znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 184/09-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7. júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. K. V., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. J., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie jej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice I   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 25 C 608/99   a Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Co/213/2007   po   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. II. ÚS 281/06 z 8. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. K. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2009 doručená   sťažnosť MUDr.   K.   V. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 608/99 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co/213/2007 po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 281/06 z 8. novembra 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   žalobca   podal   proti   sťažovateľke 11.   februára   1998 na okresnom súde návrh na začatie konania o zaplatenie 3 966,80 Sk.

Okresný súd 17. februára 2005 vyhlásil rozsudok, ktorý krajský súd „uznesením z 13. októbra 2005, č. k. 1 Co/166/2005-163 rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie“.

Okresný súd 3. apríla 2007 vyhlásil rozsudok sp. zn. 25 C/608/1999, ktorým žalobu zamietol. Dňa 1. júna 2007 podal proti rozsudku odvolanie žalobca.

Žiaden ďalší relevantný úkon vo veci nebol vykonaný. Vec nie je dosiaľ právoplatne skončená.

Sťažovateľka na základe uvedeného tvrdí, že v jej „právnej veci porušitelia mojich práv nekonali a stále nekonajú bez zbytočných prieťahov a takisto mám dôvodne za to, že moja vec skutočne nie je prerokovaná v primeranej lehote ak po viac ako 11 rokoch dosiaľ vec nie je právoplatne skončená. Viaceré procesné úkony, ako napr. nariadenie znaleckého dokazovania, boli celkom zjavne neúčelné, takisto výsluchy svedkov a žalobcu boli   uskutočňované   nesprávne,   pretože   ich   bolo   nutné   opätovne   podrobne   vypočuť, na čo poukázal   aj   Krajský   súd   v   Košiciach   v   uznesení   zo   dňa   13.   októbra   2005, č. k. 1 Co/166/2005 (str. 8 uznesenia). Poukazujem pri tom na tú skutočnosť, že posledný svedok vo veci bol vypočutý na pojednávaní dňa 22. júna 2000, znalecké dokazovanie bolo ukončené podaním znaleckého posudku zo dňa 5. decembra 2002...

Ja   som   sa   už   na   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   obrátila   so   sťažnosťou z 13. septembra   2006.   O   mojej   sťažnosti   rozhodol   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky nálezom z 8. novembra 2006, č. k. II. ÚS 281/06-22, pričom vyslovil, že moje právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   25   C/608/1999   porušené   bolo.   Zároveň   Ústavný   súd   Slovenskej republiky prikázal Okresnému súdu Košice I konať bez zbytočných prieťahov.

Aj   napriek   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   moja   právna   vec   nie   je po uplynutí ďalších 30 mesiacoch dosiaľ rozhodnutá...“.

Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C/608/1999 a Krajský súd v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Co/213/2007 porušili základné   právo MUDr. K. V., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a aby sa jej vec prejednala v primeranej lehote podlá článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. MUDr. K. V. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7.700 EUR, ktoré sú jej Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. MUDr.   K.   V. priznáva náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   celkovej   sume 245,56 EUR...,   ktorú   sú   jej   Okresný   súd   Košice I a   Krajský   súd   v   Košiciach   povinní spoločne   a   nerozdielne   uhradiť   na   účet   advokáta   JUDr.   M.   J.   do   2   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   posúdenie,   či   v konaniach   vedených okresným súdom pod sp. zn. 25 C 608/99 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co/213/2007 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase po rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 181/06 z 8. novembra 2006.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

Ústavný   súd   v súvislosti   s postupmi   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v období od vydania nálezu sp. zn. II. ÚS 181/06 z 8. novembra 2006 (doručeného okresnému súdu 4. decembra 2006) zistil zo spisu okresného súdu tento priebeh a stav označeného konania:

Dňa 14. decembra 2006 okresný súd určil termín pojednávania na 6. február 2007, ktoré bolo odročené pre neúčasť účastníkov a právnej zástupkyne žalobcu na 12. marec 2007.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   3.   apríl   2007   pre   neúčasť   svedkyne,   ktorá sa ospravedlnila.   Na   tomto   pojednávaní   vykonal   okresný   súd   dokazovanie   a vo   veci rozhodol tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie 1. júna 2007 a spis bol postúpený krajskému súdu 13. júna 2007.

Krajský   súd   vyzval   4.   septembra   2007   právneho   zástupcu   sťažovateľky, aby sa vyjadril k odvolaniu žalobcu v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Výzva mu bola doručená 12. septembra 2007. Následne sťažovateľka osobne nahliadla do súdneho spisu na krajskom súde 3. októbra 2007, z ktorého jej bolo umožnené vyhotoviť fotokópie listín.

