znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 183/09-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   T.   a S.   T.,   obe   bytom   K.,   zastúpených   advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 7 To 116/2008 z 28. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. a S. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2009 doručená faxom a 1. apríla 2009 poštou sťažnosť M. T. (ďalej aj sťažovateľka v I. rade“) a S. T. (ďalej aj sťažovateľka v II. rade, spolu ďalej aj „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl.   16   ods.   1 a 2   a   čl.   19   ods.   1   a 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj svojich práv podľa čl. 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 To 116/2008 z 28. januára 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I podal dňa 5. 10. 2004 na Okresnom súde Košice I obžalobu na M. T., bývalého manžela sťažovateľky   v 1.   rade   a   otca   sťažovateľky   v   2.   rade   pre   trestný   čin   týrania   blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a), b) ods. 2 písm. c) a d) Trestného zákona v znení platnom do 31. 12. 2005...

Okresný   súd   Košice I rozsudkom   sp.   zn.   6   T   83/2004   zo   dňa   6.   12.   2004 obžalovaného spod obžaloby oslobodil z dôvodu uvedeného v § 226 písm. b) Trestného poriadku v znení platnom do 31. 12. 2005, pretože skutok nie je trestným činom.

Na   odvolanie   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   K.   Krajský   súd   v   Košiciach uznesením sp. zn. 6 To 42/05 zo dňa 17. 3. 2005 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 6 T 83/2004 zo dňa 10. 11. 2008 súd podľa   §   226   písm.   b)   Trestného   poriadku   (pretože   skutok   nie   je   trestným   činom) obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   K.   odvolanie, o ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením   sp.   zn.   7 To 116/2008-419 dňa 28. 1. 2009 tak, že odvolanie okresného prokurátora zamietol...“

Sťažovateľky v sťažnosti v podstate namietajú, že síce „v trestnom konaní vedenom proti M. T. nepovažovali súdy za sporné, že sa obžalovaný dopustil konania, ktoré sa mu kladie   za   vinu“, ale   menovaného   spod   obžaloby   oslobodili,   pretože   nebolo   dostatočne preukázané, že išlo o trestný čin.

Napriek   tomu,   že   prvostupňový   súd   v rozsudku   z 10.   novembra   2008   sp.   zn. 6 T 83/2004 „poukázal na odporúčame Výboru Ministrov členských štátov rady Európy prijaté 30. 4. 2002, z ktorého poukazuje na to, že za násilie na ženách, ktoré sa vyskytuje aj v rodine, sa považuje aj fyzická a psychická agresivita, emocionálne a psychologické zneužívanie“, konštatoval: „Týraním podľa súdu neboli ani nadávky adresované deťom, prípadne telesné tresty, ktoré nasledovali po tom, čo niečo vyviedli...“

Takisto uviedol, „že obžalovaný sa dopúšťal ekonomického násilia voči sťažovateľke v 1. rade a rovnako psychického násilia voči synovi S. pokiaľ ide o nadávky a fyzické násilie voči   nemu,   ak   mal   problémy   s učením“, ale   na   druhej   strane   svoje   právne   a skutkové zistenia zhrnul do záveru, že „Konanie obvineného nebolo motivované tým, aby niekomu ublížil, ale chcel takto riešiť núdzu a nedostatok peňazí, ním zvolený spôsobom riešenia bol pritom podmienený jeho skresleným vnímaním udalostí, ktoré vzhľadom na jeho osobnostnú štruktúru   nevedel   vnímať   objektívne,   ale   stále   bol   ovplyvnený   svojím   subjektívnym postojom, ktorý považoval za jediný správny, čo viedlo k tomu, že si neuvedomoval skutočné následky svojho správania. Z toho potom vyplýva, že obžalovaný potom nevedel, že jeho konanie môže viesť k týraniu a teda s takým následkom nemohol byť ani uzrozumený. Inak povedané, konanie obžalovaného, jeho následky, vrátane príčinného vzťahu medzi nimi nie sú   podľa   názoru   súdu   kryté   úmyselným   zavinením   obžalovaného   a   to   ani   vo   forme nepriameho   úmyslu,   pretože   jeho   konanie   ani v časti,   ktorú   by   bolo   možné   objektívne podradiť   pod   týranie   podľa   §   215   Trestného   zákona   nenapĺňa   všetky   znaky   skutkovej podstaty tohto trestného činu a to pre absenciu subjektívnej stránky.“.

Krajský súd sa vo svojom uznesení z 28. januára 2009 stotožnil so záverom súdu I. stupňa a navyše uviedol, «„že v rodine sa občas v záujme riadnej výchovy detí vyskytnú situácie, pri ktorých je možné tolerovať v primeranej miere použité fyzické násilie alebo dôraznejšie napomenutie. Ak by už aj takéto konanie malo byť postihované ako trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby, potom v praxi by mohlo nastať extrém, že rodič v záujme riadnej výchovy dieťaťa by nemohol zvýšiť hlas, pokarhať ho alebo ho v niečom obmedziť.“. d) ak pokračuje v páchaní takého činu po dlhší čas...».

