znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 181/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpenej advokátom JUDr. Andrejom Dankom, Mlynské nivy 73/a, Bratislava,vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základného práva zakladať politické strany a politické hnutiaa združovať   sa   v nich   podľa   čl.   29   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   31   ÚstavySlovenskej republiky a základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   rozhodnutím   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   v konanío zápise zmeny názvu politickej strany ⬛⬛⬛⬛ na základenávrhu zo 7. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na jejprerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2014faxom a 14. apríla 2014 poštou doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na ochranu mena podľa čl. 19ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   zakladaťpolitické strany a politické hnutia a združovať sa v nich podľa čl. 29 ods. 2 ústavy, čl. 31ústavy a základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)v konaní o zápise zmeny názvu politickej strany na základe návrhu, ktorý podala 7. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   ministerstvo   poverené   zákonomč. 85/2005 Z. z. o politických právach a politických hnutiach v znení neskorších predpisov(ďalej   len   „zákon   o politických   stranách“)   vedením   registra   strán   10.   februára   2014na základe návrhu zo 7. februára 2014 o zapísaní zmeny údajov v registri strán pri strane ⬛⬛⬛⬛,   číslo   registrácie ⬛⬛⬛⬛,   v častitýkajúcej sa názvu politickej strany rozhodlo tak, že nový názov tejto politickej strany znie:

. Sťažovateľka uvádza, že podaním zo 17.februára 2014 požiadala ministerstvo, aby jej bol priznaný „status účastníka konania, v dôsledku ktorého by v plnom rozsahu mohol uplatňovať v tomto konaní práva, ktoré zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, Správny poriadok účastníkovi konania priznáva. Zároveň   sa   sťažovateľ…   domáhal   odstránenia   závadného   stavu   spočívajúcom na skutočnosti, že rozhodnutím Ministerstva… o vykonaní zápisu zmeny údaju v Registri… došlo   k   založeniu   stavu,   kedy   politická   strana

začne   neoprávnene   používať   názov   sťažovateľa.   Takýmto   spôsobom   podľa sťažovateľa   došlo   k   neoprávnenému   zásahu   do   názvu   sťažovateľa,   ktorého   ochrana   je upravená v § 19b zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník. Podľa názoru sťažovateľa však   bolo   povinnosťou   Ministerstva   vnútra   slovenskej   republiky   (porušovateľ),   aby v príslušnom registrovom konaní pri rozhodovaní o zápise zmeny názvu vyššie uvedenej politickej strany okrem posúdenia, či navrhovaný nový názov je v zmysle § 6 ods. 5 písm. a) zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach odlišný od názvu už zaregistrovanej   strany   prihliadať   aj   na   skutočnosť,   či   tento   navrhovaný   názov   nebude spôsobilý   neoprávnene   zasiahnuť   do   práv   a   právom   chránených   záujmov   už zaregistrovaných politických strán. Táto povinnosť mu totiž vyplývala z ustanovenia § 3 ods. 1   zákona   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní…   Povinnosť   Ministerstva   vnútra Slovenskej   republiky   (porušovateľ)   chrániť   už   v   rámci   vyššie   uvedeného   registrového konania právo na názov a dobrú povesť sťažovateľa však bolo jednoznačne opomenuté, čo sa podľa názoru sťažovateľa jednoznačne mohlo považovať ako vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.“.

