znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 185/06-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť F., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   13   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   14   Co   543/02-112   z 30. júna   2004   a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 279/2004 z 31. augusta 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2006 doručená sťažnosť F., B. (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. H. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 13 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 543/02-112 z 30. júna 2004 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2   Cdo   279/2004   z 31.   augusta   2005   v konaní   žalobkyne   L.   G.   proti   žalovanému   F. o zaplatenie   291 115 Sk   z titulu   nedostupného   vkladu   podľa   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 118/1996 Z. z. o ochrane vkladov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane vkladov“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že je právnickou osobou zriadenou zákonom č. 118/1996 Z. z. o ochrane vkladov. Na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)   prebiehalo   konanie   žalobkyne   L.   G.   proti   žalovanému   F.   z titulu   nedostupného vkladu. Prvostupňový súd rozsudkom č. k. 21 C 136/01-67 z 28. júna 2002 žalobu zamietol. Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   odvolanie   žalobkyňa.   Krajský   súd   zmenil   svojím rozsudkom č. k. 14 Co 543/02-112 z 30. júna 2004 rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobe vyhovel. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 279/2004 z 31. augusta 2005 dovolanie sťažovateľa zamietol. Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie odvolacieho súdu je nesprávne v prejudiciálnej otázke, ktorá mala zásadný   význam   pre   rozhodnutie   v merite   veci,   t. j. v otázke,   či   mala   alebo   nemala žalobkyňa tzv. nedostupný vklad v D. ku dňu 18. júlu 2000. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd stotožnil dva dátumy, a to deň zavedenia nútenej správy (1. júl 2000) a deň vzniku nedostupnosti vkladu v dôsledku vyhlásenia banky za neschopnú vyplácať vklady (18.   júl   2000).   Najvyšší   súd   v dovolacom   konaní   tiež   nesprávne   posúdil   otázku,   či žalobkyňa mala alebo nemala v rozhodný   deň   tzv. nedostupný   vklad,   a   stotožnil   dátum zavedenia nútenej správy s dátumom vzniku nedostupnosti vkladu.

Podľa sťažovateľa bolo rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 13 ods. 1 ústavy tým, že rozsudkom krajského súdu bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, že sa vyhovelo žalobe o zaplatenie sumy 291 115 Sk a rozsudkom najvyššieho súdu bolo zamietnuté   dovolanie   sťažovateľa   ako   neopodstatnené.   Tieto   rozhodnutia   sú   vecne nesprávne, a tým porušujú základné práva sťažovateľa.

Sťažovateľ nežiada poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1.... základné práva podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR boli porušené právoplatnými rozhodnutiami resp. inými zásahmi, a to:

- rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 30. 6. 2004 č. k. 14 Co 543/02-112, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. 10. 2004,

- rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 8. 2005, č. k.: 2 Cdo 279/2004, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 9. 11. 2005,

- konaním oboch týchto súdov v čase pred vyhlásením daných rozsudkov;

2.... zruší oba vyššie uvedené rozsudky Krajského súdu Bratislava a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

3.... vráti vec na ďalšie konanie Krajskému súdu Bratislava,

4.   Krajský   súd   Bratislava   a Najvyšší   súd   SR   sú   povinní   spoločne   a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi vzniknuté trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v plnej výške do 15 dní odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať: a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,   b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o ochrane vkladov vkladom fyzických osôb sa na účely tohto zákona rozumejú nimi zverené peňažné prostriedky, ktoré predstavujú záväzok banky alebo pobočky zahraničnej banky voči vkladateľovi na ich výplatu, a to vrátane úrokov a iných majetkových výhod spojených s vkladom, s výnimkou vkladov fyzických osôb – podnikateľov, zriadených na účely podnikania a anonymných vkladov.

Podľa § 3 ods. 3 zákona o ochrane vkladov vklad sa považuje za nedostupný, ak ide o vklad uložený v banke alebo pobočke zahraničnej banky, ktorá bola podľa § 8 ods. 3 vyhlásená za nedostupnú vyplácať vklady.

Podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane vkladov vklad sa považuje za nedostupný, ak ide o vklad uložený v banke alebo v pobočke zahraničnej banky, ktorá bola podľa § 8 ods. 3 vyhlásená na neschopnú vyplácať vklady, uložený v banke alebo v pobočke zahraničnej banky, ktorej súd pozastavil nakladanie s vkladmi rozhodnutím vydaným v konaní podľa osobitného zákona, ak sa toto rozhodnutie stalo vykonateľným pred vyhlásením podľa § 8 ods. 3.

