znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 184/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Š.   a B.   Š.,   K.,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   I.   R., Advokátska   kancelária, K.,   vo veci namietaného porušenia ich   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Cdo 192/2010 z 20. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. a B. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. apríla 2011 doručené faxové podanie doplnené písomnou sťažnosťou doručenou 6. apríla 2011 J. Š. a B. Š. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 192/2010 z 20. januára 2011.

Sťažovatelia ako navrhovatelia návrhom podaným na Okresnom súde Poprad (ďalej len „okresný súd“) z 18. apríla 2008 žiadali zveriť maloletú S. C. (ďalej len „dieťa“) do ich náhradnej starostlivosti. Sťažovatelia v návrhu uviedli, že ako starí rodičia dieťaťa sa o ňu starajú   od   marca   2001.   Okresný   súd   po   vykonaní   rozsiahleho   dokazovania   (vrátane znaleckého dokazovania, pozn.) vo veci meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 14 P 80/2008 z 24. novembra 2009 tak, že návrh sťažovateľov (ako starých rodičov, pozn.) zamietol.Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   včas   odvolanie,   o   ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 CoP 2/2010 z 24. februára 2010 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia   podali   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   v   ktorom   vytýkali odvolaciemu   súdu,   že   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   nevysporiadal   s   dôkazmi predloženými v odvolacom konaní, ktoré sťažovatelia nemohli predložiť do rozhodnutia prvostupňového   súdu   a   ktoré   podľa   ich   názoru   boli   spôsobilé   zásadným   spôsobom spochybniť závery prvostupňového súdu. Prípustnosť dovolania sťažovatelia odvodzovali od ustanovenia § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   tvrdili,   že postupom   odvolacieho   súdu   im   bola odňatá   možnosť   konať,   a   to   tým,   že   krajský   súd   nerešpektoval   ich   právo   na   riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   192/2010   z   20.   januára   2011   dovolanie sťažovateľov odmietol.

Sťažovatelia svoju sťažnosť podanú ústavnému súdu odôvodnil v zásade totožnými argumentmi ako svoje dovolanie zo 14. júla 2010.

Najvyššiemu súdu vytýkajú, že napadnuté uznesenie je „zjavne arbitrárne a majúce za následok porušenie práv sťažovateľov zakotvených ústavou i dohovorom“.

Sťažovatelia   vyslovujú   názor   a   argumentujú,   že „nezodpovedanie   pre   vec podstatných otázok nastolených sťažovateľmi, teda podľa názoru sťažovateľov nesporne vedie... k záveru o tom, že nie je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces...

Kľúčová   argumentácia   dovolacieho   súdu,   na   ktorej   je   založené   napadnuté rozhodnutie   je   podľa   názoru   sťažovateľov   zjavne   arbitrárna   a   z   ústavného   hľadiska neakceptovateľná. Odporca nepreskúmal riadne dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu, nevysporiadal sa s tvrdenými dôvodmi dovolania a vec podľa názoru sťažovateľov nesprávne právne posúdil.

Odporca tým, že v napadnutom uznesení vec posúdil tak, že sama skutočnosť, že v konaní   prípadne   došlo   k   procesnej   vade   -   nepreskúmateľnosť   rozhodnutia,   nemôže v danom prípade založiť prípustnosť dovolania sťažovateľov, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.,   odňal sťažovateľom právo na to,   aby za splnenia podmienok prípustnosti dovolania bola ich vec predmetom meritórneho rozhodnutia dovolacím súdom.

Podľa názoru sťažovateľov boli splnené zákonné podmienky prípustnosti dovolania proti   rozhodnutiu   krajského   súdu,   ktorá   jej   bola   rozhodnutím   odporcu   odňatá   a   preto považujú   rozhodnutie   odporcu   za   nesprávne,   argumentáciu   v   ňom   uvedenú   za   zjavne arbitrárnu a z ústavného hľadiska neakceptovateľnú.“.

