znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 183/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkouJUDr.   Darinou   Solárovou,   Škultétyho   3,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajskéhosúdu v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   CoPr   7/2013   a jeho   uznesenímz 10. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola29. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoPr 7/2013a jeho uznesením z 10. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   napadnutým   uznesením   zmenil   uznesenieOkresného   súdu   Košice-okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   16   Cpr/3/2013-27z 30. septembra 2013 vo výroku o trovách konania tak, že účastníkom konania náhradu trovnepriznal   a nepriznal   im   ani   náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Sťažovateľka   namietazávery krajského súdu ako nesprávne, pretože „pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza súd vždy zo zásady zodpovednosti za výsledok alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Zásada zodpovednosti za výsledok sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania. Podľa miery úspechu môže súd rozhodnúť o trovách konania v zmysle ust. § 142 ods. 1 až 3 OSP.“.

Sťažovateľka ďalej opisuje skutkové okolnosti prípadu, z ktorých má vyplývať, žezamestnávateľ ju nútil skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe a že žalobu o vydaniepotvrdenia o zamestnaní proti bývalému zamestnávateľovi podala na okresnom súde ažpotom, ako jej nebolo vydané ani do 13. septembra 2013, hoci pracovný pomer skončil už30. augusta 2013. Poukazuje aj na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, z ktorého mávyplývať, že krajský súd mal ako deň podania žaloby ustáliť 1. september 2013, a nie až13. september   2013,   na   základe   čoho   považuje   sťažovateľka   napadnuté   uznesenie„za arbitrárne   a nesprávne“ a   odvodzuje   z neho   porušenie   označených   práv   postupom krajského súdu. Návrh na priznanie finančného zadosťučinenia „odôvodňuje tým, že súd v jej veci nekonal sústredene, ak vychádzal z nesprávneho údaja o tom, že sťažovateľa podala žalobu vo veci proti svojmu zamestnávateľovi už dňa 1.9.2013, čo nezodpovedá obsahu spisu súdu... a aj preto je rozhodnutie súdu arbitrárne a vecne nesprávne“.Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo   veci   vyslovilporušenie jej základného práva „na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd“,   zrušil   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   1   CoPr   7/2013-59z 10. septembra 2014, vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal jej finančné zadosťučineniev sume 300 €, ako aj náhradu trov konania v sume 284,08 € na účet jej právnej zástupkyne.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mupredchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveňby mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Skôr, ako sa ústavný súd vyjadrí k podstate namietaného porušenia označených práv,považuje   za   potrebné   poukázať   na   chybu   petitu   sťažnosti   spočívajúcu   v nesprávnomoznačení spisovej značky konania krajského súdu, ktorým mal podľa sťažovateľky porušiťjej základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručenéčl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd totiž viedol odvolacie konanie v sťažovateľkinej vecipod sp. zn. 1 CoPr 7/2013, zatiaľ čo okresný súd konanie viedol pod sp. zn. 16 Cpr 3/2013.Vychádzajúc z uvedeného považoval ústavný súd nesprávne označenie konania krajskéhosúdu spisovou značkou konania okresného súdu len za zrejmú nesprávnosť petitu sťažnosti,ktorá nemá vplyv na vecné preskúmanie námietok sťažovateľky vznesených proti uzneseniukrajského súdu č. k. 1 CoPr 7/2013-59 z 10. septembra 2014 a konaniu, ktoré jeho vydaniupredchádzalo.

Podľa   čl. 46 ods.1 ústavy (obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny) sa každý môžedomáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súdea v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojenís čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môžemať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takýchmedzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a boli   vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sav jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladápoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávanýchprípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedína všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Okrem tohomôže   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu   vyplývať   aj   z ústavne   nekonformnéhovýkladu   ustanovení   právnych   predpisov   aplikovaných   na prerokúvaný   skutkový   prípad.Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzitamusí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomocústavného   súdu   konštatovať   porušenie   základného   práva   účastníka   konania   predvšeobecným   súdom   na   súdnu   ochranu   je   založená   v   prípade,   ak   dospeje   k záveru,   ženapadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformnéhovýkladu právnych predpisov.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecnýsúd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením   dôkazov,   tedaza porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právona spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazova ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a po použití   relevantných   právnych   noriem   vo   vecirozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a ženeboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu právana spravodlivý proces.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebenedosahuje intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôdbez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa názoruústavného súdu nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovať rozhodovaniuo trovách konania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemuk rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súdzároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimiproti právoplatným rozhodnutiam   všeobecných   súdov o   náhrade   trov súdneho konania.Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetukonania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivoa k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keďzistí,   že   došlo   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnymspôsobom   alebo   že   ním   bolo   zasiahnuté   aj   iné   základné   právo   (m.   m.   II.   ÚS   78/03,II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013).