Dňa   7.   januára   2008   bolo   krajskému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľky k odvolaniu žalobcu, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok prvostupňového súdu odvolací súd potvrdil.

Dňa 12. februára 2009 určil termín verejného vyhlásenia rozsudku na 19. február 2009 a oznámenie o tejto skutočnosti zverejnil na úradnej tabuli krajského súdu.

Dňa 19. februára 2009 krajský súd vyhlásil rozsudok, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu. Rozhodnutie krajského súdu a spis bol doručený okresnému súdu 25.   marca   2009,   ktorý   dal   pokyn   8.   apríla 2009 doručiť   rozhodnutie odvolacieho   súdu účastníkom konania.

Z   petitu   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   vyplýva   požiadavka   sťažovateľky vysloviť porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť v označených konaniach okresného súdu   a   krajského   súdu.   Napriek   tomu,   že   z odôvodnenia   sťažnosti   nevyplýva   žiadna konkrétna   argumentácia   na   podporu   vyslovenia   takéhoto   záveru,   okrem   skutočnosti, že návrh na začatie konania bol podaný pred 11 rokmi, pričom ústavný súd už v roku 2006 vyslovil, že v konaní boli spôsobené prieťahy, ústavný súd pristúpil k posúdeniu možného porušenia tohto základného práva sťažovateľa všeobecnými súdmi.

1. V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom ústavný súd konštatuje, a vyplýva to z prehľadu jeho procesného postupu, že po doručení nálezu ústavného súdu (4. december 2006)   okresný   súd   vo   veci   samej   nepochybne   konal   (nariadil   ihneď   tri   pojednávania) a už 3. apríla 2007,   teda   po   piatich   mesiacoch   vo   veci   samej   rozhodol   v prospech sťažovateľky, keď žalobu žalobcu zamietol. Okresnému súdu teda nemožno vytknúť žiadnu nečinnosť a ani iné nedostatky v jeho postupe v tomto období. Navyše, v čase podania tejto sťažnosti   (14.   apríla   2009)   nemohol   ani   zásadne   ovplyvniť   priebeh   konania,   pretože už predtým iba doručoval rozhodnutie krajského súdu účastníkom konania (8. apríl 2009).

Ústavný súd zistil, že postup okresného súdu od vydania nálezu bol bezprieťahový, jednotlivé   úkony   vykonával plynule a   jeho postup   nemožno   kvalifikovať ako   zbytočné prieťahy   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   III.   ÚS   30/03)   a z toho   dôvodu nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k postupu okresného súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. I. ÚS 197/03 a I. ÚS 38/04).

2. Čo   sa   týka   namietaného   postupu   vo   vzťahu   ku krajskému   súdu,   treba   uviesť, že sťažnosť sťažovateľky nemá zákonom predpísané náležitosti z dôvodu, že nie je vôbec odôvodnená. Sťažovateľka iba v úvode, resp. petite svojej sťažnosti uvádza, že aj postupom tohto súdu došlo k porušeniu jej označených práv.

Okrem toho z obsahu sťažnosti a ani jej príloh nie je zrejmé, či sťažovateľka podala na postup krajského súdu sťažnosť na prieťahy podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi krajského súdu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Keďže   zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   nevyplýva,   že   by   sťažovateľka   (zastúpená advokátom) účinne využila označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch vo vzťahu k údajnej nečinnosti krajského súdu, a súčasne nepreukázala, že túto podmienku nesplnila z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   [§ 53   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne napr. III.   ÚS   197/05,   III. ÚS   13/06)],   ústavný   súd   jej   sťažnosť   odmietol   v tejto   časti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, resp. pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   ústavný   súd   k tomu   poznamenáva,   že   sťažovateľka   sama   spôsobila predĺženie   konania   na   krajskom   súde   hneď   na   začiatku,   pretože   na   jeho   výzvu zo 4. septembra 2007 nereagovala v stanovenej lehote 10 dní (jej právny zástupca výzvu prevzal 12. septembra 2007), ale až o tri mesiace neskôr (vyjadrenie doručila 7. januára 2008).   Potom   sa   o svoju   vec   vôbec   nezaujímala,   pričom   krajský   súd,   ako   vyplýva z prehľadu úkonov, už 19. februára 2009 vyhlásil rozsudok, ktorý nadobudne právoplatnosť po jeho doručení účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009