znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 183/2013-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   apríla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s., B., zastúpenej advokátkou JUDr.   Z.   M.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   na   ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 28. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/66/2008 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 28. januára 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 179/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie svojich základných práv na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len „okresný súd“) z 28. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/66/2008 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 28. januára 2013 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6 Co 179/2011   (ďalej   aj   „namietaný   postup“   a   „rozsudok okresného súdu“ alebo „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že „...rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 28. 6. 2011, sp. zn. 6 C/66/2008, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 31. 3. 2010. sp. zn. 4 Co/157/2009, a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 1. 2013, sp. zn. 6 Co 179/2011, spočívajú na nesprávnom právnom posúdení   veci,   v   rozpore   s   ustáleným   právnym   názorom   Krajského   súdu   v   Bratislave v právne totožných veciach a v rozpore s právnym názorom Najvyššieho súdu... vyslovenom v   rozhodnutí   sp.   zn.   3   0bdo   17/2009...“,   a   podľa   nej   rozsudky   všeobecných   súdov   sú nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, v dôsledku čoho bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Poukazuje na to,   že okresný   súd   a   ani   krajský   súd   sa   vo   svojich   rozhodnutiach nevysporiadali   s   jej   právnou   argumentáciou   a   žiadnym   spôsobom   neodôvodnili,   prečo právny vzťah medzi ňou ako navrhovateľom a odporcom „neposúdil podľa... § 261 ods. 2 Obchodného   zákonníka,   napriek   tomu,   že   spĺňa   všetky   podmienky...   §   261   ods.   2 Obchodného   zákonníka“,   a   takisto   sa   nijakým   spôsobom   nevyrovnal   so   svojou predchádzajúcou   rozhodovacou   činnosťou   toho   istého   senátu   krajského   súdu,   ktorý v rozsudkoch   sp.   zn.   6   Co   23/2010   zo   16.   decembra   2010   a   sp.   zn.   6   Co   145/2011 z 28. mája   2012,   ako   aj   rozsudkoch   iných   senátov   krajského   súdu,   napr.   sp.   zn. 4 Co/157/2009 zo 16. marca 2011,   ktoré   posúdili   charakter záväzkového   vzťahu medzi obdobnou akciovou spoločnosťou, ako je sťažovateľka, a U. (ďalej len „odporca“), ako vzťah obchodno-právny, teda inak, ako v jej veci, keď krajský súd posúdil vzťah medzi ňou a tým istým odporcom ako vzťah občianskoprávny.

Sťažovateľka uvádza, že namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu jej bola odňatá možnosť podať dovolanie podľa ustanovenia § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,   ktorý   je   podľa   nej „síce   formálne   potvrdzujúcim   rozsudkom,   avšak   svojím obsahom   je   rozsudkom   zmeňujúcim“, a   tiež   zo   strany   krajského   súdu „bola   porušená zásada dvojinštančnosti súdneho konania“.

Tiež poukazuje na to, že krajský súd sa nezaoberal jej návrhom pripustiť v danej veci dovolanie,   hoci „otázka   posúdenia   vzťahu   medzi   štátnou   príspevkovou   organizáciou (fakultnou   nemocnicou,   zriaďovateľom   ktorej   je   Ministerstvo   zdravotníctva   SR) a podnikateľom (akciovou spoločnosťou, hlavným predmetom činnosti ktorej je distribúcia liekov a iného zdravotníckeho materiálu) pri uzatváraní kúpnych zmlúv, predmetom ktorých je   kúpa   tovaru   -   liekov   a   zdravotníckeho   materiálu   štátnou   príspevkovou   organizáciou za účelom poskytovania zdravotnej starostlivosti, nebola dovolacím súdom... riešená... čím sťažovateľovi   odňal   možnosť   podať   proti   rozsudku   zo   dňa   28.   1.   2013,   sp.   zn. 6 Co 179/2011, dovolanie podľa ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p...“.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   z   30.   januára   2013   sp.   zn.   6   Cdo   154/2011   rozhodol o dovolaní   odporcu   podaného   v   právne   rovnakej   veci   tak,   že „...   posúdil   vzťah   medzi žalobcom   /F.   a.   s./   a   žalovanou   /U./,   ktorého   podstatou   bolo   dodanie   zdravotníckeho materiálu a liekov žalobcom, ako obchodnoprávny záväzkový vzťah podliehajúci režimu ustanovenia § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka...“, teda inak ako krajský súd, ktorý bez náležitého   odôvodnenia „rovnakú   právnu   situáciu   posúdil   v   rozpore   so   svojou predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou, ktorú je možné podľa sťažovateľa označiť za ustálenú, ako aj v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR...“.

Sťažovateľka sa domnieva, že zo strany krajského súdu došlo v súdnom konaní k jej „diskriminácii“ oproti inej právnickej osobe (spoločnosti F. a. s.), ktorej priznal poukazujúc na jeho rozhodnutia „úroky z omeškania v zákonnej sadzbe podľa Obchodného zákonníka“, ale jej bol priznaný nárok na úroky z omeškania v sadzbe nižšej, a to napriek tomu, že ide o obsahovo úplne rovnaký právny vzťah, čím došlo k porušeniu aj jej vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu zaručené ustanovením článku   46   ods.   1   Ústavy...,   bolo   postupom   súdu   v   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde v Bratislave pod č. k. 6 Co 179/11 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 1. 2013, sp. zn. 6 Co 179/11-957, porušené.

2. Základné právo sťažovateľa, a to vlastnícke právo zaručené ustanovením článku 20 ods. 1 Ústavy..., bolo postupom súdu v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod č. k. 6 Co 179/11 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 1. 2013, sp. zn. 6 Co 179/11-957, porušené.

3. Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 1. 2013, sp. zn. 6 Co 179/11-957 a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu zaručené ustanovením článku 46   ods.   1   Ústavy...,   bolo   postupom   súdu   v konaní vedenom   na Okresnom súde Bratislava II. pod č. k. 6 C/66/2008 a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 28. 6. 2011, sp. zn. 6 C/66/2008-957, porušené.

5. Základné právo sťažovateľa, a to vlastnícke právo zaručené ustanovením článku 20 ods. 1 Ústavy..., bolo postupom súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II. pod č. k. 6 C/66/2008 a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 28. 6. 2011, sp. zn. 6 C/66/2008-957, porušené.

6. Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 28. 6. 2011, sp. zn. 6 C/66/2008-957 a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

7. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000,- Eur...

8. Okresný súd Bratislava II. a Krajský súd v Bratislave sú povinné sťažovateľovi spoločne a nerozdielne, na účet právnej zástupkyne sťažovateľa, uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 331,13 Eur...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom pred všeobecnými súdmi domáhala proti žalovanému peňažných nárokov z titulu omeškania úhrad kúpnej ceny za tovar (lieky a zdravotnícke pomôcky), pričom svoje nároky pri posudzovaní úrokov z omeškania opierala o ustanovenia Obchodného zákonníka (nie Občianskeho zákonníka, ako rozhodli všeobecné súdy) a zároveň nesúhlasila s ich právnymi závermi (ktoré boli aj v rozpore s ich vlastnou judikatúrou).

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľky   postupom a rozsudkom   okresného   súdu   z   28.   júna   2011   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C/66/2008

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 12/2013).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydaný rozsudok z 28. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/66/2008, ústavný súd vzhľadom na už uvedené konštatuje,   že   proti   tomuto   rozsudku   bolo   možné   podať   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   čo   sťažovateľka   aj   využila.   Označený   rozsudok   okresného   súdu,   ako   aj sťažovateľkou   namietaný   postup,   ktorý   vydaniu   rozhodnutia   predchádzal,   bol   teda predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľky   postupom a namietaným rozsudkom krajského súdu

Obdobne ústavný súd odmietol   pre nedostatok   svojej právomoci i časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta postup a rozsudok krajského súdu z 28. januára 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 179/2011.

Sťažovateľka vidí porušenie svojich práv najmä v tom, že namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu jej bola odňatá možnosť podať dovolanie podľa ustanovenia § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý je podľa nej „síce formálne   potvrdzujúcim   rozsudkom,   avšak   svojím   obsahom   je   rozsudkom   zmeňujúcim“, a krajský   súd „jej   odňal   možnosť   podať   proti   rozsudku   zo   dňa   28.   1.   2013,   sp.   zn. 6 Co 179/2011 dovolanie podľa ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p.“. Okrem toho v konaní pred krajským súdom „bola porušená zásada dvojinštančnosti súdneho konania“.

Sťažovateľka v sťažnosti teda výslovne uvádza, že jej v napadnutom konaní bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom z viacerých dôvodov, čo je v   danom   prípade   dovolacím   dôvodom   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podľa ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP.   Z   obsahu   sťažnosti   sa   dá   vyvodiť,   že   sťažovateľka nevyužila   možnosť   podania   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   ktorý   jej Občiansky   súdny   poriadok   poskytuje   na   ochranu   jej   práv,   a   priamo   sa   obrátila so sťažnosťou   na   ústavný   súd.   Sťažovateľka   mohla   a   aj   mala   využiť   tento   prostriedok ochrany svojich   základných   práv v   systéme   všeobecných   súdov.   Subsidiarita   ústavného súdu   vo   vzťahu   všeobecným   súdom   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   aj   vtedy,   keď sťažovateľka inštitút dovolania priamo nevyužila (obdobne napr. III. ÚS 113/08).

V ustanovení § 237 OSP sú   taxatívne vypočítané procesné vady   konania takého stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných vád,   je   dovolanie   prípustné   aj   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   inak   tento   opravný prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania.

Keďže   v   sťažnosti   tvrdený   dôvod   (odňatá   možnosť   konať   pred   súdom)   je   aj dovolacím dôvodom   podľa § 237 písm. f) OSP (k podobným záverom už ústavný súd dospel   vo   veciach   napr.   III.   ÚS   88/02,   I.   ÚS   61/07,   I. ÚS   244/07,   III.   ÚS   26/09, III. ÚS 109/2010),   ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je   oprávnený   poskytovať   ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred všeobecným súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. IV. ÚS 49/05, II. ÚS 73/05, I. ÚS 79/07).

Dovolanie   z   dôvodu   uvedeného   v   §   237   písm.   f)   OSP   (postupom   súdu   bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) ústavný súd považuje za účinný právny   prostriedok   nápravy   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (obdobne napr. IV. ÚS 220/2010, IV. ÚS 39/2011 a tiež i základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy).

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   reagovať   aj   na   námietky   sťažovateľky poukazujúce na odlišnosť časti rozhodovacej   praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní vecne a právne podobných vecí. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   (a   ani   zjednocovanie   právnych   názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných   súdov   v   právne   obdobných   prípadoch   nemožno   automaticky   stotožňovať s porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   pokiaľ   je   prípadná   odlišnosť   týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí [čl. 144 ods. 1 ústavy (pozri aj III. ÚS 595/2012)].

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd,   čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Opierajúc sa o citované ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci   (m.   m.   IV.   ÚS   177/05,   IV.   ÚS   324/08,   II.   ÚS   189/08,   I.   ÚS   194/2010, III. ÚS 218/2010, III. ÚS 542/2012).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013