znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 182/09-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. P., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Okresnej   prokuratúry   Bratislava I sp.   zn. 1   Pv   1183/05 z 18. februára 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2009 doručená sťažnosť Ing. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“), ako aj základného práva podľa   čl. 20 ods.   1 ústavy (v petite ho však neuvádza, pozn.) uznesením   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   I (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“) sp. zn. 1 Pv 1183/05   z   18.   februára   2009,   ktorým   zamietla   jeho   sťažnosť   proti uzneseniu vyšetrovateľa Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru   B.   (ďalej   len   „vyšetrovateľ“) z 20.   júna   2008   sp.   zn.   ČVS:   ORP-1421/OEK-B1-2005.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   „podal   v   roku   2005   trestné oznámenie na Mgr. S. M..., ktorá sa dňa 5. decembra 2003 na notárskom úrade JUDr. M. K..., notárskou zápisnicou..., zaviazala zaplatiť sťažovateľovi sumu vo výške 1 612 488 Sk do 15. mája 2006. Keďže... nesplatila včas splátku 11 000 Sk splatnú 15. marca 2004, podal sťažovateľ na Mgr. S. M. dňa 3. augusta 2005 návrh na vykonanie exekúcie... Sťažovateľ podal trestné oznámenie na Mgr. S. M. z dôvodu, že napriek uvedenej vykonateľnej   pohľadávke,   zakladateľskou   listinou   zo   7.   júla   2005   založila   obchodnú spoločnosť M. s. r. o..., pričom ako zakladateľ v mesiaci júl 2005 splatila základné imanie 200   000   Sk   tejto   spoločnosti,   namiesto   toho,   aby   splatila   svoj   vykonateľný   dlh   voči sťažovateľovi. Na   základe   trestného   oznámenia   sťažovateľa   bolo   dňa   6.   decembra   2005 vyšetrovateľom... pre uvedený skutok začaté proti neznámemu páchateľovi trestné stíhanie pre trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b) zákona č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v   znení   účinnom   v   čase   spáchania   skutku.   Uznesením vyšetrovateľa   zo   dňa   30.   apríla   2007   bolo   toto   trestné   stíhanie   zastavené   z   dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Na základe sťažnosti sťažovateľa prokurátor toto uznesenie vyšetrovateľa zrušil a vrátil vyšetrovateľovi. Dňa   25.   júna   2008   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   vyšetrovateľa   zo   dňa 20. júna 2008 ČVS: ORP-1421/OEK-B1-2005 KV..., ktorým vyšetrovateľ trestné stíhanie vo veci zastavil, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že Mgr. S. M. sa nedopustila poškodzovania veriteľa, pretože peniaze, ktoré na založenie svojej obchodnej spoločnosti použila, údajne nemali byť jej, ale jej sestry, resp. jej otca. Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   sťažnosť,   v   ktorej   sťažovateľ namietal, že vyšetrovateľ nesprávne právne posúdil zistené skutkové okolnosti a neodstránil rozpory medzi účelovými výpoveďami jednotlivých svedkov, okrem iných Mgr. S. M., M. M. (sestra Mgr. S. M.), Ing. J. M. (otec Mgr. S. M.) a JUDr. P. A.. Sťažovateľ namietal, že svedkovia vypovedajú odlišne o okolnostiach pri založení spoločnosti. Svedok JUDr. P. A. vo   svojej   výpovedi   uviedol,   že   bol   v   kontakte   s M.   M.,   ktorá   prejavila   vôľu   založiť spoločnosť pre seba, a následne kvôli tomu, že bola v zahraničí, oslovila cez neho svoju sestru S. M. Avšak Mgr. S. M. pri svojej výpovedi uviedla, že to bola vlastne ona, ktorá sa rozhodla spoločnosť založiť v mene sestry, a že to bola práve ona, ktorá skontaktovala JUDr. A. Sťažovateľ tak v sťažnosti namietal, že jednotlivé výpovede sú účelové a že v skutočnosti sa v priebehu vyšetrovania preukázalo, že to bol celkom jednoznačne práve majetok Mgr. S. M., ktorý bol použitý na založenie spoločnosti namiesto toho, aby sa z neho plnila vykonateľná pohľadávka sťažovateľa. Dňa   6.   marca   2009   bolo   sťažovateľovi   doručené   napadnuté   rozhodnutie,   ktorým okresná   prokuratúra   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   zamietla pre jej údajnú   nedôvodnosť.   S   námietkami   vo   vzťahu   k   odstráneniu   rozporov   medzi výpoveďami svedkov sa okresná prokuratúra vysporiadala veľmi stručne v dvoch odsekoch na str. 3 napadnutého rozhodnutia (druhý a tretí odsek), a to spôsobom, ktorý vykazuje známky   zjavnej   svojvôle.   Z   akých dôvodov   predstavuje   napadnuté   rozhodnutie   okresnej prokuratúry neprípustný zásah do základných práv sťažovateľa uvádza sťažovateľ v ďalšej časti tejto sťažnosti... Sťažovateľ na základe vyššie popísaného skutkového stavu namieta, že napadnutým rozhodnutím okresnej prokuratúry v spojení s predmetným uznesením vyšetrovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 13 dohovoru v spojení s právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a právom na ochranu majetku podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru...

