znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 183/05-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   septembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť Ing. J. T., H., zastúpeného advokátom JUDr. V. M., Z., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Úradom justičnej a kriminálnej polície Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   vo   Zvolene   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. ČVS: VP-569/20-96 VK, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Ing. J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Úradom justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného   zboru   vo   Zvolene   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   VP-569/20-96   VK p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. J. T. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Zvolene p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Úrad   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru vo Zvolene j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. V. M., Z.,   vo   výške   5   302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2005 doručená sťažnosť Ing. J. T., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. M.,   Z.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Úradom   vyšetrovania Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru vo Zvolene   (ďalej   len „okresné   riaditeľstvo“   alebo   „úrad   vyšetrovania“),   v súčasnosti   Úradom   justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Zvolene (ďalej len „úrad justičnej a kriminálnej polície“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-569/20-96 VK.

Sťažovateľ uviedol, že uznesením úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: VP-569/20-96 VK zo 4. októbra 1996 bolo voči nemu a V. B., bytom L., vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona.

Sťažovateľ tvrdiac,   že sa   žiadneho trestného   činu   nedopustil,   podal   proti   tomuto uzneseniu listom zo 17. októbra 1996 sťažnosť Okresnej prokuratúre vo Zvolene (ďalej len „okresná   prokuratúra“).   Následne   14.   novembra   1996   požiadal   Generálnu   prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) o preskúmanie postupu okresnej prokuratúry a vyšetrovateľky úradu vyšetrovania. V tomto podaní poukázal na zaujatosť vyšetrovateľky voči jeho osobe, ako aj voči osobe V. B. Zvlášť žiadal preskúmať predaj akcií spoločnosti H., s. r. o., H. (ďalej len „spoločnosť H., s. r. o.,“) v štádiu trestného stíhania,   za   nakladanie   s ktorými   bol   obvinený   a nakladanie   s ktorými   bolo   touto vyšetrovateľkou zablokované.

S   podobným   obsahom   sa   sťažovateľ   obrátil   na   generálnu   prokuratúru   ešte 26. októbra 2000 a 11. februára 2002, pričom osobitne poukázal na skutočnosť, že vo veci sa bezdôvodne nekoná viac rokov.

Podľa   sťažovateľa   tým,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní   v jeho   trestnej   veci dlhodobo   nekonajú   a všetky   jeho   sťažnosti   adresované   kompetentným   orgánom   ostali bezvýsledné, mu vznikla značná ujma, ako aj celej jeho rodine, lebo o jeho vine alebo nevine nebolo do dnešného dňa riadnym spôsobom rozhodnuté.

Sťažovateľ v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd

- deklaroval, že okresné riaditeľstvo v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-569/20-96 VK porušilo jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,

- priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk.

Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   183/05   z   22.   júna   2005   prijal   podľa ustanovenia   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Zástupca   riaditeľa   okresného   riaditeľstva   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 16. augusta 2005. Konštatoval, že predmetnú trestnú vec od 22. februára 2005 vyšetruje v poradí už piaty vyšetrovateľ, pričom poznamenal, že všetci predchádzajúci vyšetrovatelia už na úrade nepracujú. Poukázal na skutočnosť,   že   terajší   vyšetrovateľ   musel   predmetnú   vec   naštudovať   a následne   začal vykonávať procesné úkony. Súčasne k stanovisku pripojil vyjadrenie tohto vyšetrovateľa a tiež   plán   vyšetrovania,   ako   aj   ústavnému   súdu   predložil   kompletný   vyšetrovací   spis sp. zn. ČVS:VP-569/20-96 VK.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa,   vyjadrenia   zástupcu   riaditeľa okresného riaditeľstva a hlavne vyšetrovacieho spisu sp. zn. ČVS: VP-569/20-96 VK zistil nasledovný priebeh a stav predmetného trestného konania:

Vo   veci   uvedenej   sťažovateľom   mu   bolo   uznesením   úradu   vyšetrovania   sp.   zn. ČVS: VP-569/20-96 VK zo 4. októbra 1996 vznesené obvinenie (spolu s V. B.) pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, že ako konatelia spoločnosti H., s. r. o., kde boli spoločníkmi spolu s J. V. a G. S. po spoločnej dohode pod zámienkou zabrániť hroziacej škode, ktorá mala   v mesiaci   máj   1994   spoločnosti   H.,   s.   r.   o.,   hroziť   z titulu   uplatnených   sankcií vo výške asi 7 miliónov Sk, vykonali bez platného súhlasu valného zhromaždenia predaj 39715 ks cenných papierov - akcií, ku ktorým vlastnícke právo mala spoločnosť H, s. r. o., pričom predaj vykonali v prospech V. B. za predajnú cenu 6 354 400 Sk, za ktorý nákup kupujúci nezaplatil, čím spôsobili spoločnosti H., s. r. o., škodu vo výške cca 6 400 000 Sk.

