znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 184/05-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. januára 2006 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť P. B., M. B. a M. B., všetci bytom B., právne zastúpených advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namietajú porušenie ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 32 P 281/98, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo P. B., M. B. a M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   Banská   Bystrica   v konaní vedenom pod sp. zn. 32 P 281/98   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica p r i k a z u j e,   aby   v konaní   sp.   zn. 32 P 281/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Banská   Bystrica p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   M.   B. p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   50   000   Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Banská   Bystrica p o v i n n ý   v yplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. M. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Banská   Bystrica p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Banská Bystrica j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia P.   B.,   M.   B.   a M.   B.   vo   výške   12   270   Sk   (slovom   dvanásťtisícdvestosedemdesiat slovenských korún) na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. Ľ., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti P. B., M. B. a M. B.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2005 doručená sťažnosť P. B., M. B. a M. B., všetci bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), právne zastúpených   advokátkou   JUDr.   E.   Ľ.,   B.,   ktorou   namietajú   porušenie   ich   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 13 C 405/98 a sp. zn. 32 P 281/98.

Porušenie svojich práv vidia sťažovatelia v nasledovnom, nimi opísanom skutkovom stave.

Dňa 3. decembra 1998 podal otec sťažovateľov na okresnom súde návrh na zníženie výživného   naposledy   určeného   v súdnom   konaní   o rozvode   manželstva   rodičov sťažovateľov v roku 1989.

Matka sťažovateľov vzájomným návrhom z 5. januára 1999 požiadala okresný súd o zvýšenie vyživovacej povinnosti otca na všetky tri deti – sťažovateľov. Predmetná vec je vedená na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 405/98 a pod sp. zn. 32 P 281/98.

Sťažovatelia poukazujú na to, že okresný súd vo veci doteraz nerozhodol, a to aj napriek   viacerým   sťažnostiam   zo   strany   účastníkov   konania.   Okresný   súd   len   listom zo 6. septembra 2004 oznámil matke sťažovateľov, že jej sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 32 P 281/98 je dôvodná, vo veci boli opätovne zistené prieťahy, za ktoré bola zákonná sudkyňa opakovane upozornená.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd

- deklaroval   porušenie ich   základného práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 405/98 a pod sp. zn. 32 P 281/98,

- prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 405/98 a pod sp. zn. 32 P 281/98 konať bez zbytočných prieťahov,

- priznal   každému   zo   sťažovateľov   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100 000 Sk a zaviazal okresný súd uhradiť im trovy právneho zastúpenia vo výške 12 270 Sk.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú tým,   že   okresný   súd   koná   so   zbytočnými   prieťahmi   v takom   citlivom   spore,   ktorého predmetom je určenie ich výživného zo strany otca, najmä ak sú naň existenčne odkázaní. Ústavný súd 22. júna 2005 sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorou namietajú porušenie ich   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   okresným   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 32 P 281/98, prijal na ďalšie konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 184/05. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľov odmietol ako podanú oneskorene.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 2. septembra 2005. Jeho obsahom bola len opísaná chronológia vo veci vykonaných úkonov bez príslušného záveru, či v konaní došlo k prieťahom zo strany súdu.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľov, vyjadrenia predsedníčky okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 32 P 281/98 zistil nasledovný priebeh a stav konania.

Predmetom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 32 P 281/98 je nárok sťažovateľov na zvýšenie výživného (na základe návrhu podaného 11. januára 1999 matkou sťažovateľov), ako aj tomu predchádzajúci návrh otca sťažovateľov z 3. decembra 1998 na zrušenie   vyživovacej   povinnosti,   a to   spätne   od   2.   novembra   1995,   odkedy   ako nezamestnaný   je   evidovaný   na   úrade   práce   a údajne   nie   je   schopný   plniť   vyživovaciu povinnosť   v rozsahu,   v akom   ho   zaviazal   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   15   C   118/88 z 29. júna   1989   o rozvode   manželstva   a úprave   práv   a povinností   rodičov   k maloletým deťom.

Okresný súd už 15. decembra 1998 listom požiadal Okresný úrad práce v K., aby mu podal informáciu o žalovanom, či je hlásený ako nezamestnaný v jeho evidencii,   v akej výške poberá podporu v nezamestnanosti. S dožiadaním, či žalovaný je poberateľom dávok sociálnej pomoci, sa okresný súd obrátil toho istého dňa aj na Okresný úrad sociálnych vecí v K.

