znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 184/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. Dz., N., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 15 C 209/2004-439 z 8. júla   2010   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   2   Co   229/2010-482   z 26. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. Dz. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2012 faxom a 7. decembra 2012 poštou doručená sťažnosť Mgr. M. Dz., N. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C 209/2004-439 z 8. júla 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 229/2010-482 z 26. septembra 2012.

Zo   sťažnosti   a z   príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   návrhom   doručeným okresnému   súdu   22.   júna   2004   sa   sťažovateľka   ako   navrhovateľka   domáhala   proti obchodnej spoločnosti A., a. s. (ďalej len „odporca“), náhrady škody v sume 84 942,58 € s prísl. a iných pravidelných úhrad, ktoré jej vznikli v dôsledku dopravnej nehody z 27. apríla   2003,   pri   ktorej   utrpela   ťažký   úraz,   následkom   ktorého   bola   takmer   rok hospitalizovaná. Účastníkmi tejto nehody boli aj jej 14-mesačné dvojičky, s ktorými bola v tom čase na materskej dovolenke, a jej manžel, ktorý na následky zranení neskôr zomrel. Nárok sťažovateľky pozostával z náhrady vecnej škody za poškodené a zničené veci, ktoré mala v čase dopravnej nehody na sebe a pri sebe, ďalšej vecnej škody ako náhrady nákladov a prác   spojených   s vedením   domácnosti   a starostlivosťou   o maloleté   deti   (ďalej   len „opatrovné“) jednak prostredníctvom rodinných príslušníkov, ale aj opatrovateľskej služby zabezpečenej Mestským úradom N., ako aj nákladov na presťahovanie vecí maloletých detí k rodičom sťažovateľky, prilepšenia na strave a straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, t. j. úrazovej renty.

Časť   nárokov   uplatnených   sťažovateľkou   v tomto   konaní   odporca   dobrovoľne uhradil, resp. hradil v pravidelných štvrťročných intervaloch.

Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 209/2004-439 z 8. júla 2010 zaviazal odporcu zaplatiť   sťažovateľke   sumu   1   214,07   €   s úrokom   z omeškania   10   %   ročne   zo   sumy 1 161,79 €   od   14.   mája   2004   do   zaplatenia   (z   titulu   opatrovného   poskytnutého opatrovateľskou   službou,   pozn.)   a 6   %   ročne   zo   sumy   52,28   €   od   15.   januára   2006 do zaplatenia (z titulu prilepšenia na strave, pozn.); vo zvyšku návrh sťažovateľky zamietol. Okresný súd zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že:

1. Návrh sťažovateľky na náhradu vecnej škody za poškodené a zničené veci, ktoré mala v čase dopravnej nehody na sebe a pri sebe, resp. na doplatenie rozdielu medzi sumou pôvodne uplatňovanou sťažovateľkou a už vyplateným plnením (kráteným o 20 % z dôvodu nepredloženia   dokladov   sťažovateľkou   o nadobudnutí   týchto   vecí   podľa „Smernice pre likvidáciu   poistných   udalostí   MTPL   3   CL   1100   bod   24“),   okresný   súd   zamietol z dôvodu,   že sťažovateľka   neuniesla   dôkazné   bremeno   a vzniknutú   škodu   kvalifikovane žiadnym spôsobom nepreukázala.