Tak v sťažnosti adresovanej okresnej prokuratúre listom zo 17. októbra 1996, ako aj v opakovaných   žiadostiach   generálnej   prokuratúre   sťažovateľ   žiadal   preskúmať   postup orgánov   činných   v trestnom   konaní   (vyšetrovateľky   úradu   vyšetrovania   a okresnej prokuratúry)   v jeho   trestnej   veci,   predovšetkým   však   poukazoval   na   zaujatosť vyšetrovateľky úradu vyšetrovania, žiadal preskúmať predaj akcií spoločnosti H., s. r. o., v ktorej   bol konateľom, ako aj poukazoval na to, že on   sa trestného činu, z ktorého je obviňovaný, nedopustil, z tohto trestného činu ho krivo obvinili J. V. a jeho zať G. S. za tým   účelom,   aby   následne   mohli   uvedené   akcie   predať   záujemcovi   P.,   a.   s.,   B.   Podľa sťažovateľa výťažok z predaja akcií nebol zúčtovaný v prospech spoločnosti H., s. r. o., ale tento si ponechal J. V. pre vlastnú potrebu.

Okresná prokuratúra uznesením sp. zn. Pv 00675/96 z 21. októbra 1996 zamietla sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia pre jej nedôvodnosť.

Úrad vyšetrovania v októbri a novembri 1996 viackrát vykonal výsluch obvinených V. B. (8. októbra 1996, 21. októbra 1996, 21. novembra 1996), sťažovateľa (6. novembra 1996), svedkov Ing. G. B., Ing. J. J. (8. októbra 1996, 21. októbra 1996, 21. novembra 1996),   Ľ.   K.   (6.   novembra   1996),   J.   V.   (14.   novembra   1996),   M.   P.,   Ing.   Ľ.   H. (22. novembra 1996), J. G. S. (27. novembra 1996).

Vo   vyšetrovacom   spise   sa   nachádza   oznámenie   obhajcov   o prevzatí   obhajoby obvineného sťažovateľa a V. B., oznámenie Okresného úradu v K. z 22. októbra 1996, že sťažovateľ   nie   je   evidovaný   v ich   priestupkovej   agende,   žiadosť   úradu   vyšetrovania z 28. októbra   1996   prostredníctvom   generálnej   prokuratúry   o právnu   pomoc   adresovanú kompetentnému   justičnému   orgánu   v Maďarskej   republike   o prešetrenie   obchodných vzťahov   spoločnosti   H.,   s.   r.   o.,   s maďarskými   firmami   na   dodávku   drevnej   hmoty, uznesenie   úradu   vyšetrovania   z   30.   októbra   1996   o nevylúčení   vyšetrovateľky z vykonávania úkonov trestného konania vo veci obvineného V. B., oznámenie Mestského úradu v L. z 28. októbra 1996 o charakteristike osoby V. B., odpis z registra trestov ohľadne sťažovateľa z 28. októbra 1996 a ohľadne V. B. z 30. októbra 1996, správa Obecného úradu v H. z 29. októbra 1996 o povesti sťažovateľa, zápisnica zo 14. novembra 1996 spísaná s J. V. o dobrovoľnom vydaní listín týkajúcich sa spoločnosti H., s. r. o., oznámenie Š. l. zo 14. novembra 1996 o spoločnosti H., s. r. o., zápisnica z 27. novembra 1996 spísaná s G. S.   o dobrovoľnom   vydaní   listín   týkajúcich   sa   spoločnosti   H.,   s.   r.   o.,   zápisnica o konfrontácii   medzi   obvineným   sťažovateľom   a svedkom   S.   z   28.   novembra   1996, zápisnica   o konfrontácii medzi obvineným sťažovateľom a svedkom   V.   z 29.   novembra 1996, uznesenie úradu vyšetrovania z 29. novembra 1996 o uložení poriadkovej pokuty obvinenému B., pretože sa neustanovil k vyšetrovaciemu úkonu (konfrontácii), zápisnica zo 4. decembra 1996 spísaná s poškodeným J. V. o dobrovoľnom vydaní listín týkajúcich sa spoločnosti H., s. r. o., žiadosť úradu vyšetrovania z 13. januára 1997 adresovaná S. p., š. p., Z.   za   účelom   získania   informácií   dôležitých   pre   trestné   konania   (presný   čas   odoslania dôležitého telegramu).