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase so záverom krajského súdu,že žalobu podala „už dňa 1. septembra 2013, čo však nezodpovedá obsahu spisu súdu“,v dôsledku   čoho   označuje   napadnuté   uznesenie   meniace   uznesenie   okresného   súduč. k. 16 Cpr 3/2013-27 z 30. septembra 2013 za arbitrárne a vecne nesprávne.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia potom, ako uviedol znenie§ 146   ods.   1   písm.   c)   a   §   146   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   uviedol,   že„rozhodovanie   o   trovách   konania,   ktoré   bolo   zastavené   je   založené   na   princípe zodpovednosti za trovy konania toho účastníka, ktorý zavinil zastavenie. Uvedené zavinenie sa však posudzuje výlučne z hľadiska procesného. Táto zákonná úprava vychádza zo záveru, že   zastavenie   konania   je   zavinené   žalobcom   v   prípade,   ak   tento   zoberie   žalobu   späť, s výnimkou situácie, ak žalobca zobral späť žalobu ktorá bola podaná dôvodne a pokiaľ k späťvzatiu   došlo   pre   správanie   sa   žalovaného,   spočívajúce   v   dobrovoľnom   splnení uplatneného nároku.

Pre   rozhodnutie   o   trovách   konania   v   prejednávanej   veci   je   preto   potrebné vyporiadať sa s otázkou, či žaloba bola podaná dôvodne. Z obsahu spisu vyplýva, že žaloba bola podaná na súde prvého stupňa osobne dňa 13.9.2013 a v rovnaký deň žalovaný podal na pošte zásielku, v ktorej žalobkyni zaslal ňou požadované potvrdenie o zamestnaní... Bez ohľadu na uvedenú skutočnosť je pre rozhodnutie o trovách konania v súlade s ustálenou súdnou praxou potrebné vyporiadať sa aj s postupom jednotlivých účastníkov konania pred podaním žaloby z hľadiska posúdenia účelnosti vynaloženia trov konania v prípade, ak zo správania sa žalovaného vyplýva, že tento nárok žalobcu nepopiera a jeho neplnenie bolo spôsobené okolnosťami, na ktorých môže mať určitý podiel aj žalobca. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi dňom skončenia pracovného pomeru a podaním žaloby na súd uplynula doba trinástich dní a z tohto pohľadu je preto potrebné vyhodnotiť, či   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   mal   žalovaný   reálne   dostatočný   časový   priestor na uspokojenie   nároku   žalobkyne,   resp.   na   to,   či   určitý   časový   sklz   plnenia   nebol   aj v príčinnej súvislosti s konaním samotnej žalobkyne.“.

Následne krajský súd uviedol znenie § 72 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a poukázal nalehotu, v ktorej sa má doručiť druhému účastníkovi právneho vzťahu oznámenie o skončenípracovného   pomeru   v skúšobnej   dobe.   Podľa   záverov   krajského   súdu   táto   lehota „má za cieľ   vytvoriť   druhému   účastníkovi   pracovnoprávneho   vzťahu   (v   tomto   prípade zamestnávateľovi)   dostatočný   časový   priestor   na   vykonanie   nevyhnutných administratívnych úkonov súvisiacich so skončením pracovného pomeru... Žalobkyňa však túto svoju povinnosť porušila, keď skončenie pracovného pomeru oznámila žalovanému až dňa 30.8.2013, teda v deň, kedy sa pracovný pomer zároveň aj skončil, pritom v uvedený deň už ani nenastúpila do práce, čím zároveň porušila základnú povinnosť zamestnanca vyplývajúcu mu z ust. § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, teda povinnosť vykonávať prácu osobne podľa pracovnej zmluvy... Zo sledu udalostí popísaných žalobkyňou navyše vyplýva, že   táto   na   jednej   strane   konštatovala   svoju   časovú   tieseň   vo   vzťahu   k povinnostiam vyplývajúcim pre ňu vo vzťahu k úradu práce, na druhej strane táto odo dňa 30.8., keď oznámila   žalovanému   skončenie   pracovného   pomeru,   s týmto   až   do   9.9.   neudržiavala žiadny kontakt. Takéto konanie žalobkyne na jednej strane a jej požiadavka na žalovaného na splnenie   si   jeho   povinnosti   pri   jej   osobnej   návšteve   je   v rozpore   so   zásadou pracovnoprávnych vzťahov, podľa ktorej len ten z účastníkov pracovného pomeru, ktorý je ochotný   a pripravený   plniť   svoje   povinnosti   vyplývajúce   z pracovného   pomeru   sa   môže vo vzťahu k druhému domáhať tomu zodpovedajúceho plnenia zo strany druhého účastníka. Vyhodnotiac uvedené skutkové zistenia dospel odvolací súd k záveru, že správanie sa žalobkyne malo nesporne čiastočný vplyv aj na vytvorenie časového priestoru, v ktorom žalovaný   mal   reálnu   možnosť   uspokojiť   jej   nárok,   ktorý   tento   nikdy   nepopieral... Prihliadajúc na právo žalovaného na minimálne trojdňovú lehotu na vykonanie úkonov súvisiacich   so   skončením   pracovného   pomeru   a na   dobu,   v ktorej   tento   mohol   reálne žalobkyni   doručiť   potvrdenie   prostredníctvom   pošty...   je   zrejmé,   že   na   dĺžku   časového obdobia, v ktorom žalovaný mohol reálne svoju povinnosť splniť, malo nesporne vplyv aj správanie samotnej žalobkyne.

