znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 183/08-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. októbra 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika o prijatej sťažnosti K. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., Advokátska kancelária, B., vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 Ccu/20/2002 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 Nc/1013/2000) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. K. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ccu/20/2002   (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 Nc/1013/2000)   p o r u š e n é   b o l o.

2. K.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   80   000   Sk   (slovom osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Banská   Bystrica p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Banská   Bystrica j e   p o v i n n ý   uhradiť K.   K. trovy   konania v sume   6   732   Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún)   na účet   jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. J. V., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti K. K. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 183/08-22   z 1.   júla   2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť K. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Banská Bystrica   (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ccu/20/2002 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 Nc 1013/2000).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľke sa narodilo dieťa v čase, keď bola študentkou   gymnázia.   Okresný   úrad   v Banskej   Bystrici   (matrika)   poslal   12.   júna   2000 okresnému súdu oznámenie o narodení dieťaťa „z dôvodu, že sa narodilo dieťa, pri ktorom je známa len matka a nebol uvedený jeho otec“. Predmetnej veci bola pridelená spisová značka 15 Nc 1013/2000.

Okresný súd predvolal 19. júna 2000 sťažovateľku na výsluch stanovený na 27. jún 2000. Toto predvolanie nebolo sťažovateľke z dôvodu „nečitateľne napísanej adresy na obálke“ doručené a bolo vrátené okresnému súdu.

Dňa 3. augusta 2000 sa sťažovateľka dostavila na okresný súd, kde sa domáhala určenia   otcovstva   súhlasným   vyhlásením   rodičov   podľa   § 73   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „OSP“). Bola s ňou spísaná zápisnica, v ktorej sťažovateľka uviedla všetky identifikačné údaje o otcovi dieťaťa, ktorý   má trvalé bydlisko   v Grécku,   a tiež,   že   si   je úplne istá   jeho otcovstvom,   pretože nemala pohlavný styk so žiadnym iným mužom. Okresný súd ju poučil, že môže podať návrh na určenie otcovstva k maloletému dieťaťu.

Sťažovateľka   uviedla,   že   okresný   súd   v rozpore   s ustanovením   §   73   ods.   1 OSP nevyslúchol T. K., vtedy bytom A., G., zamestnaného ako vojaka, ktorého sťažovateľka označila   za otca,   a ani   sa   o to   nepokúsil,   čím   zmaril   možnosť   výchovne   pôsobiť na označeného otca.

Sťažovateľka ďalej argumentuje, citujúc ustanovenie § 73 ods. 3 OSP („ak takto k určeniu otcovstva nedôjde a matka v primeranom čase nepodá návrh na určenie otcovstva, ustanoví predseda senátu dieťaťu opatrovníka na podanie takého návrhu a na to, aby dieťa v konaní   zastupoval“),   že   v praxi   sa   za   primeraný   čas   na   podanie   návrhu   na   určenie otcovstva zo strany matky považuje asi jeden mesiac. Podľa vyjadrenia sťažovateľky, však okresný súd v tomto štádiu konania neustanovil maloletému dieťaťu kolízneho opatrovníka a až 26. augusta 2002, po viac ako 24 mesiacoch absolútnej nečinnosti, keď maloleté dieťa malo už viac ako dva roky, splnomocnil vo veci Okresný úrad, oddelenie starostlivosti o rodinu a deti v B. (ďalej len „okresný úrad“), na podanie návrhu na určenie otcovstva a úpravu   práv   a povinností   rodičov   k maloletému   dieťaťu,   a to   v mene   dieťaťa   proti označenému otcovi.

Okresnému súdu bol 20. septembra 2002 podaný návrh na určenie otcovstva voči odporcovi (mužovi, ktorého označila sťažovateľka ako otca dieťaťa) a „o úhradu osobných potrieb“, na základe čoho bola daná vec prevedená z registra Nc do registra Ccu a je vedená pod sp. zn. 7 Ccu 20/2002.

Okresný súd bol následne podľa sťažnosti v danej veci nečinný do 5. januára 2005, keď bola vec pridelená ďalšiemu zákonnému sudcovi. Okresný súd vydal 6. mája 2005 uznesenie   o ustanovení   opatrovníka   maloletému   dieťaťu   a vyzval   odporcu,   aby   sa k predmetnej veci vyjadril. Ďalším uznesením ustanovil prekladateľa v danej veci.   Prvé   pojednávanie   nariadil   okresný   súd   26.   júna   2006   na   16.   november   2006 so súčasným   určením   náhradného   termínu   pojednávania   7.   december   2006.   Predmetné pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito vzhľadom na neúčasť odporcu, ktorý nemal   vykázané   doručenie   predvolania.   Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo 7. decembra 2006, na ktoré okresný súd „... nikoho nepredvolal. O tejto skutočnosti sa sťažovateľka dozvedela až 03. 01. 2008, keď bola na súde nahliadnuť do spisu“.

Okresný súd uznesením zo 17. januára 2007 ustanovil znalca z odboru genetiky, aby v lehote 60 dní od doručenia biologického materiálu odporcu z cudziny vypracoval znalecký posudok.

