znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 182/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2003   predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   V.   R.,   bytom   B.   B.,   zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   a slobôd   zaručených   čl.   11   Listiny   základných   práv   a slobôd, čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. 7 C 141/01-44 zo 7. februára 2002 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 287/02-70 z 10. apríla 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. V. R.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2003   doručená   sťažnosť   MUDr.   V.   R.,   bytom   B.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   O.   Š.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 ods.   1, čl.   12 ods.   1 a 2, čl. 20 ods.   1 a 4 a čl.   35 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   7   C   141/01-44   zo   7.   februára 2002   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 9 Co 287/02-70 z 10. apríla 2003. Porušenie svojich základných práv vidí sťažovateľ v nasledovnom skutkovom stave:

Citovanými   rozsudkami   okresného   súdu   a krajského   súdu   bola   zamietnutá žaloba   proti   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni   v   Bratislave   (ďalej   len   „VZP“) o zaplatenie istiny 131 312,76 Sk s príslušenstvom z dôvodu predčasnosti jej podania. Uvedené rozsudky nadobudli právoplatnosť 19. mája 2003.

Sťažovateľ   poskytoval   zdravotnú   starostlivosť   poistencom   Družstevnej zdravotnej poisťovne Perspektíva (ďalej len „Perspektíva“), ktorá neuhradila v lehote 30 dní doručené faktúry.

Dňa   1.   júla   1999   Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   vydalo rozhodnutie   č.   3215/1999-A   o zrušení   povolenia   na   zriadenie   Perspektívy.   Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 17. júla 1999.

Dňa   20.   apríla   2001   krajský   súd   uznesením   č.   k.   7   K 70/01-30   na   návrh likvidátora vyhlásil konkurz na majetok Perspektívy.

Keďže   u zrušenej   poisťovne   nastala   právna   skutočnosť   predpokladaná zákonom,   a to   zistenie,   že   z majetku   zrušenej   Perspektívy   nie je možné   uspokojiť záväzky, sťažovateľ si uplatnil zaplatenie záväzkov u VZP z dôvodu ich prechodu.

Súdy   zamietli   žalobu   sťažovateľa   s odôvodnením,   že   ide   o predčasný   návrh sťažovateľa, pretože lehoty uvedené v ustanovení § 34 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o   zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zdravotnom   poistení“)   na   uhradenie záväzkov zrušenej poisťovne ešte neuplynuli.

K prechodu   záväzkov   nemôže   dôjsť   pred   skončením   likvidácie.   Preto   súd považoval žalobu za predčasnú a túto zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa tvrdenie všeobecného súdu, podľa ktorého prechod záväzkov   ešte   nenastal,   treba   považovať   za   nesprávne   posúdenie   veci   po   právnej stránke, lebo pred účinnosťou zákona č. 233/2001 Z. z. (novela zákona o zdravotnom poistení) nebola stanovená lehota na plnenie a pre VZP vznikla povinnosť plniť ihneď po   prechode   záväzku.   Podľa   sťažovateľa   súd   nemôže   v dôsledku   prijatia   novely dodatočne predĺžiť lehotu na plnenie záväzku vzniknutého v čase pred účinnosťou zákona, pretože právna norma v podmienkach demokratického štátu pôsobí v zásade do budúcnosti, a nie do minulosti.

Samotný   zákon   č.   233/2001   Z.   z.   neobsahuje   žiadne   intertemporálne ustanovenia, v ktorých by bola stanovená výnimka z princípu zákazu retroaktivity

Samotné ustanovenie § 34 ods. 6 zákona o zdravotnom poistení je podľa názoru sťažovateľa   porušením   jeho   základných   práv   a slobôd.   Zamietnutie   návrhu   na zaplatenie úhrad považuje sťažovateľ za zvláštny druh vyvlastnenia jeho vlastníctva nedefinovaného zákonom, na ktoré neboli splnené podmienky predpokladané ústavou. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho práv, zrušil oba uvedené rozsudky   všeobecných   súdov   a priznal   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 100 000 Sk.

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na takéto nedostatky upozornil, uznesenie na nemusí odôvodniť.

Ústavný súd predbežne preskúmal sťažnosť sťažovateľa, ako aj oba rozsudky všeobecných súdov, ktorými mali byť porušené jeho základné práva.

Podľa   názoru   oboch   súdov   návrh   sťažovateľa   bolo   potrebné   považovať   za predčasný, pretože   lehota   uvedená   v ustanovení   §   34   ods.   6   zákona o zdravotnom poistení   pre   uhradenie   záväzkov   zrušenej   poisťovne   ešte   neuplynula.   Na   túto skutočnosť   bolo   potrebné   prihliadnuť,   keď   podľa   názoru   súdu   novela   citovaného zákona   len   doplňuje   a upresňuje   podmienky   prechodu   záväzkov   z Perspektívy   na odporcu, čas a zdroje na plnenie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   dospieť   k záveru,   že   by   rozsudok okresného   súdu   alebo   krajského   súdu   bolo   potrebné   považovať   za   zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Bolo   nepochybne   v právomoci   okresného   súdu   aj krajského súdu príslušné zákonné ustanovenie vyložiť. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru,   že   by   výklad   všeobecných   súdov   bol   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Krajský súd ako dôvod zamietnutia uviedol predčasnosť podania žaloby bez toho, aby poprel žalovaný nárok, a to isté možno konštatovať o príslušenstve k istine.

Ústavný   súd   vychádza   z prezumpcie   ústavnosti   všetkých   ustanovení   zákona o zdravotnom poistení.

Ústavný súd nemôže v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy skúmať ústavnosť zákonov ani ich častí, ale musí vychádzať z prezumpcie zákonov Slovenskej republiky.

Navrhovateľ   ako   fyzická   osoba   nepatrí   medzi   subjekty,   ktoré   sú   aktívne legitimované   na   podanie   návrhu   na   začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov s ústavou. Taxatívny výpočet týchto subjektov obsahuje čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy. Preto ústavný súd neskúmal argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa údajnej protiústavnosti niektorých ustanovení zákona o zdravotnom poistení.

Na tomto mieste je potrebné uviesť, že sťažovateľ nepreukázal, že by takúto požiadavku   vzniesol   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktorý   je   subjektom legitimovaným podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy, a mohol požiadať ústavný súd o preskúmanie súladu citovaného zákona s ústavou.

Podľa doterajšej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké skutkové a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Napadnuté   rozsudky   všeobecných   súdov   nie   sú   zjavne   svojvoľné   ani neodôvodniteľné. Okresný súd aj krajský súd zistili skutkový stav a aplikovali naň relevantné   ustanovenia   platného   práva,   pričom   svoj   postup   v odôvodnení   riadne vysvetlili.

Ústavný súd teda na základe zásady subsidiarity obsiahnutej v čl. 127 ods. 1 ústavy   nemá   právomoc konať ako   súd   ďalšieho   stupňa   o napadnutých   rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2003