znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 182/2011-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   septembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Jána Auxta o   sťažnosti   spoločnosti   D.,   V.,   K.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   D.   Š.,   Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Ccu 10/2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Ccu 10/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Ccu 10/2003 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti D. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť   spoločnosti   D.   trovy   právneho zastúpenia   v   sume   200,08   €   (slovom   dvesto   eur   a osem   centov)   na   účet   advokáta Mgr. D. Š.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 182/2011-14   z   19.   apríla   2011   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   D.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Ccu 10/2003.

Následne ústavný súd 23. mája 2011 vyzval okresný súd na vyjadrenie k vecnej stránke   prijatej   sťažnosti,   zaslanie   relevantného   súdneho   spisu   a   oznámenie,   či   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného   súdu   bolo   ústavnému súdu   doručené   1.   júla 2011.   V jeho prílohe   sa   nachádzal   súdny   spis   a   podrobná   chronológia   úkonov   okresného   súdu i účastníkov v napadnutom konaní, z ktorej vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

-   21.   marca   2003   bol   okresnému   súdu   postúpený   súdny   spis   z   Krajského   súdu v Bratislave na základe rozhodnutia,

- 20. marca 2007 sťažovateľka doručila okresnému súdu oznámenie o súhlase svojho vstupu do konania namiesto doterajšieho navrhovateľa,

- 28. januára 2008 okresný súd vydal uznesenie o pripustení vstupu sťažovateľky do konania na miesto doterajšieho navrhovateľa,

- 25. júna 2008 okresný súd vydal uznesenie o prerušení konania.

Napadnuté konanie je v súčasnej dobe prerušené.

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zistil zo súdneho spisu aj ústavný súd.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že sa v plnej miere stotožňuje s predloženým vyjadrením zákonnej sudkyne, ktorá vo svojom vyjadrení uviedla: „Vzhľadom   na   charakter   nároku   uplatneného   navrhovateľom,   ktorý   je   nárokom na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami štátnych orgánov a na aktuálny stav   konania   o   uplatnenom   nároku   podielnikov   pozemkového   spoločenstva   U.,   kedy o nároku podielnikov rozhodnuté nebolo, bolo uznesením súdu č.k. 4Ccu 10/03-1037 zo dňa 25.6.2008 konanie prerušené do právoplatného skončenia konania o nároku podielnikov Pozemkového   spoločenstva   U.   uplatnenom   dňa   29.9.1991   na Pozemkovom   úrade   v D., o ktorom bolo prvý krát rozhodnuté dňa 23.7.1996 rozhodnutím pod č. R 156-1-B/1996, posledný krát na Okresnom úrade v T. rozhodnutiami Okresného úradu v T. odboru PPLH č.   2000/02393-00011 zo   dňa   31.1.2000   a   č.   2000/02393-00012   zo dňa 3.3.2000,   ktoré rozhodnutia boli rozsudkom Krajského súdu v K. č.k. 5Sp/l 2/2003-476 zo dňa 14.01.2008 zrušené a vrátené Obvodnému pozemkovému úradu N. na ďalšie konanie.

Rozhodnutie o prerušení konania bolo navrhovateľovi doručené do vlastných rúk dňa 4.7.2008 a nadobudlo právoplatnosť dňa 22.7.2008.

Na   základe   výziev   súdu   Obvodný   pozemkový   úrad   v N.   Okresnému   súdu   Žilina priebežne podával správy o aktuálnom stave ich konania (č.l. 1044, 1110).

Na základe žiadosti navrhovateľa zo dňa 27.7.2009 (č.l. 1121 spisu) o pokračovanie v konaní súd po predchádzajúcom oznámení Obvodného úradu v N. o aktuálnom stave konania   doručenom   súdu   dňa   2.9.2009   (č.l.   1138   spisu)   a   telefonickom   oznámení pracovníka OPU v N. dňa 21.9.2009 na výzvu súdu (UZ č.l. 1139 spisu), uznesením zo dňa 21.9.2009 (č.l. 1140 spisu) zamietol návrh na pokračovanie v prerušenom konaní, keďže konanie na Obvodnom úrade N., v ktorom sa rieši otázka, od ktorej vyriešenia priamo závisí rozhodnutie súdu v tomto konaní, nebolo dovtedy skončené.

Na ďalšiu výzvu súdu na oznámenie aktuálneho stavu konania oznámil ObPÚ v N. listom doručeným súdu dňa 7.4.2010 (č.l. 1168 spisu), že vo veci už začal konať a vzhľadom na zložitosť uplatneného nároku požiadal KPÚ o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia v konaní.