Sťažovateľky na základe uvedeného tvrdia, že «V predmetnej veci napriek tomu, že okolnosti   a   spôsob,   ktorým   bolo   do   práv   sťažovateliek   zasiahnuté,   boli   dostatočne objasnené   a   porušovateľ   týchto   práv   bol   identifikovaný,   nebola   voči   nemu   vyvodená zodpovednosť a sťažovateľkám tým nebola poskytnutá satisfakcia...

Konštatovanie   súdu   I . stupňa   o tom,   že   obžalovaný   nevedel   udalosti   vnímať objektívne, ale bol stále ovplyvnený svojim subjektívnym postojom a že to viedlo k tomu, že si neuvedomoval skutočné následky svojho správania, je absurdné...

V konkrétnom prípade znamená, že obžalovaný M. T. chcel svojim konaním vyvolať u sťažovateliek fyzické a psychické utrpenie.

Aj keď sťažovateľky sú toho názoru, že aj pre takýto záver existujú dôkazy, ktoré boli súčasťou   súdneho   spisu,   považujú   za   nesporné,   že   z   vykonaného   dokazovania   vyplýva jednoznačne záver o tom, že M. T. sa dopúšťal konania voči nim prinajmenšom vo forme nepriameho úmyslu...

Sťažovateľky   považujú   za   ťažko   uveriteľné,   že   súd   odôvodnil   oslobodenie obžalovaného spod obžaloby - subjektívnym postojom obžalovaného...

Predovšetkým je potrebné poukázať na výpoveď sťažovateľky v 2. rade na hlavnom pojednávaním, ktorá poukázala na to, že M. T. jej okrem iného „dal takú facku, že jej rozťal peru“...

Tak sťažovateľka v 1. rade, ako aj sťažovateľka v 2. rade, aj poškodený S. T. uviedli, že M. T. jej nadával vulgárne takmer každý deň, nemohla zasahovať do toho, keď sa učili, nemohla im uvariť obed a ako sám súd I. stupňa konštatuje, obmedzoval ju v prístupe k peniazom, na ktoré mala rovnako ako obžalovaný nárok, a to napriek tomu, že sa starala o domácnosť vrátane M. T.

To, že konanie M. T. spôsobovalo u sťažovateľky v 1. a v 2. rade psychické utrpenie vyplýva zo znaleckých posudkov, tak z odvetvia psychológie, ako aj z odboru psychiatrie. Sťažovateľka v   1. rade   trpiaca   recidivujúcou   periodicko   depresívnou   poruchou, u ktorej   nemožno   vylúčiť   jej   vznik   práve   v   dôsledku   tyranizujúceho   správania   M.   T., podliehala   recidívam tohto   ochorenia   s určitosťou pod vplyvom nepriaznivých faktorov v rodine vplyvom tyranizujúceho správania sa manžela voči nej a deťom.

Sťažovateľka v 2. rade v dôsledku nepriaznivých rodinných pomerov za mimoriadne prísneho   až   despotického   výchovného   prístupu   otca   trpela   prechodnou   psychickou poruchou, ktorú možno diagnosticky zaradiť medzi poruchy správania vo vzťahu k rodine. Následky   správania   obžalovaného   boli   jednoznačne   objektivizované   citovanými znaleckými posudkami.

Napriek   tomu,   neprihliadajúc   na   tieto   závery,   charakterizoval   Krajský   súd v Košiciach správanie obžalovaného ako „výchovu“ argumentujúc v prospech používania psychického a fyzického násilia pri výchove a vo vzťahoch k rodine.

Takéto rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorý za situácie, keď okresný súd ako sud I. stupňa pri svojom rozhodovaní pochybil, mal povinnosť v súlade s ustanovením § 258 ods. 1 písm. d) a písm. c) Trestného poriadku platného do 31. 12. 2005 rozsudok súdu 1. stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie.

Tým, že krajský súd takto nepostupoval, odmietol sťažovateľkám poskytnúť ochranu, ktorú bol povinný podľa pozitívneho záväzku štátu vyplývajúceho z článku 12 ods. 2 Ústavy a z článku 1 Dohovoru poskytnúť...

Sťažovateľky boli a sú hlboko sklamané postupom súdnej moci, ktorej je v Slovenskej republike zverená úloha chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb. Podotýkajú,   že   konanie,   ktoré   bolo   predmetom   trestného   stíhania   pre   konanie, ktorého sa M. T. voči ním dopúšťal, praktizoval bývalý manžel sťažovateľky v 1. rade a otec sťažovateľky v 2. rade od roku 1996 a v súčasnosti po trinástich rokoch sú sťažovateľky v stave bezmocnosti, beznádeje a zúfalstva.».

