znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 182/04-38

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   Ing.   Pavla Podmanického,   bytom   K.   N.   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   S.,   Advokátska kancelária, Č.,   namietajúcej   porušenie   jeho základného práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 623/96 na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 623/96   p o r u š i l základné právo Ing. Pavla Podmanického na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Čadca   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   623/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Pavlovi Podmanickému   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Čadca p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Ing. Pavla Podmanického   v sume   4   764   Sk   (slovom   štyritisícsedemstošesťdesiatštyri   slovenských korún)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr. M.   S.,   Advokátska   kancelária,   Č., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Ing. Pavla Podmanického vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 182/04-10 z 10.   júna 2004 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. Pavla Podmanického, bytom K. N. M. (ďalej len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr. M.   S.,   Advokátska   kancelária,   Č., namietajúcu   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 623/96.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 2. mája 1995 podal na okresnom súde žalobu   o zaplatenie   sumy   4   903,50   Sk   s príslušenstvom,   ktorá   je   vedená   pod   sp.   zn. 13 C 623/96.   V ďalšom   texte   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol   chronologický   prehľad procesných úkonov vykonaných v predmetnom konaní. Konanie v predmetnej veci trvá od roku   1995,   t.   j.   už   9   rokov,   a dosiaľ   nebolo   právoplatne   ukončené.   Okresný   súd   síce v predmetnej veci rozhodol rozsudkom z 3. júna 2002, avšak uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 177/03 z 31. júla 2003 bol tento rozsudok zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu. Sťažovateľ žiadal okresný súd   o   odstránenie   prieťahov   v predmetnom   konaní   urgenciami   z 29.   septembra   1995 a z 2. apríla 2004. Následne po doručení jeho urgencie zákonná sudkyňa 5. apríla 2004 nariadila vo veci termín pojednávania na 13. máj 2004.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd porušil v predmetnom konaní jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov tým, že „v dĺžke celého súdneho konania, ktoré sa začalo v roku 1995... doposiaľ súd vo veci právoplatne nerozhodol“, ďalej tým, že „v dôsledku neexistencie právoplatného rozhodnutia vo veci je navrhovateľ nútený neustále   rozširovať   návrh   o ďalšie   obdobia   nedoplatku,   ktoré   by   inak   boli   predmetom samostatných   žalôb“, ako   aj   tým,   že   v období   od   31.   júla   2003   (vydanie   uznesenia krajského súdu sp. zn. 8 Co 177/03) až do súčasnosti okresný súd vo veci nerozhodol, pretože koná s prieťahmi.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   konštatoval,   že   podľa   neho   nejde   v predmetnom konaní   o právne   zložitú   vec,   avšak   zároveň   poukázal   aj   na   skutočnosť,   že   ani   právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou   práce, nedokonalým poznaním obsahu samotnej podstaty veci, odbornou   nepripravenosťou   na   pojednávanie,   neodborným   využitím   času   určeného   na pojednávanie, neodborným vedením jednotlivých pojednávaní a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol:

„Základné   právo   Ing.   Pavla   Podmanického,   (...),   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Čadci v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 623/96 o zaplatenie sumy 55 044 Sk bolo porušené.

Okresnému súdu v Čadci prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 623/96 konal bez zbytočných prieťahov.

Ing. Pavlovi Podmanickému priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk (slovom jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Čadci povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   v Čadci   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške 4 764,40 Sk, (2 úkony po 1 865,81 Sk – prevzatie a príprava zastúpenia a sťažnosť, 2-krát režijný paušál po 136 Sk, DPH 19 % - 760,68 Sk) na účet JUDr. M. S. (...) do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