Na základe ďalšej žiadosti navrhovateľa doručenej súdu dňa 12.10.2010 (č.l. 1205 spisu) o pokračovanie v prerušenom konaní, po predchádzajúcom oznámení Obvodného úradu v N. (č.l. 1211 spisu) a následnom doručení rozhodnutia ObPÚ v N. číslo: OPÚ- 2010/08/00785/dam   zo   dňa   1.10.2010   (č.l.   1214   spisu),   súd   návrh   navrhovateľa o pokračovanie v konaní uznesením č.k. 4Ccu 10/2003-1237 zamietol z dôvodu, že konanie, do ktorého právoplatného skončenia bolo konanie vedené na OS Žilina prerušené, nebolo dovtedy skončené.

Navrhovateľ   sa   ďalším   návrhom   doručeným   súdu   dňa   6.6.2011   opäť   domáha pokračovania v prerušenom konaní. O uvedenom návrhu súd rozhodol po predchádzajúcom zistení stavu konania na Krajskom súde Žilina, na ktorý bol administratívny spis zo strany Obvodného úradu v N. dňa 15.12.2011 predložený na preskúmanie rozhodnutia vydaného v správnom konaní, a to uznesením zo dňa 15.6.2011 č.l. 1285 spisu tak, že návrh zamietol z dôvodu,   že   konanie   vedené   na   Obvodnom   pozemkovom   úrade   v N.   č.k.   OPÚ- 2010/08/00785 nieje do súčasnej doby právoplatne skončené.

Na záver uvádzam, že konanie vo veci bolo prerušené, pretože rozhodnutie v tomto konaní priamo záviselo a závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený v tomto konaní riešiť, pričom tento stav trvá už od začatia konania, nakoľko o uplatnenom nároku podielnikov U. bolo po prvý krát rozhodnuté ešte dňa 23.7.1996 Pozemkovým úradom v D. rozhodnutím pod č. R 156-1-B/1996 a konanie v tejto veci je t.č. vedené na Obvodnom pozemkovom úrade   v N.   č.k.   OPU-2010/08/00785   a   nieje   právoplatne   skončené.   Preto   nie   je   možné v tomto konaní posúdiť, či rozhodnutia, navrhovateľom označené ako nezákonné, titulom ktorých   sa   domáha   voči   odporcovi   náhrady   škody,   boli   skutočne   vydané   v   rozpore so zákonom. Súd priebežne zisťuje aktuálny stav tohto konania na Obvodnom pozemkovom úrade v N. resp. na Krajskom súde v Košiciach a aktuálne na Krajskom súde v Žiline, ktoré orgány vo veci uplatneného nároku podielnikov U. konajú.

Ihneď po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v N. č.k. OPÚ-2010/08/00785 bude vo veci tunajším súdom nariadené pojednávanie. Ako vyplýva z chronologického prehľadu úkonov, vo veci boli súdom vykonávané procesné úkony priebežne a súd vo veci koná plynulo. Činnosť súdu nie je možné hodnotiť ako neefektívnu, keďže úkony súdu na seba nadväzujú, každý následný úkon bol závislý od predchádzajúceho.   Poznamenávam,   že   pokiaľ   navrhovateľ   nesúhlasil   s   prerušením konania, mal možnosť podať proti uzneseniu o prerušení konania odvolanie, čo neurobil. Činnosť súdu smeruje k nariadeniu pojednávania a konečnému rozhodnutiu vo veci samej. Sťažnosť navrhovateľa je preto neopodstatnená.“

Predseda okresného zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľky vyjadrením doručeným ústavnému súdu 4. augusta 2011 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v uvedenej veci a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd považuje za dôležité zmieniť sa o tom, že v prípade sťažovateľky došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania na strane navrhovateľa, a to na základe singulárnej sukcesie (z titulu postúpenia pohľadávky na základe zmluvy). Túto skutočnosť oznámila spoločnosť T.., T., K. (ďalej len „právna predchodkyňa sťažovateľky“), okresnému súdu podaním doručeným 13. júla 2005. Okresný súd   vyzval   5.   marca   2007   právnu   predchodkyňu   sťažovateľky   (na   základe   podania prezidenta   právnej   predchodkyne   sťažovateľky   z   25.   januára   2007)   na   vyjadrenie,   či „podanie z 25. januára 2007 v spojitosti s podaním z 21. apríla 2005 doručeným súdu 13. júla   2005   má   súd   má   považovať   za   návrh   podľa   ust.   §   92   ods.   2   a   3   O.s.p.“ Sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 20. marca 2007 oznámila, že uvedené podania   považuje   za   návrh   na   zmenu   účastníkov   konania   a   že   súhlasí,   aby   namiesto doterajšej   účastníčky   do   konania   vstúpila   sťažovateľka.   Po   predložení   dokumentov preukazujúcich   existenciu   sťažovateľky   aktuálnym   výpisom   z   príslušného   registra a doručení stanov sťažovateľky okresný súd nariadil úradný preklad uvedených dokumentov a následne uznesením z 28. januára 2008 rozhodol o pripustení zmeny účastníkov konania na strane navrhovateľa, ktoré nadobudlo právoplatnosť 8. marca 2008.

