znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 184/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   J.   Š.,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   11   Listiny   základných   práv   a slobôd   a čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava   V č.   k.   8   C   204/01-46   z 25.   novembra   2002   a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 10 Co 3/03-67 z 19. marca 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. Š.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2003 doručená sťažnosť MUDr. J. Š., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 204/01-46 z 25. novembra 2002 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 3/03-67 z 19. marca 2003.

Porušenie   svojich   uvedených   práv vidí   sťažovateľ v nasledovnom, ním   opísanom skutkovom stave. Uvedenými rozsudkami bola zamietnutá jeho žaloba proti Všeobecnej zdravotnej poisťovni B. (ďalej len „VZP“) o zaplatenie 162 557,59 Sk s príslušenstvom. Uvedené rozsudky nadobudli právoplatnosť 14. apríla 2003.

Družstevná   zdravotná   poisťovňa   Perspektíva   (ďalej   len   „Perspektíva“)   dlhovala sťažovateľovi   162   557,59   Sk   s príslušenstvom   z toho   titulu,   že   sťažovateľ   ako prevádzkovateľ   neštátneho   zdravotníckeho   zariadenia   poskytoval   v rokoch   1998   a 1999 zdravotnú starostlivosť aj poistencom Perspektívy, ale náklady na zdravotnú starostlivosť v zákonnej lehote 30 dní neboli uhradené.

Dňa 1. júla 1999 rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky bolo Perspektíve odňaté povolenie na jej zriadenie. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 17. júla 1999. Následne 20. apríla 2001 na návrh likvidátora bol na majetok Perspektívy vyhlásený   súdom   konkurz.   Tým   nastala   u zrušenej   poisťovne   zákonom   predpokladaná právna skutočnosť, teda zistenie, že z jej majetku nie je možné uspokojiť jej záväzky. Došlo tým ku zákonnému prechodu týchto záväzkov na VZP.

Súdy zamietli žalobu sťažovateľa s odôvodnením, že žalovaná VZP nie je priamo zo zákona právnym nástupcom zrušenej Perspektívy, keďže táto bola zrušená bez právneho nástupcu.   Na   prechod   záväzkov   a pohľadávok   Perspektívy   na   VZP   musí   byť   splnená podmienka,   že   zostávajúce   záväzky   a pohľadávky   neboli   v rámci   likvidácie   uspokojené z majetku zrušenej Perspektívy. Až záväzky, ktoré zostanú, prechádzajú podľa zákona na právneho nástupcu. K prechodu záväzkov nemôže dôjsť pred skončením likvidácie. Preto súd považoval žalobu za predčasnú a ako takú ju zamietol.

Sťažovateľ uviedol v sťažnosti hlavne nasledovné právne argumenty: Tvrdenie všeobecného súdu, podľa ktorého prechod záväzkov ešte nenastal, treba považovať za nesprávne posúdenie veci po právnej stránke, lebo pred účinnosťou zákona č. 233/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 233/2001 Z. z.“) nebola stanovená lehota na plnenie a pre VZP vznikla povinnosť plniť ihneď   po   prechode   záväzku.   Súd nemôže   v dôsledku   prijatia   zákona   č.   233/2001   Z.   z. dodatočne predĺžiť lehotu na plnenie záväzku vzniknutého v čase pred účinnosťou tohto zákona.   Právne   normy   v podmienkach   demokratického   štátu   pôsobia   a majú   pôsobiť v zásade do budúcnosti, a nie do minulosti. Pritom zákon č. 233/2001 Z. z. neobsahuje žiadne   intertemporálne   ustanovenia,   v ktorých   by   bola   ustanovená   výnimka   z princípu zákazu retroaktivity, a preto jeho použitie nie je dôvodné.

Okrem   toho   podľa   názoru   sťažovateľa   všeobecný   súd   pochybil   aj   pri   právnom posúdení   použitého   zákona   č.   233/2001   Z.   z.   V tomto   zákone   sú   stanovené   lehoty   na uhrádzanie záväzkov zrušenej poisťovne, ktoré prešli na inú poisťovňu, a to tak, že k úhrade má dôjsť do 24 mesiacov od schválenia účtovnej závierky Perspektívy ku dňu jej vstupu do likvidácie   alebo   do   24   mesiacov   od   nadobudnutia   účinnosti   vyhlásenia   konkurzu   na Perspektívu.   Z toho   vyplýva,   že   záväzky   Perspektívy   museli   prejsť   na   VZP   najneskôr vyhlásením konkurzu a VZP ich musí uhradiť v lehote 24 mesiacov bez ohľadu na to, či sa konkurz skončil alebo nie. Nie je teda možný taký výklad, podľa ktorého pokiaľ nie je konkurz ukončený, nemožno veriteľov uspokojiť.