V sťažnosti sa sťažovateľ domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk, pričom tento nárok odôvodnil predovšetkým dĺžkou celého konania, ktoré trvá už deväť rokov, ako aj tým, že uvedenú sumu považuje za primeranú, pretože sťažovateľ „s   neustálymi   prieťahmi   stráca   dôveru   v súdny   systém,   ktorého   prvoradou úlohou je chrániť práva a oprávnené záujmy osôb“, a tým, že nečinnosťou okresného súdu pretrváva   u sťažovateľa   stav   právnej   neistoty,   ktorý   môže   odstrániť   jedine   právoplatné meritórne rozhodnutie v predmetnej veci.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 12.   júla   2004   k sťažnosti sťažovateľa   vyjadril   prostredníctvom   predsedníčky   okresného   súdu.   Táto   vo   svojom vyjadrení   sp.   zn.   Spr   12/04-ÚS   z 29.   septembra   2004   uviedla,   že   v predmetnej   veci z hľadiska predmetu konania ide podľa nej o zložitú právnu vec, o čom svedčí okrem iného aj   obsah   vykonaného   procesného   dokazovania.   V ďalšom   texte   svojho   vyjadrenia k sťažnosti uviedla, že podľa nej sa sťažovateľ „(...) sám dopúšťal prieťahovosti, ak tvrdí, že súd nerozhodol doposiaľ. Nepredkladal z vlastnej iniciatívy napr. listinné dôkazy, tieto súd zadovažoval sám, prípadne ich zabezpečil tak, že písomne vyzýval právneho zástupcu navrhovateľa   na   doplnenie   týchto   dôkazov.   Krajský   súd   Žilina   vo   svojom   rozhodnutí (z 26. 10. 1999 - čl. 105 - 106 spisu) konštatuje túto skutočnosť najmä to, aby súd vyzval navrhovateľa,   aby   svoju   pohľadávku   uplatnenú   v návrhu   špecifikoval   za   aké   obdobie, z akého titulu žiada plnenie a to podložil aj listinnými dokladmi. Tvrdím, že až do dňa vytýčeného posledného pojednávania do 13. 5. 2004 nemal ustálený predmet sporu – svedčí o tom   aj   predložená   úprava   rozsudočného   návrhu   z 13.   5.   2004.   Jedná   sa   pri   tom   aj o hmotno-právnu   stránku konania   – súd už aj   s prihliadnutím   na   to,   že   navrhovateľ   je zastúpený advokátom,   poučenie v tomto smere poskytnúť   nemohol.   Popieram   akúkoľvek odbornú nepripravenosť, neodborné vedenie pojednávania, nedokonalé poznanie obsahu podstaty veci a nesprávnu organizáciu práce.

Súd bol nútený pojednávanie z 24. 6. 2004 odročiť za účelom výsluchu odporkyne k úprave návrhu, ktorá bola aj vypočutá prostredníctvom dožiadaného súdu dňa 6. 8. 2004. Vec je v súčasnosti zrelá na rozhodnutie.

Som toho názoru, že prieťah spočívajúci v tom, že súd doposiaľ nerozhodol zapríčinil navrhovateľ.

Súd vykonal množstvo procesných úkonov súvisiace s vedeným konaním – prehľad procesných úkonov a ich priebeh označuje vo svojom podaní aj navrhovateľ.

K celkovej dĺžke vedeného konania sa podpísalo aj to, že súd viac mesiacov vykonal aj   šetrenie   ohľadne   pobytu   odporkyne,   ktorá   zmenila   svoje   bydlisko,   odsťahovala   sa z miesta bydliska,   založila   si novú rodinu.   Jednalo   sa taktiež   o obdobie keď   súd konať plynule nemohol.

Nesúhlasím   s tvrdením   sťažovateľa,   že   v dôsledku   neexistencie   právoplatného rozhodnutia je nútený neustále rozširovať návrh o ďalšie obdobie nedoplatku, ktoré by inak boli   predmetom   samostatných   žalôb,   pretože   sám   sťažovateľ   až   úpravou   rozsudočného návrhu z 13. 5. 2004 ustálil obdobie nedoplatku od 1. 10. 1994 do 16. 7. 1999, za ďalšie obdobie v žiadnom prípade nie je na mieste rozšírenie žalobného návrhu, nakoľko od 16. 7. 1999 odporkyňa v predmetnom byte (za užívanie čoho sa nájom žiada) nebýva, čo veľmi dobre vie aj sťažovateľ.

Z týchto dôvodov sťažnosť nepovažujem za dôvodnú. Netrvám   na   tom,   aby   ústavný   súd   konal   vo   veci   samej   na   verejnom   ústnom pojednávaní a súhlasím, aby bolo upustené od tohto pojednávania. (...)“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ podal 2. mája 1995 na okresnom súde návrh na zaplatenie 4 903,50 Sk s príslušenstvom z titulu dlžného nájomného za obdobie od októbra 1994 do apríla 1995 proti M. V., bytom K. N. M. (ďalej len „žalovaná“).

Okresný súd 8. mája 1995 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Podľa záznamu súdnej kancelárie z 21. júna 1995 súdny poplatok v tento deň ešte sťažovateľom nebol   zaplatený.   Okresný   súd   následne   z tohto   dôvodu   uznesením   č.   k.   Ro   425/95-6 z 21. júna 1995 konanie v predmetnej veci zastavil.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu z 21. júna 1995 prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 28. júna 1995.

Podľa úradných záznamov vypracovaných pracovníčkami okresného súdu (vedúcou kancelárie, súdnou tajomníčkou a pracovníčkou podateľne) 12. mája 1995 a 12. júla 1995 na okresnom súde zaplatenie súdneho poplatku sťažovateľom nebolo zaevidované.

Vo veci konajúci sudca nechal 18. októbra 1995 vypracovať predkladaciu správu pre Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorému bol spisový materiál v predmetnej veci doručený 25. októbra 1995. Dňa 14. novembra 1995 bol Krajským súdom v Banskej Bystrici spisový materiál v predmetnej veci bez meritórneho rozhodnutia vrátený okresnému súdu.

