SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 181/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej advokátom JUDr. Andrejom Dankom, Mlynské nivy 73/a, Bratislava,vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základného práva zakladať politické strany a politické hnutiaa združovať sa v nich podľa čl. 29 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 31 ÚstavySlovenskej republiky a základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v konanío zápise zmeny názvu politickej strany ⬛⬛⬛⬛ na základenávrhu zo 7. februára 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jejprerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2014faxom a 14. apríla 2014 poštou doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na ochranu mena podľa čl. 19ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zakladaťpolitické strany a politické hnutia a združovať sa v nich podľa čl. 29 ods. 2 ústavy, čl. 31ústavy a základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)v konaní o zápise zmeny názvu politickej strany na základe návrhu, ktorý podala 7. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že ministerstvo poverené zákonomč. 85/2005 Z. z. o politických právach a politických hnutiach v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o politických stranách“) vedením registra strán 10. februára 2014na základe návrhu zo 7. februára 2014 o zapísaní zmeny údajov v registri strán pri strane ⬛⬛⬛⬛, číslo registrácie ⬛⬛⬛⬛, v častitýkajúcej sa názvu politickej strany rozhodlo tak, že nový názov tejto politickej strany znie:
. Sťažovateľka uvádza, že podaním zo 17.februára 2014 požiadala ministerstvo, aby jej bol priznaný „status účastníka konania, v dôsledku ktorého by v plnom rozsahu mohol uplatňovať v tomto konaní práva, ktoré zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, Správny poriadok účastníkovi konania priznáva. Zároveň sa sťažovateľ… domáhal odstránenia závadného stavu spočívajúcom na skutočnosti, že rozhodnutím Ministerstva… o vykonaní zápisu zmeny údaju v Registri… došlo k založeniu stavu, kedy politická strana
začne neoprávnene používať názov sťažovateľa. Takýmto spôsobom podľa sťažovateľa došlo k neoprávnenému zásahu do názvu sťažovateľa, ktorého ochrana je upravená v § 19b zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník. Podľa názoru sťažovateľa však bolo povinnosťou Ministerstva vnútra slovenskej republiky (porušovateľ), aby v príslušnom registrovom konaní pri rozhodovaní o zápise zmeny názvu vyššie uvedenej politickej strany okrem posúdenia, či navrhovaný nový názov je v zmysle § 6 ods. 5 písm. a) zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach odlišný od názvu už zaregistrovanej strany prihliadať aj na skutočnosť, či tento navrhovaný názov nebude spôsobilý neoprávnene zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov už zaregistrovaných politických strán. Táto povinnosť mu totiž vyplývala z ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní… Povinnosť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (porušovateľ) chrániť už v rámci vyššie uvedeného registrového konania právo na názov a dobrú povesť sťažovateľa však bolo jednoznačne opomenuté, čo sa podľa názoru sťažovateľa jednoznačne mohlo považovať ako vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.“.
Nadväzne na to sťažovateľka uvádza, že každý má ústavné právo byť účastníkomkonania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach a zákonom nemožnovylúčiť subjekt z konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, lebo by toznamenalo popretie podstaty a zmyslu práva na súdnu a inú právnu ochranu. Porušeniesťažovateľkinho práva na ochranu mena má spočívať v tom, že ministerstvo neprihliadalo naskutočnosť, že zmenou názvu začne používať „kmeň názvu sťažovateľa, čím de facto už teraz dochádza k mareniu podstaty jeho názvu ako imanentného identifikačného znaku právnickej osoby prioritne slúžiaceho na odlíšenie sa od ostatných politických strán. Týmto došlo podľa názoru sťažovateľa k závažnému pochybeniu Ministerstva... v rámci procesu posudzovania návrhu na zápis uvedenej zmeny názvu jemu doručeného dňa 07.02.2014.“. Poukazuje pritom na obsah odpovede ministerstva na výzvu sťažovateľky z 24. februára 2014, podľa ktorej ministerstvo zastáva názor, že vo veci postupovalo správne, keď „pri rozhodovaní o zápise zmeny názvu... iba posudzovalo, či navrhovaný nový názov je v zmysle § 6 ods. 5 písm. a) zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach odlišný od názvu už zaregistrovaných strán“, a v prípade, ak by „odmietol vykonať zápis uvedených zmien po predložení všetkých zákonom požadovaných dokumentov, konal by nad rámec zákona“.Odpoveď ministerstva na výzvu však sťažovateľka považuje za nesprávnu, pretože podľajeho názoru ministerstvo „ako príslušný registrový orgán v takomto prípade musí okrem ním vyššie opísaných náležitostí vždy posúdiť aj skutočnosť, či navrhovaný nový názov politickej strany nebude spôsobilý neoprávnene zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov už zaregistrovaných politických strán, teda aj názvu sťažovateľa“.
Zameniteľnosť názvov sťažovateľky a politickej strany
zasahuje podľa sťažovateľky do obsahu základného právana združovanie sa občanov v politických stranách a politických hnutiach podľa čl. 29 ods. 2ústavy, ako aj do princípu slobodnej súťaže politických síl zaručenej čl. 31 ústavy.Poukazuje pritom na „účelovosť premeny názvu politickej strany
, ktorej cieľom je dezorientovať súčasného ale aj potencionálneho člena voličskej základne sťažovateľa“, ktorú má preukazovať skutočnosť, že „kandidátom číslo 1.
vo voľbách do Európskeho parlamentu... je bývalý predseda sťažovateľa, pán ⬛⬛⬛⬛ “.
