znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 182/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   M.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky konaním Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 23 S 58/00 a Sociálnou poisťovňou – ústredie, B., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2006 doručená sťažnosť V. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) konaním Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   23   S 58/00   a Sociálnou   poisťovňou   –   ústredie,   B.   (ďalej   len   „sociálna poisťovňa“).

Ku sťažnosti je pripojené „Plnomocenstvo“ pre advokáta Mgr. A. R., B., ktoré mu sťažovateľ   udelil   na   zastupovanie   vo   veci „...   konania   proti   žalovanému   –   Sociálnej poisťovni,   B.,   o preskúmanie   rozsudku Krajského   súdu v Bratislave,   č. k. 23 S 58/00-107 z 22.   10.   2003,   vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky,   č. k. 1 So 286/2003“, v ktorom však nie je uvedené, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom, čo vyžaduje   §   20   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Porušenie   svojho   práva   vidí   sťažovateľ   v nasledovnom,   ním   opísanom   a z príloh vyplývajúcom   skutkovom   stave.   Sťažovateľ   sa   od   sociálnej   poisťovne   a následne na krajskom súde a na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) domáhal   príspevku   k dôchodku   za   službu   v tzv.   Pomocných   technických   práporoch   vo výške   540   Sk   od   roku   1996,   predtým   v menšej   výške.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   základnú vojenskú službu absolvoval v tzv. pomocných technických práporoch, a preto mu uvedený príspevok patrí. Na podporu svojho tvrdenia rozsiahlo argumentuje a odvoláva sa na viaceré listinné dôkazy.

Sociálna   poisťovňa   rozhodnutiami   zo 16.   marca   2000   a 14.   decembra   2000 č. 2809220900 zamietla žiadosť   sťažovateľa   o úpravu   starobného dôchodku   podľa   §   24 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 87/1991 Zb.“) a o zvýšenie starobného dôchodku podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, § 18 ods. 2 a § 24 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. Krajský súd neskôr tieto rozhodnutia potvrdil. Najvyšší súd 22. júla 2004 rozhodnutie krajského súdu zrušil. Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 58/00-141 z 9. marca 2005 sťažovateľovi opäť nevyhovel, lebo tento ani po doplnení dokazovania nespĺňal   podmienky   pre   úpravu   starobného   dôchodku.   Najvyšší   súd   rozsudkom č. k. 3 So 75/2005-156   z   8.   decembra   2005   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu č. k. 23 S 58/00-141 z 9. marca 2005.

Podľa sťažovateľa mu bol tento rozsudok doručený 8. marca 2006. Sťažnosť bola na poštovú prepravu odovzdaná 5. mája 2006. Ústavný súd zistil, že rozsudok najvyššieho súdu č. k. 3 So 75/2005-156 z 8. decembra 2005 nadobudol právoplatnosť 7. marca 2006.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 zákona o ústavnom súde. Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či má náležitosti   podľa   §   20   a   §   50   zákona   o ústavnom   súde,   či   nie   je   neprípustná,   podaná oneskorene alebo niekým zjavne neoprávneným, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02)   sa   ochrana   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie   namietaného základného práva   trvalo,   čiže prebiehalo konanie, ktorým malo dôjsť k jeho porušeniu. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo v danom konaní dochádzať k porušeniu práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   lebo   toto   konanie   už   bolo právoplatne   skončené,   tak   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú. Vychádza pritom z účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Právna neistota je odstránená právoplatnosťou rozhodnutia orgánu verejnej moci.

V danom prípade ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, lebo konanie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   So   75/2005   bolo   podľa   zistenia   ústavného   súdu právoplatne skončené 7. marca 2006, teda skôr ako 5. mája 2006, kedy bola jeho sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu. Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti nie je možné odstrániť. Preto   ústavný   súd   nevyzval   sťažovateľa   na   doplnenie   plnej   moci   pre   advokáta zodpovedajúcej § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2006