Okresný   súd   3.   decembra   1996   vypočul   v   predmetnej   veci   M.   B.   (pracovníčku právneho zástupcu sťažovateľa), ktorá uviedla, že súdny poplatok bol zaplatený v kolkoch na rube výzvy okresného súdu, ktorú osobne odovzdala v podateľni okresného súdu.Okresný   súd   11.   decembra   1996   zaviazal   žalovanú   platobným   rozkazom   č.   k. 1 Ro 425/95-15 zaplatiť žalovanú sumu do 15 dní od jeho doručenia.

Žalovaná prostredníctvom   svojho právneho zástupcu   doručila   20. decembra 1996 okresnému súdu odpor proti platobnému rozkazu z 11. decembra 1996.

Pokynom z 23. decembra 1996 nechal vo veci konajúci sudca zapísať predmetnú vec do registra „C“.

Pokynom   z 21.   januára   1997   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   doručiť   odpor   proti platobnému rozkazu   žalovanej právnemu zástupcovi   sťažovateľa   a súčasne   zistiť   presnú adresu bydliska sťažovateľa zo spisu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 422/96.

Podľa úradného záznamu spísaného 11. februára 1997 pracovníčka okresného súdu na základe pokynu zákonného sudcu zistila a zaznamenala požadované informácie týkajúce sa spisu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 422/96. Pokynom z toho istého dňa nechal vo veci konajúci sudca pripojiť spis okresného súdu sp. zn. 8 C 899/94 a vykonať niekoľko   ďalších   procesných   úkonov   na   zabezpečenie   podkladov   pre   rozhodnutie v predmetnej veci. Podľa záznamu na žiadanke o vydanie spisu sa žiadaný spis v archíve okresného súdu nenachádzal.

Právny zástupca sťažovateľa reagoval na výzvu okresného súdu z 11. februára 1997 podaním z 25. februára 1997 doručeným okresnému súdu v ten istý deň.

Pokynom z 5. marca 1997 nariadil vo veci konajúci sudca termín pojednávania na 18. marec 1997 a nechal naň predvolať účastníkov konania, ako aj ich právnych zástupcov.

Okresný   súd   pojednávanie konané 18.   marca 1997 uznesením odročil   za účelom získania   viacerých   listinných   dôkazov,   vykonania   ohliadky   na   mieste   samom   a súčasne zaviazal žalovanú zložiť zálohu na trovy ohliadky.

Podľa záznamu o zložení z 24. marca 1997 na účet okresného súdu bola zaplatená žalovanou záloha v sume 600 Sk.

Žalovaná   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   zaslala   okresnému   súdu v prílohe   svojho   listu   zo   17.   apríla   1997   zoznam   priestupkových   konaní   vedených Okresným úradom v Kysuckom Novom Meste a potvrdenie Základnej školy v P. ohľadne správania syna sťažovateľa voči žalovanej.

Dňa 29. apríla 1997 nariadil vo veci konajúci sudca termín ohliadky bytu na 19. máj 1997 a nechal zabezpečiť prítomnosť účastníkov konania, ako aj ich právnych zástupcov na nej. V spisovom materiáli sa nachádza ďalej zápisnica z 19. mája 1997 z ohliadky bytu vykonanej samosudcom.

Pokynom z 21. mája 1997 vo veci konajúci sudca nechal zaslať výzvu právnemu zástupcovi žalovanej, aby mu v lehote 10 dní oznámil, či medzi účastníkmi konania došlo k uzatvoreniu mimosúdnej dohody.

Okresný   súd   13.   júna 1997   uznesením   č.   k.   13   C   623/96-41   priznal na základe predloženej faktúry č. 37/97 účtované prepravné za prepravu osôb pri vykonávaní ohliadky na mieste samom a uznesením č. k. 13 C 623/96-42 nariadil účastníkom konania zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania v lehote 7 dní.

Pokynom súdnej kancelárii z 13. júna 1997 nechal vo veci konajúci sudca zaslať výzvy Mestskému úradu Kysucké Nové Mesto (ďalej len „MÚ Kysucké Nové Mesto“) a aj BYTTE, Bytovému podniku Kysucké Nové Mesto.

MÚ   Kysucké   Nové   Mesto   požadované   údaje   okresnému   súdu   oznámil   listom doručeným mu 26. júna 1997.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom z 18. augusta 1997 zaslať výzvy BYTTE, Bytovému podniku Kysucké Nové Mesto, ako aj Stredoslovenským energetickým závodom Žilina.

