znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 183/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove z 12. januára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 97/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2011 doručená   sťažnosť   M.   M.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 12. januára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 97/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalovaný v konaní pred   Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vedenom   pod   sp.   zn. 38 C 98/2009, ktorého predmetom bol návrh na uloženie povinnosti zaplatiť žalovanú sumu (istinu a úrok z omeškania) S., B. (ďalej len „žalobca“).

Sťažovateľ   kúpil   v   septembri   1994   osobné   motorové   vozidlo   T.   (podľa   tvrdení sťažovateľa za 7 000 Sk), pričom krátko po kúpe ho odpredal za kúpnu cenu, ktorá podľa sťažovateľa   predstavovala   6   000   Sk,   kým   podľa   výpovede   svedka,   ktorý   mal   byť kupujúcim, predstavovala 2 500 Sk. V označenom súdnom konaní sťažovateľ tvrdil, že „jak v prípade kúpy motorového vozidla z mojej strany, tak aj následného odpredaja vozidla mojou osobou... nebola na DI PZ v Prešove vykonaná zmena držiteľa motorového vozidla“. Z   listinných   dôkazov   vyžiadaných   v   konaní   pred   okresným   súdom   vyplynulo,   že od 5. septembra   1994   do   31.   decembra   2004   bol   ako   držiteľ   predmetného   motorového vozidla   v   evidencii   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru,   Okresný   dopravný inšpektorát Prešov, vedený sťažovateľ.

Konkretizovaným motorovým vozidlom bola 24. augusta 2003 spôsobená na inom osobnom motorovom vozidle škoda, ktorú poukázal 6. apríla 2006 na účet poškodeného žalobca, keďže k osobnému motorovému vozidlu T. nebolo k dátumu spôsobenia škody uzavreté   povinné   zmluvné   poistenie   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou motorového vozidla. Žalobu proti sťažovateľovi žalobca podal 27. mája 2008.

Okresný súd rozsudkom č. k. 38 C 98/2009-97 zo 14. mája 2010 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume 5 442,74 € spolu s úrokom z omeškania v sume 9 % ročne z prisúdenej istiny od 5. augusta 2006 až do zaplatenia.

Na   základe   vykonaného   dokazovania   okresný   súd   dospel   k   záveru,   že „v   čase poistnej udalosti bol vlastníkom predmetného vozidla žalovaný“. Tvrdenie sťažovateľa, že pred vznikom poistnej udalosti došlo k predaju predmetného motorového vozidla, okresný súd   vychádzajúc   z   ustanovenia   §   90   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o   premávke   na   pozemných   komunikáciách“)   nemal   za   preukázané, pretože sťažovateľ „nepredložil žiaden dôkaz o prevode vozidla, v   súlade s § 90 ods. 7 zákona č. 315/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov povinnosti držiteľa vozidla má jeho doterajší držiteľ, pokiaľ si majiteľ nesplní evidenčné úkony. Ako rozporuplnú a účelovú vyhodnotil súd aj výpoveď svedka M. M., porovnávajúc kúpnu cenu ktorú mal vyplatiť za vozidlo s výpoveďou žalovaného“.

Okresný   súd   neprihliadol   ani   na   námietku   premlčania   vznesenú   sťažovateľom, pretože žalobca si svoj nárok uplatnil podľa § 24c zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   motorového   vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom poistení“), „teda v trojročnej premlčacej lehote, plynúcej odo dňa vyplatenia náhradného poistného plnenia z poistného garančného fondu (žalobca poukázal plnenie 06.04.2006 a žalobu podal dňa 27.05.2008).“.

