znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 184/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. H., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   26   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických právach a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd „nadobudnutím účinnosti zákona č. 210/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a zákona č. 211/2006 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskorších predpisov“ za účasti Národnej rady Slovenskej republiky, Nám. A. Dubčeka 1, Bratislava, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. H,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2006 doručená   sťažnosť   JUDr.   P.   H.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. R. H., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) „nadobudnutím účinnosti zákona č. 210/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a zákona č. 211/2006 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č.   372/1990 Zb.   o priestupkoch v znení neskorších predpisov“ (ďalej len „ústavný zákon“ a „zákon“). Za porušiteľa svojich práv sťažovateľ označil Národnú radu Slovenskej   republiky,   Námestie   Alexandra   Dubčeka   1,   Bratislava   (ďalej   len   „národná rada“). Ústavný súd rešpektuje sťažovateľovu vôľu, ktorý svoje podanie pokladá za ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy v spojení s § 49 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľ tvrdí, že prijatím ústavného zákona a zákona „... poslanci Národnej rady SR   schválili   možnosť   prejednať   a rozhodnúť   len o takom priestupku   poslanca Národnej rady SR,   o ktorom tak   ustanoví zákon.   Tým   si   de facto   a de   iure sami   sebe   implicitne potvrdili svoju osobnú priestupkovú imunitu, čím hrubo porušili Ústavou a medzinárodnými dohovormi zaručený princíp rovnosti občanov pred zákonom, princíp nediskriminácie, ako aj viaceré princípy právneho štátu“.

Sťažovateľ rozsiahlo argumentuje, že priestupková imunita poslancov nie je potrebná pre   dosiahnutie   účelu   imunity   v podmienkach   Slovenskej   republiky   a porušuje   rovnosť občanov.   Svoju   argumentáciu   opiera   o medzinárodné   zmluvy   a o judikatúru   ústavného súdu.

Právomoc ústavného súdu rozhodnúť o jeho sťažnosti podľa čl. 127 ústavy opiera o spojenie dvoch téz. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený a povinný chrániť   základné   práva   a slobody,   alebo   ľudské   práva   a základné   slobody   podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Sťažovateľ nemá v právnom poriadku Slovenskej republiky okrem sťažnosti podľa čl. 127 ústavy „žiadne iné účinné právne prostriedky na ochranu svojich základných práv a slobôd...“

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález   nasledovného   znenia: „nadobudnutím   účinnosti   zákona   č.   210/2006   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a zákona č. 211/2006 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov boli porušené základné práva JUDr. P. H. zakotvené v čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v článku 26 Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   a článku   14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona o ústavnom súde. Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde predpísané náležitosti, či nie je neprípustná, podaná   oneskorene   alebo   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   to,   či   nie   je   zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd zistil, že porušenie označených práv vidí sťažovateľ v „nadobudnutí účinnosti“ ústavného   zákona   a zákona   preto,   lebo   podľa   jeho   tvrdenia   ústavný   zákon a zákon svojím obsahom porušujú ním označené práva. Jeho argumentácia spočíva v tvrdení a zdôvodňovaní   obsahového   nesúladu   ústavného   zákona   a zákona   s ustanoveniami medzinárodných   zmlúv a ústavy zakotvujúcimi tie práva sťažovateľa, ktorých porušenie namieta.

Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 66/01 vyslovil: „Žiadne z konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania (konaní), pretože   ústavná   a zákonná   úprava   konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky upravuje   konania   výlučne   ako   samostatné   konania,   v   rámci   ktorých   nie   je   prípustné uskutočniť   iné   konanie   alebo   iným   konaním   nahradiť   to   konanie,   ktoré   je   určené   na konkrétnu ochranu základných práv a slobôd.“ Konaním o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy sa možno chrániť len proti porušeniam práv individuálnymi, ale nie normatívnymi právnymi aktmi. Na ochranu pred porušením práv priamo normatívnym právnym aktom je určené konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy a § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ ako fyzická osoba však nepatrí medzi subjekty oprávnené podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) v spojení s § 37 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ sa v konaní o sťažnosti domáha ochrany pred údajným porušením jeho práv priamo normatívnym právnym aktom, ústavným zákonom a zákonom, čiže niečoho, o čom   ústavný   súd   nemôže   v tomto   type   konania   konať   a rozhodnúť.   Samotným „nadobudnutím účinnosti“ ústavného zákona a zákona zjavne nemohlo dôjsť k zásahu do sťažovateľových   práv.   K takémuto   zásahu   mohlo   dôjsť   len   obsahom   ústavného   zákona a zákona, ktorý však ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ústavy posudzovať.

Preto   je   sťažnosť   zjavne   neopodstatnená.   Jej   zjavná   neopodstatnenosť   spočíva v rozpore medzi typom konania pred ústavným súdom, ktorý sťažovateľ zvolil, a obsahom sťažnosti. Ak by ústavný súd posúdil sťažovateľovo podanie ako návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov (čl. 125 ústavy), tak by ho musel odmietnuť ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2006