znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 183/06-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Mestskej časti B., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 prvej vety a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Katastrálneho úradu v B., Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky B., č. k. V-1621/04 z 28. mája 2004, ktorým bol zamietnutý   návrh   na   vklad   vlastníckeho   práva   do   katastra   nehnuteľností   a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3 Sp 145/2001-11 z 25. novembra 2005, ktorým bolo rozhodnutie   Katastrálneho   úradu   v B.,   Správy   katastra   pre   hlavné   mesto   Slovenskej republiky B., č. k. V-1621/04 z 28. mája 2004 potvrdené, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mestskej časti B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2006 faxom a 12. mája 2006 poštou doručená sťažnosť Mestskej časti B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 prvej vety a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   rozhodnutím   Katastrálneho   úradu   v B.,   Správy   katastra   pre   hlavné   mesto Slovenskej republiky B. (ďalej len „kataster“), č. k. V-1621/04 z 28. mája 2004, ktorým bol zamietnutý   návrh   na   vklad   vlastníckeho   práva   do   katastra   nehnuteľností   (ďalej   len „rozhodnutie katastra“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Sp 145/2001-11 z 25. novembra 2005, ktorým bolo rozhodnutie katastra potvrdené (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľ   kúpnou   zmluvou   30.   decembra   2003   kúpil   od   Ministerstva   vnútra Slovenskej   republiky   nehnuteľnosti,   pozemky   a stavby   za   27 883 500   Sk.   Kataster rozhodnutím katastra návrh na vklad zamietol z dôvodu, že sťažovateľ nemohol podľa § 8 ods.   1   zákona   č.   278/1993   Z.   z.   o správe   majetku   štátu   v znení   neskorších   predpisov nadobudnúť prebytočný majetok štátu, keďže nemá postavenie obce.

Proti   rozhodnutiu   katastra   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktorému   krajský   súd rozsudkom nevyhovel a rozhodnutie katastra potvrdil.

Sťažovateľ tvrdí, že v rovnakej situácii Správa katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky   B.   rozhodnutím   č.   1230/04   z   26.   októbra   2004   povolila   vklad   do   katastra nehnuteľností (pozemkov a budov), ktoré kúpila Mestská časť B. od Slovenskej republiky – Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B. zmluvou zo 7. mája 2003.

Sťažovateľ rozsiahlo právne argumentuje, prečo rozhodnutím katastra a rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu ním označených práv.

Sťažovateľ si je vedomý, že proti rozsudku krajského súdu mohol podať odvolanie. Tvrdí, že ho nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré podľa neho spočívajú najmä   v ekonomických   stratách   (úroky   z bankového   úveru)   vyplývajúcich   z dĺžky rozhodovania v jeho veci a v hrozbe uplynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby pre vrátenie bezdôvodného obohatenia v prípade, ak by išlo o absolútne neplatný právny úkon, kúpnu zmluvu.

Sťažovateľ   od   ústavného   súdu   žiada,   aby   vo   veci   samej   vydal   nasledovné rozhodnutia: „nález

Mestské   časti   hlavného   mesta   SR   B.   a mestské   časti   mesta   K.   majú   postavenie „o b c e “ aj pre prípady nadobúdania majetku štátu v zmysle zákona č. 278/1993 Z. z. o majetku štátu v znení neskorších predpisov.

Okrem toho navrhujeme, aby Ústavný súd vydal toto

uznesenie

Rozhodnutím Katastrálneho úradu v B., Správa katastra pre hl. m. SR B., č. V – 1621/04 zo dňa 28. 05. 2004, ktorým bol   z a m i e t n u t ý   návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, 3Sp/145/2001 – 11 zo dňa 25. 11. 2005, ktorým bolo rozhodnutie Katastrálneho úradu v B., Správa katastra pre hl. m. SR B. Č. V – 1621/04 zo dňa 28. 05. 2004 p o t v r d e n é bolo p o r u š e n é právo   sťažovateľa   na   konanie   iba   na   základe   Ústavy   SR,   v jej   medziach   a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa Čl. 2 ods. 2/ Ústavy SR, právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa   Čl.   20 ods.   1 veta prvá/ Ústavy   SR a právo   sťažovateľa   na   poskytnutie právnej pomoci podľa Čl. 47 ods. 2/ Ústavy SR.

