry   ústavný   súd   dospel   k záveru, že nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označenému uzneseniu krajského súdu mimoriadne   dovolanie nemohlo   dôjsť   k porušeniu   označených   základných   práv sťažovateľa, keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľovi právo (právny nárok) na vyhovenie   jeho   podnetu   na   podanie mimoriadneho   dovolania zo   strany   generálneho prokurátora.

Z citovaného   textu   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Keďže   v danom   prípade   nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   proti označenému uzneseniu krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označených   základných   práv,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2008