V období od 16. decembra 1998 do 31. marca 1999 okresný súd vykonával úkony nevyhnutné pre rozhodnutie o žalobe sťažovateľov. Tieto spočívali vo vydaní uznesenia o ustanovení   opatrovníka   –   odboru   sociálnych   vecí   Okresného   úradu   v B.   (ďalej   len „okresný úrad“) pre maloletých sťažovateľov M. a M. (16. decembra 1998), vo vyzvaní účastníkov,   aby   sa   vyjadrili   k vzájomným   návrhom,   v   dožiadaní   okresného   úradu o prešetrenie   pomerov   v rodine   sťažovateľov   (15.   januára   1999),   v urgovaní   Okresného úradu sociálnych vecí v K. o podanie správy o žalovanom, v pojednávaní vo veci (18. marca 1999),   zabezpečovaní   listinných   dôkazov   (o   majetkových   pomeroch,   o príjme   rodičov sťažovateľov) do spisu, a to od účastníkov konania a Krajského úradu v B.

Od   31.   marca   1999   bol   okresný   súd   vo   veci   nečinný   až   do   23.   júna   2000 (15 mesiacov), keď vytýčil pojednávanie na 18. júl 2000. Ďalej už vo veci konajúci iný sudca viackrát nariadil pojednávanie (18. júla 2000, 10. augusta 2000, 7. septembra 2000), ako   aj   zabezpečoval   listinné   dôkazy   o majetkových   pomeroch   účastníkov   konania   od okresného úradu, ako aj od Krajského úradu v B. Ostatné pojednávanie konané 7. septembra 2000 okresný súd odročil za účelom, aby dožiadaný Okresný súd Bratislava II vykonal výsluch   matky   sťažovateľov,   ktorá   o tento   úkon   požiadala   z dôvodu   dlhodobého vykonávania zamestnania v B.

Od 7. septembra 2000 bol okresný súd vo veci opäť nečinný. Až po viac ako troch rokoch   vytýčil   8.   decembra   2003   pojednávanie   na   15.   január   2004   a predvolal   naň účastníkov konania. V súvislosti s predmetným predvolaním vyslovila matka sťažovateľov prekvapenie, že napriek tomu, že mala byť vypočutá dožiadaným súdom v B., takmer po 4 rokoch jej bolo doručené predvolanie za rovnakých podmienok (na pojednávanie do B.). Zároveň matka sťažovateľov oznámila okresnému súdu, že aj po piatich rokoch od podania návrhu   ani   jeden   z jej   synov   nie   je   zárobkovo   činný,   všetci   sa   pripravujú   na   budúce povolania, a predložila splnomocnenie na zastupovanie svojich synov v súdnom konaní.

Pre neprítomnosť žalovaného aj matky sťažovateľov bolo odročené pojednávanie nariadené na 15. január 2004, ako aj na 3. február 2004.

Až   listom   z 3.   septembra   2004   okresný   súd   zaslal   dožiadanie   Okresnému   súdu Bratislava II o výsluch matky sťažovateľov. Ten z dôvodu miestnej príslušnosti (podľa ulice ubytovne uvádzanej matkou sťažovateľov ako miesto jej pobytu v B.) odstúpil dožiadanie Okresnému súdu Bratislava III.

Aj napriek viacerým urgenciám zo strany okresného súdu adresovaným Okresnému súdu Bratislava III (29. novembra 2004, 14. januára 2005, 7. marca 2005, 7. apríla 2005, 4. augusta 2005, 12. septembra 2005), jeho predsedovi   (7. apríla 2005, 16. mája 2005) a Krajskému súdu v Bratislave (17. júna 2005) požadovaný výsluch sa dožiadanému súdu aj napriek   jeho   úsiliu   nepodarilo   vykonať   pre   neprítomnosť   matky   sťažovateľov.   Tej   sa nepodarilo   doručiť   predvolanie   ani   na   jeden   z nariadených   termínov   výsluchu   napriek súčinnosti   poštovej   služby   a posledne   známeho   zamestnávateľa   (na   adrese   ubytovne   sa nezdržiavala, u uvádzaného zamestnávateľa už od 30. júna 2004 nepracovala). Z uvedeného dôvodu Okresný súd Bratislava III nevybavené dožiadanie s celým spisom 10. októbra 2005 vrátil okresnému súdu.

Okresný súd 14. decembra 2005 vytýčil termín pojednávania na 12. január 2005. Ostatným úkonom súdu bolo vykonanie dožiadania adresovaného Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v B. vo veci poberania dávok v hmotnej núdzi žalovaným.

Podaním   sťažnosti   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   (v   septembri   2004)   matka sťažovateľov pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu vyčerpala iné   právne   prostriedky,   ktoré   jej   zákon   na   ochranu   práv   jej   detí   poskytuje,   tak   ako   to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   zohľadňuje   ústavný   súd   právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup samotného súdu v jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci (II. ÚS 101/02).

