znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 184/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoJUDr. Mgr. Radimom Komkom, Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, pre namietanéporušenie jeho   základného práva   na   prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľačl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konanívedenom pod sp. zn. 13 C 70/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočnýchprieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)postupom Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenompod sp. zn. 13 C 70/2012.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„...   Ja,   sťažovateľ,   som   dňa   3.4.2012   podal   na   Okresný   súd   v   Prešove   návrh na zaplatenie sumy 283,26 Eur s prísl. z titulu vrátenia bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovanej z dôvodu zrušenia predchádzajúceho právoplatného rozsudku Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co 114/2009 zo dňa 14.4.2010, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 29C 264/2007-148 zo dňa 20.3.2009, a to nálezom Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 339/2011 zo dňa 18.1.2011.

Sťažovateľ   vyzval   žalovanú   po   zrušení   rozsudku   Krajského   súdu   Prešov,   sp.   zn. 2Co 114/2009 zo dňa 14.4.2010 svojim listom zo dňa 10.1.2012 na vrátenie bezdôvodného obohatenia,   spočívajúceho   vo   vyplatení   súdom   priznaných   trov   žalovanej,   avšak bezúspešne.

Vzhľadom na negatívny postoj žalovanej a neochotu dobrovoľne vrátiť bezdôvodné obohatenie v sume 283,26 Eur s prísl. preto sťažovateľ bol nútený aj v dôsledku behu premlčacích   lehôt   domáhať   sa   podaním   žaloby   na   súde,   ku   ktorej   došlo   dňa   3.4.2012 a ktoré konanie sa vedie pod sp. zn. 13C 70/2012.

V   predmetnom   konaní   bol   vyhlásený   rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   zo   dňa 24.9.2012, ktorým súd zaviazal žalovanú ⬛⬛⬛⬛ zaplatiť mne, sťažovateľovi sumu 283,26 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 25.4.2012 do zaplatenia.

Zároveň   zaviazal   žalovanú   zaplatiť   žalobcovi   trovy   konania   pozostávajúce zo súdneho poplatku vo výške 16,50 Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 103,74 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, na účet právneho zástupcu žalobcu. Krajský súd Prešov svojím rozhodnutím sp. zn. 20Co 23/2013 zo dňa 10.10.2013 potvrdil rozsudok súdu I. stupňa vo veci samej s výnimkou výroku o splatnosti, zrušil rozsudok vo výroku o splatnosti a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu I. stupňa na nové konanie.

Rozsudok   Krajského   súdu   Prešov   sp.   zn.   20Co   23/2013   zo   dňa   10.10.2013   bol Okresnému   súdu   Prešov   doručený   dňa   13.12.2013   a   môjmu   právnemu   zástupcovi   dňa 8.1.2014 s tým, že podľa intencií zrušujúceho rozsudku Krajského súdu Prešov, ktorý zrušil rozsudok   súdu   I.   stupňa   vo   výroku   o   splatnosti   z   dôvodu   nepreskúmateľnosti,   uložil Okresnému súdu Prešov preskúmať, či peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí súd.

Okresný súd Prešov od doručenia zrušujúceho rozsudku Krajského súdu Prešov dňa 13.12.2013   vo   veci   nekonal,   nevytýčil   žiadne   pojednávanie,   preto   som   ja,   sťažovateľ, prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   požiadal   procesného   sudcu,   aby   rozhodol vo veci zrušujúceho rozhodnutia a poukázal som, že uplynula značná doba od doručenia zrušujúceho rozhodnutia. Svoju žiadosť som adresoval osobitným listom zo dňa 20.5.2014. Keďže   procesný   súd   vo   veci   i   napriek   mojej   žiadosti   nevytýčil   žiaden   termín pojednávania, ani meritórne nerozhodol, listom zo dňa 18.11.2014 som požiadal predsedu Okresného súdu Prešov, aby vo veci zjednal nápravu, poukázal som, že nejde o zložitosť veci, je len na rozhodnutí súdu, aby vo veci vykonal prípadné dokazovanie, hlavne na výšku dôchodku samotnej žalovanej, ktorú mohol zistiť cez sociálnu poisťovňu a následne cez katastrálny portál zistiť majetok samotnej žalovanej. Sú to dôkazy, ktoré súd I. stupňa mohol vykonať bez prítomnosti samotných účastníkov konania.

Dňa   4.3.2015   som   opätovne   svojim   listom   požiadal   procesný   súd,   aby   vo   veci rozhodol, vzhľadom k tomu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17C 218/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu Prešov, sp. zn. 18Co 162/2014 som bol zaviazaný zaplatiť žalovanej celkovú sumu 448,62 Eur..

Súd, ako som už vyššie uviedol, vo veci od zrušujúceho rozhodnutia Krajského súdu Prešov, ktorý bol doručený Okresnému súdu Prešov dňa 13.12.2013, do spísania tejto sťažnosti   nerozhodol,   pričom   od   doručenia   zrušujúceho   rozhodnutia   doposiaľ   uplynula doba 15 mesiacov...“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ upravené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13C 70/2012 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Prešov prikazuje, aby vo veci 13C 70/2012 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie 1.500 Eur (slovom jedentisícpäťsto   eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Prešov   povinný   vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   v   Prešove   je   povinný   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho   zastúpenia   v sume   296,44   Eur   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Mgr. Radima Komku, Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uzneseniesa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývaťaj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecnýmsúdom,   ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovaťo zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, III. ÚS 391/06).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že ojedinelá nečinnosťsúdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy(napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavnýsúd   spravidla   prihliada   len   vtedy,   keď   sa   vyskytli   opakovane a zároveň   významnýmspôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00,I. ÚS 57/01).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   v konaní   začatom   3.   apríla   2012   vedenomna okresnom súde pod sp. zn. 13 C 70/2012, predmetom ktorého je zaplatenie sumy 283,26eur s prísl. z titulu vrátenia bezdôvodného obohatenia, dochádza k zbytočným prieťahom.Sťažovateľ   argumentuje   tým,   že   od   doručenia   zrušujúceho   rozsudku   Krajského   súduv Prešove sp. zn. 20 Co 23/2013 z 10. októbra 2013, ku ktorému došlo 13. decembra 2013,okresný   súd   nekoná   15   mesiacov.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa,ktorou namieta porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 13 C 70/2012, je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu, žedosiaľ neuplynula dostatočná doba na to, aby bolo možné konštatovať porušenie základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím,ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže tento vodôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovikonania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Z uvedenéhovyplýva,   že   výroky,   ktorých   sa   sťažovateľ   domáhal   priznania   primeraného   finančnéhozadosťučinenia a náhrady trov konania pred ústavným súdom, sú viazané na vyhoveniesťažnosti vo veci samej, teda na výrok ústavného súdu o porušení základných práv, ktorésťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, orgánom verejnej moci, proti ktorémusťažnosť   smeruje.   Keďže   v uvedenom   prípade   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   po   jejpredbežnom prerokovaní, označenými návrhmi sa už nezaoberal.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   na   jej   predbežnomprerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   zároveň   považuje   za   potrebné   podotknúť,   že   v prípade   ak   byv budúcnosti   nedošlo   k náprave   a v konaní   okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.13 C 70/2012   by   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   k porušeniu   ústavouzaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy, bude mať sťažovateľ k dispozícii možnosť podať sťažnosť na ústavnom súdeza obvyklých podmienok.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 12. mája 2015