Stredoslovenské energetické závody Žilina reagovali na výzvu okresného súdu listom z 2. septembra 1997.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom z 19. septembra 1997 zaslať výzvu MÚ Kysucké   Nové   Mesto,   aby   mu   písomne   oznámil   subjekt   poverený   výkonom   správy nehnuteľnosti sťažovateľa, a taktiež urgovať sťažovateľa, aby v lehote 7 dní zložil zálohu na vykonanie znaleckého dokazovania. Sťažovateľovi sa uznesenie okresného súdu nepodarilo dvakrát po sebe doručiť.

Podľa úradného záznamu z 29. októbra 1997 pracovníčka okresného súdu zistila, že sa sťažovateľ zdržuje na B. ulici v K. N. M. V ten istý deň bol daný zákonným sudcom opätovný   pokyn   na   doručenie   uznesenia   o uložení   povinnosti   zložiť   zálohu   na   trovy znaleckého dokazovania v lehote 7 dní na zistenú adresu.

Pokynom   z 29.   decembra   1997   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   vykonať   viacero procesných úkonov v predmetnej veci.

Mestská polícia Kysucké Nové Mesto odpovedala na výzvu okresného súdu prípisom z 12. januára 1998, v prílohe ktorého mu zaslala doručenku podpísanú sťažovateľom.

Právny zástupca sťažovateľa listom z 20. januára 1998 rozšíril návrh sťažovateľa a požiadal okresný súd, aby túto zmenu návrhu pripustil.

KYSUCA,   s.   r.   o.,   K.   N.   M.   odpovedala   na   výzvu   okresného   súdu   listom z 22. januára 1998.

Podľa záznamu o zložení z 31. januára 1998 sťažovateľ uhradil preddavok na trovy znaleckého dokazovania 20. januára 1998.

Pokynom   zo   6.   februára   1998   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   vykonať   viaceré procesné úkony v predmetnej veci.

Okresný súd uznesením č. k. 13 C 623/96-58 zo 6. februára 1998 nariadil znalecké dokazovanie   znalcom   z odboru   stavebníctva,   ktorý   mal   znalecký   posudok   vypracovať v lehote 60 dní.

Dňa 16. marca 1998 nechal vo veci konajúci sudca doručiť spis súdnemu znalcovi spolu s uznesením č. k. 13 C 623/98-58 zo 6. februára 1998.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu   zaplatil súdny poplatok za rozšírený návrh v kolkoch na rube výzvy okresného súdu, ktorú zaslal okresnému súdu v prílohe svojho listu z 24. marca 1998.

Znalec   okresnému   súdu   v prílohe   listu   z 23.   októbra   1998,   v ktorom   vyúčtoval znalečné v predmetnej veci, doručil znalecký posudok č. 72/1998.

Okresný súd uznesením č. k. 13 C 623/96-76 zo 4. novembra 1998 priznal znalcovi znalečné.   Pokynom   z toho   istého   dňa   vo   veci   konajúci   sudca   nechal   vykonať   ďalšie procesné úkony v predmetnej veci.

Právny   zástupca   sťažovateľa   podaním   z 24.   novembra   1998   upravil   návrh sťažovateľa.

Na   pojednávaní   konanom   26.   novembra   1998   okresný   súd   uznesením   pripustil zmenu návrhu v súlade s podaním právneho zástupcu sťažovateľa z 24. novembra 1998, vypočul   účastníkov   konania a ich   právnych   zástupcov   a   po   oboznámení sa   s listinnými dôkazmi   v predmetnej   veci   uznesením   pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom predloženia ďalších listinných dôkazov.

Právny zástupca žalovanej v prílohe svojho listu z 8. decembra 1998 okresnému súdu zaslal doklady o platbe za elektrickú energiu za uplynulé obdobie rokov 1996, 1997, 1998.

Právny   zástupca   sťažovateľa   podaním   doručeným   okresnému   súdu   21.   decembra 1998 požiadal o pripustenie zmeny návrhu v predmetnej veci.

Pokynom zo 7. januára 1999 nechal vo veci konajúci sudca doručiť uznesenie č. k. 13 C 623/96-78 s vyznačenou doložkou právoplatnosti účtárni okresného súdu na výplatu znalečného.

Pokynom   zo   17.   februára   1999   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   zaslať   výzvy spoločnosti KYSUCA, s. r. o., Okresnému úradu Kysucké Nové Mesto, odboru školstva, a taktiež doručiť podanie právneho zástupcu sťažovateľa z 15. decembra 1998 právnemu zástupcovi žalovanej.

Okresnému súdu bola doručená odpoveď Okresného úradu Kysucké Nové Mesto 16. marca 1999. KYSUCA, s. r. o., reagovala na výzvu okresného súdu podaním doručeným okresnému súdu 17. marca 1999.

Pokynom z 8. apríla 1999 vo veci konajúci sudca okresného súdu nariadil termín pojednávania   na   29.   apríla   1999,   nechal   naň   predvolať účastníkov   konania,   ako   aj   ich právnych zástupcov a zaslať výzvu žalovanej.