Z hľadiska prvého kritéria rozhodovanie o výživnom nie je právne zložitou vecou, avšak často je zložitou vecou z hľadiska skutkového. Súd sa v podstate zaoberá skúmaním príjmu rodičov maloletých detí a ich majetku a podľa toho určí výšku výživného, ktoré je zaviazaný rodič povinný dieťaťu platiť. Metodika postupu všeobecných súdov vo veciach starostlivosti o maloletých je však dostatočne jasná a podporená stabilizovanou judikatúrou, preto pri sústredenom postupe súdu v konaní o výživnom bolo v ňom možné rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Z hľadiska hodnotenia podľa uvedeného kritéria matka sťažovateľov, ktorá ich v konaní zastupovala na strane   žalobcov,   ovplyvnila   dĺžku   konania   jednak   neúčasťou   (hoci   ospravedlnenou)   na viacerých pojednávaniach (štyroch), žiadosťou o jej výsluch na dožiadanom súde v B., kde bola zamestnaná, ako aj neoznámením údajov o jej aktuálnom mieste pobytu a neskoršieho zamestnania v B.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je správanie (postup) samotného súdu.

Ústavný súd zistil obdobia nečinnosti, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Ide predovšetkým o obdobie od 31. marca 1999, keď boli okresnému súdu doručené podklady   od   účastníkov   konania   a od   príslušných   orgánov   (za   účelom   zistenia   príjmov účastníkov), do 23. júna 2000, keď bol vytýčený termín druhého pojednávania vo veci a boli naň predvolaní účastníci konania (15 mesiacov).

Ďalšiu úplnú nečinnosť ústavný súd zistil od 7. septembra 2000, keď bolo odročené v poradí   štvrté   pojednávanie   za   účelom   vykonania   výsluchu   matky   sťažovateľov dožiadaným súdom v B., do 8. decembra 2003, keď okresný súd vykonal procesné úkony smerujúce k príprave ďalšieho pojednávania vo veci (39 mesiacov).

Ďalších sedem mesiacov trvalo okresnému súdu (od 3. februára 2004 do 3. septembra 2004), kým spracoval a odoslal dožiadanie o výsluch matky sťažovateľov Okresnému súdu Bratislava II.

Existenciu uvedených období, v ktorých okresný súd vo veci nekonal, potvrdzuje aj vyjadrenie   podpredsedu   okresného   súdu   zo   6   septembra   2004   k sťažnosti   matky sťažovateľov na prieťahy v konaní.

Obdobie tejto nečinnosti okresného súdu bez toho, aby existovala zákonná prekážka takéhoto jeho postupu, spolu predstavuje 61 mesiacov (viac než 5 rokov), čo je obdobie, ktoré ústavný súd považuje v danej veci za zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Pri   posudzovaní tohto obdobia ústavný súd zobral do úvahy svoju predošlú   judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. III. ÚS 29/03).

Ústavný súd taktiež konštatuje, že prípadná zložitosť veci v okolnostiach prípadu nie je pre posúdenie nečinnosti okresného súdu vo vymedzených obdobiach podstatná, lebo vo všetkých   troch   prípadoch   po   nej   nasledovali   jednoduché   úkony   (predvolanie   na pojednávanie, zaslanie dožiadania o vykonanie dôkazu inému súdu).

V tejto súvislosti ústavný súd už rozhodol, že „závažnosť doby nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď po nej nasledujú jednoduché úkony, ktoré si nevyžadovali dlhodobé štúdium alebo inú prípravu“ (III. ÚS 101/01).

Na druhej strane ústavný súd nehodnotil obdobie od 3. septembra 2004, keď okresný súd zaslal podľa § 122 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu účelnosti (žiadosti matky   sťažovateľov,   ktorá   pracovala v B.,   t.   j.   mimo miesta   svojho trvalého   bydliska), dožiadanie   o vykonanie   dôkazu   výsluchom   matky   sťažovateľov   Okresnému   súdu Bratislava II, do 10. októbra 2005, keď po viacnásobných urgenciách dožiadaný miestne príslušný Okresný súd Bratislava III vrátil spis bez vykonania výsluchu, pretože sa mu nepodarilo   doručiť   predvolanie   matke   sťažovateľov,   ktorá   udala   nesprávne,   resp.   už neaktuálne   údaje   o prechodnom   bydlisku   a zamestnaní,   ako   obdobie   so   zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   „využívanie   procesných   prostriedkov sťažovateľom ako účastníkom konania, ktoré mali za následok spomalenie postupu súdu v konaní, nemožno pripísať na ťarchu tohto súdu“ (I. ÚS 41/03).