Keďže singulárna sukcesia nevyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci   súd   musel   zmenu   uznesením   pripustiť.   Predpokladom   pripustenia   zmeny na základe   singulárnej   sukcesie   v   danom   prípade   bol   súhlas   sťažovateľky   (na   strane navrhovateľa) podľa § 92 ods. 1 OSP. Pripustením zmeny účastníkov konania na strane navrhovateľa   však   nedošlo   ku   vzniku   nového   procesnoprávneho   vzťahu,   ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam pre vymedzenie obdobia, ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej   protiústavnosti   konania   okresného   súdu,   pretože v uvedenom   prípade   v   dôsledku   súdom   povolenej   zmeny   účastníkov   konania   nedošlo k vzniku   nového   procesnoprávneho   vzťahu   (m.   m.   I.   ÚS   52/01,   IV.   ÚS   222/03, II. ÚS 373/06).

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovateľka môže uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nečinnosť   súdu   v   dôsledku   existencie zákonnej   prekážky   jeho   postupu   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní (napr. III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, II. ÚS 3/00, I. ÚS 214/06).

Zo samotnej sťažnosti, ako aj z predloženého súdneho spisu vyplýva, že napadnuté súdne konanie bolo uznesením okresného súdu z 25. júna 2008 prerušené. Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že predmetné uznesenie okresného súdu bolo vydané podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP a bolo prerušené z dôvodu, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým prerušil napadnuté konanie, uviedol, že tým konaním je „konanie v   ktorom   sa   rozhoduje   o   nároku   podielnikov   Pozemkového   spoločenstva   U. k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. 78, k.ú. S... Keďže súd po pripojení vyššie uvedených rozhodnutí   zistil,   že   v   predmetnom   konaní   sa   okrem   nároku   podielnikov   Pozemkového spoločenstva U. vyrieši aj otázka, ktorá bude mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, t.j. či zo strany Pozemkového úradu v D., Okresného úradu v T. a Krajského súdu v Žiline došlo k vydaniu   nezákonných   rozhodnutí,   na   základe   ktorých   mala   vzniknúť   právnemu predchodcovi škoda...“.

Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   z   25.   júna   2008   o   prerušení   konania sťažovateľka odvolanie nepodala, takže uznesenie nadobudlo právoplatnosť 22. júla 2008. Napadnuté konanie je aj napriek procesnej iniciatíve sťažovateľky o pokračovanie v konaní do tohto rozhodnutia ústavného súdu prerušené. Právny zástupca sťažovateľky aj vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 4. augusta 2011 argumentoval, že prerušenie konania „považuje   za   účelový   spôsob   ako   sa   vyhnúť   rozpojednávaniu   tejto   závažnej   veci“, a nesúhlasil s argumentáciou okresného súdu, „že konanie vo veci bolo prerušené, pretože rozhodnutie v sťažovanom konaní závisí od otázky,   ktorú súd nie je oprávnený riešiť“. Podľa   názoru   sťažovateľky „súd   si   mal   o   tejto   otázke   vytvoriť   názor   sám   a   vôbec neprerušovať   konanie.   Dôvody   prerušenia   tu   nikdy   neboli   a   nie   sú,   preto   dochádza k neustálym prieťahom...“.