Okresná   prokuratúra   sa   bez   akejkoľvek   relevantnej   opory   priklonila   k   záveru, že spoločnosť   M.,   s.   r.   o.,   bola   zakladaná   Mgr.   S.   M.   pre M.   M.   Tomuto   záveru bezprostredne   odporujú   preukázané   skutkové   okolnosti,   konkrétne   fakt,   že   spoločnosť založila Mgr. S. M. vo vlastnom mene a vo vlastnom mene vyhlásila tiež splatenie vkladu vo výške   200   000   Sk.   Toto   všetko   pritom   vykonala   v   čase,   keď   bola   povinná   plniť z vykonateľnej pohľadávky sťažovateľa voči nej. Okrem   toho, k   právnemu   záveru,   že   Mgr.   S.   M.   sa   nedopustila   trestného   činu poškodzovania   práv   sťažovateľa   ako   veriteľa,   dospela   prokuratúra   aj   na   základe skutkových   okolností,   ktoré   samé   osebe   preukazujú,   že   k   tomuto   trestnému   činu   došlo. Uvedené je zjavné z toho, že Mgr. S. M. v čase, keď bola povinná plniť sťažovateľovi z jeho vykonateľnej pohľadávky, svoj obchodný podiel previedla na sestru M. M. Keďže exekúciu je   možné   viesť   aj   na   obchodný   podiel, prevod   tohto   obchodného   podielu prima   facie vykazuje   všetky   známky   skutkovej   podstaty   predmetného   trestného   činu.   Skutočnosť, že práve   takouto   okolnosťou   podporuje   prokuratúra   svoj   záver   o   absencii   znakov protiprávneho   konania   v   postupe   Mgr.   S.   M.   dokumentuje   zjavnú   aplikačnú   svojvôľu a absenciu   práve   tých   záruk   právnej   ochrany,   ktorých   prítomnosť   v   postupe a rozhodnutiach príslušných orgánov verejnej moci chápe ustálená judikatúra ústavného súdu ako nevyhnutný predpoklad ich súladu s požiadavkami čl. 46 ústavy. Pokiaľ ide o dopad na vlastnícke práva sťažovateľa, postupom okresnej prokuratúry bol sťažovateľ zbavený účinnej možnosti domáhať sa právnej ochrany pred takým konaním, ktoré   bezprostredne   smerovalo   k   poškodeniu   tých   jeho   práv,   ktoré   majú   majetkových charakter. Pokiaľ   by   okresná   prokuratúra   svojim   postupom   sťažovateľa   tejto   ochrany nebola zbavila, zostala by zachovaná jeho možnosť usilovať o reálnu a účinnú právnu ochranu jeho práv ako veriteľa vo vzťahu k dlžníčke Mgr. S. M. Okresná   prokuratúra   tak   svojím   zjavne   arbitrárnym   rozhodnutím   odoprela sťažovateľovi takú právnu ochranu jeho majetku, akú požadujú vyššie citované ustanovenia ústavy a dohovoru a tým ho pripravila aj o účinný prostriedok nápravy porušenia jeho práv inou fyzickou osobou. Bez ohľadu na intenzitu a bezprostrednosť zásahu do vlastníckych práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, je zrejmé, že okresná prokuratúra napadnutým rozhodnutím porušila právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom rozhodne takto:

„1. Základné právo Ing. P. M. na súdnu inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa   čl.   1 Protokolu č.   1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I. zo dňa 18. februára 2009, č. k. 1 Pv 1183/05- 30, porušené bolo.