Rozsudok okresného súdu napadol odvolaním sťažovateľ tvrdiac, že okresný súd nesprávne právne posúdil prerokúvanú vec. Okresný súd totiž podľa sťažovateľa „aplikoval právnu normu zák. č. 315/1996 na právne vzťahy a to i napriek tomu, že bolo nepochybne preukázané,   že   žalovaný   odpredal   motorové   vozidlo   T.   a   to   ešte   v   roku   1995   pričom citovaný zákon nadobudol svoju platnosť a účinnosť dňom 14.11.1996. Pre úplnosť treba poznamenať, že v období pred účinnosťou tohto zákona neexistovala právna úprava, ktorá by upravovala povinnosť držiteľovi vozidla v takom rozsahu ako to bolo touto novelou cestného   zákona   upravené   v   tých   ustanoveniach,   ktoré   nesprávne   spätne   aplikoval I. stupňový súd vo svojom rozhodnutí (§ 90, ods. 1 písm. a, ods. 7,8).“. Sťažovateľ tiež v odvolaní namietal, že okresný súd „sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so vznesenou námietkou   premlčania,   ktorú   žalovaný   vzniesol   jednak   vo   svojom   písomnom   vyjadrení, ktoré bolo doručené súdu dňa 4.9.2009, pričom s námietkou premlčania sa nevysporiadal ani   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia...“.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   zdôraznil,   že „k dopravnej nehode... došlo dňa 24.08.2003... k výpočtu výšky škody malo dôjsť 4.10.2004, a... k podaniu žaloby na súd zo strany žalobcu došlo dňa 27.5.2008 teda skoro po uplynutí 5 rokov od dopravnej nehody a skoro 4 rokov od výpočtu výšky škody“.

Krajský   súd   poukazujúc   na   ustanovenie   §   219   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   rozsudkom z 12. januára   2011   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Co   97/2010   napadnutý   rozsudok okresného súdu potvrdil. Dospel k záveru, že „súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil správny právny záver“. Ďalej krajský súd dôvodil, že okresný súd „správne vyhodnotil výpovede   svedkov   a   vzhľadom   na   tieto   výpovede   nebol   porušený   ani   princíp   zákazu retroaktivity. Keďže nebol preukázaný predaj motorového vozidla, bol žalovaný považovaný za jeho vlastníka aj v čase vzniku dopravnej nehody, ku ktorému dátumu sa viažu povinnosti vyplývajúce   zo   zákona   č.   315/1996   Z.   z.   Nebolo   možné   preto   zohľadniť   námietku žalovaného spočívajúcu v nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie. Správne súd prvého stupňa posúdil aj vznesenú námietku premlčania a s touto sa vo svojom rozhodnutí aj vyporiadal. Nárok žalobcu považoval za nepremlčaný s poukazom na ust. § 24c zákona č. 381/2001 Z. z., ktorý pre daný prípad stanovuje presne začiatok behu premlčacej lehoty a jej dĺžku.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ označuje rozsudok krajského súdu v   jeho   veci   za „nesprávny,   nezákonný   a   diskriminačný“.   Predovšetkým   s   poukazom na stabilizovanú judikatúru ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) tvrdí, že krajský súd „pri svojom rozhodovaní nerešpektoval kautely určujúce minimálnu   mieru   racionality   a   konzistencie   skutkovej   a   právnej   argumentácie,   naopak rozhodol v rozpore s doterajšou ustálenou judikatúrou NS SR R 27/1977 (najmä v oblasti začatia behu premlčacích lehôt)“. Nepodal totiž „náležitú odpoveď na podstatné argumenty sťažovateľa“.

Sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie, nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo M. M. zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. 15Co 97/2010 zo dňa 12.1.2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15Co 97/2010 zo dňa 12.1.2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania M. M., ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. F. K., P., vo výške 314,18 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

S poukazom na závažné sociálne dôvody (sťažovateľ pracuje ako stavebný robotník, je ženatý, manželka „z dôvodu svojho ťažko narušeného zdravotného stavu nepracuje“, majú jedno maloleté dieťa) požiadal ústavný súd o odklad vykonateľnosti   napadnutého rozsudku krajského súdu, a to až do rozhodnutia o podanej sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti predostrel v podstate jedinú námietku proti napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   ktorá   spočívala   v   tvrdení   o   nedostatočnosti odôvodnenia   rozsudku,   v   dôsledku   čoho   sťažovateľ   s   poukazom   na   judikatúru   ESĽP i ústavného súdu zastáva názor o porušení jeho označených práv. Z koncepcie odôvodnenia predloženej sťažnosti rovnako vyplýva, že sťažovateľ nedostatky odôvodnenia vidí hlavne vo   vysporiadaní   sa   žalovaného   súdu   s   otázkou   pasívnej   legitimácie   sťažovateľa   ako žalovaného   v   predmetnom   konaní   a   s   otázkou   premlčania   práva   žalobcu   na   náhradu poskytnutého poistného plnenia za škodu, ktorá pri popísanej škodovej udalosti vznikla.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové   zistenia,   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   a   posúdi   zistený skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Takéto   odôvodnenie   musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Charakter   námietok   sťažovateľa   podnecuje   ústavný   súd   k   zdôrazneniu   stabilnej judikatúry,   podľa   ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Judikatúra   ústavného   súdu   i   ustanovenie   §   219   ods.   2   OSP   vo   svojom   súhrne požadujú skúmanie dostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v súvislosti s odôvodnením   preskúmavaného   prvostupňového   rozhodnutia,   a   to   obzvlášť   vtedy,   ak v odvolaní nie sú uplatňované skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa (§ 205a OSP). Inými slovami, ak sa odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu samo osebe javí na prvý pohľad ako nedostatočné, nemožno dospieť k jeho ústavnej neakceptovateľnosti, ak záver o nedostatočnosti celkom pominie po skúmaní dotknutého odôvodnenia   v   súvislosti   s   odôvodnením   odvolaním   napadnutého   preskúmavaného prvostupňového rozhodnutia.