V závere sťažnosti sťažovatelia navrhujú prijať sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodnúť týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľov - na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 192/2010 zo dňa 20.01.2011, porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľov.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   3Cdo   192/2010   zo   dňa   20.01.2011   a   vracia   vec   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

4. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 192/2010 z 20. januára 2011. Ťažiskom argumentácie sťažovateľov je ich   právny   názor,   že „boli   splnené   zákonné   podmienky   prípustnosti   dovolania   proti rozhodnutiu   krajského   súdu“, a   keď   najvyšší   súd   odmietol   ich   dovolanie ako   procesne neprípustné, „sťažovateľom   bolo   odňaté   právo   na   to,   aby   za   splnenia   podmienok prípustnosti   dovolania   bola   ich   vec   predmetom   meritórneho   rozhodnutia   najvyššieho súdu“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah čl. 6 ods. 1 dohovoru k čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavodarca formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy vyjadril   zhodu   zámerov   vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s   právnym   režimom   súdnej ochrany podľa dohovoru (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 279/09). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný   súd   v   rozsahu   sťažnostného   petitu   preskúmal   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vzhľadom   na   predmet   konania (konanie o zverenie do náhradnej osobnej starostlivosti) osobitne poukázal na § 238 ods. 4 OSP,   pričom   konštatoval, že   v   posudzovanom   prípade   nešlo   o   žiadnu   z výnimiek   tam upravených,   v   dôsledku   čoho   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu „vykazuje   znaky rozsudku, v prípade ktorého je procesná prípustnosť dovolania vylúčená priamo zo zákona § 238 ods. 4 O.s.p.“.

Vzhľadom na procesnú neprípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 1 až 4 OSP sa najvyšší   súd   zaoberal   skúmaním   existencie   závažných   procesných   vád   spôsobujúcich vydanie zmätočného rozhodnutia v zmysle § 237 OSP, pričom s ohľadom na dovolacie námietky sťažovateľov sústredil svoju pozornosť na skúmanie otázky, či postupom súdu bola sťažovateľom odňatá možnosť konať, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.

Najvyšší   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že „na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol   v   Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky   ako judikát   R   111/1998   uverejnený   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateťný".   Právna   kvalifikácia   nepreskúmateľnosti   súdneho   rozhodnutia   súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z ďalších   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (viď   napríklad   rozhodnutia sp. zn.  ,1   Cdo   140/2009,   2   M   Cdo   18/2008,   3   Cdo   249/2008,   3   Cdo   9/2009, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009, a 5 Cdo 290/2009).

Podľa   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   preto   sama   skutočnosť,   že   v   konaní prípadne došlo k procesnej vade tejto povahy (nepreskúmateí'nosť rozhodnutia), nemôže v danom prípade založiť prípustnosť dovolania dovolateľov, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.

Navyše   odvolací   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   uviedol   stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne   závery.   Prijaté   právne   závery   primerane   vysvetlil.   Z   odôvodnenia   napadnutého rozsudku   odvolacieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť,   ani   taká   aplikácia   príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej- republiky dospel k názoru, že skutkové a právne závery   odvolacieho   súdu   nie   sú   v   danom   prípade   zjavne   neodôvodnené   a   nezlučiteľné s čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   že   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého rozsudku   odvolacieho   súdu   ako   celok   spĺňa   parametre   zákonného   odôvodnenia   (§   157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov.