Okresný   súd   na   pojednávaní   konanom   29.   apríla   1999   po   vypočutí   právnych zástupcov účastníkov konania a sťažovateľa vyhlásil rozsudok č. k. 13 C 623/96-93, ktorým návrh sťažovateľa zamietol a súčasne ho zaviazal zaplatiť žalovanej trovy konania, ako aj zaplatiť okresnému súdu trovy preddavkované štátom.

Na   základe   pokynu   vo   veci   konajúceho   sudcu   z 11.   júna   1999   bol   rozsudok č. k. 13 C 623/96-93 z 29. apríla 1999 doručovaný právnym zástupcom účastníkov konania.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podal   podaním   z 29.   júna 1999 proti rozsudku č. k. 13 C 623/96-93 z 29. apríla 1999 odvolanie.

Pokynom   z 20.   augusta   1999   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   doručiť   podané odvolanie právnemu zástupcovi žalovanej, aby sa k nemu v lehote 10 dní písomne vyjadril, a súčasne   vyzvať   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za odvolanie.

Pokynom z 27. augusta 1999 nechal vo veci konajúci sudca vyhotoviť predkladaciu správu pre krajský súd za účelom predloženia spisu na rozhodnutie o podanom odvolaní.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   okresnému   súdu   listom zo 14. septembra 1999 oznámil, že súdny poplatok za odvolanie zaplatil.

Krajskému   súdu   bol   spisový   materiál   v predmetnej   veci   doručený   14.   septembra 1999. Vo veci konajúci sudca krajského súdu pokynom zo 4. októbra 1999 nariadil termín pojednávania   v predmetnej   veci   na   26.   október   1999   a nechal   naň   predvolať   právnych zástupcov účastníkov konania.

Na   pojednávaní   konanom   26.   októbra   1999   krajský   súd   po   vypočutí   právnych zástupcov   účastníkov   konania   uznesením   č.   k.   23   Co   2172/99-104   zrušil   napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spisový materiál v predmetnej veci bol okresnému súdu vrátený 31. januára 2000.

Pokynom   z 8.   februára   2000   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   zaslať   uznesenie krajského súdu z 26. októbra 1999 právnym zástupcom účastníkov konania.

Okresný súd listom z 28. apríla 2000 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby v lehote 30 dní upresnil nárok sťažovateľa s poukazom na závery rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 23 Co 2172/99 z 26. októbra 1999.

Právny zástupca sťažovateľa listom z 19. júna 2000 na základe výzvy okresného súdu upresnil nárok sťažovateľa. Na základe pokynu zákonného sudcu z 26. júna 2000 bol tento návrh v predmetnej veci doručený právnemu zástupcovi žalovanej.

Pokynom   z 22.   septembra   2000   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   vyzvať   právneho zástupcu sťažovateľa na predloženie listinných dôkazov v lehote 30 dní.

Listom zo 14. septembra 2000 právny zástupca žalovanej okresnému súdu oznámil, že 11. septembra 2000 žalovaná odvolala jeho plnomocenstvo na jej zastupovanie, a súčasne mu oznámil novú adresu žalovanej pre doručovanie pošty.

Právny zástupca sťažovateľa reagoval na výzvu okresného súdu listom zo 17. októbra 2000, v ktorom okresnému súdu zaslal žiadané listinné dôkazy.

Pokynom   zo 7.   novembra 2000 nechal zákonný sudca   vyzvať právneho zástupcu žalovanej,   aby   okresnému   súdu   v lehote   20   dní   písomne   oznámil,   od   ktorého   dátumu prestala   žalovaná   sporný   byt   užívať   a či   medzičasom   zaplatila   sťažovateľovi   finančnú čiastku z titulu nájomného.

Listom   zo   6.   decembra   2000   bývalý   právny   zástupca   žalovanej   okresnému   súdu oznámil, že jeho výzve nemôže vyhovieť s poukazom na jeho už doručený list okresného súdu zo 14. septembra 2000.

Pokynom   z 11.   januára   2001   vo   veci   konajúci   sudca   nechal   doručiť   výzvu zo 7. novembra 2000 na adresu žalovanej, ktorú označil jej právny zástupca. Zásielka sa vrátila nedoručená s poznámkou „adresát nezastihnutý“.

Dňa 2. februára 2001 nechal vo veci konajúci sudca požiadať Register obyvateľov Banská Bystrica o oznámenie súčasnej adresy žalovanej. Následne 27. februára 2001 mu bola doručená jeho odpoveď.

Listom   z 13.   apríla   2001 (doručeným   okresnému   súdu   20.   apríla   2001)   žalovaná oznámila zmenu svojej adresy a požiadala o doručovanie písomností na túto adresu.