Ústavný súd dospel k názoru, že o takýto prípad išlo aj v sťažovateľovej kauze.

K otázke pasívnej legitimácie sťažovateľa na konanie o žalobe žalobcu okresný súd zdôraznil skutkový i právny záver o existencii vlastníckeho práva sťažovateľa k osobnému motorovému vozidlu v čase vzniku poistnej udalosti. Uvedený záver okresný súd vysvetlil dokazovaním   získanými   poznatkami   o   skutočnostiach,   ktoré   medzi   účastníkmi   konania neboli   sporné   (dopravná   nehoda   spôsobená   predmetným   motorovým   vozidlom,   časové relácie dopravnej nehody a vyradenia motorového vozidla z evidencie, poukázanie sumy zodpovedajúcej vzniknutej škode žalobcom poškodenému), i hodnotením výpovede svedka M.   M.   ako   rozporuplnej   a   účelovej   vzhľadom   na   nezrovnalosti   o   sume   kúpnej   ceny uvádzanej na jednej strane týmto svedkom a na strane druhej sťažovateľom.

Zároveň okresný súd považoval deň, kedy došlo k dopravnej nehode (24. august 2003),   a   deň   vyradenia   osobného   motorového   vozidla   z   evidencie   (1.   január   2005) za rozhodujúce pre ustálenie aplikovateľnej právnej úpravy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   všetky   uvedené   rozhodujúce   faktory   dostatočne odôvodňujú záver, že sťažovateľ mal v čase poistnej udalosti povinnosti držiteľa osobného motorového   vozidla   vyplývajúce   zo   zákona   o   premávke   na   pozemných   komunikáciách i zo zákona   o   povinnom   zmluvnom   poistení   a   že   mu   teda   svedčala   pasívna   vecná legitimácia na sporné konanie.

Ak   potom   krajský   súd   ako   súd   odvolací   doplnil   odôvodnenie   okresného   súdu zvýraznením záveru, že sťažovateľ bol vlastníkom osobného motorového vozidla „aj v čase vzniku dopravnej nehody, ku ktorému dátumu sa viažu povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 315/1996   Z.   z.“,   považuje   ústavný   súd   takéto   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku za dostatočné a ústavne akceptovateľné.