Následne   okresný   súd   28.   augusta   2007   požiadal   Ministerstvo   spravodlivosti Slovenskej republiky o poskytnutie súčinnosti a „... spis dal znova na lehotu až do konca februára 2008“.   Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaniach vedených pod sp. zn. 15 Nc/1013/2000 a sp. zn. 7 Ccu 20/2002 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 850 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojho predsedu.

Predseda okresného súdu v liste z 29. júla 2008 predložil podrobný chronologický prehľad vykonaných procesných úkonov. Vo vyjadrení vo vzťahu ku konaniu vedenému pod sp. zn. 15 Nc 1013/2000 uviedol, že 16. júna 2000 Okresný úrad v B. prijal oznámenie o narodení maloletého E. K. Keďže sťažovateľka na výsluchu 3. augusta 2000 uviedla, že v budúcnosti chce podať návrh na určenie otcovstva, okresný súd jej poskytol lehotu na podanie tohto návrhu, pričom za primeranú lehotu považoval dobu jedného roka, avšak vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka za otca označila cudzieho štátneho príslušníka, poskytol „primerane tejto okolnosti“ dlhšiu lehotu. Pri kontrole spisového materiálu 3. júla 2000 okresný súd zistil, že sťažovateľka návrh na určenie otcovstva nepodala, a preto 26. augusta 2002 splnomocnil okresný úrad podať návrh na určenie otcovstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu.

Okresný   súd   v súvislosti,   že   mu   sťažovateľka   vytýka,   že   nepostupoval   v zmysle ustanovenia § 73 OSP a nevypočul muža označeného za otca maloletého dieťaťa, poukazuje na   jej   výpoveď,   ktorá   svedčila   o negatívnom   postoji   označeného   muža   k maloletému dieťaťu a o jeho nezáujme o dieťaťa. Vzhľadom na uvedené nebolo v záujme maloletého dieťaťa   vypočúvať   označeného   muža   k otázke,   či   uznáva   svoje   otcovstvo,   a to s prihliadnutím   na   hospodárnosť,   účelnosť   a dobu   trvania   vykonania   tohto   dôkazu v cudzine.

Vo   vzťahu   ku konaniu   vedenému   pod   sp.   zn.   7   Ccu   20/2002   prostredníctvom zákonného sudcu okresný súd uviedol tieto skutočnosti:

«Po naštudovaní veci bolo dňa 06. 05. 2005 rozhodnuté uznesením o ustanovení kolízneho opatrovníka (č. k. 7Ccu 20/2002 - 8), uznesením o vyjadrení podľa § 114 O. s. p. (č. k. 7Ccu 20/2002 - 9).

Dňa 09. 05. 2005 bolo rozhodnuté o ustanovení prekladateľa pre jazyk grécky, ktorého úlohou bolo preložiť žalobu a uznesenia č. k. 7Ccu 20/2002 - 8; 9.

Preklad bol doručený súdu dňa 01. 06. 2005. Dňa 06. 06. 2005 začal súd doručovať tieto listiny odporcovi, gréckemu štátnemu občanovi.

Potvrdenie o doručení listín, bolo súdu predložené až 04. 11. 2005.

Následne súd vykonal 21. 06. 2006, teda nie tak, ako uvádza sťažovateľka dňa 26. 06. 2006, zastúpená právnym zástupcom na termín 16. 11. 2006, z dôvodu zabezpečenia doručenia   predvolania   odporcovi,   keďže   súd   predpokladal   zdĺhavosť   doručenia predvolania.

V žiadnom prípade nemôžem súhlasiť, že sa jednalo o 18-mesačnú nečinnosť tak, ako je uvedené v sťažnosti.

Zároveň bol určený náhradný termín na 07. 12. 2006, ktoré predvolania boli riadne doručené sťažovateľke.

Súd nemal dôvod opätovne predvolávať sťažovateľku na termín 07. 12. 2006, a pokiaľ tvrdí, že nebola predvolaná nie je to pravda, a sama spôsobuje prieťahy v konaní, keď nie je schopná túto skutočnosť z predvolania vyčítať.

Súd   samozrejme   na   deň   07.   12.   2006   nepredvolal   žiadneho   znalca,   pretože žiadneho neustanovil. Predvolal však tlmočníka na pojednávanie na deň 07. 12. 2006. Išlo len o pisársku chybu, bez vzťahu k dôvodom sťažnosti.

Ďalšie dôvody uvádzané v tejto časti sťažnosti považujem za irelevantné, pretože nemajú žiadny vzťah ku konaniu a jeho dĺžke.

Dôvody sťažnosti ohľadne lehôt (... spis bol daný na lehotu až 13. 07. 2007...), v časti znaleckého dokazovania sú nepravdivé a zavádzajúce. Po vypracovaní dožiadania a po ustanovení znalca, súd dal spis na lehotu 3 mesiace dňa 15. 02. 2007 a potom, čo toto dožiadanie nebolo gréckou stranou vybavené, dal súd spis dňa 20. 06. 2007 na lehotu do 13. 07. 2007. Súd musel požiadať o súčinnosť až Ministerstvo spravodlivosti SR, pretože ani v auguste 2007 nebolo dožiadanie vybavené.