Dňa   10.   januára   1997   sťažovateľ   podal   žiadosť   o preskúmanie   postupu vyšetrovateľky úradu vyšetrovania a okresnej prokuratúry. Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) uznesením sp. zn. 1 KPt 32/97 zo 17. februára 1997   rozhodla   o nevylúčení   prokurátorov   okresnej   prokuratúry   z vykonávania   úkonov trestného konania v trestnej veci obvinených.

Uznesením úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: VP-569/20-96 VK zo 17. marca 1997 bolo trestné stíhanie sťažovateľa a V. B. prerušené, pretože vyšetrovateľovi sa nepodarilo zástupcu poškodenej strany (konateľa spoločnosti H., s. r. o., J. V., ktorý má pobyt v USA) opakovane   vypočuť   a zabezpečiť   jeho   prítomnosť   na   ďalších   konaniach,   aby   bola   vec náležite objasnená.

Na základe uznesenia z 19. januára 1998 úrad vyšetrovania pokračoval v trestnom konaní, lebo J. V. prostredníctvom svojho zástupcu na území Slovenskej republiky oznámil, že sa môže k úkonu dostaviť a v ďalšej časti vyšetrovania vec náležite objasniť. Následne pri plánovaní termínu jeho účasti na konaní sa však telefonicky ospravedlnil a oznámil, že cestu   z vážnych   zdravotných   dôvodov   na   územie   Slovenskej   republiky   musí   odložiť a k úkonu sa nedostaví. Pretože opakovane vznikli dôvody na prerušenie trestného stíhania, vyšetrovateľ úradu vyšetrovania uznesením z 19. marca 1998 trestné konanie opäť prerušil. V tomto krátkom časovom období do prerušenia trestného konania úrad vyšetrovania iba 28.   januára   1998   vydal   uznesenie   o pribratí   tlmočníka   z jazyka   maďarského   pre   účely trestného konania.

Až po dvoch rokoch 3. apríla 2000 vydal úrad vyšetrovania uznesenie o pokračovaní v konaní,   pretože   sa   mu   podarilo   skontaktovať   so   zástupcom   poškodenej   strany,   ktorý telefonicky oznámil, že sa dostaví k ďalším vyšetrovacím úkonom. Napriek tomu sa tak nestalo   a   neprítomnosť   poškodeného   bola   dôvodom   ďalšieho   prerušenia   konania,   a to uznesením z 25. septembra 2000. Medzitým úrad vyšetrovania len 11. apríla 2000 vykonal výsluch obvineného sťažovateľa.

V ďalšom konaní úrad vyšetrovania pokračoval až na základe vydaného uznesenia z 2.   apríla   2001.   Dňa   21.   mája   2001   druhý   obvinený   v konaní   V.   B.   požiadal   úrad vyšetrovania, aby mu bol obhajca ustanovený súdom. Na základe uvedeného Okresný súd Zvolen opatrením sp. zn. Tp 366/01 z 23. mája 2001 ustanovil tomuto obvinenému obhajcu už   v prípravnom   konaní.   V nasledujúcom   období   úrad   vyšetrovania   vykonal   výsluch obvineného B. (2. apríla 2001, 14. decembra 2001), svedka V. (22. mája 2001), svedka S. (22. mája 2001), taktiež vykonal konfrontáciu medzi obvineným B. a svedkom V. (29. mája 2001, 31. mája 2001), konfrontáciu medzi obvineným B. a svedkom S. (31. mája 2001), žiadal ústredné operačné stredisko Prezídia Policajného zboru v B. o jednorazovú blokáciu osoby   V.   B.   (29.   mája   2001)   a zrušenie   tejto   blokácie   (31.   mája   2001),   vyžiadaval informácie o spoločnosti H., s. r. o., od spoločnosti J. B. (30. augusta 2001, 26. novembra 2001),   z Daňového   úradu   v L.   (10.   decembra   2001),   vykonal   výsluch   ďalších   svedkov JUDr. D. H. (4. decembra 2001) a Ing. T. M. (15. januára 2002).