2. Uznesenie   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   I.   zo   dňa   18.   februára   2009, č. k. 1 Pv 1183/05-30,   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Okresnej   prokuratúre   Bratislava   I. na ďalšie konanie.

3. Ing. P. M. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 000 eur (slovom tritisíc eur), ktoré mu je Okresná prokuratúra Bratislava I. povinná zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresná prokuratúra Bratislava I. je povinná uhradiť Ing. P. M. trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť i návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sa   namieta,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05).

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit.

1. K sťažovateľom namietanému porušeniu   základného práva   podľa čl. 46 ods.   1 ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   (čl.   20   ods.   1   ústavy   v petite sťažovateľ nenamieta, pozn.).

Podstatou tejto časti sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v dôsledku ktorého malo dôjsť aj k zásahu do práva na ochranu jeho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pv 1183/05 z 18. februára 2009.

Sťažovateľ   namietal,   že   jeho   označené   práva   boli   porušené   tým,   že   okresná prokuratúra zamietla jeho sťažnosť ako nedôvodnú proti uzneseniu vyšetrovateľa, ktorým zastavil   trestné   stíhanie v trestnej   veci,   v ktorej   podal   trestné   oznámenie na neznámeho páchateľa.   Rozhodnutie   okresnej   prokuratúry   je   podľa   neho   arbitrárne   a zjavne neodôvodnené.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti najprv skúmal, či súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu je povinnosť orgánov činných v trestnom konaní (v tomto prípade   prokuratúry)   začať   trestné   konanie   voči   osobe   označenej   oznamovateľom (poškodenou osobou) v oznámení podanom a posudzovanom vtedy ešte podľa § 158 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“), a zistil, že to tak nie je.

Ústavný súd v rámci svojej judikatúry už viackrát uviedol, že právo fyzickej osoby na   začatie   trestného   konania   voči   označenej   osobe   na   základe   podaného   trestného oznámenia nepatrí   medzi   základné práva   a slobody   podľa   druhej   hlavy ústavy   a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd upravených v tejto hlave ústavy (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 198/03).

Domáhanie   sa   ochrany   základného   práva   pred   iným   orgánom   ochrany   práva prichádza do úvahy iba za predpokladu, že v okolnostiach konkrétneho prípadu základné právo,   porušenie   ktorého   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   namieta,   existuje. Z ustanovení Trestného poriadku však nemožno vyvodiť subjektívne právo (a už vôbec nie ústavnoprávny nárok) oznamovateľa trestného činu na začatie trestného stíhania proti osobe označenej   v   trestnom   oznámení   ako   páchateľ   trestného   činu.   Aj   keď   podľa   Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností   uvedených   v   trestnom   oznámení   alebo   skutočností   zistených   preverovaním trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajných orgánov, vyšetrovateľov, prokurátorov).

Rovnako   súčasťou   tohto   práva   nie   je   ani   povinnosť   orgánu   štátu   kvalifikovať konanie, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin. Sťažovateľ ako oznamovateľ   trestného   činu   mal   zákonné   právo   domáhať   sa   len   toho,   aby   sa   jeho oznámením   či   sťažnosťou   kompetentný   orgán   (v   tomto   prípade   okresná   prokuratúra) zaoberal.   Nemá   však   nárok   na   to,   aby   výsledok   konania   zodpovedal   jeho   predstave (II. ÚS 88/99, III. ÚS 324/05, III. ÚS 176/07 a III. ÚS 162/08). Oznamovateľ má právo byť oboznámený s opatreniami prijatými na základe jeho oznámenia a má tiež právo žiadať prokurátora o preskúmanie postupu vyšetrovateľa po podaní oznámenia (podľa § 158 ods. 3 Trestného   poriadku).   Procesným   oprávneniam   oznamovateľa   (poškodenej   osoby)   však nezodpovedá   aj   povinnosť   orgánov   činných   v trestnom   konaní   začať   trestné   konanie na základe jeho oznámenia.