Súd okamžite po obdržaní dokladu o vybavení dožiadania dňa 07. 11. 2007 konal, a uloženie na lehotu do konca februára 2008 ignoroval, to však sťažovateľka prehliadla.

Je zarážajúce, že sťažovateľka považuje dobu vybavenia dožiadania od 15. 02. 2007 do 07. 11. 2007, kedy súd musel požiadať o súčinnosť Ministerstvo spravodlivosti SR, gréckou stranou za taký, že jej „nemožno pričítať prieťahy v konaní“.

O absolútnej neznalosti procesného postupu súdu sťažovateľky, resp. sťažnosti jej právneho zástupcu svedčí časť „o chaotickom a neproduktívnom postupe súdu“, na str. 5, kedy pre súd nie je podstatné, aké listiny navyše zaslala grécka strana znalcovi, ale táto povinnosť doručenia všetkých listín potrebných pre vykonanie znaleckého dokazovania je na vnútroštátnom súde.

To,   že   sa   tieto   listiny   križovali   svedčí,   že   grécky   súd   vybavoval   dožiadanie neúmerne dlho a grécky znalec odoslal vzorky skôr, ako prišlo na súd vybavené dožiadanie.

Z   týchto   dôvodov   považujem   sťažnosť   za   absolútne   neodôvodnenú,   s   chybnými faktami a neznalosťou základných procesných postupov. V konaní od času, kedy bol mne pridelený, nedošlo k žiadnym prieťahom v konaní. Súd postupoval plynulo a bez prieťahov v konaní.

Poukazujem   taktiež   na   to,   že   výzvu   na   vyjadrenie   k   znaleckému   posudku sťažovateľka prevzala dňa 02. 01. 2008 a vyjadrila sa až 23. 01. 2008, hoci bola určená 15- dňová   lehota,   ako   posledná   zo   všetkých   účastníkov   konania.   Napriek   tomu,   že sťažovateľka   dňa   16.   11.   2006   požadovala   výživné   v   výške   1100,--   Euro   (oproti žalobnému návrhu 100,-- Euro), toto zvýšenie do dnešného dňa nijakým spôsobom zatiaľ nezdôvodnila a nepredložila dôkazy svojich tvrdení.

Sťažovateľke   uznesením,   vyhláseným   na   pojednávaní   dňa   03.   04.   2008,   bolo uložené predložiť listinné dôkazy v lehote 7 dní, ktoré čiastočne predložila až 16. 04. 2008 a úplne splnila toto uznesenie až 22. 04. 2008. Teda sama sťažovateľka neplní povinnosti jej uložené a spôsobuje prieťahy v konaní.

Pokiaľ sa týka aktuálneho stavu konania, súd urgoval právnu zástupkyňu odporcu o oznámenie názvu a adresy zamestnávateľa odporcu, ktorú do dnešného dňa nezaslala.»

V závere listu predseda okresného súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.

Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   vyjadril   k   stanovisku   okresného   súdu   v liste zo 4. septembra   2008   v prvom   rade   vo   vzťahu   ku   konaniu   sp.   zn.   15   Nc   1013/2000. Predovšetkým sa vyjadril k otázke primeranej lehoty v zmysle ustanovenia § 73 ods. 3 OSP, za   ktorú   považuje odvolávajúc sa   na   judikatúru   lehotu   jedného   mesiaca.   Podľa   názoru právneho zástupcu skutočnosť, že označeným otcom dieťaťa bol cudzí štátny príslušník, nebola dôvodom na stanovenie dlhšej lehoty, pretože sťažovateľka už pri prvom výsluchu uviedla všetky jeho identifikačné údaje. Domnieva sa, že namiesto poskytnutia takejto dlhej lehoty   mal   okresný   súd   ustanoviť   sťažovateľke   opatrovníka   v zmysle   ustanovenia   §   29 ods. 1   OSP,   prípadne   mal   rozhodnúť   po   jej   predchádzajúcom   poučení   o ustanovení právneho zástupcu z radov advokátov na základe jej žiadosti.

Sťažovateľka považuje za obdobie zbytočných prieťahov v konaní aj skutočnosť, že okresný súd už 3. júla 2000 zistil okolnosť nepodania návrhu na určenie otcovstva zo strany sťažovateľky, avšak na podanie tohto návrhu splnomocnil Okresný úrad v Banskej Bystrici až   26.   augusta   2002,   teda   po   období   takmer   26   mesiacov.   Nesúhlasí   tiež   s názorom okresného   súdu,   ktorý   vo   svojom   stanovisku   uviedol,   že   nevypočul   sťažovateľkou označeného   otca   z dôvodu,   že   z výpovede   matky   vyplynul   jeho   negatívny   postoj k maloletému   dieťaťu   a jeho   nezáujem   oň,   a uvádza,   že „Súd   označenému   otcovi maloletého týmto postupom na dlhý čas odňal možnosť konať   pred súdom, čím zmaril možnosť súdu výchovne na neho pôsobiť a porušil základné procesné zásady...“. V závere uvádza, že okresný súd v tomto štádiu konania neustanovil maloletému dieťaťu kolízneho opatrovníka.