Uznesením sp. zn. 1 Pv 471/01 z 15. januára 2002 okresná prokuratúra ustanovila poškodenej spoločnosti H., s. r. o., opatrovníka, pracovníka Okresného úradu vo Z. Svoje rozhodnutie   odôvodnila   tým,   že   poškodená   spoločnosť   má   celkom   4 spoločníkov, obvinených   V.   B.   a sťažovateľa   a ďalej   G.   S.   a J.   V.,   ktorí   sa   zdržujú   na   území   USA dlhodobo   a na   účely   trestného   konania   je   možné   hodnotiť   kontaktovanie   s nimi   ako obťažné, čím je daný dôvod na postup podľa § 45 ods. 3 Trestného poriadku.

Voči   predmetnému   uzneseniu   o ustanovení   opatrovníka   podal   sťažnosť   jednak obvinený B., a to 20. januára 2002, ako aj samotná spoločnosť H., s. r. o., (23. januára 2002). O obidvoch sťažnostiach rozhodla krajská prokuratúra uznesením z 1. februára 2002 tak, že určila za opatrovníka P. Ž., K., čím upresnila výrok uznesenia okresnej prokuratúry z 15. januára 2002, v ktorom sa meno opatrovníka neuvádzalo.

Dňa 29. apríla 2002 okresná prokuratúra opätovne požiadala kompetentný justičný orgán v Maďarskej republike o poskytnutie právnej pomoci.

V rámci   prebiehajúceho   trestného   konania   úrad   vyšetrovania   8.   novembra   2002 vykonal ešte výsluch svedkov JUDr. S. a Ing. J. a 13. augusta 2003 predvolal obvineného V. B. a sťažovateľa na oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania. Stalo sa tak po tom, ako vzhľadom na doterajšiu dĺžku predmetného trestného konania okresná prokuratúra 23. apríla 2003 vyžiadala od úradu vyšetrovania analýzu stavu vyšetrovania vo veci zdôrazňujúc, že vzhľadom   na   dobrú   úroveň   vybavenia   žiadosti   o právnu   pomoc   justičnými   orgánmi Maďarskej republiky je potrebné sa urýchlene vysporiadať s právnou kvalifikáciou konania obvinených a zabezpečiť ukončenie vyšetrovania v priebehu mesiaca jún 2003, čo okresná prokuratúra považovala za reálny termín.

V priebehu roka 2004 úrad justičnej a kriminálnej polície po viacnásobnej zmene v osobe   konajúceho   vyšetrovateľa   vykonal   vo   veci   výsluch   svedkov   P.   Ž.,   Ing. L. (27. februára   2004),   R.   S.   (20.   apríla   2004),   Ing.   M.   H.   (26.   apríla   2004),   Ing.   M.   L. (20. mája 2004), vyžiadal si listinné dôkazy   a informácie od   S. v B. a Okresného súdu Zvolen.

Žiadosťou   z   8.   apríla   2005   sa   úrad   justičnej   a kriminálnej   polície   obrátil   na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v B., o oznámenie, či sa v ich evidencii nachádza oznámenie o úmrtí osoby J. V.

Na žiadosť okresnej prokuratúry z 8. júla 2005 okresné riaditeľstvo jej podalo správu o stave   vyšetrovania   v predmetnej   trestnej   veci.   V nej   uviedlo,   že   na   základe   plánu vyšetrovania   z   22.   apríla   2005   bol   26.   mája   2005   vykonaný   výsluch   obvineného sťažovateľa. Na uvedený deň bol predvolaný aj obvinený V. B., ktorý sa však nedostavil pre zdravotné problémy, preto následne bol predvolaný na 13. jún 2005. Keďže predvolanie menovaný prevzal až 24. júna 2005, bol dohodnutý jeho výsluch na 14. júl 2005, o čom boli vyrozumení   aj   obhajcovia.   V správe   okresnej   prokuratúre   okresné   riaditeľstvo   ďalej uviedlo, že je potrebné vytlačiť potrebné podklady týkajúce sa predmetnej veci a na základe výsluchu obvineného B. vykonať prípadne ďalšie vyšetrovacie úkony. Potom bude možné určiť ďalší postup vyšetrovania, poprípade meritórne rozhodnúť.