Pokynom   z 25.   apríla   2001   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   doručiť   výzvu zo 7. novembra 2000 žalovanej na jej novú adresu. Žalovaná reagovala na výzvu okresného súdu listom doručeným 21. júna 2001.

Vo veci konajúci sudca pokynom z 24. júla 2001 nariadil na 27. september 2001 pojednávanie v predmetnej veci, na ktoré nechal predvolať účastníkov konania a právneho zástupcu   sťažovateľa.   Písomnosť   adresovaná   žalovanej   sa   vrátila   späť   s poznámkou „adresát nezastihnutý“.

Na   pojednávaní   konanom   27.   septembra   2001   okresný   súd   uznesením   pripustil zmenu   návrhu   sťažovateľa   a uložil   jeho   právnemu   zástupcovi   ďalšie   povinnosti. Ďalším   uznesením   bolo   následne   pojednávanie   v predmetnej   veci   odročené   na   neurčito s tým, že žalovaná bude na ďalšie pojednávanie predvolaná prostredníctvom Obvodného oddelenie Policajného zboru Považská Bystrica (ďalej len „OO PZ Považská Bystrica“).

Podaním zo 4. októbra 2001 právny zástupca sťažovateľa okresnému súdu oznámil, že rozsudkom sp. zn. 10 C 859/99 zo 17. februára 2000 okresný súd určil, že povinnosť žalovanej   nie   je   viazaná   na   povinnosť   sťažovateľa   zabezpečiť   jej   náhradný   byt   alebo náhradné ubytovanie.

Na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu zo 16. októbra 2001 okresný súd zaslal výzvu   OO   PZ   Považská   Bystrica   za   účelom   zistenia   miesta   pobytu   žalovanej.   OO   PZ Považská   Bystrica   listom   doručeným   12.   februára   2002   okresnému   súdu   oznámilo nahlásený trvalý i prechodný pobyt žalovanej.

Pokynom súdnej kancelárii z 2. apríla 2002 vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania na 3. jún 2002, nechal naň predvolať sťažovateľa i jeho právneho zástupcu a požiadať o predvolanie žalovanej prostredníctvom OO PZ Považská Bystrica.

Dňa   21.   mája   2002   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   OO   PZ   Považská Bystrica z 19. mája 2002, v ktorej okresnému súdu oznámilo, že listovú zásielku si žalovaná prevzala.

Na pojednávaní konanom 3. júna 2002 okresný súd po vypočutí účastníkov konania a právneho zástupcu sťažovateľa vyhlásil rozsudok č. k. 13 C 623/96-142, ktorým zaviazal žalovanú   uhradiť   sťažovateľovi   istinu   20 244   Sk   s príslušenstvom,   pričom   jej   súčasne povolil splatenie tejto sumy v pravidelných mesačných splátkach. Návrh v časti týkajúcej sa zaplatenia   istiny   34   800   Sk   s príslušenstvom   zamietol,   žiadnemu   z účastníkov   konania nepriznal nárok na náhradu trov konania a sťažovateľa zaviazal zaplatiť 1 200 Sk z titulu trov preddavkovaných štátom.

Pokynom   zo 6.   augusta   2002   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   rozsudok č. k. 13 C 623/96-142 z 3. júna 2002 doručiť právnym zástupcom sťažovateľa a žalovanej.

Právny   zástupca   sťažovateľa   listom   z 20.   augusta   2002   podal   voči   rozsudku č. k. 13 C 623/96-142 z 3. júna 2002 odvolanie.

Žalovaná   listom   doručeným   okresnému   súdu   11.   septembra   2002   podala   proti rozsudku č. k.13 C 623/96-142 z 3. júna 2002 odvolanie.

Pokynom z 11. novembra 2002 nechal vo veci konajúci sudca vyzvať žalovanú, aby v lehote 10 dní predložila okresnému súdu ešte jedno vyhotovenie odvolania, a súčasne jej nechal zaslať odvolanie sťažovateľa.

Okresný   súd   na   základe   pokynu   vo   veci   konajúceho   sudcu   z 18.   februára   2003 doručil odvolanie žalovanej právnemu zástupcovi sťažovateľa a súčasne vyzval účastníkov konania uznesením na zaplatenie súdnych poplatkov za nimi podané odvolania.

Dňa   22.   apríla   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   právneho   zástupcu sťažovateľa, v ktorom oznámil, že súdny poplatok za odvolanie zaplatil.

Pokynom z 2. júna 2003 nechal vo veci konajúci sudca predložiť spis v predmetnej veci krajskému súdu. Spisový materiál v predmetnej veci bol doručený krajskému súdu 19. júna 2003.

Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   177/03   z 31.   júla   2003   bol   rozsudok č. k. 13 C 623/96-142 z 3. júna 2002 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Spisový materiál v predmetnej veci bol okresnému súdu doručený 9. októbra 2003.

