znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 181/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky a základného práva dediť majetok podľa čl. 20 ods. 1 tretej vety Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č. k. 4 C/193/2011-82 z 2. marca 2012   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   č.   k.   25 Co/112/2012-121 z 21. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2013 doručená   sťažnosť   I.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   základného   práva   dediť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   tretej   vety   ústavy rozsudkom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C/193/2011-82 z 2. marca 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   25   Co/112/2012-121   z   21.   novembra   2012   (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“). Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným 3. apríla 2013.

Predmetom   konania   vedeného   okresným   súdom   ako   súdom   prvého   stupňa bolo rozhodovanie o návrhu sťažovateľa a ďalších navrhovateľov na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným v návrhu. Okresný súd napadnutým rozsudkom č. k. 4 C/193/2011-82 z 2. marca 2012 návrh pre nedostatok naliehavého právneho záujmu zamietol. Krajský súd rozsudkom č. k. 25 Co/112/2012-121 z 21. novembra 2012 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

V odôvodnení podanej sťažnosti sťažovateľ namieta, že jeho návrh bol okresným súdom zamietnutý napriek tomu,   že návrh obsahoval „presný popis skutkového stavu“, doložený nielen „listinnými dôkazmi, ale aj svedeckými výpoveďami... z ktorých vyplynulo, že žalovaná strana konala nielen v rozpore s rodinnými dohodami právnych predchodcov sťažovateľa, ale aj v rozpore s dobrými mravmi...

Zvlášť riadne preukázal, že tu bola uzavretá kúpnopredajná zmluva, ktorá nemohla mať právny základ, aby sťažovateľ stratil vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.

Sťažovateľ poukazuje na to, že predložená kúpnopredajná zmluva nie je uzavretá tak, aby nevzbudzovala žiadne pochybnosti.“.

Sťažovateľ tiež v sťažnosti uvádza, že bolo porušené „jeho právo, aby sa zaručilo, že ako dedič mohol riadne vstúpiť do vlastníckych práv po svojej manželke ako celku“ a ako vlastník   nehnuteľnosti   mohol „z   dôvodu   dedičskej   postupnosti   uzavrieť   nájomnú zmluvu s miestnym poľnohospodárskym družstvom“ a dostávať z tohto nájomného vzťahu „požitky z celej navrátenej nehnuteľnosti“.

V doplnení svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že k porušeniu základného práva zaručeného   čl.   20   ods.   1   treťou   vetou   ústavy   došlo „nesprávnym   postupom   súdov   a následne   ich   nesprávnym   rozhodnutím,   nakoľko   nerešpektovali   právoplatné   dedičské rozhodnutia...   a tým   znemožnili   nadobudnutie   vlastníctva   k   predmetu   dedičstva   a   tým sťažovateľ   stratil   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam,   ktoré   nadobudol   na   základe dedičského titulu“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   zakotvené   v   článku   46   a   článku   20   ods.   1, tretia veta Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutiami   Okresného   súdu   Topoľčany sp. zn. 4 C/193/2011-82   zo   dňa   02. 03. 2012   a   Krajského   súdu   Nitra   sp. zn. 25 Co/112/2012-121 zo dňa 21. 12. 2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky nariaďuje, aby vo veci samej boli napadnuté uvedené rozhodnutia   zrušené   a   vo   veci   sa konalo   v   súlade   so   zásadami   spravodlivého rozhodnutia a sťažovateľovi bolo priznané jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré nadobudol na základe dedičského titulu.

3. Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   úvahy Ústavného súdu Slovenskej republiky.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd Topoľčany povinný vyplatiť k rukám advokáta JUDr. M. Š...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v   tomto   prípade   zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v   konaní   podľa   čl.   127   ústavy),   v   ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet   konania   pred   ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil za porušovateľa   svojich   práv.   Preto   tvrdenia   o   porušení   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorý sťažovateľ sčasti cituje mimo petitu v texte sťažnosti, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, III. ÚS 56/2012).

1. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo,   že   sťažovateľ má právo sa   domáhať ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie   (mutatis   mutandis   I. ÚS 6/04,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom   a   účelom   uvedeného   princípu   subsidiarity   je to,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V danom prípade namietaný rozsudok okresného súdu podliehal revíznej právomoci krajského súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc. Preskúmanie napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   by   bolo   v   rozpore   s   princípom   subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí   do   právomoci   krajského   súdu.   V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených základných   práv   je   z   ústavného   hľadiska   preto   podstatné   a   určujúce   len   preskúmanie postupu   krajského   súdu   (obdobne   III. ÚS 135/04,   IV. ÚS 405/04,   III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 20 ods. 1 tretej vety ústavy sa dedenie zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   môže   mať základ   v   platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá   použitie   ústavne   súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo   účastníka   konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne   rozhodnutie   je daná   tiež   vo   verejnom   záujme,   pretože   je   jednou   zo   záruk   toho, že výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny,   neprehľadný   a   že   rozhodovanie   súdu je kontrolovateľné.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania, aby sa všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením dôkazov,   teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Napriek nekonzistencii argumentácie obsiahnutej v sťažnosti možno z jej obsahu vyvodiť, že ňou sťažovateľ vyjadruje najmä nesúhlas so zamietnutím ním podanej žaloby pre   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu   na   určení   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom súdneho konania.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 25 Co/112/2012-121 z 21. novembra 2012, ktorým rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, uviedol:

„Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) po zistení, že   odvolanie   podal   včas   účastník   konania   a   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno napadnúť   týmto   opravným   prostriedkom,   prejednal   odvolanie   navrhovateľa   v   2.   rade na odvolacom   pojednávaní   nariadenom   podľa   §   214   ods.   1   OSP   a   dospel   k   záveru, že odvolanie navrhovateľa v 2. rade nie je dôvodné.

V   tomto   konaní   sa   navrhovatelia   v   1.-5.   rade   svojím   návrhom,   doručeným   súdu prvého stupňa dňa 05. 12. 2011, domáhali určenia, že nehnuteľnosti v kat. úz. P., zapísané na LV č. 2487 ako parc. č. 2743/1 – trvalé trávnaté porasty o výmere 80 m2 a parc. č. 2743/2 – trvalé trávnaté porasty o výmere 1263 m2 v podiele 2/30-ín, zapísané v PKN vložke č. 500 ako parc. č. 611 – roľa o výmere 7646 m2 v podiele 2/6-ín a v PKN vložke č. 501 ako parc. č. 612 v podiele 7/42-ín, patria do vlastníctva M. K., rod. P., zomr... Na návrh   navrhovateľov,   ktorým   sa   domáhali   pripustenia   zmeny   návrhu,   bola   v   priebehu konania uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 17. 02. 2012 pripustená zmena návrhu, v dôsledku   čoho   sa   predmetom   konania   stal   návrh   navrhovateľov   o   určenie,   že   sú spoluvlastníkmi vyššie popísaných nehnuteľností, každý v rovnakom pomere...

Návrhom   na   začatie   konania   možno   uplatniť,   aby   sa   rozhodlo   najmä   o   určení, či tu právny   vzťah   alebo   právo   je   alebo nie je,   ak je   na tom   naliehavý právny   záujem [§ 80 písm. c) OSP]...

Určovacia   žaloba   v   zmysle   citovaného   ustanovenia   má   preventívny   charakter a má miesto   jednak   tam,   kde   pomocou   nej   možno   eliminovať   stav   ohrozenia,   práva, či neistoty v právnom vzťahu, ak zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah   a   povahu   príslušného   právneho   vzťahu   a   jej   prostredníctvom   možno   dosiahnuť úpravu   tvoriacu   určitý   právny   rámec,   ktorý   je   zárukou   odvrátenia   budúcich   sporov účastníkov.   Určovacia   žaloba   je   procesným   inštitútom,   pre   ktorý   nie   je   rozhodujúca hmotnoprávna   legitimácia   účastníkov.   Úspešne   ju   môže   podať   len   ten,   kto   má na požadovanom   určení   naliehavý   právny   záujem.   Naliehavý   právny   záujem   v   podstate nahrádza vecnú legitimáciu účastníkov. Pre úspech v spore nie je nutné, aby účastníci boli subjektami   práv   a   povinností,   prípadne   právneho   vzťahu,   ktoré   majú   byť   určené, ale podmienkou je, aby žalobca mal naliehavý právny záujem na určení, a to na určení proti označenému žalovanému.

