znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 182/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   ŠTART   s.   r.   o.,   Mukačevská   59,   Prešov,zastúpenej   advokátom   JUDr.   Tiborom   Šafárikom,   Štúrova   20,   Košice,   pre   namietanéporušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešovesp. zn. 8 Co 148/2013 z 30. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti ŠTART s. r. o. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2014doručená   sťažnosť   spoločnosti   ŠTART   s.   r.   o.,   Mukačevská   59,   Prešov   (ďalej   len„sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnuochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 8 Co 148/2013 z 30. apríla 2014.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že prvostupňové rozhodnutie Okresného súduPrešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   15   C   183/2008   z 3.   júna   2013   zaviazalosťažovateľku na náhradu trov konania protistrany s poukazom na § 142 ods. 3 Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), vychádzajúc zo zásady úspechu v konaní. Proti tomutovýroku sa sťažovateľka odvolala, pričom v odvolaní sa dožadovala aplikácie § 150 ods. 1OSP z dôvodu jej finančnej situácie.

Sťažovateľka ďalej uvádza: «Krajský súd sa odmietol zaoberať vecou s poukazom, že majetkové pomery bol sťažovateľ povinný predložiť už v prvostupňovom konaní, najneskôr v odvolaní. Nemožno súhlasiť. Ústavný súd v konaniach (napríklad) I.ÚS 109/09 a I.ÚS 248/10 nevytkol priamo ani nepriamo takéto opomenutie účastníka, hoci zásada vigilantibus iuris by pri neprípustné extenzívnom výklade a analógii k § 151 ods. 1 OSP „posúvala“ účastníka k uvedenej povinnosti. Z citovaných nálezov vyplýva k tomuto problému postoj blízko zásade ofíciality; i keď vzdialene, predsa bližšie, ako názor opačný. Z dôvodov prvého nálezu „... zákonom a súdnou   praxou   predpokladaná   výnimočnosť   použitia   §   150   OSP   môže   spočívať v okolnostiach prípadu...“. Objektívny pohľad na spôsob, akým sa protistrana zmocnila predmetu   sporu,   výrazne   jeho   použitie   evokuje.   Príslušný   návrh   môže   byť   prednesený i v konaní odvolacom, pretože tomu § 120 ods. 4 OSP nebráni. Druhý nález zdôrazňuje rovnako ako prvý povinnosť aplikáciu ustanovenia riadne odôvodniť. Uvádza na podporu názoru rozhodnutie NS SR M Cdo 14/99. Dôležité je, že v nich dôvodne niet zmienka o sankcii v podobe, že sa súdy žiadosťou (v podstate súd odvolací) zaoberať nechceli. Namietané porušenie uvedených základných práv v Ústave a Dohovore predstavuje napriek skončeniu veci „retroaktívny“ zásah do práva na prístup k súdu.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnostivyniesol nález, ktorým:

„1./ Vysloví porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v konaní o návrhu sťažovateľa pred Krajským súdom v Prešove, vedenom pod č. 8Co 148/2013; 2./ Zruší napadnuté uznesenie z 30.4.2014 a vráti vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie;

3./ Prizná sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Za zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   súčasťou   súdneho   konania,   a   pretovšeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom,ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základnéprávo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae ajprávo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom(Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V). Právo na súdnuochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsoboma v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný   súd   však   posudzuje   problematiku   náhrady   trov   konania   zásadne   ibav ojedinelých prípadoch a   k zrušeniu napadnutého rozhodnutia   o náhrade trov konaniapristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Ústavnýsúd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov   o   trovách   konania   ibaza predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý byzakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebnépripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd v odvolacom konaní pri rozhodovanío otázke náhrady trov odvolacieho konania neprípustne extenzívnym výkladom a analógiouk §151 ods. 1 OSP „posunul“ sťažovateľku k povinnosti predložiť svoje majetkové pomeryuž v prvostupňovom konaní, najneskôr v odvolaní. Skutočnosť, že krajský súd sa odmietolvecou zaoberať, vníma sťažovateľka ako sankciu.

Krajský súd svoj postup odôvodil takto: «V danej právnej veci rozhodol súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 09. 05. 2012 tak, že určil, že žalobca je spoluvlastníkom nehnuteľnosti - stavby - stolnotenisovej haly postavené na parcele zapísaná na LV v podiele 1/50 a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol tak, že o nich rozhodne   až   po   právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci   samej.   Rozsudok   nadobudol právoplatnosť dňa 06. 05. 2013 po potvrdení odvolacím súdom.

Uznesením zo dňa 03. 06. 2013 Okresný súd Prešov ako súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania v uvedenej veci tak, že zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy prvostupňového konania vo výške 8 499,98 Eur a trovy odvolacieho konania vo výške 1 062,82 Eur. Vychádzal zo zásady úspechu a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 OSP. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalobca. V odvolaní navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) OSP. Uviedol, že v ďalšom konaní by mal súd prvého stupňa skúmať možnosť použitia ust. § 150 ods. 1 OSP, keďže žalobca je v situácií,   kedy   nedisponuje   prakticky   žiadnou   finančnou   hotovosťou.   Nemá   tiež   žiadny cenný hnuteľný majetok a deklarované vlastníctvo 1/50-iny haly znamená skôr výdavky ako príjmy.

Podľa § 219 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“): Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP: Súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Odvolací   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu predchádzalo a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku správne.