Sťažovateľ   považuje   aplikáciu   zákona   č.   233/2001   Z.   z.   za   porušenie   inštitútu právnej   istoty,   ktorý   je   súčasťou   právneho   štátu,   za   aký   treba   považovať   Slovenskú republiku   v zmysle   čl.   1   ústavy.   V danom   prípade   došlo   k odňatiu   už   legálne nadobudnutých práv neskoršie vydaným právnym predpisom. Je tým porušený čl. 12 ods. 1 a   2   ústavy,   ako   aj   čl.   1   listiny,   ktoré   deklarujú   neodňateľnosť,   nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv a slobôd, ako aj zákaz diskriminácie. Je tomu tak tým viac, že podľa právneho stavu účinného pred vydaním zákona č. 233/2001 Z. z. prechádzal na VZP zo zákona záväzok zrušenej Perspektívy v celom rozsahu, teda nielen dlžná istina, ale aj majetkové sankcie. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 233/2001 Z. z. však VZP zodpovedá už iba za istinu, nie teda za majetkové sankcie.

Samotné   ustanovenie   §   34   ods.   6   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych zdravotných poisťovní (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) v znení zákona č.   233/2001 Z.   z. je porušením   čl.   20 ods.   1 a   4 a čl.   35   ods.   1   ústavy, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. všeobecné súdy vyložili toto ustanovenie v rozpore s uvedenými ustanoveniami. Sťažovateľ totiž nemôže svoje základné právo podnikať a vlastniť majetok riadne vykonávať, pokiaľ nemôže dostať včas zaplatené za svoje pohľadávky, pričom na druhej strane je on sám povinný poistencom zákonom predpokladané zdravotnícke služby poskytnúť.

Zamietnutie   návrhu   na   zaplatenie   úhrad   považuje   sťažovateľ   za   zvláštny   druh vyvlastnenia jeho vlastníctva nedefinovaný zákonom, na ktoré neboli splnené podmienky podľa čl. 20 ods. 4 ústavy. Sťažovateľovi takýmto postupom vznikajú bezprostredné škody na majetku.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho   práv,   zrušil   oba uvedené   rozsudky   všeobecných   súdov   a priznal   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie 150 000 Sk.

Pre rozhodnutie ústavného súdu boli rozhodujúce nasledovné ustanovenia ústavy, iných zákonov a jeho vlastné predchádzajúce rozhodnutia.

Článok 127 ods. 1 ústavy: „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“

Ustanovenie § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“): „Návrhy vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   Ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   Ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.“

Ústavný   súd   predbežne   preskúmal   oba   napadnuté   rozsudky   všeobecných   súdov a zistil, že sťažovateľova žaloba zo 17. septembra 2001 bola zamietnutá v celom rozsahu.

Podľa názoru oboch súdov z ustanovenia § 34 ods. 3 a 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení zákona č. 233/2001 Z. z. vyplýva, že ak z majetku zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť   jej   záväzky,   prechádzajú   tieto   na   VZP   alebo   inú   poisťovňu,   ktorá   prevzala poistencov.   Zrušením   povolenia   na   zriadenie   Perspektívy   vstupuje   táto   do   likvidácie. Určený   likvidátor   musí   majetkový   zostatok,   ktorý   vznikne   z likvidácie   po   uspokojení záväzkov   a pohľadávok,   vrátiť   zriaďovateľovi.   O tom,   či   prejdú   záväzky   a pohľadávky Perspektívy na VZP, bude možné zaujať stanovisko až po ukončení likvidácie. Skutočnosť, že na majetok Perspektívy bol vyhlásený konkurz, tento stav nijako neovplyvňuje. Žalobu sťažovateľa treba považovať za predčasnú, keďže v čase rozhodovania všeobecných súdov VZP ešte nebola pasívne legitimovaná. Nedôvodná je aj námietka týkajúca sa retroaktivity, pretože   podľa   §   154   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   pre   rozhodovanie   súdu   je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok okresného súdu   alebo   krajského   súdu   bolo   potrebné   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo arbitrárny.   Bolo   nepochybne   v právomoci   okresného   súdu   aj   krajského   súdu   príslušné zákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad všeobecných   súdov   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný   a neudržateľný.   V tejto súvislosti   poukazuje ústavný súd na tú   skutočnosť,   že krajský   súd potvrdil   zamietnutie žaloby z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo teda k tomu, že by krajský súd považoval nároky sťažovateľa za nedôvodné s konečnou platnosťou, a to ani v tej časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal prisúdenia majetkových sankcií.

Ústavný   súd   vychádza   z prezumpcie   ústavnosti   všetkých   ustanovení   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a občianskych   poisťovní   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o poisťovniach“).   Ústavný   súd   nemôže   v rámci   konania o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy skúmať ústavnosť zákonov, ale musí vychádzať z prezumpcie ich ústavnosti. Sťažovateľ ako fyzická osoba nepatrí medzi subjekty, ktoré sú aktívne legitimované na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, ktorých taxatívny výpočet obsahuje čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy. Preto ústavný súd neskúmal   sťažovateľovu   argumentáciu   týkajúcu   sa   údajnej   protiústavnosti   niektorých ustanovení zákona o poisťovniach.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Napadnuté rozsudky všeobecných súdov nie sú zjavne svojvoľné a neodôvodnené. Okresný súd aj krajský súd zistili skutkový stav a aplikovali naň relevantné ustanovenia platného práva, pričom svoj postup v odôvodnení riadne vysvetlili. Ústavný súd teda na základe zásady subsidiarity obsiahnutej v čl. 127 ods. 1 ústavy nemá právomoc konať ako súd ďalšieho stupňa o napadnutých rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2003