Ostatným úkonom kompetentného vyšetrovacieho orgánu bol výsluch obvineného V. B., a to 14. júla 2005.

III.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu zbytočných prieťahov v konaní okresného riaditeľstva v trestnej veci vedenej pod sp. zn. ČVS:   VP-569/20-96   VK.   Podľa   prvej   vety   citovaného   ustanovenia   ústavy:   „Každý   má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania, keď sa občan stáva účastníkom tohto konania buď ako obvinený, alebo poškodený (II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02). Účel základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorým je predovšetkým odstránenie stavu právnej neistoty obvineného, sa aj v prípravnom trestnom konaní sleduje konaním a rozhodovaním príslušných orgánov v primeranej lehote (III. ÚS 99/02).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd aj v tomto prípade skúmal   s poukazom   na   svoju   stabilnú   judikatúru,   to   znamená   s ohľadom   na   konkrétne okolnosti prípadu a berúc do úvahy právnu a faktickú zložitosť veci, správanie sťažovateľa a spôsoby, akými v konaní postupovalo okresné riaditeľstvo (I. ÚS 70/98).

Trestná vec sťažovateľa je pomerne zložitá, najmä s poukazom na komplikované zisťovanie   rozhodných   skutočností   súvisiacich   s obchodnými   aktivitami   poškodenej spoločnosti   H.,   s.   r.   o.,   presahujúcimi   hranice   Slovenskej   republiky   (bolo   nevyhnutné požiadať   o právnu   pomoc   justičné   orgány   v Maďarskej   republike).   Cudzí,   resp. medzinárodný   prvok   v konaní   môže   mať   však   za   následok   zdĺhavosť   konania,   pretože vykonávanie niektorých úkonov si vyžaduje súčinnosť s orgánmi cudzieho štátu, preklady listín do maďarského jazyka a z maďarského jazyka do slovenského jazyka. O zložitosti veci svedčí dostatočne obsah vyšetrovacieho spisu okresného riaditeľstva (dvaja obvinení v konaní, množstvo vypočutých osôb, zadovážených listín, zástupcovia poškodenej strany zdržujúci sa dlhodobo v USA).

Z hľadiska   hodnotenia   povahy   veci   sa   ústavný   súd   oprel   o všeobecnú   zásadu uznávanú aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citlivého zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného konania spravidla spojený, musí posudzovať prísnejšie.

V okolnostiach prípadu, keď v predmetnom trestnom konaní od vznesenia obvinenia voči   sťažovateľovi   uplynulo   takmer   9   rokov,   ústavný   súd   konštatoval,   že   okresné riaditeľstvo nebralo do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ bol a je v celom priebehu trestného konania na základe   pomalého postupu   tohto   štátneho   orgánu   v stave   dlhodobej   právnej neistoty.

Správanie sťažovateľa je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v predmetnom trestnom konaní (v štádiu prípravného konania) došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ sa opakovane (14. novembra 1996, 26. októbra 2000), naposledy   listom   z 11.   februára   2002   adresovaným   generálnej   prokuratúre,   sťažoval   na zaujatosť orgánov činných v trestnom konaní (úradu vyšetrovania a okresnej prokuratúry), ktorú odôvodňoval aj dĺžkou a nehospodárnosťou konania v jeho veci, namietal doterajšiu dĺžku trestného konania (od roku 1996). V predmetnom prípade sťažovateľ ničím neprispel k predĺženiu trestného konania.

Pri posudzovaní postupu okresného riaditeľstva nie je úlohou ústavného súdu, ktorý ani nie   je orgánom   činným v trestnom   konaní,   nahradzovať ich   činnosť   a určovať,   aký optimálnejší   postup   v konaní   trestná   vec   obvineného   sťažovateľa   vyžadovala.   Úlohou ústavného súdu je zistiť, či konkrétny postup tohto orgánu činného v trestnom konaní nie je z hľadiska naplnenia základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   svojvoľný   alebo   zjavne   neodôvodnený   (I.   ÚS   13/00, III. ÚS 99/02).

