znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 183/03-55

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov   Eduarda   Báránya   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   L.   Š.,   bytom   K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 690/02 (pôvodne pod sp. zn. 13 C 108/96) na neverejnom zasadnutí 28. januára 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 108/96   p o r u š i l základné právo L. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. L. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania L. Š. v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho   právnej   zástupkyne   JUDr. I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   do   pätnástich   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti L. Š. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 183/03-37 z 22. októbra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   L.   Š.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“) pri prerokovaní jeho vzájomného návrhu podaného 6. marca 1996 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 690/02 (pôvodne pod sp. zn. 13 C 108/96). Právna zástupkyňa sťažovateľa jeho sťažnosť doplnila podaním zo 6. októbra 2003.

Podľa sťažovateľa sa okresný súd vzájomným návrhom vôbec nezaoberal od jeho podania až do 19. októbra 1999, keď vyniesol v predmetnej veci rozsudok, ktorým bol vzájomný návrh sťažovateľa vylúčený na samostatné konanie. Aj napriek skutočnosti, že okresný   súd   uvedeným   rozsudkom   vylúčil   vec   na   samostatné   konanie   [uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co 89/00-69 z 18. apríla 2000 bolo potvrdené rozhodnutie o vylúčení veci na samostatné konanie], okresný súd pridelil spisovú   značku   konaniu   o vzájomnom   návrhu   sťažovateľa   až   v roku   2002 (sp. zn. 13 C 690/02).   Teda   viac   než   dva   roky   sa   podľa   sťažovateľa   okresný   súd   bez akýchkoľvek   pochybností   uvedenou   vecou   nezaoberal,   dokonca   ju   ani   neviedol   pod spisovou značkou. Napriek tomu, že sa sťažovateľ na okresnom súde sťažoval na prieťahy v konaní už 24. októbra 2002, až dosiaľ vo veci nebolo nariadené ani jedno pojednávanie. Listom z 9. mája 2003 podal sťažovateľ opakovane sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní.

Dňa   27.   septembra   2002   sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia. Následne okresný súd odstúpil vec Okresnému súdu Košice II ako miestne príslušnému súdu, ktorý s postúpením veci nesúhlasil. Krajský súd vo veci miestnej príslušnosti   rozhodol,   že   na   konanie   o návrhu   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného opatrenia   je   miestne   príslušný   okresný   súd.   Keďže   okresný   súd   vo   veci   vydania predbežného opatrenia nekonal, sťažovateľ „v úsilí domôcť sa dočasnej úpravy“ svoj návrh na   vydanie   predbežného   opatrenia   z 27.   septembra   2002   vzal   12.   decembra   2002   späť a v rovnaký   deň   podal   nový   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Okresný   súd uznesením   z 8.   januára   2003   konanie   o vydanie   predbežného   opatrenia   zastavil   pre listispendenciu. Uznesením z 3. júna 2003 krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Uznesením   z 22.   júla   2003   okresný   súd   konanie o vydanie   predbežného   opatrenia   zastavil.   Uznesením   z 2.   septembra   2003   okresný   súd upravil   výrok   uznesenia   z 22.   júla   2003,   a to   tak,   že   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia zamietol.

Konanie okresného súdu v predmetnej veci napriek skutočnosti, že vec bola dvakrát v priebehu posledného roka predložená krajskému súdu, nepovažuje sťažovateľ za efektívne a také,   ktoré   by   smerovalo   k odstráneniu   právnej   neistoty.   Navyše,   efektívnejšou a koordinovanejšou   činnosťou   okresného   súdu   bolo   podľa   sťažovateľa   možné   predísť rozhodovaniu odvolacieho súdu.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že on svojím postupom neprispel k neprimeranej dĺžke konania a skutočnosť,   že v roku   2002   podal   opakovane návrh na vydanie   predbežného opatrenia,   mu   nemôže   byť   pričítaná   na   ťarchu,   pretože   tento   postup   v celkovej   dĺžke konania nespôsobil nijaké významné zdržanie a bolo len výrazom sťažovateľovej zúfalej snahy domôcť sa aspoň predbežnej úpravy pomerov, ktorých sa jeho návrh zo 6. marca 1996 týka.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ vo svojom podaní zo 6. októbra 2003 žiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že „Právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci   v primeranej   lehote   zakotvené   v článku   6   ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov 3, 5 a 8 bolo postupom Okresného súdu Košice I vo veci vedenej pôvodne pod sp. zn. 13 C 108/96 v súčasnosti pod sp. zn. 13 C 690/02 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 13 C 390/02 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 60.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania“.