Rozhodnutie Katastrálneho úradu v B.,   Správa katastra pre hlavné mesto SR B., č. V – 1621/04 zo dňa 28. 05. 2004, ktorým bol zamietnutý návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a rozsudok Krajského súdu v Bratislave, 3Sp/145/2001 – 11 zo dňa 25. 11. 2005, ktorým bolo rozhodnutie Katastrálneho úradu v B., Správa katastra pre hlavné mesto SR B. č. V – 1621/04 zo dňa 28. 05. 2004 potvrdené sa   z r u š u j ú. Porušovatelia v 1/ a 2/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume, ako bude vyčíslená dodatočne, k rukám právneho zástupcu sťažovateľa do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pritom skúmal, či má na prerokovanie sťažnosti právomoc, či sťažnosť má v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde predpísané náležitosti, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 127 ods. 1 a rovnako i podľa čl. 127a ods. 1 je právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti daná len vtedy, ak o ochrane tých práv a slobôd, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáha pred ústavným súdom, nekoná iný súd. Spomínané ustanovenia ústavy určujú hranice právomoci ústavného súdu a zakotvujú podstatnú časť princípu subsidiarity, podľa   ktorého   sa   možno   ochrany   práva   pred   ústavným   súdom   domáhať až vtedy,   keď v Slovenskej republike neexistuje iný orgán verejnej moci, na ktorý sa môže sťažovateľ priamo obrátiť a tento má právomoc mu aj účinnú ochranu poskytnúť.

Ak   sťažovateľ   má   alebo   v minulosti   mal   možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojich namietaných   práv   pred   všeobecným   súdom,   tak   to   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu konať o jeho sťažnosti. Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva priamo z ústavy (čl. 127 ods. 1 a čl. 127a ods. 1) a ústavný súd ho nemôže prekonať postupom podľa § 53 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   ktorý   sa   vzťahuje   len   na   neprípustnosť   sťažnosti spočívajúcu   v nevyužití   iných   ako   súdnych   prostriedkov   ochrany   označených sťažovateľových práv.

Ústavný   súd   preto   neskúmal,   či   sú   sťažovateľom   uvádzané   dôvody   nepodania odvolania   skutočne   hodné   osobitného   zreteľa.   Žiadne   dôvody   nepodania   odvolania   by ústavnému   súdu   neumožnili   prelomiť   hranice   jeho   právomoci   stanovenú   jasnými formuláciami ústavy.

Sťažovateľ mal možnosť podať voči rozsudku krajského súdu odvolanie, čo neurobil. Mohol sa teda priamo vlastným úkonom domáhať ochrany svojich práv pred Najvyšším súdom   Slovenskej   republiky,   čo   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Ústavný   súd   už v minulosti   vyslovil,   že: „Ústavný   súd môže   podľa   §   53   ods.   2   zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   upustiť   od vyčerpania   opravných   alebo   iných   právnych   prostriedkov   navrhovateľom,   keď   ide o opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky   ochrany   jeho   práv   okrem   možnosti domáhať   sa   ich   súdnej   ochrany,   lebo   zákonom   nemožno   prelomiť   zásadu   subsidiarity zakotvenú v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ (III. ÚS 156/02, II. ÚS 147/02).

Proti rozhodnutiu katastra sa sťažovateľ mohol brániť na krajskom súde, čo i urobil. Preto ústavný súd nemá právomoc ani na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie sťažovateľových práv rozhodnutím katastra.

Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   prerokovanie   a rozhodnutie   sťažnosti nemožno odstrániť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2006