znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 182/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. G., B., zastúpeného JUDr. D. M., advokátom, P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k. 21 C/28/2010-147 z 21. októbra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 12 Co 14/2012-183 zo 4. decembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. G. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2013 doručená   sťažnosť   Š.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 Co 14/2012-183 zo 4. decembra 2012 v časti, ktorou bol zrušený rozsudok Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 21 C/28/2010-147 z 21. októbra 2011 a vec vrátená   na   ďalšie   konanie   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok“   alebo   „rozsudok   krajského súdu“).

Predmetom   konania   vedeného   okresným   súdom   ako   súdom   prvého   stupňa bolo rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorý   pozostával   z   návrhu   na   vypratanie nehnuteľnosti,   odstránenie   plota   a   odstránenie hospodárskej budovy. Okresný súd rozsudkom č. k. 21 C/28/2010-147 z 21. októbra 2011 (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   návrhu   sťažovateľa   na   odstránenie   oplotenia a vypratanie   nehnuteľnosti   vyhovel,   pričom   nárok   na   odstránenie   hospodárskej   budovy vylúčil   na   samostatné   konanie.   Súčasne   žalovanej   uložil   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy konania   na   účet   jej   právneho   zástupcu   v   sume   1 223,27   €   do   3   dní   od   právoplatnosti rozsudku. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu v časti povinnosti vypratať   nehnuteľnosti   a   odstrániť   oplotenie   potvrdil   ako   vecne   správny   a   vo   výroku o trovách konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

V   odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľ   predovšetkým   poukazuje   na   skutočnosť, že o vylúčenom   nároku   (správne   ide   o   vylúčenú   časť   návrhu,   pozn.)   bude   okresný   súd rozhodovať v samostatnom konaní, v ktorom „sa už bude rozhodovať len o samostatných trovách súvisiacich s týmto samostatným konaním.

Porušovateľ   práva   neviedol   proces   spravodlivo,   pretože   nesprávnym   výkladom a aplikáciou ust. § 151 ods. 1 O. s. p. na existujúci stav súdneho konania o nárokoch sťažovateľa,   dospel   k nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci   čo   do   rozhodnutia o už mu priznaných   trovách   právoplatne   skončeného   konania   o   odstránení   plota   a vyprataní pozemku, čím zasiahol do jeho práva vlastniť a pokojne užívať majetok, ktorý tieto trovy konania ako finančný majetkový substrát predstavujú...

Existenciu nároku sťažovateľa na náhradu trov konania zakladá ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a nakoniec už aj existujúce rozhodnutie prvostupňového súdu o priznaní týchto trov konania. Rozhodnutím Krajského súdu došlo k zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa odňatiu mu už priznaných trov konania – čiže majetku...

Právoplatným   rozsudkom   súdu   vykonané   vylúčenie   nároku   na   odstránenie hosp. budovy   na   samostatné   konanie   má   pre   účely   konania   a   rozhodovania   o   trovách konania ten význam, že v tomto vylúčenom samostatnom konaní sa už bude rozhodovať aj len o jeho samostatných trovách, t. j. o trovách spojených s týmto samostatným nárokom na odstránenie časti hosp. budovy a nie o trovách konania o nárokoch na odstránenie plota a   vypratanie   pozemku,   o   ktorých   nárokoch   už   bolo   v   inom   konaní   právoplatne rozhodnuté.“.