V   súvislosti   s   uvedeným   argumentom   sťažovateľky   týkajúcim   sa   odôvodnenosti prerušenia   napadnutého   konania   ústavný   súd   zdôrazňuje   skutočnosť,   že   sťažovateľka nepodala   odvolanie   nielen   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   prerušil   napadnuté konanie,   ale   nepodala   odvolanie   ani   proti   jednému   z   uznesení   okresného   súdu (z 21. septembra   2009,   1.   februára   2011),   ktorým   okresný   súd   nevyhovel   jej   návrhu na pokračovanie v prerušenom konaní. Vzhľadom na nevyužitie štandardných opravných prostriedkov   považoval   takúto   argumentáciu   sťažovateľky   za   účelovú,   tendenčnú a neprípustnú. Dôvody prerušenia konania okresný súd formuloval jasne a zrozumiteľne a vzhľadom na charakter uplatneného nároku na náhradu škody ústavný súd nepovažuje uznesenie   okresného   súdu   o   prerušení   konania   na   základe   tam   uvedených   dôvodov za arbitrárne alebo v rozpore so zmyslom a účelom tohto procesného inštitútu.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   ústavný   súd   zaoberal len   časťou   napadnutého   konania od 21. marca 2003 do 22. júla 2008.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV.   ÚS   272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o   právnu   a   faktickú   zložitosť   sporu,   v   ktorom   je   sťažovateľka navrhovateľkou (o náhradu škody vo výške 18 116 063 079 Sk s prísl. proti Slovenskej republike), ústavný súd konštatuje, že finančné nároky vyplývajúce z titulu náhrady škody možno   zaradiť   k   štandardnej   agende   všeobecného   súdnictva,   a   vychádzajúc   z   obsahu predloženého súdneho spisu ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali   záver   o   tom,   že   dĺžka   konania   je   závislá   od   právnej   alebo   skutkovej náročnosti prerokovávanej veci.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní   o   tom,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil   žiadnu skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na ťarchu sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka bola v konaní aktívna, poskytovala okresnému súdu potrebnú súčinnosť.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd sa zaoberal z už uvedených dôvodov len časťou napadnutého konania od 21. marca 2003 do 22. júla 2008, pričom konštatuje, že hoci okresný súd vykonával priebežne úkony smerujúce k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci, jeho postup vzhľadom na posudzovanú dĺžku konania (viac ako 5 rokov do prerušenia konania, pozn.) nasvedčuje, že   nekonal   dostatočne   efektívne   a   neposkytol   dostatočnú   ochranu   označeným   právam sťažovateľky. Zákonnou sudkyňou namietaná skutočnosť, že dôvody na prerušenie konania existujú   od   začiatku   napadnutého   konania,   nemohol   ústavný   súd   akceptovať,   resp.   ju posúdil ako priťažujúcu okolnosť pre hodnotenie postupu okresného súdu, pretože jeho uznesenie o prerušení konania bolo vyhotovené až 25. júna 2008 (právoplatné 22. júla 2008, pozn.)   a   až   rozhodnutím   o   prerušení   konania   nastali   účinky,   ktoré   platné   právo s prerušeným   konaním   spája   a   ktoré   predstavuje   zákonnú   prekážku   plynulého   postupu v konaní.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k   odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Za takúto nesústredenú činnosť považuje ústavný súd najmä postup okresného súdu, ktorý vykonával viacero úkonov smerujúcich k nariadeniu pojednávania za okolností, ktoré boli súdu známe od počiatku konania, a to najmä skutočnosť, že prebieha konanie, ktoré môže mať vplyv na rozhodnutie súdu. Táto skutočnosť vzhľadom na doterajšiu dĺžku a stav konania,   v   ktorom   sa   rozhoduje   o   uplatnenom   reštitučnom   nároku   podielnikov Pozemkového   spoločenstva   U.,   mohla   byť   podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   dôvodom na zamietnutie žaloby sťažovateľky pre jej predčasnosť.

Vychádzajúc z uvedeného dospel   ústavný súd   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. 4 Ccu 10/2003, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd na základe zistenia, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na prejednanie   jej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru, prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   sp.   zn.   4   Ccu   10/2003   konal   bez   zbytočných prieťahov, keďže táto právna vec nebola do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončená (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   žiadala   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume 5 708 539,13 €, ktoré odôvodnila ako čiastočné zmiernenie dôsledkov, ktoré jej štát spôsobil prieťahmi v súdnom konaní. Požadovaná suma podľa sťažovateľky predstavuje 1 % istiny z uplatneného nároku.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia za daných okolností nie je na mieste. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku posudzovanej časti napadnutého konania pred okresným súdom, ktoré trvá viac ako 5 rokov (neberúc do úvahy čas trvania zákonnej prekážky, pozn.), s prihliadnutím na charakter konania a konkrétne okolnosti   prípadu,   to   znamená   uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody,   ktoré   sa   javí   ako predčasné a dôvody predčasnosti dodnes trvajú (keďže o reštitučnom nároku dodnes nebolo právoplatne   rozhodnuté),   ústavný   súd   považuje   samotné   rozhodnutie,   ktorým   vyslovil porušenie   označených   práv   sťažovateľky   v   napadnutom   konaní,   za   dostatočné   (mutatis mutandis II. ÚS 225/07, II. ÚS 116/06). Na zdôraznenie uvedeného názoru ústavný súd pridáva konštatovanie, že od počiatku konania až dosiaľ v danom prípade z materiálneho hľadiska   objektívne   absentuje   stav   právnej   neistoty   u   sťažovateľky.   Na   základe   týchto dôvodov   ústavný   súd   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľke   nepriznal   (bod   3   výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. D. Š. Sťažovateľka si uplatnila trovy konania za dva úkony právnej pomoci v sume 200,08 €, ktoré aj bližšie špecifikovala.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania   nepresahuje   sumu   vypočítanú   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), teda neodporuje   vyhláške,   a   preto   sťažovateľke   priznal   požadovanú   sumu   200,08   €   (bod   4 výroku nálezu).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011