Pokynom z 19. novembra 2003 vo veci konajúci sudca nechal doručiť uznesenie krajského súdu z 31. júla 2003 právnym zástupcom sťažovateľa a žalovanej.

Pokynom z 19. februára 2004 vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania v predmetnej veci na 13. máj 2004 a nechal naň predvolať účastníkov konania a právneho zástupcu sťažovateľa.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   listom   z 2.   apríla   2004 (doručeným   v ten   istý   deň)   urgoval   okresný   súd,   aby „vo   veci   konal   a nariadil pojednávanie“.

Na   pojednávaní   konanom   13.   mája   2004   právny   zástupca   sťažovateľa   predložil písomne úpravu „rozsudočného návrhu“. Za účelom doručenia tohto návrhu žalovanej, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadrila, okresný súd pojednávanie v predmetnej veci uznesením odročil na 24. jún 2004.

Podľa   úradného   záznamu   spísaného   na   okresnom   súde   24.   júna   2004   žalovaná telefonicky   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   tomto   pojednávaní   z dôvodu   starostlivosti o nezaopatrené trojročné dieťa a požiadala o zaslanie zápisnice z pojednávania poštou.

Pojednávanie konané 24. júna 2004, na ktorom sa nezúčastnili účastníci konania ani právny   zástupca   sťažovateľa,   bolo   uznesením   okresného   súdu   odročené   za   účelom vypočutia žalovanej dožiadaným Okresným súdom Považská Bystrica.

Listom   doručeným   8.   júla   2004   požiadal   vo   veci   konajúci   sudca   Okresný   súd Považská Bystrica o vypočutie žalovanej.

Dňa 28. júla 2004 vyšší súdny úradník Okresného súdu Považská Bystrica nechal pokynom predvolať žalovanú na výsluch 6. augusta 2004 a súčasne upovedomiť o tejto skutočnosti právneho zástupcu sťažovateľa.

Podľa   zápisnice   spísanej   na   Okresnom   súde   Považská   Bystrica   bola   žalovaná 6. augusta 2004 vypočutá vyšším súdnym úradníkom. V ten istý deň bol daný pokyn na doručenie spisového materiálu v predmetnej veci späť okresnému súdu. Spisový materiál v predmetnej veci bol spolu so zápisnicou o výsluchu zo 6. augusta 2004 okresnému súdu doručený 12. augusta 2004.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na plnenie v občianskoprávnej veci. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu   o právnej   zložitosti   veci.   Po   skutkovej   stránke   však   možno   konštatovať,   že v danom   prípade   ide   o vec   skutkovo   zložitú,   vyžadujúcu   si   vykonanie   rozsiahlejšieho dokazovania, ktoré môže spôsobiť predĺženie konania. Ústavný súd túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní zohľadnil.

B) Pri hodnotení správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol počas celej doby predmetného konania zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,   ktorý   reagoval   na   výzvy   okresného   súdu   a   zúčastňoval   sa   jednotlivých pojednávaní.

Zo   skutkových   zistení   ústavného   súdu   však   vyplýva,   že   aj   sťažovateľ   svojím správaním prispel k spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní. O tejto skutočnosti svedčí   aj   fakt,   že   k   zaplateniu   preddavku   na   trovy   znaleckého   dokazovania   zo   strany sťažovateľa   došlo   až   po   uplynutí   viac   ako   siedmich   mesiacov   od   vydania   uznesenia č. k. 13 C 623/96-42 z 13. júna 1997 (doručené koncom júna 1997 právnemu zástupcovi sťažovateľa), pričom v dôsledku vzniknutej závady pri doručovaní urgencií sťažovateľovi bol   okresný   súd   nútený   pristúpiť   k doručovaniu   písomností   prostredníctvom   Mestskej polície Považská Bystrica.

Vzhľadom   na vyššie   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   pripomína,   že   k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje procesná povinnosť   účastníka   konania   prispievať   k dosiahnutiu   účelu   súdneho   konania   včasným reagovaním   na   pokyny   súdu   a oznámením   potrebných   skutočností   (§   101   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku – ďalej len „OSP“).