V ďalšej časti sťažnosti prezentuje sťažovateľ názor, že pod konaním sa rozumie časový úsek, v ktorom súdy a účastníci vykonávajú procesné úkony, a že konanie o veci samej je vedené na súde pod príslušnou spisovou značkou, z čoho následne vyvodzuje, že pokiaľ bolo konanie o odstránení časti hospodárskej budovy vylúčené na samostatné konanie, ide o konanie samostatné, a tak na pôvodnom konaní nezávislé. Následne namieta nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý sa podľa jeho názoru nevysporiadal s právnym   záverom   okresného   súdu,   v   zmysle   ktorého   sa   bude   musieť   v   samostatnom (vylúčenom)   konaní   okresný   súd   vysporiadať   aj   so   súvisiacimi   trovami   a   súdnym poplatkom.   Krajský   súd   tak   podľa   jeho   názoru   nedal   odpoveď „na   zásadnú   otázku z hľadiska   rozhodovania   o   trovách   konania.   Takéto   konanie   odporuje   spravodlivému procesu,   pretože pri spravodlivom procese musí účastník dostať od súdu v odôvodnení rozhodnutia   odpoveď   na   všetky   otázky   podstatné   pre   rozhodnutie.   Vylúčenie   nároku na samostatné konanie prvostupňovým súdom a dôvody, pre ktoré tak urobil, sú z hľadiska rozhodovania o trovách konania v odvolacom konaní takouto zásadnou otázkou a preto aj odvolací   súd   je   svoj   prípadný   nesúhlas   s   názorom   a   dôvodmi   prvostupňového   súdu (povinný – pozn. ústavného súdu) uviesť v odôvodnení odvolacieho rozhodnutia. Inakšie jeho rozhodnutie stráca presvedčivosť, dôveryhodnosť, odbornosť a v konečnom dôsledku aj prvok   spravodlivosti.“. Podľa   názoru   sťažovateľa   si   krajský   súd   tiež   zamieňa tzv. čiastočný rozsudok za rozsudok, ktorým súd o návrhu rozhodol a konanie o časti návrhu vylúčil na samostatné konanie. Tým, že konanie o vylúčenej   časti   sa   vedie   samostatne pod inou   spisovou   značkou   (sp.   zn.   21   C/26/2013),   je   vylúčené,   aby   išlo   o   rozsudok čiastočný.   Krajský   súd   teda „svojím   rozhodnutím...   spôsobil,   že   o   trovách   meritórne právoplatne   skončeného   konania   21 C 28/2010   nebolo   rozhodnuté   tak,   ako   to   ukladá ust. § 151 ods. 3 O. s. p., t. j. v rozhodnutí, ktorým sa toto konanie právoplatne skončilo. Porušovateľ   práva   tak   svojim   rozhodnutím   vytvoril   situáciu,   že   existuje   právoplatne skončené konanie o merite veci ale nie je rozhodnuté o trovách tohto konania.“.

Napokon sťažovateľ tvrdí, že v rozsudok krajského súdu je v konečnom dôsledku prekvapujúci, keďže je založený na skutočnostiach a dôvodoch, proti ktorým sa sťažovateľ nemal   možnosť   v   odvolacom   konaní   vyjadriť,   a   teda   brániť.   Takýmto   postupom   mala byť sťažovateľovi «odňatá   možnosť   konať,   čo   je   evidentným   porušením   práva na spravodlivý proces; je totiž nespravodlivý proces, v ktorom nebola účastníkovi daná súdom   možnosť   brániť   sa   proti   dôvodu,   na   základe   ktorého   súd   rozhodnutie   zrušil (“Audiatur et altera pars“). Táto nespravodlivosť je v tomto prípade ešte zdôraznená tým, že dôvod zrušenia rozhodnutia neuviedol odvolateľ ani v odvolaní, ani v odvolacom konaní ale   našiel   ho   odvolací   súd   sám   a   prvý   raz   ho   uviedol   (prezentoval)   až   v   rozhodnutí, proti ktorému je podaná táto sťažnosť...

Odvolací   súd   tak   sám   hľadal   za   odvolateľa   dôvod   na   zrušenie   rozhodnutia prvostupňového súdu čo do trov konania, čím porušil aj zásadu kontradiktórnosti konania a nestranného sudcu a v konečnom dôsledku právo sťažovateľa na spravodlivý proces… Odvolanie bolo v tejto časti – vo vzťahu ku trovám konania neúplné – nespĺňalo zákonné požiadavky na odvolanie dané ust. § 205 ods. 1 O. s. p., pretože neobsahovalo „v čom   bolo   rozhodnutie   alebo   postup   prvostupňového   súdu   pri   rozhodovaní   trovách konania   nesprávne“   a   tento   nedostatok   mali   prvostupňový   či   odvolací   súd   odstrániť postupom podľa ust.§ 209 a 211 ods. 1 O. s. p., čo sa nestalo. Následkom toho konal rozhodoval   odvolací   súd   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   o   trovách   konania   na   základe nezákonného odvolania.».