Vo vzťahu ku konaniu vedenému pod sp. zn. 7 Cu 20/2002 obsahovalo vyjadrenie právneho zástupcu tieto argumenty:

Zdôraznil skutočnosť, že prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až 16. novembra 2006,   teda   po   viac   ako   šiestich   rokoch   od   narodenia   dieťaťa.   Nesúhlasí   s vyjadrením okresného súdu, že „grécky súd“ vybavoval dožiadanie neúmerne dlho, a v tejto súvislosti uvádza: „Po   riadnom dožiadaní   ho vybavil   za   štyri dni.   Grécky sudca   dňa 22.10.2007 cestou gréckeho exekútora zistil nový pobyt odporcu, ešte v tento deň ustanovil gréckeho znalca   na   odobratie   biologického   materiálu   a ihneď   ich   telefonicky   predvolal   na   deň 26.10.2007,   kedy   boli   odporcovi   odobraté   vzorky   krvi   a ešte   v tento   deň   odoslané slovenskému   ustanovenému   znalcovi,   ktorý   dňa   18.12.2007   doručil   súdu   vypracovaný znalecký posudok. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd neskoro požiadal o súčinnosť Ministerstvo spravodlivosti SR pri vybavovaní dožiadania do Grécka.“

Právny   zástupca   ďalej   uvádza,   že   vyjadrenie   okresného   súdu,   podľa   ktorého sťažovateľka   do   29.   júla   2008   nezdôvodnila   a nepredložila   dôkazy   týkajúce   sa   návrhu na určenie výživného vo výške 1 100 eur, je vnútorne rozporné, pretože sám okresný súd poukázal na to, že požiadavky dané uznesením splnila sťažovateľka splnila už 22. apríla 2008.   Uvádza,   že   k tomuto   nároku   sa   sťažovateľka   vyjadrila   už   v pôvodnom   návrhu, v ktorom však došlo k pisárskej chybe, keď namiesto 1 100 eur uviedla výšku 100 eur.

Podľa   názoru   právneho   zástupcu   sťažovateľky   ďalšie   pojednávanie   uskutočnené 3. apríla 2008 nemožno považovať za pripravené, pretože okresný súd na ňom o návrhu nerozhodol, a to ani napriek tomu, že na základe vykonaných dôkazov bolo možné o určení otcovstva rozhodnúť.

V závere   listu právny   zástupca   oznámil,   že   sťažovateľka   súhlasí   s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu   ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania pôvodne vedeného pod sp. zn. 15 Nc 1013/2000:   Dňa   16.   júna   2000   Okresný   úrad   v   Banskej   Bystrici   oznámil   okresnému   súdu narodenie   dieťaťa   sťažovateľky,   u ktorého   nebolo   určené   otcovstvo   ani   zákonnou domnienkou   svedčiacou   manželovi   matky,   ani   súhlasným   vyhlásením   rodičov   pred orgánom, ktorý vedie matriku.   Dňa   19.   júna   2000   okresný   súd   predvolal   sťažovateľku,   zásielka   sa   nedoručená vrátila   23.   júna   2000   okresnému   súdu   s oznámením   doručovateľa „adresát   aj   adresa neexistujú“, doručenie okresný súd zopakoval a doručil sťažovateľke predvolanie 25. júla 2000.   Dňa 3. augusta 2000 sa sťažovateľka na základe predvolania dostavila na okresný súd, kde s ňou bola spísaná zápisnica, v ktorej označila otca dieťaťa (cudzieho štátneho príslušníka),   jeho   bydlisko   a   zároveň   uviedla, „že   si   mieni   do   budúcna   podať   návrh na určenie otcovstva k malol. dieťaťu.“   Dňa 1. júla 2002 vydal okresný súd pokyn zistiť, či sťažovateľka podala v rokoch 2000 až 2002 návrh na určenie otcovstva. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 3. júla 2002 bolo zistené, že návrh zo strany sťažovateľky podaný nebol.   Dňa 26. augusta 2002 okresný súd splnomocnil okresný úrad na podanie návrhu na určenie otcovstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu sťažovateľky (v mene dieťaťa).

  V konaní vedenom pod sp. zn.   7 Ccu 20/2002 bol ústavným súdom zistený tento priebeh a stav konania:

Dňa   20.   septembra   2002   podal   okresný   úrad   návrh   na   určenie   otcovstva   proti odporcovi (mužovi, ktorého označila sťažovateľka ako otca dieťaťa) a „o úhradu osobných potrieb“.

Dňa 6. mája 2005 okresný súd uznesením   ustanovil ako opatrovníka maloletého dieťaťa Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Banskej Bystrici (ďalej len „opatrovník“) na zastupovanie maloletého dieťaťa v konaní o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností rodičov k dieťaťu proti odporcovi.

Dňa 6. mája 2005 okresný súd uložil uznesením odporcovi povinnosti v zmysle § 114 OSP. Dňa 9. mája 2005 okresný súd ustanovil v konaní uznesením prekladateľa za účelom prekladu návrhu z 18. septembra 2002 a uznesení zo 6. mája 2005, ktoré súdny tlmočník – prekladateľ predložil 1. júna 2005.