Vo vzťahu k právomoci ústavného súdu konať o doručenej sťažnosti sťažovateľkanaznačuje nejednoznačnosť aplikácie Správneho poriadku a Občianskeho súdneho poriadkuna daný prípad tvrdiac, že „v prípade podania žaloby proti namietanému rozhodnutiu v rámci správneho súdnictva, existuje možnosť, že správny súd túto žalobu s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 85/2005 Z. z. vyhodnotí ako podanú neoprávnenou osobou“. Podanie takejto žaloby preto nepovažuje za účinný prostriedok nápravy a inýprostriedok nápravy k dispozícii nemá. Zároveň uvádza, že sa „touto sťažnosťou domáha aj ochrany práva na slobodnú súťaž politických síl, čo nepatrí do právomoci všeobecných súdov, preto by sťažovateľ namietané rozhodnutie z tohto hľadiska nemohol na všeobecnom sude napadnúť“.
Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje vo veci vydať takétorozhodnutie:
„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na ochranu mena podľa čl.19 ods. 1 Ústavy..., základné právo združovať sa v politických stranách a politických hnutiach podľa čl. 29 ods. 2 Ústavy... pri dodržaní slobody súťaže politických síl podľa čl. 31 Ústavy... v spojení s právom na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ako registrového orgánu v registrovom konaní o zápise zmeny pôvodného názvu politickej strany (pôvodný názov zapísaný do 10.02.2014), so sídlom ⬛⬛⬛⬛, Slovenská republika, číslo registrácie: ⬛⬛⬛⬛ na nový názov:
, vykonaným na základe návrhu doručeného registrovému orgánu dňa 07.02.2014 porušené bolo.
Rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ako registrového orgánu v registrovom konaní o zápise zmeny pôvodného názvu politickej strany
(pôvodný názov zapísaný do 10.02.2014), so sídlom
, Slovenská republika, číslo registrácie: ⬛⬛⬛⬛ na nový názov:
, vykonaným na základe návrhu doručeného registrovému orgánu dňa 07.02.2014 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto orgánu na ďalšie konanie.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je povinné zaplatiť
trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR na účet advokáta JUDr. Andreja Danka... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy druhej vety z právomoci súdu nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánovverejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnejmoci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa § 7 ods. 10 zákona o politických stranách rozhodnutie o odmietnutí registráciestrany sa doručuje splnomocnencovi do vlastných rúk. Proti rozhodnutiu nie je možné podaťrozklad; možno ho preskúmať súdom. Proti rozhodnutiu možno podať žalobu na Najvyššomsúde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
Podľa § 12 ods. 5 zákona o politických stranách ak nové stanovy nie sú v súlade s § 6ods. 5, § 7 ods. 9 písm. d) alebo § 7 ods. 9 písm. e), ministerstvo odmietne zapísať novéstanovy do registra strán a podá podnet generálnemu prokurátorovi na postup podľa § 17.Rozhodnutie o odmietnutí zápisu zmeny stanov sa doručuje štatutárnemu orgánudo vlastných rúk. Proti rozhodnutiu nie je možné podať rozklad; možno ho preskúmaťnajvyšším súdom.
V zmysle § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa postupuje podľa ustanovenídruhej hlavy piatej časti tohto zákona v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnickáosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správnehoorgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku žalobu môže podať aj fyzickáalebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sas ňou ako s účastníkom konať malo.
Z uvedených ustanovení právnych predpisov vyplýva právomoc všeobecnéhosúdnictva poskytovať právnu ochranu dotknutým subjektom práva aj v registrovom konanívedenom podľa zákona o politických stranách. Vedomosť sťažovateľky o tejto právomocivšeobecného súdu je zo znenia sťažnosti zrejmá, a to aj napriek tomu, že ju sťažovateľkapovažuje za „nejednoznačnú“ vyslovujúc obavu, že „správny súd túto žalobu s poukazom na... § 11 ods. 2 zákona č. 85/2005 Z. z. vyhodnotí ako podanú neoprávnenou osobou“.
Nadväzne na uvedené ústavný súd dopytom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) zistil, že sťažovateľka v danej veci skutočne podala správnu žalobu, ktorounapadla rozhodnutie ministerstva o zmene názvu politickej strany v registri strán. Vec bolana krajskom súde vedená pod sp. zn. 1 S 74/2014 a o návrhu bolo rozhodnuté rozsudkomzo 16. októbra 2014 tak, že krajský súd žalobu zamietol. Uvedené rozhodnutie krajskéhosúdu vo veci však v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatné nebolo, keďžesťažovateľka proti nemu podala odvolanie, konanie o ktorom je od 9. januára 2015 vedenéna najvyššom súde pod sp. zn. 2 Sžo 3/2015 bez toho, aby najvyšší súd v tejto veci nariadiltermín pojednávania alebo verejného vyhlásenia rozhodnutia.
Ústavou daná právomoc zakotvená v čl. 127 ods. 1 ústavy neumožňuje ústavnémusúdu nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založenázákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupupodľa uvádzaných ustanovení zákona o politických stranách. Ústavný súd môže založiťsvoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnúa zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súdenepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochranyporušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požadujevyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.
Vychádzajúc z ustálenej judikatúry ústavný súd pripomína, že princíp subsidiarityvyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľapovahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánovverejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnomkonaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlades ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, súprimárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Ústavný súd zároveň poukazuje aj na to, že prijatím sťažnosti na ďalšie konanie byvznikol z ústavného hľadiska neprípustný stav, keď by o rovnakej veci rozhodovaliparalelne dva orgány súdneho typu (IV. ÚS 146/08).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľka malaa má v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutienápravy namietaného porušenia ňou označených základných práv. Túto právomocvšeobecného súdnictva nemožno konaním pred ústavným súdom nahradiť a právomocústavného súdu rozhodovať vo veci vylučuje (I. ÚS 410/2011, II. ÚS 183/2010). Pretoústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie (obdobne III. ÚS 404/08, III. ÚS 98/2010).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2015