Na   základe   uvedeného   sťažovateľky   požadujú,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky v 1. rade M. T.

- nebyť podrobený krutému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa článku 16 ods. 2 Ústavy SR,

- právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa článku 16 ods. 1 Ústavy SR,

- právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR,

- právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR,

- právo   nebyť   podrobený   neľudskému   a   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   zakotvené v článku 3 Dohovoru

- a právo na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 Dohovoru, bolo   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   7   To   116/2008-419   zo   dňa 28. 1. 2009, porušené.

Právo sťažovateľky v 2. rade S. T.

- nebyť podrobený krutému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa článku 16 ods. 2 Ústavy SR,

- právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa článku 16 ods. 1 Ústavy SR,

- právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR,

- právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR,

- právo   nebyť   podrobený   neľudskému   a   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   zakotvené v článku 3 Dohovoru

- a právo na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 Dohovoru, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To 116/2008-419 zo dňa 28. 1. 2009, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateliek.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 7 To 116/2008-419 zo dňa 28. 1. 2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   v   1.   rade   finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 Eur/150 630 Sk.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   v   2.   rade   finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 Eur/150 630 Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke v 1. rade všetky trovy tohto konania. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke v 2. rade všetky trovy tohto konania...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, II. ÚS 27/07).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateliek uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 7   To   116/2008 z 28.   januára 2009, ktorým   odmietol odvolanie   okresného   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   K.   z   21.   novembra   2008,   a tým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 83/2004 z 10.   novembra   2008,   ktorým   oslobodil   spod   obžaloby   M.   T.,   bývalého   manžela sťažovateľky   v I.   rade   a otca   sťažovateľky   v II.   rade   pre   skutok   právne   kvalifikovaný ako trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. c) a d) Trestného zákona.

Podľa   čl.16   ods.   1   prvej   vety   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia je zaručená.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie...

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,   a napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov,   prípadne   postupom,   ktorý   im predchádzal.

Právomoc ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd,   a v spojitosti   s   tým zistenie,   že   v okolnostiach   daného   prípadu   ide   o priamy   zásah,   ktorý   zjavne   viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 141/08).

Predpokladom vykonania takejto ústavnej kontroly rozhodnutia je však uplatnenie námietky   porušenia   garancií   spravodlivého   súdneho   procesu   zaručených   čl.   46   ods.   1 ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Takúto   námietku   však   sťažovateľky   zastúpené advokátkou v podanej sťažnosti ani formálne a ani obsahovo neuplatnili.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,   IV. ÚS 301/07,   IV. ÚS 273/08),   ktorej   súčasťou   je   aj   právny   názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy i práva vyplývajúce z čl. 3 a čl. 8 dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ústavný súd napriek tomu konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil dostačujúcim   spôsobom,   jeho   odôvodnenie   je   zrozumiteľné   a jeho   závery   vzhľadom na všetky okolnosti danej trestnej veci, vykonané dokazovanie, výpovede svedkov a znalcov sú z ústavného hľadiska akceptovateľné. Argumentáciu sťažovateliek, že v danom prípade bola naplnená skutková podstata trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 Trestného zákona platného v relevantnom čase a všeobecné súdy nesprávne postupovali proti obžalovanému, keď ho spod obžaloby oslobodili, považuje ústavný súd z hľadiska svojich zistení za subjektívnu a účelovú a táto argumentácia nezakladá v súhrne všetkých okolností trestného konania dôvod na vyslovenie porušenia označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru.

Ústavný súd si preto neosvojil argumentáciu sťažovateliek o porušení označených práv uznesením krajského súdu, pretože skutočnosť, že krajský súd nerozhodol v súlade s predstavami a očakávaniami sťažovateliek, ešte neznamená, že došlo aj k porušeniu ich uvedených základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj ich práv podľa čl. 3 a čl. 8 dohovoru. Je tiež nepochybné, že odvolací súd vyjadril svoj právny názor v rámci odvolacieho konania v uznesení sp. zn. 7 To 116/2008 z 28. januára 2009, ktorý oprel o skutkové zistenia okresného súdu a ním vykonané dôkazy v prvostupňovom konaní.

Vzhľadom   na   uvedené   okolnosti   danej   veci   preto ústavný   súd   sťažnosť,   ktorá smerovala k vysloveniu porušenia označených hmotných práv sťažovateliek garantovaných ústavou a dohovorom citovaným uznesením krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

S prihliadnutím na výrok tohto rozhodnutia už bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateliek.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009