Okresný súd uznesením z 8. júna 2005 rozhodol o priznaní odmeny prekladateľovi. Okresný   súd   26.   júna   2006   určil   termín   pojednávania   na   16.november   2006 (náhradný termín 7. decembra 2006), predvolanie doručil opatrovníkovi a sťažovateľke ako vedľajšej účastníčke konania.

Okresný   súd   uznesením   z 26.   júna   2006   ustanovil   prekladateľa   za   účelom pretlmočenia predvolania na pojednávanie odporcovi   a súčasne   vykonal úkon   smerujúci k zabezpečeniu doručenia predvolania odporcovi.

Okresný súd uznesením z 10. júla 2006 priznal odmenu pre prekladateľa. Okresný   súd   uznesením   z 15.   novembra   2006   ustanovil   tlmočníka   pre   účely tlmočenia na pojednávaní 16. novembra 2006.

Okresný súd 16. novembra 2006 uskutočnil pojednávanie, na ktorom sa zúčastnil navrhovateľ (opatrovník), sťažovateľka a tlmočník, odporca sa na pojednávanie nedostavil. Okresný súd vypočul sťažovateľku a odročil termín pojednávania na neurčito.   Okresný   súd   uznesením   z 20.   novembra   ustanovil   tlmočníka pre účely   tlmočenia na pojednávaní 7. decembra 2006.

Dňa 4. decembra 2006 bola okresnému súdu doručená plná moc udelená odporcom jeho právnej zástupkyni.

Okresný súd uskutočnil 7. decembra 2006 pojednávanie, na ktoré sa dostavila právna zástupkyňa odporcu a tlmočník, nedostavil sa opatrovník ani sťažovateľka (okresný súd im však predvolanie nedoručil) a neprítomnosť odporcu ospravedlnila jeho právna zástupkyňa, ktoré po prednesenom vyjadrení právnej zástupkyne odporcu odročil na neurčito.

Okresný súd uznesením zo 14. decembra 2006 priznal odmenu pre tlmočníka. Okresný   súd   uznesením   zo 17.   januára   2007   rozhodol   o nariadení   znaleckého dokazovania   z odboru   genetiky,   odvetvia   analýzy   DNA,   znalec   mu   29.   januára   2007 adresoval   žiadosť   o poskytnutie   preddavku   na   účely   vypracovania   znaleckého   posudku a požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa   29.   januára   2007   požiadal   znalec   o „vykonanie   znaleckého   úkonu   znalcom v cudzine“.   Okresný súd 30. januára 2007 dožiadal o vykonanie dôkazu domovský štátny orgán odporcu (tento prevzal žiadosť 22. februára 2007).

Okresný súd uznesením z 30. januára 2007 ustanovil prekladateľa na účely prekladu uznesenia z 17. januára 2007 a žiadosti o vykonanie dôkazu z 30. januára 2007.   Okresný súd uznesením z 2. februára 2007 priznal znalcovi preddavok na úhradu nákladov spojených s vypracovaním znaleckého posudku.   Okresný   súd   uznesením   z 15.   februára   2007   rozhodol   o priznaní   odmeny prekladateľovi.   Okresný   súd   28.   augusta   2007   požiadal   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky   o poskytnutie   súčinnosti   vo   veci   žiadosti   o vykonanie   dôkazu,   ktorá   bola adresovaná domovskému štátnemu orgánu odporcu.   Okresnému   súdu   bolo   7.   novembra   2007   doručené   vybavené   dožiadanie (domovským štátnym orgánom odporcu).   Okresný   súd   uznesením   z 8.   novembra   2007   ustanovil   prekladateľa   na   účely pretlmočenia vybaveného dožiadania.   Dňa   12.   novembra   2007   ustanovený   znalec   požiadal   okresný   súd   o poskytnutie priznaného preddavku v zmysle uznesenia z 2. februára 2007, okresný súd   16. novembra 2007 znalcovi oznámil, že preddavok mu bol zaslaný 22. marca 2007.