Podľa § 8 ods. 1 zákona o ochrane vkladov ak banka nie je schopná vyplácať vklady počas   48   hodín   napriek   použitiu   svojich   likvidných   prostriedkov   vrátane   povinnej minimálnej rezervy, je povinná oznámiť túto skutočnosť najneskôr v najbližší pracovný deň Národnej banke Slovenska a fondu.

Podľa § 8 ods. 3 zákona o ochrane vkladov Národná banka Slovenska vyhlási banku za   neschopnú   vyplácať   vklady   do   3   pracovných   dní   od   doručenia   oznámenia   podľa odseku 1, ak sa preukáže trvalý nedostatok likvidity banky alebo ak sa nenájdu možnosti na odstránenie dočasného nedostatku likvidity.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o ochrane vkladov za nedostupný vklad v banke podľa § 3 ods. 5 má vkladateľ právo na náhradu od fondu v slovenskej mene.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť.   Namietať   porušenie   svojich   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom   sú   totiž oprávnené   len   tie   fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby,   ktoré   splnili   všetky   zákonné podmienky spojené s nadobudnutím   a uplatňovaním takýchto práv.   Z konania o ústavnej sťažnosti   sú   preto   vylúčené   také   návrhy,   v   ktorých   sťažovateľ   nesplnil   niektorú   zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny   názor,   že   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01 a I. ÚS 13/00).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne   sa   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde,   že   tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   označenému   právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   nespočíva   len   v práve   domáhať   sa   súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Nakoniec zdôraznil, že ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy,   pričom   ústavný   súd   súdnu   ochranu   v konaní   o sťažnosti   poskytuje   iba   vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   nie   je   možné   úspešne   sa   domáhať samostatnej ochrany základného práva upraveného v čl. 13 ods. 1 ústavy, ako to už vyplýva z jeho   systémového   zaradenia   pod   všeobecné   ustanovenia   prvého   oddielu   druhej   hlavy ústavy, pre jeho všeobecnosť, ale len v spojitosti s ďalšími základnými právami a slobodami upravenými v druhom až siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (I. ÚS 20/00).

Žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia sumy 291 115 Sk s prísl. titulom náhrady za nedostupný vklad podľa zákona o ochrane vkladov. Dňa 2. marca 1999 uzavrela s D., a. s.,   zmluvu   o zriadení   termínovaného   vkladu   a vložila   vklad   300 000 Sk   na   dobu od 2. marca   1999   do   2.   apríla   1999.   V deň   splatnosti   vkladu   banka   vklad   obnovovala. Dňa 30. júna 2000 uzavrela žalobkyňa s D., a. s., dodatok k zmluve, podľa ktorého mala banka 2. júla 2000 previesť vklad na účet manžela žalobkyne. Dňom 1. júla 2000 bola zavedená   na   D.,   a.   s.,   nútená   správa   a zakázalo   sa   vykonávanie   platobného   styku a zúčtovaní,   okrem   výnimiek   určených   správcom.   D.,   a.   s.,   napriek   zavedeniu   nútenej správy vykonala 2. júla 2000 prevod peňazí na účet manžela žalobkyne, takže na jeho účte sa nachádzala 2. júla 2000 suma 619 315 Sk. Manželovi žalobkyne žalovaný (sťažovateľ) vyplatil sumu 328 000 Sk, t. j. maximálnu čiastku z titulu chráneného vkladu, a žalobkyni vklad odmietol vyplatiť. D., a. s., listom z 13. novembra 2000 oznámila, že svoju povinnosť porušila,   keď   peniaze previedla   na   účet   manžela žalobkyne a zároveň   korekciu   dát   pre výplatu doručila žalovanému (sťažovateľovi). Žalovaný napriek tomu odmietol dlžnú sumu žalobkyni zaplatiť. Žalovaný namietal, že peniaze žalobkyne boli 2. júla 2000 automaticky, v dôsledku   funkčného   bankového   počítačového   systému,   prevedené   na   účet   manžela žalobkyne.   Pokyn   na prevedenie   peňazí   bol   zadaný do   systému   pri   uzatváraní dodatku k zmluve a vyhlásenie nútenej správy na D., a. s., už nemohlo chod počítačového systému podľa názoru žalovaného zastaviť. Podľa názoru žalovaného (sťažovateľa) sa vkladateľovi vyplatí vklad, ak tento existuje ku dňu vyhlásenia banky za neschopnú vyplácať vklady, čo bolo   v danom   prípade   18.   júla   2000.   Keďže   podľa   názoru   žalovaného   (sťažovateľa) k uvedenému termínu na účte žalobkyne neboli žiadne finančné prostriedky, preto žalovaný nevyplatil žalobkyni vklad chránený zákonom o ochrane vkladov. Podľa názoru žalovaného (sťažovateľa) ak D., a. s., porušila svoju povinnosť a napriek vyhláseniu nútenej správy protiprávne previedla prostriedky na účet manžela žalobkyne, zodpovedá za túto skutočnosť banka a žalobkyňa sa svojich peňazí mohla domáhať voči D., a. s., titulom náhrady škody alebo titulom bezdôvodného obohatenia.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 13 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu   č.   k.   14   Co   543/02-112   z 30.   júna   2004   a rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 279/2004 z 31. augusta 2005, k tomuto porušeniu nemohlo dôjsť. Účelom zákona o ochrane   vkladov,   ktorý   je   lex   specialis   (osobitný   predpis)   vo   vzťahu   k lex   generalis (všeobecný   predpis),   ktorým   je   Občiansky   zákonník,   je   ochrana   vkladov   vo   všetkých bankách   a vymedzenie   okruhu   vkladov   a miery   ich   ochrany.   Systém   ochrany   vkladov spočíva   vo výplate   náhrady   vkladateľom   v stanovenej   sume   v prípade,   že   banka   nie   je v dôsledku vlastnej finančnej situácie schopná zaplatiť vklady vkladateľov. V tomto prípade nastupuje povinnosť F. poskytnúť náhradu za vklady, ktoré sa stanú nedostupnými. Pre posúdenie, či sa vklad žalobkyne stal nedostupným, bolo rozhodujúce riešenie otázky, či ku dňu zavedenia nútenej správy mala žalobkyňa vklad v banke. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa vložila do D., a. s., svoj vklad a mala ho aj v deň zavedenia nútenej správy 1. júla 2000. Dôsledkom nútenej správy bol i zákaz vykonávania platobného styku a zúčtovania, ako i nakladania s vkladmi klientov. Správca D., a. s., svojím príkazom č. 2 z 1. júla 2000 zakázal   zamestnancom   aj   používanie   automatizovaného   počítačového   bankového zúčtovacieho   systému.   To znamená,   že   sa   to   vzťahovalo   aj   na   vopred   naprogramované bankové   operácie   do   tohto   systému,   ku   ktorým   by   malo   dôjsť   neskôr.   Dôsledkom nerešpektovania   tejto   povinnosti   bol   protiprávne   uskutočnený   prevod   vkladu   z účtu žalobkyne na účet jej manžela. Tento prevod mal byť však pozastavený, keďže po zavedení nútenej správy sa prevody nemali uskutočňovať. Z dokazovania vykonaného všeobecnými súdmi vyplýva, že žalobkyňa mala v rozhodnom čase vklad v banke, a preto jej vzniklo právo na náhradu za nedostupný vklad. Zákon o ochrane vkladov je potrebné vykladať na prospech   oprávneného,   teda   žalobkyne,   ktorá   neporušila   žiadnu   právnu   povinnosť. Skutočnosť, že prevod vkladu žalobkyne, ktorý bol síce naprogramovaný pred vyhlásením nútenej správy, a po zavedení nútenej správy bol tento prevod protiprávne uskutočnený na účet manžela žalobkyne, nemožno vykladať v neprospech žalobkyne, keďže tento príkaz mohol a podľa zákona a príkazu správcu D., a. s., aj mal byť pozastavený. Keďže krajský súd   a najvyšší   súd   správne   posúdili   vklad   žalobkyne   ako   vklad   v rozhodnom   čase nedostupný,   vznikla   povinnosť   F.   zaplatiť   žalobkyni   náhradu   podľa   zákona   o ochrane vkladov.

Rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   14   Co   543/02-112   z 30.   júna   2004   a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 279/2004 z 31. augusta 2005, ktoré sťažovateľ napadol svojou   sťažnosťou,   nemajú   charakter   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   teda k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 13 ods. 1 ústavy nemohlo dôjsť. Vzhľadom na to sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2006