Oba konajúce súdy vychádzali z nesporných skutočností a v potrebnom rozsahu sa vysporiadali   aj   s   dôkazom,   ktorý   svedčal   v   prospech   tvrdenia   sťažovateľa,   že   v   čase dopravnej nehody už nebol vlastníkom osobného motorového vozidla.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považuje   za   vhodné   dodať,   že   sťažovateľova argumentácia retroaktívnou aplikáciou zákona o premávke na pozemných komunikáciách je v analyzovaných súvislostiach skutočne nedôvodná. Dokonca aj v čase, keď podľa tvrdenia sťažovateľa predal osobné motorové vozidlo M. M., sa totiž uplatňovala povinnosť oznámiť príslušnému správnemu orgánu prevod osobného motorového vozidla na iného držiteľa. Podľa § 87 písm. a) vyhlášky Ministerstva vnútra č. 145/1956 Ú. v. o premávke na cestách v znení   neskorších   predpisov   (v   čase   údajného   prevodu   sťažovateľovho   osobného motorového vozidla bol tento právny predpis platný a účinný) totiž bol držiteľ   vozidla povinný oznámiť do 5 dní dopravnému inšpektorátu, u ktorého je vozidlo evidované, prevod vozidla na iného držiteľa. Preto ak nesplnenie si tejto povinnosti sťažovateľom konajúce súdy   vyhodnotili   ako   relevantný   príspevok   k   záveru   o   existencii   vlastníckeho   práva sťažovateľa v čase dopravnej nehody a následne na základe nadobudnutia účinnosti zákona o premávke na pozemných komunikáciách aplikovali na jeho prípad ustanovenie § 90 ods. 7 zákona   o   premávke   na   pozemných   komunikáciách   (ak   okresný   dopravný   inšpektorát nevykonal všetky evidenčné úkony, práva a povinnosti držiteľa vozidla má jeho doterajší držiteľ),   nemožno   ich   závery   označiť   ako zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   majúce   súčasne   za   následok porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy i práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľovu   námietku   týkajúcu   sa   premlčania   práva   žalobcu na náhradu poistného plnenia poskytnutého podľa § 24 ods. 2 písm. b) zákona o povinnom zmluvnom poistení, okresný súd citoval v odôvodnení svojho rozsudku ustanovenie § 24c zákona   o   povinnom   zmluvnom   poistení,   podľa   ktorého   právo   Slovenskej   kancelárie poisťovateľov   na   náhradu   poistného   plnenia   alebo   náhradného   poistného   plnenia poskytnutého z poistného garančného fondu podľa § 24, § 24a a § 24b sa premlčí do troch rokov odo dňa vyplatenia poistného plnenia alebo náhradného poistného plnenia z poistného garančného fondu. Pri poznaní relevantných skutkových okolností prípadu (deň poskytnutia plnenia žalobcom a deň podania žaloby), ktoré napokon medzi účastníkmi predmetného konania   ani   neboli   sporné,   niet   žiadneho   rozumného   dôvodu   akokoľvek   spochybňovať z hľadiska jeho ústavnej udržateľnosti záver krajského súdu, že „správne súd prvého stupňa posúdil aj vznesenú námietku premlčania a s touto sa vo svojom rozhodnutí aj vyporiadal. Nárok žalobcu považoval za nepremlčaný s poukazom na ust. § 24c zákona č. 381/2001 Z. z., ktorý pre daný prípad stanovuje presne začiatok behu premlčacej lehoty a jej dĺžku.“.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti   dospel   k   záveru o nedôvodnosti   námietok   sťažovateľa,   ktorými   argumentoval   v   prospech   tvrdenia o porušení   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   i   práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). V tejto časti je preto podaná sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ nijak osobitne neodôvodnil navrhované vyslovenie porušenia základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania (čl. 47 ods. 3 ústavy), ústavný súd sa môže len domnievať, že nerovnosť mala byť spôsobená znevýhodnením sťažovateľa oproti   iným účastníkom   súdneho   konania, ktorým   je meritórne   rozhodnutie všeobecného súdu odôvodnené v súlade s požiadavkami plynúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy a z čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Porušenie   týchto   ustanovení   sa   však   zjavne   sťažovateľovi nepodarilo úspešne namietať, a preto aj v časti namietajúcej porušenie základného práva zaručeného   čl.   47   ods.   3   ústavy   hodnotí   ústavný   súd   predloženú   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Napokon   sťažovateľ   v   sťažnostnom   petite   navrhol   ústavnému   súdu   vysloviť   aj porušenie jeho základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy. Z podstaty tohto základného práva vyplýva, že jeho porušenie   možno   úspešne   namietať   iba   v   takom   konaní   všeobecného   súdu,   ktorého predmetom je prieskum zákonnosti rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej správy.

Predmetom posudzovaného konania okresného súdu a krajského súdu bol „klasický“ civilný   spor   o   povinnosť   žalovaného zaplatiť peňažnú sumu žalobcovi.   Táto povinnosť pritom   vyplýva   z   predpisov   súkromného   práva.   Nešlo   tu   teda   o   prieskum   zákonnosti rozhodnutia   alebo   postupu   orgánu   verejnej   správy.   V   tejto   časti   preto   trpí   predložená sťažnosť zjavnou neopodstatnenosťou pre absenciu priamej súvislosti medzi označeným základným   právom   (čl.   46   ods.   2   ústavy)   a   namietaným   konaním   okresného   súdu a krajského súdu.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa predostretými v sťažnosti (náhrada trov konania, odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2011