znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 184/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové   Zámky   a   jeho   rozhodnutím   sp.   zn.   14   Er/420/2006   z 2.   mája   2012   a postupom Krajského   súdu v Nitre   a jeho   rozhodnutím   sp.   zn.   7   CoE/25/2013   z 28.   februára   2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   práva   podľa   čl.   47   Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozhodnutím sp. zn. sp. zn. 14 Er/420/2006 z 2. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a jeho   rozhodnutím   sp.   zn. 7   CoE/25/2013   z 28.   februára   2013 (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a že   v rámci   tejto   činnosti poskytla na základe zmluvy o úvere uzavretej s fyzickou osobou – dlžníkom úver, ktorý bol tento   povinný   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných   v úverovej   zmluve.   Vzhľadom na skutočnosť,   že   dlžník   dobrovoľne   nepristúpil   k úhrade   svojho   záväzku,   stala   sa pohľadávka   sťažovateľky   splatnou.   Na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkom   pri podpise úverovej zmluvy bola splnomocnencom dlžníka spísaná notárska zápisnica, ktorá sa stala   exekučným   titulom,   na   podklade   ktorého   bolo   v prospech   sťažovateľky   začaté exekučné   konanie. V priebehu   sťažovateľkou   napadnutého   konania   bolo   uznesením okresného   súdu   rozhodnuté   o zastavení   exekúcie.   Po   podaní   odvolania   sťažovateľkou krajský súd uznesením potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne, „a to   bez   toho,   aby   sa   vysporiadal   s argumentmi   sťažovateľa   a   poskytol   sťažovateľovi ochranu   v podobe   nápravy   porušených   procesných   práv,   resp.   kasáciou   rozhodnutia a umožnením opätovne vykonať posúdenie veci v spravodlivom súdnom konaní“.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii ďalej atakuje právne závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich   a zároveň   poskytuje ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   uvedené konania. Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedeného exekučného konania bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl.   6   ods.   1   a čl.   7   ods.   1   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,   ktorý   konštatoval ex offo   nekalú povahu zmluvnej podmienky,   nemusí   na to,   aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby   sa   k tomu   kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na tento   účel   ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, práva podľa čl. 47 charty, ako   aj   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   postupom   a uznesením   okresného   súdu a postupom a uznesením krajského súdu v uvedených konaniach, zruší uznesenie okresného súdu   a uznesenie   krajského   súdu,   vec   vráti   okresnému   súdu   na ďalšie   konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľky konštatuje, že táto napriek tomu, že je zastúpená právnym zástupcom, ktorý bol v minulosti viackrát poučený o všeobecných aj   osobitných   náležitostiach   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným súdom,   tieto   nespĺňa. Z pripojeného rozhodnutia krajského súdu   sp.   zn. 7 CoE/25/2013 z 28. februára   2013 vyplýva,   že   ním   zrušil   rozhodnutie   okresného   súdu sp. zn. 14 Er/420/2006   z 2.   mája   2012 (ktorým   zastavil   exekúciu)   a zároveň   vrátil   vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Keďže argumentácia sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie svojich práv, vychádza z toho, že krajský súd „uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil...“, a teda nezodpovedá reálnemu stavu konania pred všeobecnými súdmi, ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí (podobne III. ÚS 369/2013) a o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014