Dovolatelia odvolaciemu súdu vytýkajú, že nevykonal nimi navrhnuté a predložené dôkazy (znalecký posudok MUDr. T. R. zo 7. decembra 2009 č. 20/2009 a lekárska správa zo 4. decembra 2009 vyhotovená MUDr. T. R.). Dovolací súd k tejto námietke uvádza, že k procesným   právam   účastníka   nepatrí,   aby   bol   súdom   vykonaný   každý   ním   navrhnutý dôkaz. Ak súd prípadne aj rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).   Ak   súd   niektorý   dôkaz   nevykoná,   môže   to   viesť   nanajvýš   k   jeho   nesprávnym skutkovým záverom (pozn.: dovolací súd neskúmal, či v danej veci išlo o tento prípad), pôjde o rozhodnutie vecne nesprávne; sama táto okolnosť ale nevedie k záveru o procesnej vade   konania   v   zmysle   §   237   O.s.p.   zakladajúcej   prípustnosť   dovolania   podľa   tohto ustanovenia.“.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   rozhodne   nevykazuje   znaky svojvoľnosti   alebo   arbitrárnosti   a   závery   v   ňom   uvedené   v   súvislosti   s   rozhodovaním o prípustnosti   dovolania   sťažovateľov   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   nie   sú   ústavne neudržateľné, tak ako to tvrdia sťažovatelia. Najvyšší súd v napadnutom uznesení podľa názoru   ústavného   súdu   primeraným   spôsobom   reagoval   na   námietky   sťažovateľov a vysvetlil dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie, preto toto rozhodnutie nemožno považovať za arbitrárne, respektíve nepreskúmateľné. Prípustnosť dovolania sťažovatelia založili na tvrdení, že postupom súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237   písm.   f)   OSP.   Odôvodňovali   to   jednak   nepreskúmateľnosťou   odôvodnenia právoplatného   rozsudku   krajského   súdu   (sp.   zn.   15   CoP   2/2010   z   24.   februára   2010) a jednak tým, že krajský súd nevykonal nimi navrhnuté dôkazy, ktoré nemohli uplatniť v konaní pred   okresným   súdom.   Najvyšší   súd   na   prvú   námietku   sťažovateľov   reagoval uvedením judikátu č. R111/1998, podľa ktorého nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa v rámci dovolacieho konania zakladá len tzv. inú vadu konania, ktorou možno dovolanie odôvodniť, nie však založiť prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. V okolnostiach posudzovaného prípadu sa už najvyšší súd vzhľadom na uvedenú klasifikáciu uplatnenej dovolacej námietky sťažovateľov nemusel ňou zaoberať z vecnej stránky, pretože táto nebola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania. Napriek tomu najvyšší súd sa vyjadril k namietanej arbitrárnosti odôvodnenia právoplatného rozsudku krajského súdu a dospel k záveru, že „odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu   ako   celok   spĺňa   parametre   zákonného   odôvodnenia   (§   157   ods.   2   O.s.p.)“. Z uvedeného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   zaoberal   a   vysporiadal   s   touto   námietkou sťažovateľov. Na druhý argument alebo dôvod uvedený v dovolaní sťažovateľov, že krajský súd   nevykonal   nimi   navrhnuté   dôkazy,   najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia uviedol, že „k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý dôkaz“.   Ďalej tiež konštatoval, že ak súd nevykoná niektorý z navrhovaných dôkazov, táto okolnosť sama osebe nevedie k záveru o procesnej vade konania v zmysle § 237   OSP   zakladajúcej   prípustnosť   dovolania.   Najvyšší   súd   preto   dospel   k   záveru o procesnej   neprípustnosti   dovolania   z   dôvodov   uvedených   sťažovateľmi   v   dovolaní. V okolnostiach   posudzovaného   prípadu,   keď   prvostupňovým   súdom   bolo   vykonané rozsiahle   dokazovanie   vrátane   znaleckého,   pričom   okresný   prokurátor   a   opatrovník maloletého   dieťaťa   považovali   rozsudok   prvostupňového   súdu   za   zákonný   a   riadne odôvodnený   a   navrhovali   ho   potvrdiť,   s   ktorým   nesúhlasili   len   sťažovatelia   a   otec maloletého dieťaťa, ktorý si založil vlastnú rodinu a po rokoch nezáujmu sa začal vôbec stretávať   s   vlastnou   dcérou,   ústavný   súd   považoval   záver   najvyššieho   súdu   za   ústavne akceptovateľný.   Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   najvyšší   súd   postupoval   v   súlade s relevantnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   ústavne akceptovateľným   spôsobom   interpretoval   a aplikoval,   preto   aj   jeho   právne   závery   sú ústavne akceptovateľné. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľov sú v tomto smere neopodstatnené.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   tiež   opakovane   judikoval,   že   pokiaľ   preskúmanie   postupu   alebo rozhodnutia   orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   základného   práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na   ďalšie   konanie,   sťažnosť   sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov nezaoberal.

Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   v   uvedených   okolnostiach   prípadu   si sťažovatelia sami v rámci svojich dispozičných práv zvolili postup, pri ktorom sa so svojimi námietkami proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu obrátili na najvyšší súd ako súd dovolací. Pre prípad sťažnosti podanej na ústavnom súde sa tak vystavili riziku, že dovolanie   bude   v   dôsledku   taxatívneho   vymedzenia   dôvodov   jeho   prípustnosti v ustanoveniach § 236 a nasl. OSP odmietnuté, čo sa aj stalo. V dôsledku tohto postupu už nebolo možné preskúmať námietky sťažovateľov proti postup krajského súdu, v ktorom sťažovatelia primárne badali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2011