znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 182/2012-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., L., zastúpeného Advokátskou kanceláriou A., s. r. o., K., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. R. R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   14 Cob   227/2010 zo 14. marca 2012 a jeho postupom v tomto konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2012 doručená   sťažnosť   P.   K.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená   písomným   podaním doručeným   ústavnému   súdu   20.   apríla   2012,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Cob 227/2010 zo 14. marca 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že „krajský súd v Žiline v konaní č. 14Cob/227/2010 svojim rozsudkom   zo   dňa   14.03.2012   v   právnej   veci   žalobcu   M.,   a.s.,   so   sídlom   B.,   proti žalovanému P. K., bytom L. (sťažovateľ)..., o zaplatenie 91.526,58 EUR s príslušenstvom, v štádiu   námietok   žalovaného   proti   zmenkovému   platobnému   rozkazu,   o   odvolaní žalovaného   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Žilina   č.k.   10Cb   10/2006-395   zo   dňa 23.03.2010 potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina a žalovaného zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   namieta,   že   mu „konaním krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bola porušená zásada rovnosti zbraní v konaní a kontradiktórnosť konania“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazoval na to, že   krajský   súd   doručil   vyjadrenie   žalobcu   v ten   istý   deň,   keď   vyhotovil   oznámenie o vyhlásení   rozhodnutia   v napadnutom   konaní.   Sťažovateľ   argumentuje,   že „takýmto postupom krajského súdu bolo zmarené právo sťažovateľa vyjadriť sa k podaniu žalobcu, pretože aj keby sa sťažovateľ písomne k nemu nevyjadril, tak je evidentné, že krajský súd svoje   rozhodnutie   už   mal   prejudikované,   nakoľko   oznámenie   o vyhlásení   rozsudku   bolo vyhotovené v deň doručenia žalobcu sťažovateľovi“. V uvedenom videl sťažovateľ porušenie rovnosti účastníkov v konaní, ako aj porušenie princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní. Sťažovateľ   v ďalšom   argumentoval   skutkovo   a poukazoval   na   vecnú   nesprávnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, jeho arbitrárnosť, v dôsledku ktorej tiež malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.

Pokiaľ ide o otázku splnenia predpokladov prípustnosti jeho sťažnosti, sťažovateľ v sťažnosti   uviedol,   že „využil   prostriedky   na   nápravu,   avšak   krajský   súd   rozhodol rozsudkom,   voči   ktorému   už   odvolanie   nie   je   prípustné“.   Na   základe   uvedeného   bol sťažovateľ toho názoru, že jeho sťažnosť je prípustná.

Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol vydať tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa P. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a princíp právneho štátu podľa čl. 1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cob/227/2010 porušené boli.

Zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   14.03.2012,   sp.   zn. 14Cob/227/2010 a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 323,50 EUR do   pätnástich   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa.“

V texte   sťažnosti   tiež   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   nepodal   proti   napadnutému   rozsudku krajského súdu dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   v   prvom   rade   podotýka,   že   predložená   sťažnosť   napriek kvalifikovanému   zastúpeniu   sťažovateľa   advokátom   trpí   viacerými   nedostatkami,   ktoré ústavný súd štandardne vedú k výzve na odstránenie nedostatkov sťažnosti. V posudzovanej veci   ústavný   súd   od   výzvy   upustil   z dôvodov   ďalej   uvedených.   Ide   predovšetkým o nedostatok   petitu   sťažnosti,   v ktorom   sťažovateľ   navrhuje   vysloviť   porušenie   jeho označených práv postupom krajského súdu, nie však jeho napadnutým rozsudkom. Keďže v druhom   bode   petitu   sťažovateľ   žiadal   zrušiť   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu, a vyplýva to aj z obsahu sťažnosti samotnej (že sťažovateľ napadá nielen postup, ale aj napadnutý rozsudok krajského súdu),   ústavný súd bez pochybností ustálil predmet tohto konania   tak,   ako   je   uvedený   v záhlaví   tohto   rozhodnutia.   Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti navrhoval odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku   krajského súdu, avšak uvedený návrh nesformuloval do petitu svojej sťažnosti. Vzhľadom na výrok tohto rozhodnutia sa tento nedostatok sťažnosti stal bezpredmetným.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podstata námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu spočíva v tvrdení, že mu postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať tak, ako to je opísané v prvej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia. Z námietok sťažovateľa je zrejmé, že spolu vzájomne súvisia, vychádzajú z premisy, že krajský súd podľa názoru sťažovateľa postupoval   protizákonne a   že   práve   v   dôsledku   tohto   postupu   krajského   súdu   mu   bola odňatá možnosť konať pred súdom, teda reagovať na vyjadrenie žalobcu, v čom sťažovateľ videl porušenie svojich označených práv. Sťažovateľ vlastne tvrdí, že postupom krajského súdu bol pozbavený súdnej ochrany v súdnom konaní, teda možnosti konať pred súdom v označenom konaní. Týmto postupom krajského súdu mu malo byť porušené aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať pred súdom.

Podľa § 238 ods. 3 OSP dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné...

Ústavný súd pripomína, že dovolanie (z obidvoch uvedených dôvodov) považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) (m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04).

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

V situácii, keď dôvody sťažnosti sú koncentrované do námietky odňatia možnosti konať pred súdom a nesprávneho právneho posúdenia sťažovateľovej veci krajským súdom, sťažovateľovi nič nebránilo podať proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, pričom   prípustnosť   svojho   dovolania   mohol   spoľahlivo   oprieť   o   citované   ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku a o samotný výrok rozhodnutia krajského súdu   a v rámci dovolacieho   konania   sa   domáhať   ochrany   označeného   základného   práva   podľa   ústavy a práva podľa dohovoru. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľ dovolanie nepodal, preto   je   potrebné   urobiť   záver,   že   nevyčerpal   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje a na ktorého využitie bol oprávnený. Ústavný súd preto považuje sťažnosť sťažovateľa za neprípustnú.

Sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej   preukazoval),   že   by   nesplnil   podmienku vyčerpania   opravného   prostriedku   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   (§   53   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2012