  Dňa 7. decembra 2007 predložil prekladateľ okresnému súdu pretlmočené doklady týkajúce sa dožiadania vybaveného domovským štátnym orgánom odporcu, ktoré okresný súd doručil znalcovi 14. decembra 2007.   Okresný   súd   uznesením   z 12.   decembra   2007   rozhodol   o priznaní   odmeny pre prekladateľa.   Dňa   18.   decembra   2007   pribratý   znalec   oznámil   okresnému   súdu,   že   podklady na vypracovanie znaleckého posudku mu boli doručené aj zo strany „gréckeho súdneho znalca“.   Okresnému súdu bol 18. decembra 2007 predložený vypracovaný znalecký posudok, ktorý, „prakticky   dokázal   s extrémne   vysokou   pravdepodobnosťou,   ktorú   možno   pre praktické účely stotožniť s istotou“, otcovstvo odporcu.   Okresný súd uznesením z 21. decembra 2007 rozhodol o priznaní odmeny znalca.   Dňa   28.   decembra   2007   a 13.   februára   2008   bolo   okresnému   súdu   doručené vyjadrenie opatrovníka k znaleckému posudku.   Dňa 8. januára 2008 právna zástupkyňa odporcu predložila okresnému súdu žiadosť o predĺženie lehoty na predloženie vyjadrenia k znaleckému posudku.   Dňa   23.   januára   2008   predložila   k znaleckému   posudku   svoje   vyjadrenie sťažovateľka.   Okresný súd uskutočnil 3. apríla 2008 pojednávanie, na ktorom sa zúčastnil opatrovník, sťažovateľka a právna zástupkyňa odporcu, odporca prítomný nebol – nebol ani predvolaný zo strany okresného súdu. Na pojednávaní sa vyjadrili všetci účastníci a právna zástupkyňa odporcu a okresný súd pojednávanie odročil na neurčito, pričom sťažovateľku vyzval na predloženie dokladov a ďalších dôkazov týkajúcich sa „zvýšených finančných nárokov na maloletého navrhovateľa“, právnu zástupkyňu odporcu vyzval oznámiť údaje o adrese zamestnávateľa odporcu na účely vykonania dokazovania z hľadiska príjmov a majetkových pomerov odporcu.   Okresný súd doručil (na základe žiadosti) 11. apríla 2008 spisový materiál ústavnému súdu na účely konania vedeného pod sp. zn. IV. ÚS 63/08, ktorý mu bol vrátený 2. mája 2008. Okresnému súdu boli 16. apríla 2008 predložené sťažovateľkou požadované doklady a oznámené požadované údaje.

  Okresný   súd   14.   mája   2008   vyzval   právnu   zástupkyňu   odporcu   oznámiť   údaje o adrese zamestnávateľa odporcu (výzvu zopakoval 26. mája 2008).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu   základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (ako   aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého občianskeho súdneho konania je   v prvom   rade   konanie   o určenie   otcovstva   súhlasným   vyhlásením   rodičov   v zmysle ustanovení   § 73   OSP.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetné   konanie   nevykazuje z právneho   hľadiska   osobitnú   zložitosť,   z hľadiska   skutkového   stavu   možno   hovoriť o určitom   stupni   zložitosti,   ktorá   je   daná   medzinárodným   prvkom   v konaní   (účastník konania   označený   sťažovateľkou   za   otca   dieťaťa   je   cudzí   štátny   príslušník).   Táto potencionálna skutková zložitosť veci sa   však v predmetnom konaní vôbec neprejavila, keďže   okresný   súd   v tomto   konaní   postupoval   v rozpore   s platnou   právnou   úpravou, konkrétne ustanovením § 73 ods. 1 OSP, ktorý súdu určoval povinnosť vypočuť v konaní účastníka, ktorého sťažovateľka počas svojho výsluchu označila za otca dieťaťa. Okresný súd neaplikoval uvedené ustanovenie a postupoval vynechaním tejto etapy konania tým, že priamo poučil sťažovateľku o možnosti podať návrh na určenie otcovstva a následne (po neprimerane   dlhej   dobe)   zisťoval,   či   sťažovateľka   podanie   návrhu   realizovala.   Po negatívnom   zistení   splnomocnil   okresný   úrad   na podanie   tohto   návrhu.   Treba   však konštatovať, že uvedený postup okresného súdu, vzhľadom na neskorší vývoj, keď odporca de   facto   v nadväzujúcom konaní sp.   zn. 7   Ccu   20   2002 svoje otcovstvo   v počiatočnom štádiu neuznával, nemožno v konečnom dôsledku   (z praktického hľadiska) hodnotiť ako neefektívny.

V druhom   rade   bol   predmetom   konania   pred   okresným   súdom   návrh   na   určenie otcovstva   a na   úpravu   práv   a povinností   rodičov   k dieťaťu.   Základnými   kritériami na hodnotenie   zložitosti   veci   je   aj   v tomto   prípade   skutkový   stav   a relevantná   právna úprava vzťahujúca sa na danú vec. Ústavný súd konštatuje, že zo skutkového hľadiska nemožno hovoriť o veci osobitne zložitej, pretože spomínaný návrh smeroval voči jednému mužovi, ktorého miesto pobytu bolo známe. Keďže za otca dieťaťa bol označený grécky štátny   občan   žijúci   mimo   územia   Slovenskej   republiky,   právna   úprava   relevantná na rozhodovanie je v porovnaní s prípadmi určovania otcovstva muža, ktorý je občanom Slovenskej   republiky,   o niečo   komplikovanejšia,   rozhodne však nie   mimoriadne zložitá. Ustanovenia   zákona   č.   97/1963   Zb.   o medzinárodnom   práve   súkromnom   a procesnom v znení   neskorších   predpisov   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prejednávanej   veci jednoznačne v tomto prípade odkazujú na použitie slovenského právneho poriadku (§ 23, § 24 a §24a citovaného zákona). Relevantná právna úprava je teda obsiahnutá   v zákone č. 36/2005   Z.   z.   o rodine   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov   (resp.   predchádzajúca   právna   úprava   zákona   č.   94/1963   Zb.   o rodine   v znení neskorších predpisov). Cudzí, resp. medzinárodný prvok v konaní (odporca, ktorý je cudzím štátnym   príslušníkom)   môže   mať   za   následok   zdĺhavosť   konania,   pretože   vykonávanie všetkých   úkonov   si   vyžaduje   súčinnosť   s orgánmi   cudzieho   štátu,   preklady   písomností do cudzieho   jazyka   a určovanie   termínov   pojednávaní   s dostatočným   predstihom. Doručovanie   súdnych   písomnosti   a dožiadaní   na   vykonanie   dôkazov   sa   v súdnych konaniach   s medzinárodným   prvkom   realizuje   na   základe   medzinárodných   zmlúv (napr. Dohovor o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach ), ku ktorým pristúpila aj Slovenská republika.