Ak sa žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľností, pre ktoré je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto osobe nepochybne naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení.   S   prihliadnutím   na   význam   zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností (výpis z listu vlastníctva preukazuje vlastnícke právo)   a   na   jeho   právne   účinky   je   odôvodnený   záver,   že   právne   postavenie   žalobcu je za tejto   situácie   neisté   a   že   bez   požadovaného   určenia   by   jeho   právo   mohlo   byť aj ohrozené.   Pretože   však   rozhodnutie   o   určení   vlastníckeho   práva   je   podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností, je žaloba o určenie vlastníckeho práva spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi   účastníkmi.   Umožňuje   totiž   dosiahnuť   zhodu   medzi   skutočným   právnym   stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. Keďže však v zmysle ust. § 159 ods. 2 OSP rozsudok o určení vlastníckeho práva je záväzný len pre účastníkov konania, môže byť podkladom pre vykonanie zmeny v zápise vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností len, ak účastníkmi konania boli všetky osoby aktuálne (v čase rozhodovania) zapísané v katastri ako vlastníci. Konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam preto musí zásadne prebiehať   medzi   všetkými   zapísanými   vlastníkmi,   resp.   spoluvlastníkmi   dotknutých pozemkov   v   katastri   nehnuteľností   alebo   tými,   ktorí   sú   preukázane   a   platne   právnymi nástupcami   (dedičmi   alebo   univerzálnymi   sukcesormi)   zapísaných   vlastníkov,   pretože určovací výrok rozsudku má účinnosť iba vo vzťahu k účastníkom konania a nie aj voči tretím   osobám.   Tieto   osoby   vytvárajú   nerozlučné   procesné   spoločenstvo   v zmysle   §   91 ods. 2 OSP na jednej alebo druhej strane. Ak by žaloba nesmerovala proti všetkým týmto osobám, naliehavý právny záujem na požadovanom určení by nebol daný.

Platí teda, že základnou podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) OSP je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Bez preukázania existencie takéhoto záujmu musí súd žalobu podľa § 80 písm. c) OSP zamietnuť ako neprípustnú. Ide pritom o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby; preto súd po zaujatí záveru, že určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) OSP nie je z dôvodu   nedostatku   naliehavého   právneho   záujmu   na   požadovanom   určení   procesné prípustným nástrojom, na ochranu práva, zamietne takúto žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa i riadiac sa zhora uvedenými právnymi závermi   postupoval,   keď   prioritne   zisťoval   existenciu   naliehavého   právneho   záujmu na navrhovateľmi požadovanom určení. Pokiaľ po zistení nedostatku naliehavého právneho záujmu, ktorý sčasti vyvodil z okolnosti, že účastníkmi konania nie sú všetci spoluvlastníci, resp. ich právni nástupcovia, návrhov navrhovateľov zamietol, odvolací súd v tomto smere jeho   rozhodnutie   považuje   za   vecne   správne.   Ako   preukazuje   obsah   spisu,   výsledky vykonaného   dokazovania   v   dostatočnom   rozsahu   osvedčujú,   že   návrh   navrhovateľov nesmeruje   proti   všetkým   aktuálnym   spoluvlastníkom   sporom   dotknutých   nehnuteľností, resp. ich právnym nástupcom... Vychádzajú z popísaných zistení niet teda pochýb o tom, že pokiaľ sa navrhovatelia svojim návrhom domáhajú i určenia svojho vlastníckeho práva k nimi   označeným   podielom   k   pôvodným   pozemnoknižným   parcelám   č. 611 a 612 zapísaných vo vložkách č. 500 a 501 kat. úz. P., vo svojom návrhu neoznačili všetkých do úvahy prichádzajúcich spoluvlastníkov, resp. ich právnych nástupcov a voči nim svoj návrh ani nesmerovali. Konanie tak neprebieha medzi všetkými spoluvlastníkmi dotknutých pozemkov, resp. ich právnymi nástupcami, čím ho zaťažili vadou spočívajúcou v nedostatku procesného spoločenstva na strane odporcov. Tým nie je daný ani naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Správne preto súd prvého stupňa návrh navrhovateľov zamietol bez posudzovania merita vecí, pričom správne poukázali na nedostatok pasívnej legitimácie na strane odporcu v 3. rade, keď táto nevyplýva zo žiadnych v spise obsiahnutých listinných dôkazov. Odvolací súd si v plnom rozsahu osvojil i rozhodnutie o náhrade trov konania, keď súd prvého stupňa dôvodne postupujúc podľa § 142 ods. 1 OSP v konaní plne úspešným odporcom   v   1.   a   2.   rade   priznal   náhradu   trov   konania   v   rozsahu   100   %   potrebných na ich účelné bránenie práva proti v konaní neúspešným navrhovateľom, keďže na strane navrhovateľov   neboli   zistené   a   ani   len   tvrdené   dôvody   pre   aplikáciu   ust.   §   150   OSP, využijúc pritom postup podľa § 151 ods. 7 OSP. Naproti tomu odporcovi v 3. rade náhradu trov konania nebolo možné priznať, keďže v tomto smere návrh podľa § 151 ods. 1 OSP nepodal.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako   vecne   správny   podľa   § 219   ods.   1   OSP   potvrdil,   keď   súd   prvého   stupňa   vo   veci dostatočne zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver.“

Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietaného rozhodnutia   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov   a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“   (IV.   ÚS   325/08),   ale   posúdenie   jeho   ústavnej   akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi   zákonov“,   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis III. ÚS 538/2012).

