SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 183/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkouJUDr. Darinou Solárovou, Škultétyho 3, Košice, vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskéhosúdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoPr 7/2013 a jeho uznesenímz 10. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola29. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoPr 7/2013a jeho uznesením z 10. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenieOkresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 Cpr/3/2013-27z 30. septembra 2013 vo výroku o trovách konania tak, že účastníkom konania náhradu trovnepriznal a nepriznal im ani náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovateľka namietazávery krajského súdu ako nesprávne, pretože „pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza súd vždy zo zásady zodpovednosti za výsledok alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Zásada zodpovednosti za výsledok sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania. Podľa miery úspechu môže súd rozhodnúť o trovách konania v zmysle ust. § 142 ods. 1 až 3 OSP.“.
Sťažovateľka ďalej opisuje skutkové okolnosti prípadu, z ktorých má vyplývať, žezamestnávateľ ju nútil skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe a že žalobu o vydaniepotvrdenia o zamestnaní proti bývalému zamestnávateľovi podala na okresnom súde ažpotom, ako jej nebolo vydané ani do 13. septembra 2013, hoci pracovný pomer skončil už30. augusta 2013. Poukazuje aj na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, z ktorého mávyplývať, že krajský súd mal ako deň podania žaloby ustáliť 1. september 2013, a nie až13. september 2013, na základe čoho považuje sťažovateľka napadnuté uznesenie„za arbitrárne a nesprávne“ a odvodzuje z neho porušenie označených práv postupom krajského súdu. Návrh na priznanie finančného zadosťučinenia „odôvodňuje tým, že súd v jej veci nekonal sústredene, ak vychádzal z nesprávneho údaja o tom, že sťažovateľa podala žalobu vo veci proti svojmu zamestnávateľovi už dňa 1.9.2013, čo nezodpovedá obsahu spisu súdu... a aj preto je rozhodnutie súdu arbitrárne a vecne nesprávne“.Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci vyslovilporušenie jej základného práva „na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 1 CoPr 7/2013-59z 10. septembra 2014, vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal jej finančné zadosťučineniev sume 300 €, ako aj náhradu trov konania v sume 284,08 € na účet jej právnej zástupkyne.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Skôr, ako sa ústavný súd vyjadrí k podstate namietaného porušenia označených práv,považuje za potrebné poukázať na chybu petitu sťažnosti spočívajúcu v nesprávnomoznačení spisovej značky konania krajského súdu, ktorým mal podľa sťažovateľky porušiťjej základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručenéčl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd totiž viedol odvolacie konanie v sťažovateľkinej vecipod sp. zn. 1 CoPr 7/2013, zatiaľ čo okresný súd konanie viedol pod sp. zn. 16 Cpr 3/2013.Vychádzajúc z uvedeného považoval ústavný súd nesprávne označenie konania krajskéhosúdu spisovou značkou konania okresného súdu len za zrejmú nesprávnosť petitu sťažnosti,ktorá nemá vplyv na vecné preskúmanie námietok sťažovateľky vznesených proti uzneseniukrajského súdu č. k. 1 CoPr 7/2013-59 z 10. septembra 2014 a konaniu, ktoré jeho vydaniupredchádzalo.
Podľa čl. 46 ods.1 ústavy (obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny) sa každý môžedomáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súdea v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môžemať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takýchmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sav jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladápoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávanýchprípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedína všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Okrem tohomôže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu vyplývať aj z ústavne nekonformnéhovýkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad.Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzitamusí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomocústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania predvšeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, ženapadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformnéhovýkladu právnych predpisov.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecnýsúd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, tedaza porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právona spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazova ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo vecirozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a ženeboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu právana spravodlivý proces.
Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebenedosahuje intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôdbez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa názoruústavného súdu nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovať rozhodovaniuo trovách konania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemuk rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súdzároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimiproti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade trov súdneho konania.Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetukonania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivoa k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keďzistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnymspôsobom alebo že ním bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03,II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013).
Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase so záverom krajského súdu,že žalobu podala „už dňa 1. septembra 2013, čo však nezodpovedá obsahu spisu súdu“,v dôsledku čoho označuje napadnuté uznesenie meniace uznesenie okresného súduč. k. 16 Cpr 3/2013-27 z 30. septembra 2013 za arbitrárne a vecne nesprávne.
Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia potom, ako uviedol znenie§ 146 ods. 1 písm. c) a § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, uviedol, že„rozhodovanie o trovách konania, ktoré bolo zastavené je založené na princípe zodpovednosti za trovy konania toho účastníka, ktorý zavinil zastavenie. Uvedené zavinenie sa však posudzuje výlučne z hľadiska procesného. Táto zákonná úprava vychádza zo záveru, že zastavenie konania je zavinené žalobcom v prípade, ak tento zoberie žalobu späť, s výnimkou situácie, ak žalobca zobral späť žalobu ktorá bola podaná dôvodne a pokiaľ k späťvzatiu došlo pre správanie sa žalovaného, spočívajúce v dobrovoľnom splnení uplatneného nároku.
Pre rozhodnutie o trovách konania v prejednávanej veci je preto potrebné vyporiadať sa s otázkou, či žaloba bola podaná dôvodne. Z obsahu spisu vyplýva, že žaloba bola podaná na súde prvého stupňa osobne dňa 13.9.2013 a v rovnaký deň žalovaný podal na pošte zásielku, v ktorej žalobkyni zaslal ňou požadované potvrdenie o zamestnaní... Bez ohľadu na uvedenú skutočnosť je pre rozhodnutie o trovách konania v súlade s ustálenou súdnou praxou potrebné vyporiadať sa aj s postupom jednotlivých účastníkov konania pred podaním žaloby z hľadiska posúdenia účelnosti vynaloženia trov konania v prípade, ak zo správania sa žalovaného vyplýva, že tento nárok žalobcu nepopiera a jeho neplnenie bolo spôsobené okolnosťami, na ktorých môže mať určitý podiel aj žalobca. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi dňom skončenia pracovného pomeru a podaním žaloby na súd uplynula doba trinástich dní a z tohto pohľadu je preto potrebné vyhodnotiť, či vzhľadom na konkrétne okolnosti mal žalovaný reálne dostatočný časový priestor na uspokojenie nároku žalobkyne, resp. na to, či určitý časový sklz plnenia nebol aj v príčinnej súvislosti s konaním samotnej žalobkyne.“.
Následne krajský súd uviedol znenie § 72 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a poukázal nalehotu, v ktorej sa má doručiť druhému účastníkovi právneho vzťahu oznámenie o skončenípracovného pomeru v skúšobnej dobe. Podľa záverov krajského súdu táto lehota „má za cieľ vytvoriť druhému účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu (v tomto prípade zamestnávateľovi) dostatočný časový priestor na vykonanie nevyhnutných administratívnych úkonov súvisiacich so skončením pracovného pomeru... Žalobkyňa však túto svoju povinnosť porušila, keď skončenie pracovného pomeru oznámila žalovanému až dňa 30.8.2013, teda v deň, kedy sa pracovný pomer zároveň aj skončil, pritom v uvedený deň už ani nenastúpila do práce, čím zároveň porušila základnú povinnosť zamestnanca vyplývajúcu mu z ust. § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, teda povinnosť vykonávať prácu osobne podľa pracovnej zmluvy... Zo sledu udalostí popísaných žalobkyňou navyše vyplýva, že táto na jednej strane konštatovala svoju časovú tieseň vo vzťahu k povinnostiam vyplývajúcim pre ňu vo vzťahu k úradu práce, na druhej strane táto odo dňa 30.8., keď oznámila žalovanému skončenie pracovného pomeru, s týmto až do 9.9. neudržiavala žiadny kontakt. Takéto konanie žalobkyne na jednej strane a jej požiadavka na žalovaného na splnenie si jeho povinnosti pri jej osobnej návšteve je v rozpore so zásadou pracovnoprávnych vzťahov, podľa ktorej len ten z účastníkov pracovného pomeru, ktorý je ochotný a pripravený plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru sa môže vo vzťahu k druhému domáhať tomu zodpovedajúceho plnenia zo strany druhého účastníka. Vyhodnotiac uvedené skutkové zistenia dospel odvolací súd k záveru, že správanie sa žalobkyne malo nesporne čiastočný vplyv aj na vytvorenie časového priestoru, v ktorom žalovaný mal reálnu možnosť uspokojiť jej nárok, ktorý tento nikdy nepopieral... Prihliadajúc na právo žalovaného na minimálne trojdňovú lehotu na vykonanie úkonov súvisiacich so skončením pracovného pomeru a na dobu, v ktorej tento mohol reálne žalobkyni doručiť potvrdenie prostredníctvom pošty... je zrejmé, že na dĺžku časového obdobia, v ktorom žalovaný mohol reálne svoju povinnosť splniť, malo nesporne vplyv aj správanie samotnej žalobkyne.