2.   Okresný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   opatrovného   poskytnutého opatrovateľskou službou, ktoré považoval dokazovaním za preukázané. Návrh sťažovateľky v časti týkajúcej sa náhrady opatrovného poskytovaného v rôznych časových obdobiach jej maloletým deťom rodinnými príslušníkmi (starou mamou, rodičmi a bratom sťažovateľky) okresný súd zamietol v podstate z rovnakého dôvodu, a síce že predmetný nárok nemožno definovať   ako   škodu   vzniknutú   navrhovateľke,   resp.   hodnotiť   ako   zmenšenie   majetku sťažovateľky v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda. Okresný súd poukázal na to, že v zmysle v tom čase účinného zákona o rodine majú všetci členovia rodiny povinnosť vzájomne si pomáhať. Okresný súd ďalej uviedol,   že   už   v konaní   vedenom   ním   pod   sp.   zn.   17   C   314/2004   bola   komplexne zohľadnená situácia sťažovateľky po dopravnej nehode, pričom jej bola proti odporcovi právoplatne priznaná náhrada za mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 1 800 000 Sk, a že z tohto dôvodu sa sťažovateľkou uplatňovaný nárok javí ako duplicitný. Keďže náklady na presťahovanie vecí maloletých detí k rodičom sťažovateľky neboli   kvalifikovane   vyšpecifikované,   okresný   súd   návrh   sťažovateľky   v tejto   časti zamietol.

3.   Podľa   názoru   okresného   súdu   nárok   sťažovateľky   na   prilepšenie   na   stravu   je súčasťou spôsobenej škody na zdraví, pričom podmienkou jeho priznania je to, že takéto náklady boli skutočne vynaložené účelne a že neboli hradené z prostriedkov nemocenského alebo dôchodkového zabezpečenia. Pri rozhodovaní o tomto nároku okresný súd vychádzal z potvrdenia   ošetrujúceho   lekára,   v ktorom   vyšpecifikoval   obdobie   ambulantnej   liečby, počas   ktorého   sťažovateľka   potrebovala   vysokohodnotnú   stravu   spojenú   so   zvýšenými nákladmi. Po zohľadnení skutočnosti, že odporca sťažovateľke časť tohto nároku uhradil, rozhodol okresný súd o doplatení jeho zostávajúcej časti.

4.   Nárok   na   úrazovú   rentu,   ktorý   si   sťažovateľka   uplatnila   podaním   doručeným okresnému súdu 28. júla 2008, okresný súd zamietol z dôvodu jeho premlčania. Okresný súd   považoval   za   preukázané,   že   sťažovateľka   sa   o rozhodnutí   Sociálnej   poisťovne z 1. marca 2005, ktorým jej bol priznaný invalidný dôchodok, dozvedela 27. marca 2005. Keďže tento nárok má charakter opakujúceho sa plnenia, premlčuje sa ako celok, nie len nároky na jednotlivé plnenia.

5. Okresný súd v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal, čo odôvodnil tým, že sťažovateľka bola v konaní úspešná len čiastočne a odporcovi žiadne trovy nevznikli.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali obaja účastníci konania odvolanie, pričom   sťažovateľka   napadla   výrok,   ktorým   bol   jej   návrh   (vo   zvyšnej   časti,   pozn.) zamietnutý,   a výrok,   ktorým   jej   nebolo   priznané   právo   na   náhradu   trov   konania,   čo odôvodnila   tým,   že rozhodnutie   okresného   súdu   vychádza   z nesprávneho   právneho posúdenia veci a že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. že nárok sťažovateľky na úrazovú rentu okresný súd zmaril bez toho, aby ho riadne prerokoval a vyporiadal, čím jej odňal možnosť konať pred súdom.

Krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co 229/2010-482 z 26. septembra 2012 rozsudok okresného   súdu   potvrdil,   pričom   v závere   svojho   rozhodnutia   zhrnul,   že   s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 OSP „...   a za stavu,   keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľka a odporca v odvolaní neuviedli   žiadne   skutočnosti,   resp.   tvrdenia,   s ktorými   by   sa   nebol   súd   prvého   stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne. Odvolací súd vzhľadom na to, že odôvodnenie rozsudku spĺňa všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 OSP, na ktoré aj v celom rozsahu odvolací súd poukazuje a s týmito sa plne stotožňuje, tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.“.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „je presvedčená, že postupom porušovateľov došlo k vážnemu zásahu do jej práv na súdnu ochranu, ba aj k evidentnému porušeniu princípu nestrannosti a prípadne aj nezávislosti súdu“, čo odôvodňuje tým, že:

„Porušovatelia svojim postupom zbavili materiálnej i relutárnej reštitúcie škodcu i odporcu   tým,   že preniesli   na   iný   inštitút   a rodinných   príslušníkov   dôsledky   vzniknutej škody, čím obaja porušovatelia bez akýchkoľvek pochybností popreli celý inštitút náhrady škody.   V dôsledku   postupu   porušovateľov   škodca   ani   odporca   neznáša   takmer   žiadnu vzniknutú škodu, a to tak materiálnu ani finančnú, ale znášajú ju rodinní príslušníci, čím je popretý zmysel... a účel zákona č. 381/2001 Z. z., ktorého základným zmyslom je formou náhrady škody navrátiť stav, ktorý bol pred dopravnou nehodou, a ak to nie je možné, tak poskytnúť primeranú náhradu na kompenzáciu dôsledkov...

Porušovatelia porušili nielen princíp nestrannosti a nezávislosti pri rozhodovaní, ale i garantovaný prvok právnej istoty tým, že preniesli negatívne dôsledky i finančnú ujmu, ktorá   vznikla   sťažovateľke   na   ňu   a jej   rodinných   príslušníkov,   keď   im   porušovatelia neposkytli   právnu   ochranu,   ba   dokonca   za   daného stavu   ťažko možno   dovodiť,   že išlo o pochybenie   porušovateľov   alebo   nesprávny   právny   záver,   keď   bol   na   jednej   strane porušený celý zmysel zákona, prenesené negatívne dôsledky na sťažovateľku a jej rodinných príslušníkov,   pričom   porušovatelia   zo   samotného   postupu   odporcu,   ktorý   časť   nárokov titulom opatrovného za krátke obdobie priznal..., teda nárok uznal čo do dôvodu, avšak ho priznal podľa názoru sťažovateľky v nesprávnej výške a nepochopiteľne nepriznal náhradu za ďalšie požadované obdobie...

Porušovatelia   neposkytli   v tejto   časti   uplatnených   nárokov   sťažovateľke   súdnu ochranu   aj   tým,   že   nárok   sťažovateľky,   ktorý   požadovala   titulom   nákladov   liečenia   – opatrovného, zamietli aj z dôvodu, že podľa ich názoru, táto náhrada bola kompenzovaná poskytnutou   náhradou   za   škodu   na   zdraví...   iným   rozhodnutím   súdu   v konaní 17 C 314/2004...

Aj   v časti   uplatneného   nároku   titulom   strany   na   zárobku   po   skončení   PN porušovatelia   porušili   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu.   Podľa   §   132   OSP   sú porušovatelia povinný sa vysporiadať so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo najavo a čo účastníci tvrdia, ak to má vzťah k prejednávanej veci. Pokiaľ porušovatelia tieto zákonné povinnosti nedodržia buď preto, že sa s tvrdeniami účastníkov nezaoberajú vôbec, alebo sa s nimi   vysporiadajú   nedostatočne,   má   také   konanie   porušovateľov   za   následok   vadu konania, ktorá sa premieta do ústavne garantovaného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., do práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy... a čl. 36 Listiny... Porušovatelia   neposkytli   súdnu   ochranu   sťažovateľke   aj   v tej   časti   rozhodnutia, ktorou   zamietli   nárok   sťažovateľky   na   vecnú   škodu   s poukazom   na   to,   že   sťažovateľka kvalifikovaným   spôsobom   uplatnenú   škodu   nepreukázala,   a teda   neuniesla   dôkazné bremeno.   Toto   neposkytnutie   súdnej   ochrany   spočíva   jednak   v tom,   že   porušovatelia v rozhodnutiach vôbec neodôvodnili, ako k takému záveru došli, keď z postupu samotného odporcu vyplynulo, že uplatnený nárok v celom rozsahu uznal, ale odpočítal amortizáciu a sťažovateľka sa domáhala len odpočítanej amortizácie, pretože nárok sťažovateľky, čo do dôvodu   i výšky   bol   odporcom   nielen   uznaný,   ale   i finančné   vysporiadaný,   a to   tak,   že z uznanej sumy bola bezdôvodne odpočítaná amortizácia.“