Vo svojom podaní sťažovateľ zdôvodnil požadované finančné zadosťučinenie tak, že dĺžka konania „od podania návrhu až doposiaľ bez toho, aby sa okresný súd zaoberal meritom   veci   je   ničím   neospravedlniteľná   a nezdôvodniteľná.   Sťažovateľ   za   obzvlášť významnú považuje tú skutočnosť, že od 6. 3. 1996 až do 24. 10. 2002 nebolo o návrhu sťažovateľa konané vôbec. Sťažovateľ je v situácii, keď po uplynutí doby 7 a pol roka sa v jeho veci meritórne doposiaľ nezačalo konať“.

Sťažovateľ   ústavnému   súdu   predložil   taktiež   fotokópie   listov   okresného   súdu z 13. novembra 2002, 7. februára 2003 a 2. apríla 2003 preukazujúcich využitie účinného právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Okresný súd v písomnom vyjadrení k sťažnosti č. Spr 2316/03 z 1. júla 2003 uviedol: „Nárok   sťažovateľa   na   zaplatenie   113.753,50   Sk   s prísl.   bol   pôvodne   uplatnený   ako protinávrh v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 13 C 108/96.

Až   pri   meritórnom   rozhodnutí   vo   veci   13   C   108/96   bol   protinávrh   vylúčený   na samostatné konanie a bol zapísaný pod nové číslo 13 C 690/02.

Sťažovateľ   tento   protinávrh   upresnil   až   podaním   došlým   súdu   dňa   21.   8.   2001. Podaním doručeným súdu dňa 22. 5. 2002 požiadal o pristúpenie ďalších účastníkov do konania   a dňa   12.   12.   2002   žiadal   o vydanie   predbežného   opatrenia.   Uznesením 13 C 690/02-54 zo dňa 8. 1. 2003 bolo konanie o vydanie predbežného opatrenia zastavené podľa ust. § 83 O. s. p.

V dôsledku   odvolania   podaného   sťažovateľom,   Krajský   súd   v Košiciach   zrušil uznesenie súdu prvého stupňa.

Vo   veci   doposiaľ   nebol   vytýčený   termín   pojednávania   vzhľadom   na   procesné podania sťažovateľa.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   ústavnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy   listom z 25. novembra 2003 oznámila, že sťažovateľ „netrvá na ústnom pojednávaní v tejto veci a súhlasí s tým, aby ústavný súd od ústneho pojednávania upustil“.

Okresný   súd   vo   svojej   odpovedi   z 26.   novembra   2003   na   výzvu   ústavného   súdu uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   pretože   podľa   neho   od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúcich súdnych spisov (podaný vzájomný návrh bol od 6. marca 1996 vedený v konaní na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 108/96, následne bol rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 108/96-47 z 19. októbra 1999 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 13 Co 89/00-69 z 18. apríla 2000 vylúčený na samostatné konanie a až na   základe   pokynu   vo   veci   konajúcej   sudkyne   25.   júla   2002   zapísaný   do   registra   pod samostatnou sp. zn. 13 C 690/02) ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Návrhom   zo 7.   februára   1996   doručeným   Obvodnému   súdu   Košice   1   (neskôr Okresný   súd   Košice   I)   8.   februára   1996   sa   H.   A.,   rod.   Š.,   bytom   K.   (ďalej   len „navrhovateľka“)   proti   odporcovi   (v   konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľovi) domáhala, aby okresný súd namiesto sťažovateľa udelil súhlas na výstavbu garáže na ich pozemku parc. č. 1296/2 v kat. území K. – S. pri rodinnom dome v K. (ďalej len „rodinný dom“).

