znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 183/2010-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   J.   K.,   M.   K.   a K.   K.,   všetci   bytom   M.,   zastúpených   Advokátskou kanceláriou G., s. r. o., M., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. G., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 163/2007 zo 17. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. K., M. K. a K. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4 Cdo 163/2007   zo 17.   decembra   2008   p o r u š e n é b o l i.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky   z r u š u j e   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   4 Cdo 163/2007   zo 17.   decembra   2008   a naň   nadväzujúci   rozsudok Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   9   Co   50/2009   z 24.   septembra   2009   a   vec   v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť J. K., M. K. a K. K. trovy konania v sume 668,58 € (slovom šesťstošesťdesiatosem eur a päťdesiatosem centov) na účet Advokátskej kancelárie G., s. r. o., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 183/2010-14 zo 4. mája 2010 prijal v časti podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   K.,   M.   K.   a   K.   K.   (ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 163/2007 zo 17. decembra 2008.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril najvyšší súd podaním sp. zn. KP 4/2010 z 29. mája 2010, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 14. júna 2010. Vo vyjadrení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti vytýkajú Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, že svojím uznesením sp. zn. 4 Cdo 163/2007 z 17. decembra 2008 zasiahol do ich práv garantovaných v čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Navrhli,   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky toto rozhodnutie zrušil. Porušenie ich práva malo spočívať v tom, že porušovateľ neposlal sťažovateľom dovolanie navrhovateľa, čim im znemožnil vyjadriť sa k nemu, pretože by určite namietali oneskorenosť podania dovolania. Trvali na tom, že dovolanie podal účastník konania (A.) po zákonnej lehote stanovenej v § 240 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosťou napadnutým uznesením zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 6. 2. 2007 sp. zn. 23 Co 452/2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej veci preskúmal rozsudok odvolacieho súdu na základe včas podaného dovolania a dospel k záveru, že je trpí vadou konania, v dôsledku   ktorej   bola   odňatá   možnosť   účastníkovi   konať   pred   súdom(§   243b   ods.   1 O. s. p.).   Uviedol,   že   z   odôvodnenia   rozsudku   odvolacieho   súdu   nevyplýva   z   akých skutkových zistení pri nezmenenom skutkovom stave súd vychádzal. Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 21. mája 2007 a dovolanie bolo voči nemu podané dňa 20. júna 2007, t. j. v zákonnej jednomesačnej lehote.

Podanie   dovolania   je   ohraničené   objektívnou   procesnou   lehotou.   Dĺžka   lehoty na podanie dovolania je jeden mesiac. Ide o lehotu určenú podľa mesiacov, to znamená, že lehota skončí uplynutím toho dňa, ktorý sa zhoduje svojim označením s dňom, keď došlo k skutočnosti, ktorá určuje začiatok plynutia lehoty, teda dňom kedy rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť (§ 57 ods. 2). Rozhodnutie odvolacieho súdu je právoplatné, ak bolo riadne doručené (§ 159 ods. 1, § 167 ods. 2); možnosť jeho napadnutia odvolaním je vylúčená (formálna právoplatnosť). Právoplatnosť rozhodnutia vyznačí na prvopise rozhodnutia súdu prvého   stupňa   a   na   prvopise   rozhodnutia   súdu   druhého   stupňa,   súd   ktorý   rozhodoval v prvom stupni (§ 62 ods. 2 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy). Pre plynutie lehoty   teda   nie   je   rozhodujúci   údaj   o   doručení   rozhodnutia   niektorému   z   účastníkov, ale údaj o doručení rozhodnutia účastníkovi v poradí najneskôr. Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení § 240 O. s. p. v súlade s doteraz zaužívanou praxou a   judikatúrou.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s   vyslovenými   závermi   najvyššieho   súdu nestotožňujú,   nemôže   viesť   k   úsudku   o   porušení   ich   ústavného   práva.   Najvyšší   súd na základe   riadne   a   včas   podaného   mimoriadneho   opravného   prostriedku   preskúmal rozhodnutie súdu nižšieho stupňa a meritórne rozhodol...“.

K   vyjadreniu   najvyššieho   súdu   zaujal   stanovisko   právny   zástupca   sťažovateľov podaním z 22. júna 2010, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 28. júna 2010. V podaní okrem iného uviedol:

„K   výzve   bolo   pripojené   aj   vyjadrenie   porušovateľa   z   29.   5.   2010   ku   ktorému uvádzame, že porušovateľ sa dovoláva skutočnosti, že na rozhodnutiach bola vyznačená právoplatností: s dátumom 21. mája 2 007.

Ako už bolo uvedené v návrhu, rozsudok Krajského súdu Žilina č. 23 Co 452/2005- 285 bol doručený právnemu zástupcovi účastníka konania A. dňa 19. 4. 2007 a právnemu zástupcovi sťažovateľov dňa 18. 4. 2007, teda právoplatným sa rozsudok stal doručením účastníkom konania a návrh na dovolanie bol podaný oneskorene.“

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   názoru,   že   od   tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   v prvom   rade za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré sú základom ich rozhodnutí.

Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v konaní   pred   ústavným   súdom má opodstatnenie len v tom prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov   vzhľadom   na   ich   postavenie   ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, je teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali   reálnu   možnosť   využiť   svoje   procesné   práva   predložiť   argumenty   a   reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).