Právna úprava, ktorú v predmetnom konaní bolo potrebné aplikovať predstavovala teda ustanovenia vnútroštátneho práva aj medzinárodných zmlúv. Uplatnenie tejto právnej úpravy   však   nie   je   natoľko   zložité,   aby   ním   bolo   možné   ospravedlniť   dlhé   obdobia nečinnosti okresného súdu ani v tomto posudzovanom konaní.

Ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje,   že   povaha   prerokúvanej   veci,   ktorou   je   určenie otcovstva k maloletému dieťaťu a úprava práv a povinnosti rodičov k tomuto dieťaťu, je osobitne   citlivou   statusovou   záležitosťou   spojenou   s osobou   maloletého   dieťaťa   (otázka určenia otcovstva, predovšetkým však otázka výživného pre maloleté dieťa) a ako taká   si vyžaduje osobitný dôraz na rýchly a efektívny postup okresného súdu.

2. V správaní sťažovateľky neboli zistené momenty, ktoré by mali negatívny vplyv na rýchlosť   a plynulosť konania, sťažovateľka rešpektovala predvolania okresného súdu a dostavila   sa   jednak   na výsluch   v prvotnom   konaní,   ako   aj   na   pojednávania   v druhom vedenom konaní, reagovala na výzvu okresného súdu a predložila v primeranej lehote ním požadované podklady.

Na   vrub   sťažovateľke   však   možno   pripísať   skutočnosť,   že   nepodala   sama   návrh na určenie   otcovstva   a na   úpravu   práv   a povinností   rodičov   k dieťaťu   napriek   poučeniu okresného súdu. Ústavný súd musel na túto okolnosť pri svojom rozhodovaní prihliadnuť v zmysle zásady „právo pomáha bdelým, nie spiacim“ (vigilantibus, non dormientibus iura subveniunt). Nič na tom nemení ani možná obrana sťažovateľky, že sa vzhľadom na platnú právnu   úpravu   mohla   domnievať,   že   okresný   súd   v prvotnom   štádiu,   keď   sťažovateľka označila otca   dieťaťa   a uviedla   údaje o jeho   pobyte,   vykoná   zákonom   predpísaný   úkon a predvolá   muža   označeného   ňou   za   otca   dieťaťa   na výsluch   podľa   ustanovenia   §   73 ods. 1 OSP.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd v postupe okresného zistil niekoľko období nečinností, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka. Tieto obdobia sa takto premietli do zbytočných prieťahov v konaní.

  V prvom rade   ide o nečinnosť (v konaní sp. zn.   15 Nc 1013/2000) v období od 3. augusta 2000, keď bola spísaná zápisnica, v ktorej sťažovateľka označila otca dieťaťa, až do 1. júla 2002, keď okresný súd zisťoval skutočnosť, či bol realizovaný úkon podania návrhu zo strany sťažovateľky (obdobie v trvaní takmer 22 mesiacov).

  Pod zbytočné prieťahy sa podpísalo aj obdobie nečinnosti (v konaní sp. zn. 7 Ccu 20/2002)   predstavujúce   celkovú   dĺžku   v trvaní   takmer   31   mesiacov,   a to   v období od 20. septembra 2002, keď okresný úrad podal návrh na určenie otcovstva a „o úhradu osobných potrieb“, do 6. mája 2005, keď okresný súd uznesením ustanovil opatrovníka maloletého dieťaťa na zastupovanie v konaní o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností rodičov k dieťaťu proti odporcovi.

  Ide takisto aj o nečinnosti v celkovej dĺžke takmer 13 mesiacov, a to v období od 8. júna 2005, keď okresný súd rozhodol o priznaní odmeny pre prekladateľa, do 26. júna 2006, keď okresný súd určil termín pojednávania vo veci na 16. november 2006.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil   na štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06,   III.   ÚS   90/07, III. ÚS 109/07).

  Za takúto nesústredenú činnosť okresného súdu považuje ústavný súd postup, keď okresný   súd   určil   termín   pojednávania   (7.   decembra   2006),   na   ktoré   nepredvolal sťažovateľku   ako   vedľajšiu   účastníčku   konania   a opatrovníka   dieťaťa.   Rovnako nesústredenosť postupu okresného súdu treba vidieť v okolnostiach, keď okresný súd už 22. februára   2007   doručil   domovskému   štátnemu   orgánu   odporcu   žiadosť   o vykonanie dôkazu   a na   neprimerane   dlhé   obdobie   nevybavenia   žiadosti   z jeho   strany   reagoval   až 28. augusta   2007   žiadosťou   o súčinnosť   adresovanou   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej republiky.