Okresný   súd   zaslal   predmetný   návrh   na   vyjadrenie   sťažovateľovi.   Sťažovateľ   sa k návrhu vyjadril podaním zo 6. marca 1996 doručeným okresnému súdu v ten istý deň. V uvedenom   podaní   zároveň   v zmysle   §   97   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“)   uplatnil   proti   navrhovateľke   svoje   práva   vzájomným   návrhom.   Návrh   však smeroval aj proti matke sťažovateľa   a navrhovateľky   – A.   Š., ktorá   bývala v rodinnom dome na základe dohody s navrhovateľkou.

Sťažovateľ žiadal uložiť A. Š. povinnosť vysťahovať sa z rodinného domu do troch dní   od   právoplatnosti   rozsudku,   uložiť   A.   Š.   a navrhovateľke   spoločne   a nerozdielne povinnosť uviesť do pôvodného stavu záhradu na parc. č. 1296/2 v kat. území K. – S. pri rodinnom   dome   a nahradiť   sťažovateľovi   škodu   spôsobenú   činnosťou   súvisiacou s výstavbou garáže na uvedenom pozemku, ako aj uložiť A. Š. a navrhovateľke povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi náklady na plnenia spojené s užívaním časti rodinného domu a náklady na jeho opravy a údržbu.

Okresný súd vyzval 7. marca 1996 sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podaný vzájomný návrh. Sťažovateľ 20. marca 1996 požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   13   C   108/96-14   z 3.   apríla   1996   priznal sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Rozhodnutie   bolo   sťažovateľovi doručené 17. apríla 1996.

Podaním   z 10.   júla   1996   doručeným   okresnému   súdu   v ten   istý   deň   rozšíril sťažovateľ svoj vzájomný návrh domáhajúc sa vyporiadania podielového spoluvlastníctva k rodinnému   domu   a   pozemku   parc.   č.   1296/2   v kat.   území   K.   –   S.   v K.   medzi   ním a navrhovateľkou.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 27.   marca   1998   uložila   vo   veci   konajúca   sudkyňa predvolať účastníkov konania na pojednávanie, ktorého termín vytýčila na 27. máj 1998. Pojednávanie   bolo   27.   mája   1998   odročené   na   9.   september   1998   kvôli   neúčasti navrhovateľky, ktorá následne svoju neúčasť ospravedlnila a okresnému súdu doručila aj plnomocenstvo na jej zastupovanie v predmetnom spore zvolenou právnou zástupkyňou.

Pojednávanie   bolo   9.   septembra   1998   kvôli   neúčasti   navrhovateľky,   jej   právnej zástupkyne aj sťažovateľa odročené na 25. november 1998. Na pojednávaní 25. novembra 1998 vypočul okresný súd oboch účastníkov konania a zároveň upozornil sťažovateľa, že jeho vzájomný návrh zo 6. marca 1996 je potrebné „v petite špecifikovať tak, aby bolo z neho zrejmé, čoho sa domáha, v akej výške a voči komu“. Pojednávanie bolo následne odročené na 20. január 1999.

Podaním   z 11.   januára   1999   doručeným   okresnému   súdu   v ten   istý   deň   zobral sťažovateľ   vzájomný   návrh   na   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k rodinnému domu   a   pozemku   parc.   č.   1296/2   v kat.   území   K.   –   S.   v K.   medzi   ním   a žalobkyňou (v podaní z 10. júla 1996) späť. Sčasti tiež upresnil petit vzájomného návrhu zo 6. marca 1996.

Pojednávanie   bolo   20.   januára   1999   odročené   na   žiadosť   právnej   zástupkyne navrhovateľky,   ktorá   sa   ospravedlnila   za   neúčasť   z dôvodu   práceneschopnosti   a žiadala pojednávanie odročiť.

Na pojednávaní 17. marca 1999 doplnil okresný súd dokazovanie. Následne vyzval sťažovateľa na upresnenie petitu jeho vzájomného návrhu vzhľadom na existenciu troch podaní (zo 6. marca 1996, z 10. júla 1996 a z 11. januára 1999). Sťažovateľ uviedol, že trvá na   návrhu   v rozsahu   svojho   podania   z 11.   januára   1999,   v ktorom „žiadal   zaviazať navrhovateľku a svoju matku A. Š. na platenie 3.500,- Sk mesačne počítajúc od 1. 11. 1994 do budúcna“. Okresný súd pojednávanie následne odročil s tým, že sťažovateľovi uložil v lehote 10 dní špecifikovať vzájomný návrh a „upresniť voči komu tento smeruje“.