Sťažovateľka   v petite   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 209/2004-439 z 8. júla 2010 a rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 229/2010-482 z 26. septembra 2012 bolo porušené jej „základné právo na súdnu   ochranu   podľa   čl.   36   Listiny...   a podľa   čl.   46   Ústavy...   v spojení   s čl.   6   ods.   1 Dohovoru...“, aby napadnuté rozhodnutia týchto súdov zrušil a prikázal „opätovne vo veci rozhodnúť“ a aby sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 281,02 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená, že ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa   svojich   práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia „základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 36 Listiny... a podľa čl. 46 Ústavy... v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“ rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   15   C   209/2004-439   z 8.   júla   2010 a rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 229/2010-482 z 26. septembra 2012.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovateľka takto vymedzeným petitom nedostatočne vymedzila hranice, v ktorých žiada realizovať ústavný prieskum dodržiavania jej práv v konaniach realizovaných všeobecnými súdmi. Základné právo domáhať sa súdnej ochrany   je   totiž   vyjadrené   v čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktorý   je   primárnou   ústavnou   bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie   právnej   ochrany,   a   tým   aj   „bránou“   do ústavnej   úpravy   jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu (I. ÚS 22/03). Medzi obsahom základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť. Vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti ústavný súd preto ustálil, že sťažovateľka sťažnosťou napáda porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Preskúmaniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému   porušeniu   označených   práv   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity vyjadrený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že   každá   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   požiadať o ochranu   tohto   práva   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý pred uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý (na základe odvolania sťažovateľky) rozsudok okresného súdu potvrdil. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   Vychádzajúc   zo   sťažnostných   námietok   ústavný   súd   konštatuje,   porušenie označených práv, resp. neposkytnutie súdnej ochrany krajským súdom vidí sťažovateľka v nesprávnom právnom posúdení veci a nesprávnych skutkových zisteniach vyplývajúcich z vykonaného   dokazovania.   V podstate   rovnaké   námietky   sťažovateľka   uplatnila   už vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 209/2004-439 z 8. júla 2010, na základe ktorého krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co 229/2010-482 z 26. septembra 2012 prvostupňový rozsudok potvrdil (pozri I. časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, pozn.).V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie týchto základných práv nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne   závery   nie   sú   svojvoľné,   neudržateľné   a   že   neboli   prijaté   v   zrejmom   omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05,   I. ÚS 352/06).   Okrem   toho   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktoré   ústavný   súd nepovažoval za potrebné detailne citovať, vyplýva, že krajský súd sa podrobne zaoberal odvolacími   námietkami   oboch   účastníkov   konania   vo   vzťahu   k jednotlivým   nárokom uplatňovaných sťažovateľkou.

Ústavný súd konštatuje, že v rámci posúdenia zisteného a ustáleného skutkového stavu krajský súd na základe konkrétnych faktov zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoje právne závery, ktorými sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvého   stupňa.   Jeho   závery   v napadnutom   rozhodnutí   možno   považovať   z   ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné, opierajúce sa o konkrétne skutočnosti vyplývajúce z vykonaného   dokazovania.   Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   nemožno   výklad a interpretáciu   zákonov (t.   j.   zákona   č.   381/2001   Z.   z. o   povinnom   zmluvnom   poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   Občianskeho   zákonníka,   ako   aj Občianskeho   súdneho   poriadku),   ktorú   krajský   súd   v   danom   prípade   zvolil,   považovať za arbitrárnu,   teda   zásadným   spôsobom   popierajúcu   znenie   právnych   noriem aplikovateľných v danej veci. Ústavný súd sa preto nedomnieva, že by závery krajského súdu   v   predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   nezlučiteľné   so   sťažovateľkou označenými   článkami   ústavy,   listiny   a dohovoru,   teda   že   by   z   jeho   strany   nebola sťažovateľke poskytnutá súdna ochrana ústavne konformným spôsobom.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013