Nadväzne na to sťažovateľka uvádza, že každý má ústavné právo byť účastníkomkonania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach a zákonom nemožnovylúčiť subjekt z konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, lebo by toznamenalo popretie podstaty a zmyslu práva na súdnu a inú právnu ochranu. Porušeniesťažovateľkinho práva na ochranu mena má spočívať v tom, že ministerstvo neprihliadalo naskutočnosť,   že   zmenou   názvu   začne používať „kmeň názvu sťažovateľa, čím de facto už teraz dochádza k mareniu podstaty jeho názvu   ako   imanentného   identifikačného   znaku   právnickej   osoby   prioritne   slúžiaceho na odlíšenie   sa   od   ostatných   politických   strán.   Týmto   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa k závažnému pochybeniu Ministerstva... v rámci procesu posudzovania návrhu na zápis uvedenej zmeny názvu jemu doručeného dňa 07.02.2014.“. Poukazuje pritom na obsah odpovede ministerstva na výzvu sťažovateľky z 24. februára 2014, podľa ktorej ministerstvo zastáva   názor,   že   vo   veci   postupovalo   správne,   keď „pri   rozhodovaní   o   zápise   zmeny názvu... iba posudzovalo, či navrhovaný nový názov je v zmysle § 6 ods. 5 písm. a) zákona č.   85/2005   Z.   z.   o   politických   stranách   a   politických   hnutiach   odlišný   od   názvu   už zaregistrovaných   strán“, a v prípade,   ak   by „odmietol   vykonať   zápis   uvedených   zmien po predložení všetkých zákonom požadovaných dokumentov, konal by nad rámec zákona“.Odpoveď ministerstva na výzvu však sťažovateľka považuje za nesprávnu, pretože podľajeho názoru ministerstvo „ako príslušný registrový orgán v takomto prípade musí okrem ním vyššie opísaných náležitostí vždy posúdiť aj skutočnosť, či navrhovaný nový názov politickej strany nebude spôsobilý neoprávnene zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov už zaregistrovaných politických strán, teda aj názvu sťažovateľa“.

Zameniteľnosť   názvov   sťažovateľky   a politickej   strany

zasahuje   podľa   sťažovateľky   do   obsahu   základného   právana združovanie sa občanov v politických stranách a politických hnutiach podľa čl. 29 ods. 2ústavy,   ako   aj   do   princípu   slobodnej   súťaže   politických   síl   zaručenej   čl.   31   ústavy.Poukazuje pritom na „účelovosť premeny názvu politickej strany

, ktorej cieľom je dezorientovať súčasného ale aj potencionálneho člena voličskej základne   sťažovateľa“, ktorú   má   preukazovať skutočnosť,   že „kandidátom   číslo   1.

vo voľbách do Európskeho parlamentu... je bývalý predseda sťažovateľa, pán ⬛⬛⬛⬛ “.

Vo   vzťahu   k právomoci   ústavného   súdu   konať   o doručenej   sťažnosti   sťažovateľkanaznačuje nejednoznačnosť aplikácie Správneho poriadku a Občianskeho súdneho poriadkuna daný prípad tvrdiac, že „v prípade podania   žaloby proti namietanému rozhodnutiu v rámci správneho súdnictva, existuje možnosť, že správny súd túto žalobu s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 85/2005 Z. z. vyhodnotí ako podanú neoprávnenou osobou“. Podanie takejto žaloby preto nepovažuje za účinný prostriedok nápravy a inýprostriedok nápravy k dispozícii nemá. Zároveň uvádza, že sa „touto sťažnosťou domáha aj ochrany práva na slobodnú súťaž politických síl, čo nepatrí do právomoci všeobecných súdov, preto by sťažovateľ namietané rozhodnutie z tohto hľadiska nemohol na všeobecnom sude napadnúť“.

Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje vo veci vydať takétorozhodnutie:

„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na ochranu mena podľa čl.19 ods. 1 Ústavy..., základné právo združovať sa v politických stranách a politických hnutiach podľa čl. 29 ods. 2 Ústavy... pri dodržaní slobody súťaže politických síl podľa čl. 31 Ústavy... v spojení   s   právom   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...   rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ako registrového orgánu v registrovom konaní o zápise zmeny pôvodného názvu politickej strany (pôvodný názov zapísaný do 10.02.2014), so sídlom ⬛⬛⬛⬛, Slovenská republika,   číslo   registrácie: ⬛⬛⬛⬛ na   nový   názov:

, vykonaným na základe návrhu doručeného registrovému orgánu dňa 07.02.2014 porušené bolo.

