znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 182/2010-43

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 4. mája 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky, Mierová 19,   Bratislava,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva na rozhodnutie na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 20/2006 z 27. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 14. júla 2008 doručená sťažnosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 5 Obo 20/2006   z 27.   februára   2008   (ďalej   aj   „namietané   uznesenie“).   Sťažnosť   bola doplnená na základe výziev ústavného súdu podaniami sťažovateľa doručenými 23. júla 2008, 20. novembra 2008 a 16. októbra 2009.

Citovaným rozhodnutím najvyšší súd potvrdil uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   z   28.   decembra   2005   č. k.   27 Cb 77/02-225,   ktorým   bol zamietnutý návrh sťažovateľa na vstup do konania sp. zn. 27 Cb 77/02 „ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu – spoločnosti T., a. s.“.

V tomto   konaní   je   žalobcom   spoločnosť   G., a. s.   v likvidácii   (pôvodne   C,   a. s.), a žalobca v ňom žiada, aby krajský súd určil, že všetky uznesenia prijaté na mimoriadnom valnom zhromaždení spoločnosti T., a. s., konanom 29. apríla 2002 sú neplatné. Sťažovateľ uvádza,   že   je   vlastníkom   51 %   akcií   tejto   spoločnosti   a tvrdí,   že «jeho   právny   záujem odôvodňujúci oprávnenosť vstupu Slovenskej republiky do konania o určenie neplatnosti uznesení prijatých na mimoriadnom valnom zhromaždení spoločnosti T., a. s. existoval a bol nespochybniteľný...

Rozhodovacia prax samotného Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyššie uvedený názor Ministerstva hospodárstva SR týkajúci sa posudzovania právneho záujmu na výsledku konania   potvrdzuje.   V   uznesení   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   17.   marca   1998,   sp. zn. 3 Obo 21/1998   sa   uvádza:   „V   konaní   o   vyslovenie   neplatnosti   valného   zhromaždenia akciovej spoločnosti má tretia osoba, ktorá podala podnet na vstup do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného, právny záujem na výsledku konania vždy, ak jej právne postavenie bude výsledkom sporu ovplyvnené.»

Proti   tomuto   rozhodnutiu   však   nebolo   možné   podať   riadny   opravný   prostriedok, preto sa sťažovateľ obrátil so svojou sťažnosťou na ústavný súd.

Sťažovateľ „sa   preto   domáha   nápravy   porušenia   svojho   ústavného   práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ako i práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru...“, pretože sa domnieva, že predpoklady ustanovené zákonom na vstup do konania v postavení vedľajšieho účastníka splnil.

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné   právo   sťažovateľa,   Slovenskej   republiky   –   Ministerstva   hospodárstva Slovenskej republiky na rozhodnutie na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Obo 20/06 zo dňa 27. februára 2008, porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Obo 20/06 zo dňa 27. februára 2008 ako nezákonné rozhodnutie a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) každú sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obo 20/2006 z 27. februára 2008 porušil   jeho základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zobral   do   úvahy   vyjadrenia účastníkov,   z ktorých   vyplýva   dôležitá   skutočnosť,   že   namietané   uznesenie   najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 20/2006 z 27. februára 2008 (v ktorom sa sťažovateľ domáhal vstupu dokonania   vedeného   krajským   súdom   pod   sp. zn.   27 Cb 77/02   a ktoré   žiada   zrušiť aj v konaní   pred   ústavným   súdom)   napadol   26.   januára   2009   generálny   prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním. Toto konanie je vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 1 M Obdo V 3/2009.

Ústavný   súd   už   rozhodol,   že   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ktoré   sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nie je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu potrebné vyčerpať, keďže   ich   nemožno   považovať za   účinné   právne   prostriedky   nápravy   priamo   dostupné sťažovateľovi   (I. ÚS 37/96).   V prípade,   že   podnet   príslušnému   orgánu   na   podanie mimoriadneho   opravného   prostriedku   je   podaný   a tento   orgán   mimoriadny   opravný prostriedok aj skutočne podá, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúma, či takýto   prostriedok   možno   považovať   za   účinný   právny   prostriedok   nápravy   tých základných   práv   alebo   slobôd,   s namietaným   porušením   ktorých   sa   sťažovateľ   svojou sťažnosťou obrátil na ústavný súd.

Ústavný súd v tejto súvislosti už rozhodol, že „Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora možno (vzhľadom na kasačné účinky rozhodnutia najvyššieho súdu   o ňom) považovať za účinný právny prostriedok nápravy toho základného práva alebo slobody, s namietaným   porušením   ktorých   sa   sťažovateľ   obrátil   na   ústavný   súd“   (II. ÚS 42/01, ale aj III. ÚS 41/04).

Ústavný súd taktiež judikoval: „Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc   ústavného   súdu   pred   ich   vyčerpaním vylúčená“ (IV. ÚS 10/02).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavné   súdnictvo   a právomoc   ústavného   súdu   sú   vybudované   predovšetkým na zásade   prieskumu   vecí   právoplatne   skončených,   v ktorých   protiústavnosť   nemožno napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami   vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preto v danom prípade zaujal názor, že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (generálnym prokurátorom) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti namietanému uzneseniu najvyššieho súdu, je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora,   resp.   po   právoplatnosti   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vo   veci   samej,   ktoré prebiehajú v súčasnosti na najvyššom súde pod už označenými spisovými značkami. Pritom lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bude považovaná za zachovanú aj vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (porovnaj   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jej body 51, 53, 54).

Navyše v okolnostiach daného prípadu ústavný súd zistil, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 27 Cb 77/2002 z 23. októbra 2008 vo veci samej rozhodol v prospech sťažovateľa, a keďže v súčasnosti   prebieha na   najvyššom   súde   aj   odvolacie   konanie v tejto   veci   pod sp. zn.   3 Obo 9/2009,   ktoré   v konečnom   dôsledku   súvisí   aj   s konaním   o   mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 20/2006 z 27. februára 2008, vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju podľa   zásady   ratio temporis odmietol   ako neprípustnú   pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2010