V danej veci je nepochybné, že rozsudkom zo dňa 09. 05. 2012 bolo o žalobe žalobcu rozhodnuté tak, že bolo určené, že žalobca je spoluvlastníkom stavby - stolnotenisovej haly v podiele 1/50 a v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Žalobca sa žalobou   domáhal   určenia   vlastníckeho   práva   v   celosti.   Pokiaľ   súd   prvého   stupňa   pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ust. § 142 ods. 3 OSP je jeho rozhodnutie vecne správne. Žalobca v podanom odvolaní nespochybňuje ani priznané úkony právnej pomoci a ani výšku priznanej odmeny. Jeho odvolacia námietka spočíva v tom, že po zrušení veci by mal súd skúmať možnosť aplikácie ust. § 150 ods. 1 OSP, keďže žalobca je v situácií, že nedisponuje   žiadnou   finančnou   hotovosťou,   nemá   žiaden   cenný   hnuteľný   majetok a deklarované vlastníctvo 1/50 haly znamená skôr výdavky ako príjmy. Žalovaný k svojmu odvolaniu nepredložil žiadne dôkazy o tom, že spĺňa podmienky pre použitie ust. § 150 ods. 1   OSP,   teda   nepredložil   žiadne   dôkazy   o   tom,   že   nedisponuje   žiadnou   finančnou hotovosťou a nemá žiaden cenný hnuteľný majetok. Žalobca vedel o tom, že súd prvého stupňa   po   právoplatnosti   rozsudku   vo   veci   samej   bude   rozhodovať   o   trovách   konania a nevyvinul   žiadnu   procesnú   aktivitu   vo   vzťahu   k   prvostupňovému   súdu   smerujúcu k tvrdeniu   a   preukázaniu   nutnosti   aplikácie   ust.   §   150   ods.   1   OSP.   Ani   vo   vzťahu k odvolaciemu súdu žalobca nepreukázal, že sú tu dôvody na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 OSP, a preto odvolací súd rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.»

V posudzovanej veci sa ústavný súd zameral na posúdenie skutočnosti, či všeobecnésúdy   pri   aplikácii   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   o náhrade   trov   konanianepostupovali arbitrárne s následkom porušenia základného práva alebo slobody.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd priznánáhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradutrov pomerne   rozdelí,   prípadne vysloví, že   žiadny z   účastníkov nemá   na   náhradu trovprávo.

Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže musúd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo akrozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Podľa § 150 ods. 1) OSP ak sú dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súdvýnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmäna okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnostia dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tietoskutočnosti a dôkazy uplatniť.

Z ustanovenia § 142 ods. 3 OSP vyplývajú tri špeciálne skutkové podstaty, v prípadektorých   musí   byť   posúdenie   náhrady   trov   konania   u   účastníka,   ktorý   mal   vo   veci   ibačiastočný úspech, odlišné od všeobecného pravidla vyplývajúceho z § 142 ods. 2 OSP. Ideo prípady, ak (a) mal účastník neúspech v pomerne nepatrnej časti, (b) rozhodnutie o výškeplnenia záviselo od znaleckého posudku, (c) rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahysúdu. V prípade sťažovateľky všeobecné súdy zohľadnili nespochybniteľnú skutočnosť, žesťažovateľka mala vo veci len čiastočný úspech (priznali jej spoluvlastnícke právo v podiele1/50 k spornej nehnuteľnosti).

Ústavný súd sa ďalej zaoberal otázkou možnej aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1OSP na prípad sťažovateľky. Sťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu o trovách konaniav zmysle § 142 ods. 3 OSP uviedla, že odvolací súd by mal v ďalšom konaní skúmaťmožnosť aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 OSP, keďže sťažovateľka je v ťaživej finančnejsituácii.

Zmyslom   ustanovenia   §   150   ods.   1   OSP,   ktoré   v   zásade   možno   aplikovať   ibavýnimočne, je umožniť súdu, aby odstránil v konkrétnom prípade nenáležitú tvrdosť dopaduustanovení   o   náhrade   trov   konania   v   situácii,   keď   sú   inak   splnené   všetky   podmienkyna priznanie nároku na náhradu trov konania úspešnému účastníkovi v spore. Úvaha súduo tom, či ide v konkrétnej veci o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné zvláštnehozreteľa, musí vychádzať z posúdenia okolností konkrétnej veci. Aj pri výklade a aplikácii§ 150   ods.   1   OSP je   povinný   súd   mať   vždy   na   zreteli   účel   súdneho   konania,   tedaposkytovanie   súdnej   ochrany   právam   účastníkom.   Pri   posudzovaní   okolností   hodnýchosobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkýchúčastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde,a ich   postoj   v   konaní   (rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. M Cdo 14/99, uverejnené Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdovSlovenskej republiky č. 1/2000).

Úvaha súdu o tom, či majetkové pomery možno podradiť pod legálny pojem „dôvodyhodné osobitného zreteľa“, musí teda vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnejveci. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd nemal k dispozícii skutkový podklad pre úvahyo   možnosti   odchýliť   sa   od   zásadného   pravidla   regulujúceho   priznávanie   náhrady   trovkonania v   občianskom   súdnom konaní   (§ 142   OSP) v prospech výnimočného   postupuumožneného § 150 ods. 1 OSP, keďže sťažovateľka nepredložila okresnému súdu predvynesením   rozhodnutia   o trovách   konania   a   ani   krajskému   súdu   v odvolaní   dokladypotrebné pre posúdenie existencie či neexistencie prípadov hodných osobitného zreteľa.Sťažovateľka tak svojou nečinnosťou prispela k stavu, keď odvolací súd nemal podklady,na základe ktorých by mohol zvážiť aplikáciu § 150 OSP.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   dospel   k záveru,   že   rozhodnutie   o trováchkonania nevykazuje znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti.

Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadneskutočnosti   nasvedčujúce   priamej   súvislosti   medzi   rozhodnutím   krajského   súdua sťažovateľkou označenými základnými právami, a preto jej sťažnosť odmietol ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti   tomuto   rozhodnutiu   nemožno   podať   opravný   prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015