Na   základe   toho   dospel   odvolací   súd   k záveru,   že   vyššie   uvedené   okolnosti predstavujú dôvod nepriznania náhrady trov konania žalobkyni.

Výsledkom iného výkladu by mohla vzniknúť zjavne absurdná situácia, v ktorej by bola vyhodnotená ako dôvodne podaná žaloba už dňa 1.9.2013, napriek tomu, že žalovaný ako zamestnávateľ nemal reálne vytvorený časový priestor na splnenie si svojej povinnosti. Na základe toho odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania   a žiadnemu   z účastníkov   ich   náhradu   nepriznal   podľa   §   146   ods.   1   písm.   c/ O. s. p.“.

Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd priprávnom posúdení veci vychádzal zo skutočnosti, že sťažovateľka podala okresnému súdužalobu o vydanie potvrdenia o zamestnaní 13. septembra 2013, a nie 1. septembra 2013, akonesprávne   v sťažnosti   uvádza,   pričom   krajský   súd   podrobne   vyhodnocoval   správanieúčastníkov   právneho   vzťahu   z hľadiska,   či   toto   ich   správanie   osvedčovalo   dôvodnosťpodania žaloby. Len na dokreslenie svojich právnych úvah sa krajský súd v závere svojhouznesenia   hypoteticky   zaoberal   možnosťou,   ak   by   sťažovateľka   podala   žalobu   už1. septembra   2013,   aj   to   iba   pre   účely   posúdenia   ne/aplikovateľnosti   iného   výkladurelevantných právnych predpisov, než ku ktorému v danom prípade dospel. Je teda zrejmé,že sťažovateľkou uvádzaný 1. september 2013 krajský súd v skutočnosti za deň podaniažaloby nepovažoval. Ústavný súd preto uvedenú námietku sťažovateľky vyhodnotil akonedôvodnú.

Vychádzajúc   z obsahu   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súdzdôrazňuje,   že   jeho   úlohou   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietanéhorozhodnutia   všeobecného   súdu   z hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcichzo zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a z   týchto   aspektov   jeho„vylepšovanie“,   ale   posúdenie   jeho   ústavnej   udržateľnosti   (m.   m.   IV.   ÚS   325/08).Sťažovateľom   namietané   uznesenie   krajského   súdu   hodnotí   ústavný   súd   ako   ústavneakceptovateľné   a   v okolnostiach   prípadu   za   dostatočne   odpovedajúce   na   rozhodujúceskutkové   a   právne   otázky.   Ústavný   súd pritom   nezistil   existenciu   skutočnostínasvedčujúcich tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovaťza   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   resp.   za   popierajúce   zmysel   práva   na   súdnuochranu,   pretože   krajský   súd   sa   všetkými   relevantnými   skutočnosťami   a prednesenýminámietkami   dostatočne   vyrovnal.   Ústavný   súd   zároveň   pripomína,   že   pre   realizáciuzákladného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie postačuje, akodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu dostatočne objasní právny základ rozhodnutiaveci, čo v danej veci krajský súd urobil.

Namietané   uznesenie   krajského   súdu   nevykazuje   ani   znaky   zrejmého   omylukonajúceho súdu, ktorý by popieral podstatu práva na spravodlivý proces, a ani situácie,v ktorej by krajský súd neaplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov platnýchv Slovenskej republike. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdunestotožňuje,   sama   osebe   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názorkrajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku totiž ústavný súd nie je opravnýmsúdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejtoprávomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavoualebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasils interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanejjudikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak byten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   privýklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý právny výklad krajskéhosúdu ani konanie, ktoré vydaniu napadnutého uznesenia predchádzalo, takéto nedostatkynevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzinamietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru na jednej strane a obsahom napadnutého uznesenia na strane druhej. Vzhľadom nato bolo potrebné sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti odmietnuť podľa § 25 ods.2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015