Ústavný súd konštatuje, že zistená dĺžka konania vedeného okresným súdom nebola závislá   od   zložitosti   veci   a ani   nebola   vyvolaná   správaním   sťažovateľky.   Naopak rozhodujúcim faktorom, ktorý mal vplyv na túto neprimeranú dobu konania, bol postup okresného   súdu   a zbytočné   prieťahy,   ktorých   sa   dopustil   v dôsledku   zistených   období nečinnosti   (v   celkovom   trvaní   takmer   66   mesiacov)   znásobených   jeho   nesústredeným postupom v niektorých obdobiach konania.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že práva sťažovateľky porušené boli.

III.

Ústavný súd napriek výroku o porušení základného práva sťažovateľky a skutočnosti, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené,   v tomto   prípade   neprikázal okresnému   súdu   konať bez zbytočných   prieťahov z dôvodov,   že   v inej   veci,   týkajúcej   sa   toho   istého   konania   na   okresnom   súde (sp. zn. 7 Ccu 20/2002) už ústavný súd v náleze č. k. IV. ÚS 63/08-40 zo 6. mája 2008 takýto príkaz okresnému súdu vydal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume pôvodne 850 000 Sk (následne 1 000 000 Sk) a v tejto súvislosti uviedla: „Výrok ústavného   súdu,   deklarujúci   porušenie   základného   práva,   by   vzhľadom   na   okolnosti prípadu   nebolo   možné   považovať   za   dostatočnú   a účinnú   nápravu.   Podľa   názoru sťažovateľky   k porušeniu   jej   základného   došlo   spôsobom,   ktorý   si   vyžaduje   poskytnutie vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   deklaráciu   porušenia   a príkaz   na   ďalšie   konanie   bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

S prihliadnutím   na   ujmu   sťažovateľky   s tým   spojenú,   ako   aj   na   dlhodobosť porušovania   jej   ústavného   práva,   sa   sťažovateľka   domáha   podľa   §   50   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   aj   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   s ohľadom   na   konkrétne okolnosti tohto   prípadu, v rozsahu 850.000,-Sk, lebo súd porušoval jej základné právo vo veci, ktorá si svojou povahou (ochrana záujmov maloletého dieťaťa) a jej významom pre sťažovateľku vo všeobecnosti vyžaduje postup súdu s osobitnou starostlivosťou.“

Vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 8. septembra 2008 sťažovateľka odôvodnila zvýšenú výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia takto: „... Okresný súd v Banskej Bystrici stále vo veci nerozhodol, a to napriek Nálezu ústavného súdu,   sp.   zn.   IV.ÚS   63/08,   zo   dňa   06.05.2008, v   tejto   istej   namietanej   veci,   ktorým Okresnému súdu Banská Bystrica prikázal v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ccu 20/2002 konať bez zbytočných prieťahov.

Na základe uvedených skutočností si dovoľujeme navrhnúť, aby ústavný súd popísané dôvody zohľadnil   pri   svojom   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia   a v   prípade,   že   rozhodne,   že   základné   právo   sťažovateľky   postupom okresného súdu porušené bolo, aby uznal, že k jeho porušovaniu dochádza aj po vydaní nálezu ústavného súdu a spôsobom, ktorý si vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen   ďalšiu   deklaráciu porušenia,   prípadne   ďalší   príkaz   na   konanie   bez   porušovania základného   práva   a   na   dovŕšenie ochrany   porušeného   základného   práva   priznal sťažovateľke,   s   prihliadnutím   na   dĺžku   období, v ktorých k zbytočným prieťahom došlo, jednoduchosť veci, správanie sťažovateľky a dôvody, ktoré jej neumožňovali viac sa konaniu venovať, ako aj prvoradú povinnosť súdu konať bez prieťahov   a   neporušovať   základné právo   ako   maloletého,   tak   aj   jeho   maloletej   matky   a osobitne   mimoriadny   význam predmetu   konania   pre   maloletého,   pre   sťažovateľku   ako   aj   pre spoločnosť   a   priznal   jej finančné zadosťučinenie v sume 1.000.000,- Sk.“

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 80   000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   celkovú   dĺžku   predmetných   konaní   s prihliadnutím na predmet   konaní   okresného   súdu,   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v   konaniach   a s tým spojenú   ujmu   sťažovateľky,   ako   aj   správanie   sťažovateľky   ako   vedľajšej   účastníčky konania.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému   primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   žiadala   priznať   náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 6 732 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods.   3, § 13 ods. 8, § 16, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   namieta,   v zásade   nie   je oceniteľný peniazmi.

  Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je 190 Sk.

Trovy konania teda možno vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd,) vrátane režijného   paušálu   (2   x   3176   Sk   +   2   x   190   Sk   =   6   732   Sk).   Náhrada   trov   konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda prestavuje celkovú sumu 6 732 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia neodporuje platným právnym   predpisom,   a   preto   priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   rozsahu uplatnenom právnym zástupcom sťažovateľky v sume 6 732 Sk.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2008