V priebehu mesiacov marec až máj 1999 zabezpečoval okresný súd spisový materiál týkajúci sa stavebného konania ohľadom stavby garáže na pozemku parc. č. 1296/2 v kat. území K. – S. pri rodinnom dome.

Pokynom súdnej kancelárii z 2. septembra 1999 uložila vo veci konajúca sudkyňa predvolať   účastníkov   konania   na   pojednávanie,   ktorého   termín   vytýčila   na   19.   október 1999.   Na   pojednávaní,   ktorého   sa   sťažovateľ   nezúčastnil   (následne   svoju   neúčasť ospravedlnil zdravotnými dôvodmi), bol vyhlásený rozsudok, ktorým okresný súd žalobe vyhovel   a vzájomné   návrhy   sťažovateľa   vylúčil   na   samostatné   konanie.   Písomné vyhotovenie rozsudku č. k. 13 C 108/96-47 z 19. októbra 1999 bolo právnej zástupkyni navrhovateľky doručené 23. novembra 1999 a sťažovateľovi 1. decembra 1999.

Podaním doručeným okresnému súdu 13. decembra 1999 podal sťažovateľ proti rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   13   C   108/96-47   z 19.   októbra   1999   odvolanie,   ktorého dôvody doplnil prostredníctvom svojho právneho zástupcu v podaní doručenom okresnému súdu 13. januára 2000.

Okresný   súd   zaslal   28.   januára   2000   odvolanie   na   vyjadrenie   navrhovateľke. Vyjadrenie navrhovateľky bolo okresnému súdu doručené 16. februára 2000. Okresný súd predložil vec na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu 24. februára 2000.

Krajský súd uznesením č. k. 13 Co 89/00-69 z 18. apríla 2000 odvolanie sťažovateľa v časti týkajúcej sa výroku o vylúčení jeho vzájomných návrhov na samostatné konanie odmietol. Rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené 22. mája 2000 a právnym zástupcom účastníkov konania ho okresný súd doručil 26. mája 2000.

Podaním   z 5.   februára   2001   doručeným   okresnému   súdu   6.   februára   2001 navrhovateľka oznámila, že sťažovateľ previedol svoj spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome a priľahlom pozemku na svojho syna S. Š., a navrhla zámenu účastníkov na strane žalovaného v konaní o udelenie súhlasu na výstavbu garáže.

Na pojednávaní konanom 14. februára 2001 právny zástupca sťažovateľa prehlásil, že   okresnému   súdu   v lehote   10   dní   oznámi,   či   sťažovateľ   trvá   na   svojich   vzájomných návrhoch (medzitým vylúčených na samostatné konanie), a doplní ich tak, aby zodpovedali zákonným náležitostiam podľa § 79 ods. 1 OSP.

Výzvou   z 19.   júla   2001   žiadal   okresný   súd   oznámiť,   či   sťažovateľ   súhlasí s navrhnutou zámenou na strane žalovaného. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu   okresnému   súdu   21.   augusta   2001   doručil   svoje   podanie   z 20.   augusta   2001, v ktorom bližšie špecifikoval náklady súvisiace s opravou a údržbou nehnuteľnosti.

Sťažovateľ podaním z 15. apríla 2002 doručeným okresnému súdu v ten istý deň poukázal na svoje vzájomné návrhy, o ktorých sa nekoná, pričom žiadal oznámiť, či je ich potrebné ešte upresniť alebo doplniť.

Podaním   z 21.   mája   2002   sťažovateľ   navrhol   pripustiť   do   konania   ďalších účastníkov, a to A. Š., bytom K., ako aj S. Š.