Za zbytočný prieťah v konaní orgánu činného v trestnom konaní možno považovať dobu   jeho   nečinnosti   alebo   zjavne   neefektívnej   činnosti   pri   napĺňaní   účelu   Trestného poriadku,   predovšetkým   požiadavky,   aby   trestné   činy   boli   náležite   zistené   (§   1   ods.   1 Trestného poriadku).

Vychádzajúc z priebehu doterajšieho trestného konania, ktorý je naznačený v II. časti odôvodnenia tohto nálezu, ústavný súd za podstatné nepovažoval ani množstvo úkonov, ktoré úrad justičnej a kriminálnej polície v doterajšom trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS:VP-569/20-96   VK   vykonal,   ale   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (II. ÚS 33/99, II. ÚS 71/01) považoval za rozhodujúcu predovšetkým skutočnosť, či ich vykonanie bolo efektívne, rešpektovalo zásadu procesnej ekonomiky a zásadne vytváralo podmienky   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa   ako   obvineného   v tomto trestnom konaní.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   konanie   a postup   tohto   orgánu   činného   v trestnom konaní   ani   pri   zohľadnení   faktickej   zložitosti   veci   nemožno   považovať   za   efektívne a smerujúce k odstráneniu stavu právnej neistoty v primeranom čase. Preto konštatoval, že v dôsledku neefektívnej činnosti [3-krát prerušené trestné konanie (od 17. marca 1997 do 19. januára 1998, od 19. marca 1998 do 3. apríla 2000, od 25. septembra 2000 do 2. apríla 2001) na celkovú dobu 41 mesiacov len pre neprítomnosť zástupcov poškodenej spoločnosti (pobyt v USA) napriek tomu, že už predtým boli vypočúvaní, a napokon bol vo veci za poškodeného ustanovený opatrovník] a v dôsledku nečinnosti úradu justičnej a kriminálnej polície   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   VP-569/20-96   VK   od   1.   februára   2002 do 13. augusta 2003 (počas uvedenej doby 18 mesiacov vyšetrovateľ vykonal len výsluch dvoch svedkov v jeden deň, a to 8. novembra 2002) a od mája 2004 do 8. apríla 2005 (10 mesiacov),   došlo   v predmetnom   trestnom   konaní   k zbytočným   prieťahom,   a tým k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Opierajúc sa o svoje zistenia ústavný súd skonštatoval, že v tomto takmer 9 rokov trvajúcom období vyšetrovací orgán neprispel k odstraňovaniu právnej neistoty sťažovateľa spôsobom,   ktorý   od   neho   ako   orgánu   prípravného   konania   bolo   možné   očakávať,   to znamená ustáleniu skutkového a právneho stavu spôsobom, ktorý by umožnil buď ukončiť trestné stíhanie (napr. zastavením), ak by na to boli splnené podmienky, alebo pokračovať v ňom ďalej (napr. ukončenie vyšetrovania a návrh na podanie obžaloby).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod   sp.   zn.   ČVS:   VP-569/20-96   VK   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ   žiada   primerané finančné   zadosťučinenie,   a to   vo   výške   300   000   Sk. Žiadosť   sťažovateľa   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   bola   zákonom požadovaným spôsobom odôvodnená.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia vzal ústavný súd do úvahy doterajšiu dĺžku trestného konania, ako aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým povahu tohto konania, v ktorom bolo základné právo porušené. Vzhľadom na okolnosti danej   veci   zakladajúce   porušenie   označeného   práva   ústavný   súd   uznal   za   odôvodnené priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, ktoré podľa zásad spravodlivosti považuje za   primerané   vo   výške   60   000   Sk.   Sťažovateľom   požadovanú   výšku   primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

V.

Ústavný súd napokon rozhodoval aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré vznikli jeho právnemu zástupcovi JUDr. V. M. Právny zástupca sťažovateľa listom doručeným ústavnému súdu 19. septembra 2005 vyčíslil trovy konania za dva úkony právnej pomoci, a to príprava a prevzatie právneho zastúpenia a písomné podanie ústavnému súdu á 2 501 Sk a 2 x režijný paušál á 150 Sk, celkom vo výške 5 302 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným riaditeľstvom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 2 501 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 14 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. spolu 5 002 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 150 Sk.Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2005