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„1) Základné právo sťažovateľa Š.   G...   na súdnu   a   inú   právnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 04. 12. 2012 č. k. 12 Co 14/2012-183, ktorým zrušil rozsudok OS PP z 21. 10. 2011 č. k. 21 C 28/2010-147 vo výroku o trovách konania porušené bolo.

2) Základné právo sťažovateľa Š.   G...   vlastniť   majetok,   slobodne s ním nakladať a nadobúdať majetok v súlade so zákonom podľa čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy... a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru... výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 04. 12. 2012   č.   k.   12 Co 14/2012-183,   ktorým   zrušil   rozsudok   OS   PP   z 21. 10. 2011 č. k. 21 C 28/2010-147 vo výroku o trovách konania porušené bolo.

3) Výrok   rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   04. 12. 2012 č. k. 12 Co 14/2012-183,   ktorým   bol   zrušený   rozsudok   OS   PP   z   21. 10. 2011 č. k. 21 C 28/2010-147 vo výroku o trovách konania sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4) Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 331,13 eur..., pozostávajúce z tarifnej odmeny za dva úkony právnej pomoci a to: prevzatie a príprava a vypracovanie ústavnej sťažnosti... do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. D. M...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom   a   účelom   uvedeného   princípu   subsidiarity   je to,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad určených § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade bol napadnutým výrokom rozsudku krajského súdu zrušený výrok prvostupňového súdu, ktorým bola určená žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania   v   sume   1 223,27   €   do   3   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   okresného   súdu a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Bez akýchkoľvek pochybností je zrejmé (a potvrdzuje to aj obsah samotnej sťažnosti), že o ochrane označených základných práv a slobôd   v   zrušenej   časti   nebolo   dosiaľ   právoplatne   všeobecnými   súdmi   rozhodnuté. Sťažovateľ teda bude mať v ďalšom štádiu konania možnosť uplatniť ochranu označených práv v otázke náhrady trov konania, keďže o veci ešte bude rozhodovať iný (všeobecný) súd.   Na   uvedenom   nič   nemení   ani   nesúhlas sťažovateľa   s   tým,   že   v   dôsledku   obsahu rozsudku krajského súdu nie je v aktuálnej fáze súdneho konania ešte o ním vyčíslenej náhrade   trov   konania   právoplatne   rozhodnuté.   Preskúmanie   rozsudku   krajského   súdu v napadnutej časti by totiž bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavou   daná   právomoc   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov   nápravy.   Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym poriadkom   (ďalej   len   „OSP“)   ustanovenými   procesnými   úkonmi   (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Vzhľadom   na   záverečnú   časť   argumentácie   sťažovateľa   o   tom,   že   postupom krajského súdu mu bola v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania odňatá možnosť konať pred súdom, ústavný súd zároveň poukazuje na znenie § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Namietané odňatie možnosti konať pred súdom pritom malo podľa sťažovateľa spočívať v tom, že o zrušení výroku o trovách prvostupňového konania rozhodol odvolací súd bez toho, aby mal sťažovateľ možnosť vyjadriť sa k tejto otázke.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP nepodal. V okolnostiach   prípadu   potom   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ústavy namiesto   využitia   možnosti   podať   dovolanie   proti   napadnutému   rozsudku   súčasne signalizuje nevyčerpanie opravného prostriedku, ktorý sťažovateľovi zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytoval a na ktorého použitie bol podľa osobitných predpisov oprávnený, čo vedie k záveru o neprípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o   ústavnom   súde.   Sťažovateľ   navyše   ani   len   netvrdil   (a   tým   menej   preukazoval), že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani odpustenie podmienky vyčerpať možné právne prostriedky nápravy podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Za daných okolností ústavný súd dospel už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru o nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ako aj k záveru o neprípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   pre   nevyužitie   opravného   prostriedku,   ktorý   mu   platný procesnoprávny predpis poskytoval, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol, tak ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013