V spise sa ďalej nachádzalo (mimo spojených vecí) uznesenie okresného súdu č. k. 13 C 108/96-105 z 25. júla 2002, ktorým okresný súd pripustil, aby do konania vstúpil na miesto doterajšieho odporcu – sťažovateľa ako odporca S. Š. Vo veci konajúca sudkyňa v ten   istý   deň   uložila   súdnej   kancelárii   zapísať   vylúčený   vzájomný   návrh   (návrhy) sťažovateľa do registra.

Podaním z 22. októbra 2002 sťažovateľ požiadal okresný súd o pridelenie advokáta JUDr. R. K. na jeho zastupovanie v predmetnom konaní.

Sťažovateľ podal 12. decembra 2002 okresnému súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia   spolu   so   žiadosťou   o odpustenie   súdneho   poplatku   a   „prípadné“   ustanovenie právneho   zástupcu   aj   s   vyplneným   tlačivom   –   „Potvrdenie   o osobných,   majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov a na ustanovenie právneho zástupcu...“.

Predseda okresného súdu listom č. Spr 2393/02 z 13. novembra 2002 odpovedal na sťažnosť   sťažovateľa   na   prieťahy   v uvedenom   konaní,   pričom   ju   vyhodnotil   ako neodôvodnenú.

Pokynom súdnej kancelárii zo 7. januára 2003 nechala vo veci konajúca sudkyňa vykonať viacero úkonov smerujúcich k príprave pojednávania v predmetnej veci.

Podľa   úradného   záznamu   spísaného   v predmetnej   veci   8.   januára   2003   vo   veci konajúca sudkyňa zistila obsah pripojeného spisu vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 13 Nc PO/32/2002 (predmetom tohto konania bol návrh na vydanie predbežného opatrenia), ako aj skutočnosť, že predmetný spis bol predložený 13. novembra 2002 na krajský súd z dôvodu nesúhlasu s postúpením tejto veci okresnému súdu.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 8.   januára   2003   nechala   vo   veci   konajúca   sudkyňa vyhotoviť uznesenie č. k. 13 C 690/02-54, ktorým konanie o vydanie predbežného opatrenia zastavila, a súčasne ho nechala doručiť účastníkom konania, resp. ich právnym zástupcom. Sťažovateľ požiadal listom zo 7. januára 2003 doručeným okresnému súdu 8. januára 2003 o vytýčenie termínu pojednávania v predmetnej veci.

Listom z 10. januára 2003 sťažovateľ spolu so S. Š. okresnému súdu oznámil, že súhlasí, aby vstúpil do konania na strane navrhovateľa, a zároveň požiadal o spojenie veci vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   Ro   7864/97   s prejednávanou   vecou   do   jedného konania, ako aj o vypočutie A. Š. ako svedka v tomto spore.

Okresný úrad Košice I, odbor sociálnych vecí, listom č. S 03/717 z 8. januára 2003 okresnému súdu oznámil, že sťažovateľ dávky sociálnej pomoci nepoberá. Okresný úrad práce Košice I listom č. 510/2003-OSPT z 10. januára 2003 odpovedal na výzvu okresného súdu.   Krajské riaditeľstvo   Policajného zboru   v Košiciach, krajský   dopravný inšpektorát, listom č. p.: KRP-28/DI-5-2003 z 15. januára 2003 okresnému súdu oznámilo, že sťažovateľ je vedený v ich evidencii ako držiteľ dvoch motorových vozidiel.

Podaním doručeným okresnému súdu 28. januára 2003 podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania vo veci vydania predbežného opatrenia.

Listom   z 21.   januára   2003   sťažovateľ   opätovne   požiadal   o spojenie   predmetného konania   s konaním   vedeným   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   Ro   7864/97   (účastníčkou uvedeného konania na strane odporcu je A. Š.).

Vo   veci   konajúci   sudca   nechal   pokynom   súdnej   kancelárii   z 23.   januára   2003 predložiť krajskému súdu spis za účelom rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa. Krajskému súdu bol predmetný spis predložený 24. januára 2003.

Pokynom súdnej kancelárii z 28. apríla 2003 nechala predsedníčka senátu krajského súdu   požiadať   Okresný   súd   Košice   II   o   predloženie   ich   spisu   vedeného   pod   sp.   zn. 13 Nc PO/32/02. Uznesením krajského súdu sp. zn. 14 Co 15/03-71 z 30. apríla 2003 bolo zrušené uznesenie okresného súdu č. k. 13 C 690/02-54 z 8. januára 2003 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Sťažovateľ svojím podaním z 3. februára 2003 požiadal okresný súd o ustanovenie súdneho znalca v predmetnej veci.