Z citovanej časti rozsudku krajského súdu vyplýva, že svoj právny názor krajský súd zdôvodnil ústavne konformným spôsobom, aplikujúc na prípad relevantnú právnu normu [konkrétne § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku], pričom rozhodnutie krajského súdu vo veci dostatočne odôvodnil tak, že nevykazuje znaky arbitrárnosti. V danom prípade súčasne nebolo zistené (sťažovateľ v tomto smere ani neargumentoval), že by krajský súd rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov aplikovateľnou v obdobných prípadoch bez toho, aby svoje rozhodnutie primerane odôvodnil.

S   prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   v   posudzovanom   prípade   nenachádza dôvody   na   to,   aby   právne   závery   krajského   súdu   formulované   v   jeho   rozsudku   mohol nahradiť právnymi názormi, ktoré prezentuje vo svojej sťažnosti sťažovateľ. Uvedené platí aj   v   prípade,   keď   sa   vnútorná   intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľa   uberala   iným smerom   ako   právny   názor   krajského   súdu,   ktorý   síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým sťažovateľ   nesúhlasí,   ale   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe   vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Posúdením   obsahu napadnutého   rozsudku   krajského súdu   v spojení s rozsudkom okresného súdu z ústavne významných hľadísk dospel ústavný súd k záveru, že napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   nedošlo   k   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy. Napadnutým rozhodnutím nemohlo byť porušené ani právo na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   zaručené   čl.   46   ods.   2 ústavy, keďže predmetom konania, v ktorom bol napadnutý rozsudok vydaný, bola žaloba o určenie vlastníckeho práva, a nie prieskum zákonnosti rozhodnutia verejnej správy, ktorý by mohol byť realizovaný len v rámci správneho súdnictva.

Rovnako   nemohlo   označeným   rozsudkom   krajského   súdu   dôjsť   ani   k   porušeniu základného   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu, iného štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom podľa   čl. 46   ods.   3   ústavy,   keďže   konajúce   súdy   svojím   rozhodnutím   neobmedzili ani nevylúčili   možnosť   sťažovateľa   domáhať   sa   takejto   náhrady   škody   od   štátu,   ktorý v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o zodpovednosti   za   škodu“)   nesie   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom zodpovednosť.   K   porušeniu   označeného   základného   práva   by   mohlo   dôjsť   v   prípade, ak by všeobecný súd neodôvodnene zamietol návrh na náhradu škody uplatnenej proti štátu v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu.

Napokon   vo   vzťahu   k   namietanému porušeniu   čl.   46   ods.   4   ústavy   ústavný   súd poznamenáva, že tento článok ústavy neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva alebo   slobody,   ale   len   odkazuje   na   zákonnú   úpravu   podmienok   a   podrobností   súdnej ochrany   (m.   m.   I.   ÚS   440/2008),   resp.   len   ukladá   štátu   povinnosť   upraviť   podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane zákonom (m. m. I. ÚS 185/2010). Ústavný súd však v konaní podľa čl. 127 ústavy rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva   alebo   slobody   zakotveného   v   druhej   hlave   ústavy,   prípadne   práva   zaručeného medzinárodnými   zmluvami   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   pričom iné ustanovenie   uvedených   právnych   aktov   možno   namietať   vždy   len   v   spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06).

S prihliadnutím na absenciu priamej súvislosti medzi základným právom na súdnu a inú právnu ochranu zaručeným čl. 46 ústavy na jednej strane a napadnutým rozsudkom krajského súdu   na druhej   strane považuje ústavný súd sťažnosť   v tejto   časti   za zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o porušenie základného práva dediť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 treťou vetou ústavy, ktoré sťažovateľ spája s porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   by   bolo   teda   možné   uvažovať len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných práv vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   resp.   v   spojení   s   ich   porušením   (napr.   II.   ÚS   78/05,   IV.   ÚS   326/07, III. ÚS 313/2011). Ak   teda   v označenom konaní nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy, neprichádza potom do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 tretej vety ústavy.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva   sťažovateľa ústavný súd ďalej pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06). Z okolností prípadu je zrejmé, že všeobecné súdy nerozhodovali o dedičskom práve sťažovateľa, ale o návrhu na určenie vlastníckeho   práva,   na   ktorého   prerokovanie   nebola   splnená   zákonom   ustanovená podmienka existencie naliehavého právneho záujmu na žalovanom určení. Ústavný súd teda nezistil ani relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom krajského súdu a základným právom   zaručeným   čl.   20   ods.   1   treťou   vetou   ústavy,   porušenie   ktorého   navrhovateľ namieta v sťažnosti, a preto aj vo vzťahu k namietanému porušeniu tohto základného práva považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Za daných okolností ústavný súd sťažnosť proti rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   rozhodovanie   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013