Podľa ústavného súdu by o porušení už označených práv bolo možné uvažovať len v prípade,   ak   by   orgány   činné   v trestnom   konaní   nevenovali   trestnému   oznámeniu sťažovateľa pozornosť, ktorú vyžaduje zákon (obdobne napr. III. ÚS 16/06).

Uvedené orgány však v okolnostiach daného prípadu trestné oznámenie sťažovateľa preverili,   t.   j.   preskúmali   prípadnú   trestnú   zodpovednosť   osoby,   ktorá   mala   podľa sťažovateľa konať s úmyslom obohatiť sa na jeho škodu tým, že ho uviedla do omylu, resp. využila   jeho   omyl   (vykonali   dokazovanie   vypočutím   poškodeného   i   viacerých svedkov), a na základe vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že v uvedenom prípade nedošlo k naplneniu materiálnych a formálnych znakov niektorej zo skutkových podstát trestného činu konkrétnou osobou.

Okresná   prokuratúra   sa   v   označenom   konaní   zaoberala   sťažnosťou   sťažovateľa a vyhodnotila   ju   tak,   že   ju   odmietla   ako   nedôvodnú,   pričom   sťažovateľovi   oznámila, že postup a právne závery vyšetrovateľa pri vybavení trestného oznámenia boli zákonné.

Okresná prokuratúra svoje rozhodnutie odôvodnila okrem iného takto: „Trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 256 Trestného zákona účinného v čase skutku spácha, kto čo aj len čiastočne: zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že a) zničí, poškodí, urobí neupotrebiteľnou, zatají, predá, vymení alebo inak odstráni čo aj len časť svojho majetku, b) zaťaží vec, ktorá je predmetom záväzku, alebo ju prenajme, c) predstiera alebo uzná neexistujúce právo alebo záväzok, alebo postúpi svoju pohľadávku, alebo prevezme dlh iného, i keď na to. nebol povinný ani oprávnený, alebo d) predstiera zmenšenie svojho majetku alebo jeho zánik.

Ako vyplýva z výsluchov svedkov S. M., M. M., Ing. J. M. a JUDr. P. A. spoločnosť M., s r. o. bola zakladaná pre M. M. Finančné prostriedky vo výške 200. 000,- Sk, použité ako vklad do základného imania spoločnosti, boli vlastníctvom M. M., ktorá si ich na tento účel požičala od svojho otca. Túto skutočnosť vo svojich výpovediach potvrdili S. M., M. M. i Ing. J. M.

Keďže   finančné   prostriedky   použité   pri   založení   spoločnosti   M., s. r. o.   podľa zabezpečených dôkazov nepatrili ani spoločnosti M., a. s. ani S. M., nemohlo ich vložením do základného imania spoločnosti M., s. r. o.   dôjsť k skráteniu uspokojenia pohľadávok Ing. P. M. voči spoločnosti M., a. s. a S. M.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sa   stotožňujem   s   názorom   vyšetrovateľa, že nedošlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 odsek 1 písmeno a), odsek 4 písmeno b) Trestného zákona účinného v čase skutku po objektívnej stránke a rozhodnutie vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania považujem za dôvodné a zákonné...“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesenie   okresnej   prokuratúry   je   síce   stručné, ale na druhej   strane   aj   jasné   a zrozumiteľné,   a   preto   nevidí   dôvod   na   prehodnocovanie jej záverov obsiahnutých v jej uznesení bez ohľadu na argumenty sťažovateľa, že výpovede svedkov boli účelové a neboli odstránené niektoré rozpory v ich výpovediach.

Keďže právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   k porušeniu   týchto   práv   uvedeným   uznesením okresnej   prokuratúry   sp.   zn.   1   Pv   1183/05   z 18.   februára   2009   nemohlo   dôjsť. V nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k sťažovateľom namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že uznesením okresnej prokuratúry došlo k porušeniu jeho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené,   musí   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd konštatuje, že čl. 13 dohovoru sa vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (m. m. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach tohto prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Preto napadnuté konanie okresnej prokuratúry nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   ktoré   neodôvodňujú   v danom   prípade ani možnosť porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009