Sťažovatelia ako dôvody svojej sťažnosti uviedli   to, že najvyšší súd rozhodol bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby mali príležitosť vyjadriť sa k žalobcom podanému dovolaniu, čím bolo odňaté ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tiež to, že prerokoval dovolanie žalovaného napriek tomu, že pre takýto jeho postup neboli splnené podmienky dovolacieho konania, pretože žalobca podľa nich nepodal dovolanie v zákonnej lehote, ktorej zmeškanie nemožno odpustiť.

1. Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ku   ktorému malo dôjsť   tým, že   najvyšší   súd   im   odňal   možnosť konať pred súdom, pretože sa nemohli vyjadriť k podanému dovolaniu žalobcu v dovolacom konaní.

Z obsahu spisu Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) je zrejmé, že sa v ňom skutočne nenachádza žiadne vyjadrenie sťažovateľov datované po 21. júni 2007, teda po dni doručenia dovolania žalobcom okresnému súdu, a ani výzva všeobecných súdov pred   predložením   spisu   najvyššiemu   súdu   od   16.   júla   2007,   aby   sa sťažovatelia   mohli vyjadriť k podanému dovolaniu. Rovnako je z obsahu spisu okresného súdu jasné i to, že najvyšší súd podané dovolanie žalobcu prerokoval bez nariadenia dovolacieho pojednávania [§ 243a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Z akého dôvodu sa rozhodol najvyšší súd takto postupovať a v čom videl nepotrebnosť nariadiť pojednávanie, z odôvodnenia jeho rozhodnutia zistiť nemožno.

Ústavný súd je tohto názoru, že rozhodnutie o tom, či o podanom dovolaní najvyšší súd bude rozhodovať s nariadením alebo bez nariadenia pojednávania, na ktoré predvolá účastníkov,   je vecou   úvahy najvyššieho   súdu.   Na   druhej   strane je však   žiaduce   takýto postup najvyššieho súdu účastníkom odôvodniť. Čo je však významnejšie, rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, na ktoré budú riadne predvolaní účastníci, prichádza do úvahy iba v   prípade,   ak   takýto   postup   bez   akýchkoľvek   pochybností   nebude   na   ujmu   procesným právam účastníkom a ich právu na spravodlivý proces.

Vyjadriť   sa   k   dovolaniu   je   právom   účastníka   konania.   Ako   vyplýva   zo   spisu okresného   súdu,   najvyšší   súd   svojím   postupom   neumožnil   sťažovateľom   vyjadriť sa k podstate   dovolania   podaného   žalobcom,   a   keďže   vo   veci   nenariadil   ani   dovolacie pojednávanie,   na   ktoré   nepredvolal   účastníkov   a neposkytol   im   priestor   na   zaujatie   ich stanoviska   k   podanému   dovolaniu,   porušil   základné   právo   jeho   účastníkov   na   súdnu ochranu   a spravodlivé   súdne   konanie.   O podanom   dovolaní   rozhodol   najvyšší   súd 17. decembra 2008 bez nariadenia pojednávania, keď uznesením sp. zn. 4 Cdo 163/2007 zrušil   právoplatný   rozsudok   Krajského   súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 23 Co 452/2005 zo 6. februára 2007.

K uvedeným skutočnostiam sa podpredsedníčka najvyššieho súdu nevyjadrila.

Uvedeným uznesením najvyššieho súdu a jeho postupom v dovolacom konaní bola nepochybne   porušená   jedna   z   požiadaviek   spravodlivého   súdneho   konania, a to kontradiktórnosť konania.  

Vzhľadom na uvedené ústavný súd (bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou rozhodnutia najvyššieho súdu, resp. následným rozhodnutím krajského súdu) preto dospel k   záveru,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Cdo 163/2007 a jeho uznesením zo 17. decembra 2008 bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia (obdobne napr. II. ÚS 105/09, II. ÚS 116/09).

2.   Sťažovatelia   videli   porušenie   označených   práv   aj   v tom,   že   najvyšší   súd prerokoval dovolanie žalobcu, hoci neboli splnené podmienky na vykonanie dovolacieho konania, pretože podľa nich bolo podané po zákonom ustanovenej lehote.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh, vyjadrení   účastníkov   a   súdneho spisu zistil, že rozhodnutie okresného súdu sp. zn. NO-5 C 76/03 z 15. júna 2005   v spojení s rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   23   Co   452/2005   zo   6.   februára   2007   nadobudlo právoplatnosť 21. mája 2007.

Dovolanie   (z 20.   júna   2007)   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   doručil   žalobca na najvyšší   súd   21.   júna   2007,   to   znamená,   že   bolo   podané   v lehote   jedného   mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia (§ 240 ods. 1 OSP) v spojení s § 57 ods. 1 až 3 OSP.

Ústavný súd preto na základe uvedeného konštatoval, že v tomto smere je námietka sťažovateľov nedôvodná.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli u sťažovateľov porušené uznesením   najvyššieho   súdu   zo   17.   decembra   2008   a jeho   predchádzajúcim   postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 163/2007, bolo potrebné preto uznesenie najvyššieho súdu a naň nadväzujúci rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 50/2009 z 24. septembra 2009 zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   M.   G.   z   Advokátskej   kancelárie   G.,   s.   r.   o.,   M. Sťažovatelia si uplatnili aj trovy konania, ktoré konkrétne nevyčíslili.

Ústavný súd pri priznaní trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009 (721,40 €), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   zistil,   že   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov patrí náhrada trov konania trom sťažovateľom za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 v celkovej   sume 668,58 € (prevzatie a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti v sume 4 x 120,23 €, znížené o 20 %) a k tomu náhrada 6-krát režijného paušálu po 7,21 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2010