Rozhodnutie   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   ako   registrového   orgánu v registrovom   konaní   o   zápise   zmeny   pôvodného   názvu   politickej   strany

(pôvodný názov zapísaný do 10.02.2014), so sídlom

,   Slovenská   republika,   číslo   registrácie: ⬛⬛⬛⬛ na   nový   názov:

, vykonaným na základe návrhu doručeného registrovému orgánu dňa 07.02.2014 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto orgánu na ďalšie konanie.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je povinné zaplatiť

trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR na účet advokáta JUDr. Andreja Danka... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   druhej   vety   z právomoci   súdu   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánovverejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnejmoci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 7 ods. 10 zákona o politických stranách rozhodnutie o odmietnutí registráciestrany sa doručuje splnomocnencovi do vlastných rúk. Proti rozhodnutiu nie je možné podaťrozklad; možno ho preskúmať súdom. Proti rozhodnutiu možno podať žalobu na Najvyššomsúde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Podľa § 12 ods. 5 zákona o politických stranách ak nové stanovy nie sú v súlade s § 6ods. 5, § 7 ods. 9 písm. d) alebo § 7 ods. 9 písm. e), ministerstvo odmietne zapísať novéstanovy do registra strán a podá podnet generálnemu prokurátorovi na postup podľa § 17.Rozhodnutie   o   odmietnutí   zápisu   zmeny   stanov   sa   doručuje   štatutárnemu   orgánudo vlastných   rúk.   Proti   rozhodnutiu   nie   je   možné   podať   rozklad;   možno   ho   preskúmaťnajvyšším súdom.

V zmysle § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa postupuje podľa ustanovenídruhej hlavy piatej časti tohto zákona v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnickáosoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím   a   postupom   správnehoorgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku žalobu môže podať aj fyzickáalebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sas ňou ako s účastníkom konať malo.

Z uvedených   ustanovení   právnych   predpisov   vyplýva   právomoc   všeobecnéhosúdnictva poskytovať právnu ochranu dotknutým subjektom práva aj v registrovom konanívedenom podľa zákona o politických stranách. Vedomosť sťažovateľky o tejto právomocivšeobecného súdu je zo znenia sťažnosti zrejmá, a to aj napriek tomu, že ju sťažovateľkapovažuje za „nejednoznačnú“ vyslovujúc obavu, že „správny súd túto žalobu s poukazom na... § 11 ods. 2 zákona č. 85/2005 Z. z. vyhodnotí ako podanú neoprávnenou osobou“.

Nadväzne na uvedené ústavný súd dopytom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) zistil, že sťažovateľka v danej veci skutočne podala správnu žalobu, ktorounapadla rozhodnutie ministerstva o zmene názvu politickej strany v registri strán. Vec bolana krajskom súde vedená pod sp. zn. 1 S 74/2014 a o návrhu bolo rozhodnuté rozsudkomzo 16. októbra 2014 tak, že krajský súd žalobu zamietol. Uvedené rozhodnutie krajskéhosúdu   vo   veci   však   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   právoplatné   nebolo,   keďžesťažovateľka proti nemu podala odvolanie, konanie o ktorom je od 9. januára 2015 vedenéna najvyššom súde pod sp. zn. 2 Sžo 3/2015 bez toho, aby najvyšší súd v tejto veci nariadiltermín pojednávania alebo verejného vyhlásenia rozhodnutia.

Ústavou daná právomoc zakotvená v čl. 127 ods. 1 ústavy neumožňuje ústavnémusúdu   nahrádzať   rozhodovaciu   činnosť   (právomoc)   všeobecných   súdov,   ak   je   založenázákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupupodľa uvádzaných ustanovení zákona o politických stranách. Ústavný súd môže založiťsvoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnúa   zákonnú   možnosť   účinnej   ochrany   svojich   práv.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súdenepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochranyporušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požadujevyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Vychádzajúc z ustálenej judikatúry ústavný súd pripomína, že princíp subsidiarityvyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľapovahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánovverejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnomkonaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v súlades ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   súprimárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Ústavný súd zároveň poukazuje aj na to, že prijatím sťažnosti na ďalšie konanie byvznikol   z   ústavného   hľadiska   neprípustný   stav,   keď   by   o   rovnakej   veci   rozhodovaliparalelne dva orgány súdneho typu (IV. ÚS 146/08).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľka malaa   má   v   systéme   všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinné   prostriedky   na   dosiahnutienápravy   namietaného   porušenia   ňou   označených   základných   práv.   Túto   právomocvšeobecného   súdnictva   nemožno   konaním   pred   ústavným   súdom   nahradiť   a   právomocústavného súdu rozhodovať vo veci vylučuje (I. ÚS 410/2011, II. ÚS 183/2010). Pretoústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie (obdobne III. ÚS 404/08, III. ÚS 98/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015