Listom doručeným okresnému súdu 5. februára 2003 JUDr. R. K. okresnému súdu oznámil, že sa so sťažovateľom na jeho žiadosť dohodol o ukončení zmluvy o poskytovaní právnej pomoci.

Pokynom súdnej kancelárii z 13. júna 2003 nechal vo veci konajúci sudca doručiť uznesenie krajského súdu č. k. 14 Co 15/03-71 z 30. apríla 2003 účastníkom konania, resp. ich právnym zástupcom.

Podpredsedníčka   súdu   listom   č.   Spr   2316/03   z 11.   júna   2003   požiadala   vo   veci konajúcu sudkyňu o vyjadrenie k podaniu sťažovateľa došlému ústavnému súdu, ktoré jej v prílohe   zaslala.   Vo   veci   konajúca   sudkyňa   sa   k podaniu   sťažovateľa   vyjadrila   listom z 18. júna 2003.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je vzájomný návrh v občianskoprávnej veci týkajúci sa nárokov vyplývajúcich z podielového spoluvlastníctva účastníkov konania k nehnuteľnostiam (rodinný dom aj pozemok). Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci, avšak po skutkovej   stránke   možno   konštatovať,   že   v danom   prípade   ide   o vec   skutkovo   zložitú, vyžadujúcu   si   vykonanie   rozsiahlejšieho   dokazovania,   ktoré   môže   spôsobiť   predĺženie konania. V prípade posudzovaného konania však okresný súd v merite veci vôbec nekonal.

B) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd hodnotí ako aktívne, sťažovateľ reagoval na výzvy okresného súdu, zúčastňoval sa jednotlivých pojednávaní a za účelom ochrany svojho základného práva využil v predmetnom konaní opravné prostriedky, ktoré mu zákon na jeho ochranu poskytuje. Ústavný súd napriek neschopnosti sťažovateľa odstrániť nedostatky jeho návrhu nehodnotil správanie sťažovateľa ako také, ktoré mohlo významnejšou mierou prispieť k spomaleniu postupu konania v predmetnej veci vzhľadom na jeho dĺžku, jeho stav prezentovaný urobenými procesnými úkonmi, ako aj na nižšie spomínané možnosti postupu okresného súdu uvedené v Občianskom súdnom poriadku.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Prvé z období nečinnosti okresného súdu začalo 3. apríla 1996, keď okresný súd uznesením č. k. 13 C 108/96-14 priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, a trvalo   dvadsaťtri   mesiacov,   teda   až   do   27.   marca   1998,   keď   bol   pokynom   vo   veci konajúceho sudcu vytýčený nový termín pojednávania vo veci. Ďalšie takmer deväťmesačné obdobie   nečinnosti   bolo   ústavným   súdom   v rámci   preskúmavaného   konania   zistené v období od 22. mája 2000 (pokyn vo veci konajúceho sudcu na doručenie rozhodnutia krajského   súdu   č.   k.   13   Co   89/00–69   z 18.   apríla   2000   účastníkom   konania)   až   do 14. februára 2001 (deň konania pojednávania v predmetnej veci). V poradí tretie obdobie nečinnosti okresného súdu trvalo viac ako 17 mesiacov, a to od 14. februára 2001 až do 25. júla 2002, keď okresný súd uznesením rozhodol o pripustení ďalšieho účastníka na strane navrhovateľa do konania. Posledným z období nečinnosti v predmetnom konaní bolo obdobie od 25. júla 2002 do 7. januára 2003, keď vo veci konajúci sudca nechal pokynom súdnej kancelárii vykonať viacero úkonov v predmetnej veci.