Vo vývoji dnes už plnoletých sťažovateľov (v dobe podania návrhu boli všetci ešte maloletí)   nemožno   obdobie   siedmich   rokov   (toľko   už   trvá   súdne   konanie)   z hľadiska formovania ich osobnosti a citových väzieb považovať za zanedbateľné. Z tohto hľadiska nadobúda   význam   pre   hodnotenie   zbytočných   prieťahov   v konaní   samotný   predmet konania. Povaha predmetného konania (ochrana záujmov maloletých detí) a jeho význam pre   sťažovateľov   si   vo   všeobecnosti   vyžadujú   postup   súdu   vo   veci   s osobitnou starostlivosťou (napr. I. ÚS 54/02). V danom prípade tak okresný súd nepostupoval.

Pri   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   35/01)   bolo   už poukázané na to, že pod mimoriadnou pozornosťou súdnych orgánov v konaniach, ktorých predmetom sú vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi (nevyhnutne sem patrí aj určenie výživného), nemožno rozumieť len kvantitatívny aspekt aktivity súdu, ale aj jej kvalitatívnu stránku s ohľadom na predmet sporu a dôsledky súdneho rozhodnutia na ďalšie, často nie iba právne vzťahy účastníkov konania. Sedemročné trvanie konania o zvýšenie výživného, zohľadňujúc pritom význam predmetu konania, viedlo ústavný súd k záveru, že okresný súd nielenže   nedostatočne   naplnil   požiadavku   mimoriadnej   pozornosti   vyžadujúcej   sa v takýchto typoch konania, ale jeho postupom došlo aj k zbytočným prieťahom (viac než 5 rokov) v konaní a k porušeniu základného práva sťažovateľov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v predmetnom občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 32 P 281/98 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovatelia žiadajú priznať im aj primerané finančné zadosťučinenie, a to každému vo výške 100 000 Sk. Poukazujú na to, že aj v súčasnosti sú odkázaní iba na výživu od matky, ktorá si musela hľadať pracovné uplatnenie mimo bydliska v B.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil, že predmetom súdneho konania, v ktorom došlo   k   zbytočným   prieťahom,   je   určenie   (zvýšenie)   výživného   týkajúceho   sa   troch v súčasnosti už plnoletých detí, ktoré ešte nie sú zárobkovo činné. Rozhodovanie v takýchto predmetoch sporu vyžaduje od orgánov verejnej moci vrátane súdov osobitnú starostlivosť.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o primeranom finančnom zadosťučinení.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce porušenie označeného práva ústavný súd uznal za odôvodnené priznať každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie, ktoré podľa   zásad   spravodlivosti   považuje   za   primerané   vo   výške   50   000   Sk.   Sťažovateľmi požadovanú   výšku   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   považuje v okolnostiach   prípadu   (viacnásobná   neúčasť   matky   sťažovateľov   na   pojednávaniach, nemožnosť   vykonať   dôkaz   jej   výsluchom   v dôsledku   neuvedenia   aktuálnych   údajov o prechodnom bydlisku a zamestnávateľovi) za neprimeranú.

V.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadajú,   aby   ústavný   súd   zaviazal   okresný   súd uhradiť trovy konania ich právnej zástupkyni vo výške 12 270 Sk (za dva úkony u troch osôb + 2 x 150 Sk +1 960 Sk 19 % DPH).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia   boli   vo   veci   úspešní,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru (porušenie základného práva alebo slobody nie je v zásade oceniteľné v peniazoch) postupoval ústavný súd pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľov podľa ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky.

Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži   o 20   %,   ak   ide   o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   alebo   obhajobe   dvoch   alebo viacerých osôb.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 2 501 Sk za jeden úkon právnej pomoci, t. j. za dva úkony spolu 5 002   Sk   a po   jej   znížení   o 20   %   predstavuje   odmena   za   zastupovanie   každého zo sťažovateľov 4 002 Sk, t. j. spolu 12 006 Sk.

Keďže právna zástupkyňa sťažovateľov je platiteľom dane z pridanej hodnoty, podľa § 18 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ústavný súd rozhodol o zvýšení odmeny o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 %, ako aj o priznaní výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového základu   podľa   § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Ústavný súd vychádzajúc z návrhu právnej zástupkyne sťažovateľov priznal trovy právneho   zastúpenia   vo   výške   12   270   Sk.   Požadovaná   výška   trov   neprekračuje   sumu stanovenú citovanou vyhláškou pre odmenu za právne zastupovanie pred ústavným súdom.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2006