Na základe toho dospel odvolací súd k záveru, že vyššie uvedené okolnosti predstavujú dôvod nepriznania náhrady trov konania žalobkyni.
Výsledkom iného výkladu by mohla vzniknúť zjavne absurdná situácia, v ktorej by bola vyhodnotená ako dôvodne podaná žaloba už dňa 1.9.2013, napriek tomu, že žalovaný ako zamestnávateľ nemal reálne vytvorený časový priestor na splnenie si svojej povinnosti. Na základe toho odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania a žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.“.
Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd priprávnom posúdení veci vychádzal zo skutočnosti, že sťažovateľka podala okresnému súdužalobu o vydanie potvrdenia o zamestnaní 13. septembra 2013, a nie 1. septembra 2013, akonesprávne v sťažnosti uvádza, pričom krajský súd podrobne vyhodnocoval správanieúčastníkov právneho vzťahu z hľadiska, či toto ich správanie osvedčovalo dôvodnosťpodania žaloby. Len na dokreslenie svojich právnych úvah sa krajský súd v závere svojhouznesenia hypoteticky zaoberal možnosťou, ak by sťažovateľka podala žalobu už1. septembra 2013, aj to iba pre účely posúdenia ne/aplikovateľnosti iného výkladurelevantných právnych predpisov, než ku ktorému v danom prípade dospel. Je teda zrejmé,že sťažovateľkou uvádzaný 1. september 2013 krajský súd v skutočnosti za deň podaniažaloby nepovažoval. Ústavný súd preto uvedenú námietku sťažovateľky vyhodnotil akonedôvodnú.
Vychádzajúc z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súdzdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietanéhorozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcichzo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho„vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti (m. m. IV. ÚS 325/08).Sťažovateľom namietané uznesenie krajského súdu hodnotí ústavný súd ako ústavneakceptovateľné a v okolnostiach prípadu za dostatočne odpovedajúce na rozhodujúceskutkové a právne otázky. Ústavný súd pritom nezistil existenciu skutočnostínasvedčujúcich tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovaťza svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za popierajúce zmysel práva na súdnuochranu, pretože krajský súd sa všetkými relevantnými skutočnosťami a prednesenýminámietkami dostatočne vyrovnal. Ústavný súd zároveň pripomína, že pre realizáciuzákladného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie postačuje, akodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu dostatočne objasní právny základ rozhodnutiaveci, čo v danej veci krajský súd urobil.
Namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje ani znaky zrejmého omylukonajúceho súdu, ktorý by popieral podstatu práva na spravodlivý proces, a ani situácie,v ktorej by krajský súd neaplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov platnýchv Slovenskej republike. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdunestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názorkrajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku totiž ústavný súd nie je opravnýmsúdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejtoprávomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasils interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanejjudikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak byten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli privýklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý právny výklad krajskéhosúdu ani konanie, ktoré vydaniu napadnutého uznesenia predchádzalo, takéto nedostatkynevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzinamietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru na jednej strane a obsahom napadnutého uznesenia na strane druhej. Vzhľadom nato bolo potrebné sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti odmietnuť podľa § 25 ods.2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2015