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil dlhšie obdobie nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré malo vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania.   Uvedené   obdobie   trvalo   takmer   11   mesiacov,   t.   j. od 14. novembra 1995, keď bol doručený spisový materiál v predmetnej veci okresnému súdu,   a trvalo   až   do   3.   decembra   1996,   keď   bol   okresným   súdom   vykonaný   výsluch pracovníčky   právneho   zástupcu   sťažovateľa.   Nečinnosť   okresného   súdu   vo   vyššie označenom   období   bez   toho,   aby   jeho   postupu   bránila   zákonná   prekážka,   je   potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

K predĺženiu   konania   v predmetnej   veci,   ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   došlo   aj v dôsledku   skutkovej   zložitosti   veci,   ktorá   si   vyžiadala   vykonanie   rozsiahlejšieho dokazovania.   K eliminovaniu   následku   skutkovej   zložitosti   veci,   ktorým   je   predĺženie konania,   môže   podľa   ústavného   súdu   významnou   mierou   prispieť   svojím   aktívnym správaním   predovšetkým   účastník   konania,   ktorý   predloží   súdu   na   preukázanie   svojich tvrdení listinné, ako aj iné dôkazy.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   v predmetnom   konaní   bol   okresný   súd   v rámci vykonávania dokazovania nútený vyzývať nielen iné subjekty, ale aj samotného sťažovateľa ako   účastníka   konania na   predloženie   listinných   dôkazov   preukazujúcich   jeho tvrdenia. V dôsledku závad vzniknutých pri doručovaní písomností ako na strane sťažovateľa, tak i na strane   žalovanej   musel   okresný   súd   pristúpiť   k zisťovaniu   ich   pobytu   i   doručovaniu písomností prostredníctvom polície a v záujme hospodárnosti a urýchlenia konania následne aj k výsluchu žalovanej ako účastníčky konania dožiadaným súdom. Vzhľadom na tieto skutočnosti   predĺženie konania o čas potrebný na vykonanie dokazovania zabezpečením podkladov pre rozhodnutie okresného súdu vo veci, ako aj čas potrebný na zabezpečenie súčinnosti účastníkov konania v prípade, že okresný súd na dosiahnutie tohto cieľa využíval všetky zákonné prostriedky, nemožno pričítať na ťarchu okresného súdu.

Pri   svojom   rozhodovaní   ústavný   súd   prihliadol   aj   na   skutočnosť,   že   predmetné konanie bolo predĺžené aj o obdobia, počas ktorých v predmetnej veci rozhodoval krajský súd   o odvolaniach   podaných   proti   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   16   C   623/96-93 z 29. apríla 1999 a č. k. 16 C 623/96-142 z 3. júna 2002. Obidva rozsudky okresného súdu boli   krajským   súdom   zrušené   a vrátené   na   ďalšie   konanie   okresnému   súdu   ako nepreskúmateľné   (uznesenie   sp.   zn.   23   Co   2172/99   z 26.   októbra   1999   a uznesenie sp. zn. 8 Co 177/03 z 31. júla 2003). Na uvedených obdobiach, ktoré spolu trvali viac ako osem   mesiacov   (od   14.   septembra   1999   do   31.   januára   2000   a od   19.   júna   2003 do 9. októbra 2003) a predĺžili súdne konanie, mal teda významný podiel okresný súd.

Vzhľadom na skutočnosť, že okrem vyššie vymedzeného takmer jedenásťmesačného obdobia nečinnosti okresného súdu mali na celkovú dĺžku konania v predmetnej veci vplyv aj   nedostatky   v činnosti   okresného   súdu,   ústavný   súd   posúdil   predmetné   konanie   ako pomalé a neúčinné, t. j. ako konanie so zbytočnými prieťahmi zavinenými okresným súdom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   S ohľadom   na   vyššie   uvedené nemožno   dobu   predmetného   konania   vedeného   na   okresnom   súde   považovať   v zmysle čl. 48   ods.   2   ústavy   za   ústavne   akceptovateľnú.   Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk, pričom tento nárok odôvodnil predovšetkým dĺžkou celého konania, ktoré trvá už deväť rokov, ako aj tým, že uvedenú sumu považuje za primeranú, pretože sťažovateľ „s   neustálymi   prieťahmi   stráca   dôveru   v súdny   systém,   ktorého   prvoradou úlohou je chrániť práva a oprávnené záujmy osôb“, a tým, že nečinnosťou okresného súdu pretrváva   u sťažovateľa   stav   právnej   neistoty,   ktorý   môže   odstrániť   jedine   právoplatné meritórne rozhodnutie v predmetnej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 15 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   predmet   konania   okresného   súdu,   dĺžku   zbytočných prieťahov   v   konaní   spôsobenú   nečinnosťou   a nedostatkami   v   činnosti   okresného   súdu, správanie sťažovateľa, ktorým prispel k predĺženiu konania, ako aj s týmito skutočnosťami spojenú ujmu sťažovateľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania   pred   ústavným   súdom „vo   výške   4   764,40   Sk   (za   2   úkony   právnej   služby   po 1 865,81 Sk – príprava a prevzatie zastúpenia a sťažnosť, 2-krát režijný paušál po 136 Sk, DPH 19 % - 760,68 Sk)“ na účet jeho právneho zástupcu.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl.   127   ústavy   pred   ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 540 Sk (základom pre výpočet je priemerná mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2003   vo   výške 13 602 Sk) a hodnota režijného paušálu 136 Sk.

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   4 764 Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 1. decembra 2004