znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 183/2012-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 2. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. O., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   9   Co   285/11-24 z 30. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. A. O.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2012 doručená sťažnosť JUDr. A. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej „krajský súd“) č. k. 9 Co 285/11-24 z 30. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   v   postavení   navrhovateľa   účastníkom konania o určenie, že jeho odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu nemajetkovej ujmy vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)   pod   sp.   zn.   10   C   94/2007.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   10   C   94/2007-20 z 2. mája 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku za návrh, na ktorého zaplatenie vyzval sťažovateľa výzvou z 25. októbra 2010. Sťažovateľ podal proti uvedenému uzneseniu odvolanie tvrdiac, že ide o konanie „vo   veci   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy“,   ktoré   je   od   poplatku oslobodené,   a že   konania   vo   veciach   súvisiacich   s   porušením   zásady   rovnakého zaobchádzania   boli   spoplatnené   až   od   1.   januára   2009,   a   preto   návrh   podaný do 31. decembra 2008 spoplatneniu nepodlieha. Krajský súd však napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu považujúc odvolanie sťažovateľa za nedôvodné.

Sťažovateľ namieta, že označenými rozhodnutiami všeobecných súdov boli uvedené články ústavy, listiny a dohovoru „o práve na spravodlivý proces a o práve na prístup súdu“ porušené. Poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uvedený v rozsudku sp. zn. 4 Cdo 39/2007 z 29. marca 2007, podľa ktorého   sa   súdne   poplatky   nevyberajú   za   konania,   ktoré   nie   sú   uvedené   v   sadzobníku súdnych poplatkov v prílohe zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   súdnych   poplatkoch“),   v   takom   prípade   poplatková   povinnosť   nevzniká a analogické   určenie   výšky   súdneho   poplatku   neprichádza   do   úvahy.   Sťažovateľ   ďalej uvádza, že analogické určovanie «výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle   článku   59   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   dane   a   poplatky   možno   ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je,   zodpovedá   ústavne   konformnému   výkladu   zákona   o   súdnych   poplatkoch   záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“, t. j. záver, že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.

Tým, že všeobecné súdy rozhodli v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a právnym názorom obsiahnutým v citovanom rozsudku Najvyššieho súdu SR, došlo k tomu, že mi zamedzili možnosť uplatniť si svoje právo na spravodlivý proces, ktoré právo je garantované Ústavou Slovenskej republiky. Listinou základných práv i slobôd i Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Netvrdím, že uloženie poplatkovej povinnosti v tejto občiansko-právnej veci samo o sebe je v rozpore s článkom 46 ods. Ústavy SR ani s právom na prístup k súdu chráneným v článku   6   ods.   1   Dohovoru.   Tvrdím   iba,   že   porušením   zákona   osudných   poplatkoch všeobecnými súdmi došlo k porušeniu môjho práva o prístupe k súdu a tak i práva na spravodlivý   proces.   Súdy   mi   neumožnili,   aby   sa   moja   vec   prejednala.   Urobili   tak nezákonnými   rozhodnutiami   o   zastavení   konania   a   potvrdením   prvostupňového rozhodnutia,   a   pritom   nerešpektovali   zákon   o   súdnych   poplatkoch   a   jeho   prílohu (sadzobník) platné v čase vzniku poplatkovej povinnosti.».

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhuje   vydať   takéto rozhodnutie:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 285/2011 porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces a právo na prístup k súdu zaručené podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článok 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 11. 2011, č. k. 9 Co 285/11-24, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 Eur na účet právneho zástupcu...   v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bolo konanie zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku, ako vecne správne. Dospel k názoru, že okresný súd postupoval správne, keď konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku v zmysle § 5 ods. 1 a § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch zastavil, a vyjadril sa aj k sťažovateľovým námietkam formulovaným v jeho odvolaní so záverom, že „spoplatnenie návrhov v tzv. antidiskriminačných konaniach v čase do 31. decembra 2008 zákon o súdnych poplatkoch celkom jasne upravoval a to tak, že podľa položky 1 písm. a) a b) Sadzobníka súdnych poplatkov poplatok z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba, je 6 % z ceny predmetu konania alebo z hodnoty sporu a ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi, poplatok je 3.000,- Sk (t. j. 99,50 eur)“.

V   konečnom   dôsledku   to   z   pohľadu   sťažovateľa   znamená,   že   všeobecné   súdy odmietli   poskytnúť   ochranu   jeho   základnému   právu   na   súdnu   ochranu.   Aj   samotný sťažovateľ v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu tvrdí, že „ak súd v tomto prípade vyrubil navrhovateľovi za návrh... súdny poplatok vo výške 299 €, dochádza v zásade k prekážke domôcť sa ochrany svojich práv na súde a teda k postupu, ktorým súd upiera navrhovateľovi   možnosť   súdnej   ochrany“.   V   samotnej   sťažnosti   proti   napadnutému uzneseniu sťažovateľ zase uvádza, že ním bolo porušené jeho právo na prístup k súdu a že označené všeobecné súdy mu „zamedzili možnosť uplatniť si svoje právo na spravodlivý proces“.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, podľa   ktorej   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o zastavení konania pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke   nie   je   správny   a   konanie   v   skutočnosti   nedostatkom   podmienky   konania   netrpí (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 61/03 – pozri právna databáza ASPI, judikatúra k § 239 OSP). Podobne z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 70/93 (pozri právna databáza   ASPI,   judikatúra   k   zákonu   č.   71/1992   Zb.)   vyplýva,   že   pokiaľ   odvolací   súd nesprávne potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku   navrhovateľom   (žalobcom)   za   podaný   návrh,   ktorý   bol   zo   zákona   osobne oslobodený od jeho platenia, treba to považovať za dovolací dôvod podľa ustanovenia § 241 ods.   2   písm.   a)   OSP,   lebo   ňou   odňal   tomuto   účastníkovi   konať   pred   súdom   [§   237 písm. f) OSP] a bránil mu v realizácii procesného práva domáhať sa ochrany práva na súde, ktoré bolo porušené alebo ohrozené. K podobným záverom dospel ústavný súd už v rámci svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   (I.   ÚS   328/09,   I.   ÚS   200/2010, II. ÚS 283/2010, III. ÚS 300/2011).

Možno konštatovať, že z hľadiska argumentácie sťažovateľa postupoval krajský súd tak, že sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom. Pri takto formulovanej námietke mal sťažovateľ právo podať proti napadnutému uzneseniu dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP.

Ústavou   daná   právomoc   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd môže   založiť   svoju   právomoc   na   konanie   až   vtedy,   ak   fyzická   alebo   právnická   osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľ   ako   účastník   konania   zvolil   medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov   nápravy.   Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   skúmaním   podmienok   konania   o   podanej   sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu krajského   súdu   dovolanie   nepodal.   Vzhľadom   na   uvedené   obstojí   záver,   že   nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytol a na ktorého použitie bol oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá   neprípustnosť   jeho   sťažnosti.   Sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej preukazoval), že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného   súdu   neprichádza   do   úvahy   ani   prípadný   postup   podľa   §   53   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   S   prihliadnutím   na   uvedené   sa   ústavný   súd   bližšie   nezaoberal   ani argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu ním označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2012