Nečinnosť   okresného   súdu   vo   vyššie   označených   obdobiach   bez   toho,   aby   jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   podanie   vzájomného   návrhu   podľa   §   97   OSP   sa   vzťahujú   všetky   jeho ustanovenia,   ktoré   osobitne   upravujú   návrh,   dôsledky   jeho   podania,   odstraňovanie   jeho nedostatkov, zmenu a späťvzatie. Avšak napriek tejto skutočnosti v predmetnej veci okresný súd   nepostupoval   plynulo   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa,   čo   potvrdzuje   aj skutočnosť,   že   prvý   úkon   okresného   súdu   v predmetnej   veci   bol   vykonaný   až   na pojednávaní   konanom   25.   novembra   1998,   t.   j.   po   viac   ako   dvoch   rokoch   a siedmich mesiacoch,   keď   okresný   súd   sťažovateľa   upozornil   na   nedostatky   jeho   návrhu   (najmä petitu) a vyzval ho na ich odstránenie, ako aj skutočnosť, že v predmetnej veci okresný súd dosiaľ (po viac ako siedmich rokoch a deviatich mesiacoch) nepristúpil k prejednávaniu merita veci.

Keďže   povinnosťou   okresného   súdu   bolo v rámci   konania dbať na ochranu práv účastníkov konania, jeho úlohou bolo aj zvoliť taký postup v konaní, ktorý by zabránil, aby nesplnenie, resp. faktická nemožnosť splnenia procesných povinností zo strany účastníka konania zapríčinená napr. aj jeho neschopnosťou správne formulovať petit svojho návrhu spôsobili   zásah   do   jeho   základného   práva.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v predmetnom konaní bolo rozhodnuté o oslobodení sťažovateľa od platenia súdnych poplatkov a § 30 ods. 2   OSP   priamo   ustanovuje   okresnému   súdu   aj   možnosť   v prípade,   že   to   vyžaduje ochrana   práv   účastníka,   ustanoviť   mu   v konaní   zástupcu   z radov   advokátov,   možno konštatovať,   že   v danom   prípade   existovala   možnosť,   ako   vyriešiť   vzniknutú   situáciu (neschopnosť sťažovateľa samostatne odstrániť vady svojho návrhu) takým spôsobom, aby okresný súd mohol vo veci ďalej konať.

Podľa   zistení   ústavného   súdu   preskúmavané   konanie   bolo   postihnuté   nielen nečinnosťou okresného súdu, ale aj jeho nesprávnym postupom v predmetnej veci (napr. uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   13   C   690/02-54   z 8.   januára   2003   zrušené   uznesením krajského súdu č. k. 14 Co 15/03-71 z 30. apríla 2003, nevydanie uznesenia o čiastočnom späťvzatí návrhu sťažovateľom).

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako sedem rokov a deväť mesiacov. Z uvedenej doby podstatnú časť (takmer štyri roky a šesť mesiacov, t. j. teda viac ako polovicu) tvoria obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

2.   Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške   60   000   Sk   z dôvodu   nemajetkovej   ujmy,   pretože   doba „od   podania   návrhu   až doposiaľ bez toho, aby sa okresný súd zaoberal meritom veci je ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná. Sťažovateľ za obzvlášť významnú považuje tú skutočnosť, že od 6. 3. 1996 až do 24. 10. 2002 nebolo o návrhu sťažovateľa konané vôbec. Sťažovateľ je v situácii, keď po uplynutí doby 7 a pol roka sa v jeho veci meritórne doposiaľ nezačalo konať“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 40 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   (štyri   roky   a šesť   mesiacov)   a s nimi   spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom. Podľa zistenia ústavného súdu trovy konania pozostávali z dvoch   úkonov   právnej   služby   v uvedenom   konaní   (prevzatie   a príprava   zastúpenia, písomné podanie na súd) vyčíslených ako jedna tretina výpočtového základu za dva úkony právnej   služby   2   x   4   270   Sk   spolu   vo   výške   8   540   Sk   a paušálnej   náhrady   hotových výdavkov 2 x 128 Sk spolu vo výške 256 Sk v zmysle ustanovení § 13 ods. 8 v spojení s § 1 ods. 3 a § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   -   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   (III.   ÚS   29/03, III. ÚS 34/03).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2002 dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky výšku 12 811 Sk.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa náhradu trov konania spolu vo výške 8 796 Sk v súlade s platným právnym predpisom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2004